utorok, 5. júna 2007

115.výročie Rerum Novarum


„A keďže, ako sme hovorili od začiatku, pravý a radikálny liek môže vzísť jedine z náboženstva, nech sa všetci ubezpečia o nevyhnutnosti návratu ku kresťanskému životu, bez ktorého aj tie zdanlivo najúčinnejšie opatrenia neprinesú záchranu. Pokiaľ ide o Cirkev, nikdy a nijako nezanedbá svoje dielo, ktoré bude o to účinnejšie, o čo bude ona slobodnejšia. A o tomto sa musia najviac ubezpečiť tí, ktorí majú za úlohu starať sa o dobro národov.“

LEV XIII., Rerum novarum, záver

Je pre mňa radosťou a pre náš Kruh požehnaním, že si môžeme v prvom roku existencie nášho Kruhu pripomenúť výročie jednej z najvýznamnejších encyklík pápeža Leva XIII. Pápež žijúci v dobe J. E. kardinála Newmana, či sv. Terezky Ježiškovej z Lisieux od bosých karmelitánok, tu vykročil do neľahkých vĺn ekonomickej polemiky, aby dostál povinnostiam svojho úradu.

Už predtým riešil „pre všeobecnú spásu a pre dobro Cirkvi“ iné dôležité otázky: pôvodu moci v encyklike Diuturnum Iliud /1881/, kresťanského usporiadania štátov v Immortale Dei /1885/ a slobody v encyklike Libertas /1888/. V nich sa prejavila veľká schopnosť pápeža teoreticky riešiť zložité otázky ľudskej spoločnosti v ktorých sa prejavil aj tomistický charakter pápežových názorov /napokon pápež samotný vydal encykliku Aeterni patris /1879/, v ktorej volal po obnove kresťanskej filozofie v intenciách filozofie sv. Tomáša, nanešťastie táto úloha nebola dostatočne naplnená/.

Napriek tomu, že v praktických otázkach neboli niektoré pápežove rozhodnutia v dvoch prípadoch šťastné /prípad francúzskych monarchistov a amerického katolicizmu/ – pretože pápež, hľadajúc riešenia, ktoré by zadosťučinili všeobecnému dobru dal na zlé rady svojho štátneho tajomníka, liberálneho kardinála Rampolu, ktorý bol možno i slobodomurárom – jeho myšlienky odhaľujú veľkosť Levovho myslenia. Kruh Leva XIII. môže byť iste hrdý, že nosí meno tak veľkého pápeža.

Pápež nenecháva nikoho na pochybách, že sféra profánna nie je nijak mimo Cirkevný dosah, ako dodnes argumentujú napríklad liberáli. Toto manicheistické stanovisko, ktoré zatláča Cirkev do tzv. „náboženských otázok“ definovaných ako nie-svetské, popiera transcendentno na ktorom je akékoľvek súcno/dobro ako súčasť stvoriteľského diela založené. Pápežovo stanovisko nikoho nenecháva v tejto otázke na pochybách.

V encyklike Immortale Dei pápež demonštruje tento fakt prostredníctvom pre kresťanov počas dejín imanentného pochopenia hodnoty vecí časných, práve preto, že toto pochopenie vyviera z ich ukotvenia v transcendentne. Odvoláva sa tu tiež na autoritu sv. Augustína, ktorý v Civitate Dei jasne odmietol indiferentnosť /či odmietanie/ kresťanov voči časným dobrám.

Odmietnutie liberálnych pohľadov na štát – ktoré sú ako v rozpore s katolíckym pohľadom, tak so samotnou skutočnosťou – vidí pápež ako svoju povinnosť.Vaša reč nech je áno, áno, nie, nie, je Kristova reč, ktorá sa tak bridí liberálnym teológom, putujúcim v jednote s tým, čo Kristus nazýva svet.

Nie tak Lev XIII., ktorý sa ani na chvíľu neodchyľuje od názoru, že jediným pôvodcom moci je Boh, vládca všetkého a spoločnosť, ktoré toto odmieta /a stavia na piedestál napríklad človeka/ nie je spoločnosťou pravdivou, ale stojí na falošných základoch. V tomto niet kompromisu. Samotný rozpor v tejto otázke už totiž implikuje nespravodlivosť a rozpor s uplatňovaním zásady všeobecného dobra pre spravovaný ľud, ktoré považuje Lev XIII. za esenciálne.

V Immortale Dei nájdeme veľmi múdru Levovu vetu: „Prirodzenosť a rozum, ktoré prikazujú každému jednotlivcovi aby zbožne vzdával úctu Bohu, pretože Mu patríme a musíme sa vrátiť k Nemu, pretože od Neho pochádzame, zaväzuje tiež spoločnosť ako zákon“.

Kiež by sme dnes boli ochotní naslúchať tejto múdrosti! Liberála však úplne zamrazí pri pápežových pravdivých slovách, že je zločinom konať, akoby nebolo Boha, pretože každý má povinnosť nasledovať jediné pravé náboženstvo, názor dnes natoľko relativizovaný.

Je potom celkom jasné, že štát má povinnosť ochraňovať toto pravé náboženstvo, čím sa vraciame k pravdivému odmietnutiu manicheizmu načrtnutému vyššie a k povinnosti Cirkvi zasahovať do profánnej sféry /ktorá nie je nikdy oddelená od sakrálnej! A to aj napriek tomu, že Cirkev nezasahuje do svetskej moci, pokiaľ nejde o sféru, ktorá je jej zverená! Obe dve moci však majú byť v súlade!/.Ide pritom o zrejmý Kristov imperatív udelený apoštolom. /Mt 28, 18-20/

Tak napríklad v ekonomickej oblasti ani náhodou neobstojí výhrada liberálov voči vyjadreniam pápežov v tejto oblasti. Nie pápeži, ale liberálni ideológovia sa tu totiž skutočne mýlia. V bode 11. encykliky Immortale Dei pápež varuje pred zásahmi do toho, čo Cirkev má vo svojej pôsobnosti.

Toto treba mať na mysli, keď pristupujeme k encyklike Rerum Novarum, venujúcej sa „robotníckej otázke“, ktorej 115. výročie si pripomíname. Samotná encyklika totiž na vyššie spomínané dokumenty priamo nadväzuje a tvorí spolu s nimi jeden ucelený celok.

Nielen samotné jej napísanie, ale aj výročia napísania tejto encykliky sa stali v dejinách Cirkvi významnými medzníkmi. Encykliku ďalej rozviedol Pius XI. pri jej štyridsiatom výročí a jej sté výročie zas Ján Pavol II. Obe tieto encykliky nezabudli osláviť veľkého pápeža Leva XIII. za jeho rozumné posudzovanie sociálnych otázok.

Napokon už vo svojej dobe významne ovplyvnila mnohých katolíkov, ktorým ukázala pravú cestu vyhýbajúcu sa liberálnej a socialistickej ceste prehliadajúcich skutočnosť raz z jednej, raz z druhej strany. To platilo už v Levovej dobe, kedy ako marxizmus, tak liberalizmus – opomenúc ich lživé základy – prehliadali v mene svojich teoretických konceptov zrejme viditeľné fakty. Zanedbateľný nie je ani vplyv encykliky na distributivizmus, ktorý hlásali Hilaire Belloc i Chesterton.

Samotný text encykliky začína veľkými slovami: „Dychtivosť po novotách, ktorá už pred dlhým časom začala otriasať národmi, sa musela prirodzene presunúť z politickej oblasti do príbuznej oblasti sociálnej ekonómie.A naozaj, podivuhodný rozmach remesiel a nové priemyselné metódy, zmenené vzťahy medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, nahromadenie bohatstva v rukách malého počtu ľudí a veľké rozšírenie chudoby, povedomie vlastnej sily, ktoré sa u robotníkov stalo živšie, ako aj ich pevnejšia jednota: toto všetko a k tomu ešte i zhoršenie mravov priviedlo k vypuknutiu konfliktu.“

Dychtivosť po novotách je mnohozložková, v širšom zmysle sa vzťahuje k samotnému hriechu ako revolučnému skoku do ničoty diablom a neskôr človekom, tým, čo sa neskôr prejavilo v gnostickej teológii a premietlo sa do spoločenského diskurzu z významnými politickými dôsledkami, vrcholiacimi v revolúciách – nielen vo francúzskej a jej dedičovi veľkej socialistickej – proti starému poriadku. V užšom zmysle ako ideológia progresivizmu, ktorá dodnes – i napriek tomu, že bola post-modernou teoreticky odmietnutá /nemôžeme skôr povedať, že bola zas len dialekticky podvihnutá negáciou?/ - vládne a čo je horšie je hlavným prvkom myslenia moderných teológov.

Naopak, Lev XIII. – podobne ako jeho predchodcovia – ju jasne odhaľuje ako negatívnu a v rámci uceleného pohľadu na súcno si samozrejme uvedomuje nevyhnutný prechod zo sféry politiky do sféry ekonomiky. Prepojenie je celkom zrejmé, stačilo by si uvedomiť liberálny útok proti rodine, ktorá je neopomenuteľným a nenahraditeľným základom zdravej ekonomiky. Môžeme ho znázorniť aj skratkovo na protestantizme. Protestantizmus – oslabenie moci pápeža v bipolarite pápež/panovník – desakralizácia verejnej moci – rovnostárstvo – revolúcie – liberálne rozbitie poriadku.

Protestantizmus /zvlášť kalvinizmus/ - predurčenie – determinizmus - zhŕňanie kapitálu /oslabovanie pravej hodnoty súcna a popretie jeho objektívnej hodnoty, paradoxne oslabenie inštitútu vlastníctva/. Flagrantným príkladom je Benjamin Franklin a hodnoty ako ich vyzýval, rozdielny pohľad na súcno je zrejmý /tu odporúčam Macintyreovu Stratu cnosti/. V tejto súvislosti je tiež dobré neopomenúť tvrdenie Christophera Dawsona, že nebyť týchto skutočností, prišiel by úplne odlišný kapitalizmus, ergo „kapitalizmu“ založený na katolíckych zásadách a vnútornej zodpovednosti za svojich bratov a sestry v horších sociálnych podmienkach, žiada sa mi dodať odvodený od trinitárnej súvzťažnosti.

Pápež si je vedomý, že vstupuje do otázky, ktorej riešenie nie je jednoduché. Je však jeho zámerom a apoštolskou povinnosťou „…zaoberať sa ňou teraz výslovne a v celom jej rozsahu, aby sme zdôraznili zásady, podľa ktorých možno spravodlivo a nestranne riešiť túto otázku.“Pápež aj vysvetľuje, prečo je to taká obtiažna otázka: „… pretože nie je ľahké stanoviť presné hranice vo vzájomných vzťahoch medzi vlastníkmi a proletármi, medzi kapitálom a prácou.“

Neuhýba však pred svojou povinnosťou a púšťa sa do jej objasňovania.
Pre socialistu pohoršenie, pre liberála bláznovstvo, ale pre katolíka a distributivistu sú pápežove slová skvelou diagnózou celého problému: „To preto, že keď boli v minulom storočí bez akejkoľvek náhrady zrušené cechy umelcov i remeselníkov a súčasne sa inštitúcie i zákony vzďaľovali od kresťanského ducha, robotníci postupne zostávali osamotení a bezbranní napospas chamtivosti zamestnávateľov a bezuzdnej konkurencii.“
Diagnóza ma rovnako význam aj pre nás.

Dnes je dôležité, revitalizovať distributivistické idey – predovšetkým nájsť nové spôsoby vyjadrenia systému cechov –, vrátiť zákonu jeho pravú hodnotu v intenciách učenia anjelského doktora a spoločnosti prinavrátiť základné kresťanské princípy, ktoré nemôže ekonómia opomínať.

Odsúdenie socializmu

V dobe Leva – a dnes o nič menej – bol pre kresťanov, zvlášť pre tých, ktorí nesprávne vykladali sv. Písmo príťažlivý socializmus. Toto učenie je však v absolútnom rozpore s učením Cirkvi, ako bolo jasné aj Levovi XIII. Neskôr Pius XI. inšpirovaný Levom XIII. v podstate zhrnul do jednej vety, že pre nie je možné byť zároveň dobrým kresťanom a socialistom zároveň. Tvrdá je to reč, ale pravdivá. Samozrejme, len sebastrední liberálni redukcionisti adorujúci absolutizované ekonomické slobody ako svojich bôžikov, môžu vydávať sociálnu náuku Cirkvi za socializmus.

Takéto tvrdenie je navyše ahistorické, anachronické a absurdné.

Pápež uvádza množstvo dôvodov, pre ktoré je socializmus neprijateľný: šírenie nenávisti voči bohatým /zaujímavý je z tohto hľadiska rozpor oproti Kristovmu prístupu k Zachejovi/, zospoločenšťovanie a zoštátňovanie, útok proti súkromnému vlastníctvu /ktoré vychádza z prirodzeného zákona/ - čo pápež označuje za nespravodlivosť, odmietanie prirodzenej nerovnosti, spôsobovanie škôd samotným robotníkom, vznášanie zmätku do úloh verejnej moci /následkom je štát, ktorý si uzurpuje práva, ktoré mu nepatria ako dnes veľmi dobre vidíme/, rozvrat spoločenského poriadku, okrádanie robotníkov o ich zárobky socialistami a ďalšie.

Pápež tiež – na rozdiel od socialistov – uznáva význam súkromného vlastníctva, ktoré však na jednej strane neabsolutizuje, na druhej strane predkladá inú jeho koncepciu ako metafyzicky neurčití liberáli: „Naozaj nie je ťažké porozumieť, že účelom práce, najbližším cieľom, ktorý si remeselník kladie, je súkromné vlastníctvo. Ak totiž vynakladá svoju námahu a svoje schopnosti pre niekoho druhého, robí to preto, aby si zabezpečil dobrá, ktoré nevyhnutne potrebuje pre svoj život. A tak svojou prácou nadobúda výsostné právo nielen vyžadovať primeraný zárobok, ale ho aj podľa svojho rozhodnutia použiť.“

Tu sa môžeme obrátiť smerom k Bellocovi, ktorý pokladal za významnú jednak možnú /i relatívnu/ autarkciu rodinných a cechovných spoločenstiev ako aj širšie vlastníctvo/podiel ľudí na výrobnom procese a jeho výnosoch.

Oproti tomu liberálne poňatie súkromného vlastníctva je užšie keď sa úplne odlučuje od relatívne primeraného zárobku, ktorý by mal k nemu rovnako patriť. Sme toho názoru, že správne by bolo hovoriť o nespravodlivosti vzhľadom na všetky okolnosti zjavne neprimeraného zárobku.

Pápež rovnako odmieta socialistickú ideu podľa ktorej je štát pred človekom, pretože človek a nie štát je prvotný /čo samozrejme nemení nič na tom, že človek je tvor spoločenský a nie absolútne individuálny ako argumentujú liberáli/.

Preto človek musí mať predovšetkým sám možnosť postarať sa sám o seba /v rámci štruktúry viazanej spoločenstvo postavené na kresťanských zásadách vzájomnou zodpovednosťou, ktorá je v rozpore s Kainovou ne-odpoveďou po vražde Ábela/, rovnako človek svojou prácou získava právo na vlastníctvo. Pritom sa nedá opomenúť, že je jediný absolútny vlastník a Pán všetkého, ktorým je Boh.

Socialistické idey sú tak nespravodlivé, ako sú nespravodlivé zákony na nich postavené: „Uznávajúc, že súkromné vlastníctvo je v úplnom súlade s prirodzenosťou človeka i s pokojným spoločenským spolužitím, slávnostne to potvrdilo praxou všetkých čias. A občianske zákony, ak sú spravodlivé, odvádzajú svoju autoritu a účinnosť tiež z prirodzeného zákona, uznávajú toto právo a verejnou mocou ho zabezpečujú.“

V súvislosti s tým je aj už spomenutá previazanosť vlastníctva s rodinným spoločnosťou. Rodinu pritom chceli marxisti zničiť a liberáli ju úspešne ničia. Kooperácia týchto dvoch ľavicových síl však ťažko prekvapuje.

Všetci pápeži, ktorí sa vyjadrovali k sociálnym otázkam však rodinu stavajú na významné miesto, ako svätyňu. Lev XIII. neváha v sociálnej encyklike zdôrazniť, že „Človek je slobodný pri výbere svojho stavu. Môže buď nasledovať evanjeliovú radu panenstva, alebo sa spojiť v manželstve. Právo na manželstvo je prirodzené a pôvodné a žiaden ľudský zákon ho nemôže poprieť ani z akýchkoľvek pohnútok obmedziť jeho cieľ, ktorý mu dal Boh, keď povedal: "Ploďte a množte sa". Toto je rodina, čiže domáca spoločnosť, spoločnosť malá, ale skutočná a predchádzajúca každú občiansku spoločnosť, a preto s právami a povinnosťami, ktoré sú nezávislé od štátu.“

Kiež by v našej spoločnosti boli tieto rady brané vážne a to nielen pre ich pozitívne ekonomické implikácie!

Manželstvo vychádza z prirodzeného zákona, ergo je nezrušiteľné, nemôže sa mu vyrovnať žiadny voľný konkubinát a nemôže byť sodomitské. Katolícky muž a žena majú dve možnosti: zasvätený život, alebo manželstvo a to čo najskôr ako sú preto umožnené podmienky. Ide o povinnosť, ktorej odkladanie nie je v súlade s Božím prianím.

Reči, ktoré znižujú dôstojnosť manželského zväzku sú hriešne, rovnako ako reči typu: „Nezavesím si na krk chlapa, aby som s ním musela byť celý život“. Takéto správanie je odporné a nekatolícke. Správna katolícka žena a muž by mali dbať na skoré spoznanie povolania ktoré majú naplniť. Prvou možnosťou je zasvätený život spojený s celibátom – tento nemusí mať nutne podobu rehoľnú ani nemusí byť automaticky spojený s rehoľnými, alebo obdobnými sľubmi. Druhou možnosťou, pre ktorú môže byť katolík povolaný je manželstvo, spojené s povinnosťou /veľmi radostnou/ priviesť na svet deti. Odpor žien a mužov tohto veku voči deťom je jedným z jasných bodov obžaloby, z ktorej sa neexkulpujú. Osoba staršia ako 25 rokov, ktorá neplánuje zasvätiť svoj život Bohu a zároveň neuzavrela, resp. sa nechystá uzavrieť manželstvo môže snáď byť ospravedlnená jedine pravdivosťou katastrofy, ktorú predpovedal Pavol VI. v encyklike Humanae Vitae. Nanešťastie sebeckosť a nemorálnosť vo vzťahu dnes nie je doménou iba mužov, ale aj žien, ktoré v rámci svojho sebaoslobodzovania spadli do hlbokého otroctva. Feminizmus je natoľko dekadentný, že účinne útočí proti dôstojnosti ženy, ktorej najlepším príkladom je preblahoslavená panna Mária.

Tento exkurz nie je pritom nijak odbočením od témy, pretože ekonomika súvisí so stavom morálky a spoločnosti viac ako sa dnes domnievame. Nesmieme pristúpiť na redukcionistické učenia liberálov, ktorí práve morálku opomínajú. A pritom morálka je jedinou devízou, ktorá môže vôbec hovoriť aj v prospech slobodného trhu.

Pre pápeža bolo takéto chápanie vecí esenciálne: „Na základe neporušiteľného prirodzeného zákona prislúcha otcovi živiť svoje potomstvo: a z pohnútky tej istej prirodzenosti, na základe ktorej pozoruje v deťoch svoj vlastný obraz, ba priam rozpínanie a pokračovanie svojej osoby, sa usiluje zabezpečiť ich tak, aby v ťažkom priebehu života mohli čestne riešiť svoje potreby.“A ďalej: „…domáce spoločenstvo logicky aj historicky predchádza občianske spoločenstvo, rovnako predchádzajú a prirodzenejšie musia byť aj jeho práva a povinnosti.“

Pápež potom svoje múdre úvahy uzaviera takto: „Je teda veľkým a zhubným omylom chcieť, aby štát mohol ľubovoľne zasahovať do svätyne rodiny. Istotne, ak niektorá rodina sa náhodou nachádza v takých vážnych ťažkostiach, že jej samej nie je možné dostať sa z nich, v takýchto ťažkých okolnostiach je zásah verejnej moci oprávnený; veď každá rodina je súčasťou spoločenského organizmu.“

Ochranou rodiny je úder socializmu dokonaný. Socializmus je pre katolíka nenasledovateľný.

Cirkev a sociálna náuka

Ako sme uviedli v úvode, otázky riešené encyklikou nijak nie sú vyňaté z pápežovej zodpovednosti a pápež naopak mal povinnosť zaujať k ním postoj. Sám Lev XIII. k tomu v Rerum Novarum hovorí: „S dôverou a plným právom sa púšťame do tejto problematiky už aj preto, lebo ide o otázku, v ktorej nie je možné nájsť trvale platné riešenie bez pomoci náboženstva a Cirkvi. A keďže starostlivosť o náboženské otázky a rozdeľovanie dobier, ktoré sú v moci Cirkvi, je zverená predovšetkým nám, považovali by sme za zanedbanie svojho úradu, keby sme mlčali.“

Proti domýšľavosti liberálov, ktorí si myslia, že stačí jednoducho vyznávať slobodný trh stavia pápež odpovede náboženstva a Cirkvi, bez ktorých trvalé riešenie týchto otázok nie je možné, prinajmenšom preto, lebo tieto riešenia zo svojej podstaty utekajú pred viackrát spomenutou podstatou, ktorú treba riešiť.

Pápež sa tu nezastavuje, ale ďalej vykladá prečo sa treba opierať o učenie Cirkvi: „Avšak bez váhania vyhlasujeme, že kdekoľvek by sa odhliadalo od činnosti Cirkvi, všetky námahy by sa ukázali ako márne. Cirkev je totiž tá, ktorá z evanjelia vyvodzuje učenie schopné urovnávať alebo určite aspoň zmierňovať konflikty. Svojimi poučeniami dokáže nielen osvecovať mysle, ale i formovať život a správanie každého.“

A tak Cirkev môže prehlásiť, že rovnostárstvo je v rozpore so skutočnosťou a rozdiely medzi ľuďmi sú prirodzené a naopak snaha o ich odstránenie nie! Utiekanie sa do snových svetov rovnosti je hlúpe, lebo evanjelium nás učí prijať našu životnú situáciu a byť v tomto zmysle realistom. V pápežových slovách by sme mohli nájsť aj odpoveď proti liberálnej zmyšlienke tzv. „rovnosti príležitostí“, „… pretože nie všetci majú to isté nadanie, tú istú šikovnosť, zdravie a sily v rovnakej miere.“

To však nie je zlé, ale skôr na prospech, vzhľadom na rozmanitosť potrieb ľudského spoločenstva, vyžadujúceho si rôzne stavy. Stavy by pritom mali v onej súvzťažnosti, na ktorú sa v tomto texte viackrát odvolávame a ktorá vylučuje akýkoľvek pápežom odmietnutý „triedny konflikt“ a stavanie bohatých proti chudobným a naopak. Ako krásne Lev XIII. hovorí: „Svornosť tvorí krásu a poriadok vecí tam, kde trvalý konflikt nemôže priniesť iné než zmätok a barbarstvo.“

Pápež predpisuje teda účinný liek proti gnostickým riešeniam: „Takže trpieť a znášať to je dedičstvo človeka, a tak nech by sa čokoľvek podniklo alebo o čokoľvek pokúsilo na úplné odstránenie utrpenia zo sveta, niet síl ani schopností, čo by to dokázali.
Tí, ktorí tvrdia, že to dokážu, a sľubujú biednym život zbavený bolestí a námah, samý pokoj a potešenie, zavádzajú ľud a ťahajú ho na cestu, ktorá vyústi do ešte väčších bolestí, než sú tie súčasné. Lepšie je vidieť situáciu človeka takú, aká je a zároveň, ako sme povedali, získať odinakiaľ liek na tieto zlá.“


Následne však ukazuje ako zamestnávateľom, tak pracujúcim ich povinnosti. Zamestnávatelia: nemajú držať robotníkov v otroctve, ale naopak majú rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť, ďalej majú dbať na pracovníkov duchovný život /predovšetkým zabezpečiť pracovníkom nedeľné voľno/, nevystavovať ho pokušeniam a pohoršeniam /sic!/, neodvádzať ho od rodiny, dať mu primeranú odmenu za prácu a nemajú sa na pracovníkovi dopúšťať úžery!

Robotníci naopak: majú poctivo pracovať, nespôsobovať zamestnávateľom ujmy na majetku, nevyvolávať vzbury, nedopúšťať sa neprístojnosti štrajku ale riešiť problémy zmierlivo.

Všetko učenie Cirkvi v týchto otázkach a jeho opodstatnenie zhŕňa pápež takto: „Boh nás totiž nestvoril pre tieto krehké a pominuteľné dobrá, ale pre dobrá nebeské a večné; a zem nám dal ako miesto vyhnanstva, nie ako vlasť. Či vlastníš množstvo bohatstva a iných pozemských dobier, alebo ich nevlastníš, to nie je pre večné šťastie vôbec dôležité. Ale dobré či zlé používanie týchto dobier, to je to, čo je zvrchovane dôležité.“ Také je pravé kresťanské učenie. „Cirkev však vyučuje v dokonalej miere.“

Rovnako pápež špecifikuje už skôr vymedzené vlastníctvo /ako hodnotu/, dávajú mu tak jeho pravý zmysel, pričom sa obracia na anjelského doktora sv. Tomáša Akvinského: „Je dovolené", hovorí svätý Tomáš, "ba nevyhnutné pre ľudský život, aby človek vlastnil dobrá." Ak sa však pýtame, aké má byť použitie týchto dobier, Cirkev ústami tohto svätého učiteľa neváha odpovedať, že "čo sa toho týka, človek nemá mať vonkajšie dobrá ako svoje vlastné, ale ako spoločné, aby ich ľahko mohol rozdeľovať v čase núdze druhých.Apoštol totiž hovorí: Nariaďuj bohatým tohto sveta, aby ľahko dávali a zdieľali to, čo vlastnia." Istotne nikto nie je povinný prispievať druhým tým, čo je nevyhnutné pre neho a pre jeho rodinu, ba ani tým, čo nevyhnutne prislúcha a vyjadruje dôstojnosť vlastného postavenia, "pretože nik nemá žiť neprístojne." Avšak po zabezpečení svojich potrieb a požiadaviek je povinnosťou tým, čo zvýši, prispieť na pomoc núdznym. "Čo zvyšuje, rozdajte ako almužnu." Je pravda, že okrem prípadu krajnej nevyhnutnosti toto nie sú prikázania spravodlivosti ale kresťanskej lásky, ktorej naplnenie určite nemožno vymáhať právnou cestou. Avšak nad ľudskými zákonmi a súdmi stojí Kristov zákon a súd, ktorý mnohorako vštepuje zvyk štedrého dávania; učí, že "blaženejšie je dávať ako prijímať" a bude považovať za vec vykonanú alebo odopretú sebe samému lásku prejavenú alebo neprejavenú voči núdznym: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“

K tak dlhému citátu som sa v tomto prípade uchýlil, lebo presne pomenúva rozdiel medzi liberálnou ekonómiou a pohľadom Leva XIII., tradičným pohľadom Cirkvi. Nech sa nikto nemýli, ak pápež hovorí o „nemožnosti vymáhať právnou cestou“, vôbec tým nehovorí o svojvôli, ale presne naopak, pápež veľmi tvrdo varuje, že porušenie týchto povinností sa dostane pred iný súd, ktorého verdikt bude oveľa závažnejší. Liberálne relativizovanie a odsúvanie týchto tvrdení čisto do súkromnej sféry a svojvoľného správania sa jednotlivca je v tomto prípade opäť raz hlboko nesprávne.Zároveň sa pápež nezabudne pochvalne zmieniť o chudobe, ktorá je – i keď nie ipso facto – spätá s kresťanským životom. Spomeňme len na sv. Františka z ktorého názorov by liberálnych ekonómov rozbolela poriadne hlava.

Úloha štátu

Keďže človek je spoločenským tvorom je zrejmé, že nemôže byť v tejto otázke ani vylúčená ingerencia štátu. Lev XIII. prekračuje zo svojej pozície čisto praktickú pozíciu a preto nedopovedá primárne na konkrétny štát ako existuje, ale sám vymedzuje štát v ktorom môže byť dobre spravovaná ekonomika: „Nemáme na mysli štát, ako je konštituovaný alebo ako pôsobí v tej-ktorej krajine, ale štát v svojom pravom poňatí, ktoré vychádza z princípov zdravého rozumu v dokonalom súlade s katolíckym učením, ako sme ho my sami predstavili v encyklike o kresťanskom usporiadaní štátov /ide o encykliku Immortale Dei – poznámka P.F./.

Vládcovia štátov musia teda na prvom mieste prispieť všeobecne súborom zákonov a politických ustanovení, usporiadať a spravovať štát tak, aby to prirodzene viedlo k verejnej i súkromnej prosperite.“ Opäť teda niečo, čo sme už spomenuli, pápež nerieši veci ad hoc ale v kontexte celého učenia a celej skutočnosti. Aké podmienky má potom v ekonomickej sfére takýto štát napĺňať? Levova odpoveď je celkom jasná: dobré mravy, usporiadané rodiny, zachovávanie náboženstva a spravodlivosti, spravodlivého, nepremršteného a rozvážneho vyrubovania daní.

Hlavným princípom o ktorý sa pritom opiera je princíp spoločného, alebo všeobecného dobra. Tento princíp môžeme definovať aj ako suum cuique, ktorému učil aj sv. Tomáš Akvinský. Pápež hovorí aj o ďalšom princípe, ktorý nájdeme v učení Belloca a síce o tom, že štát má umožniť, aby sa robotník podieľal na bohatstve, ktoré vytvára!

A ako pápež ukladá vzájomné povinnosti pracujúcim a zamestnávateľom, kladie povinnosti tiež štátu: „… aby bol zachovaný poriadok a verejný pokoj: aby rodina bola usporiadaná v súlade s Božím zákonom a s prirodzenými zásadami; aby sa uznávalo a praktizovalo náboženstvo; aby prekvitala vo verejnom i súkromnom živote mravnosť; aby bola neporušene zachovávaná spravodlivosť.“

Rovnako tak má štát pôsobiť v medziach, ktoré sú určované potrebou napravenia zla, alebo odstránenia nebezpečenstva, ak pracovníci, alebo zamestnávatelia porušujú svoje povinnosti. Ďalšou úlohou štátu je potom ochraňovať vlastníctvo, tak ako bolo v tejto encyklike vymedzené.

Záver

Venovali sme sa sociálnemu učeniu pápeža Leva XIII., ktorý zo svojho úradu zareagoval na dôležité otázky svojej doby, ktoré však ani teraz pri 115.výročí jeho veľkej encykliky nestratili na svojej závažnosti.Ani to, že princípy jeho encykliky boli najmä po katastrofe 2. svetovej vojny, neuberá nič na ich pravdivosti, naopak vývoj, ktorý nasledoval len dokazuje, že pápež sa nemýlil.

Jeho náuka má význam aj pre nás pre hĺbku s akou riešil sociálne problémy z hlbšieho metafyzického pohľadu, neopomínajúc ani na chvíľu pravú hodnotu súcna.Určite preto nebude na škodu ak tento malý príspevok k veľkému výročiu nebude len malou oslavou, ktorú si Lev XIII. nepochybne zaslúži, ale aj ďalšou inšpiráciou pre katolícky ekonomický náhľad dnešných dní, ktorý je vôbec asi len ťažko mysliteľný, ak by sme Leva XIII. opomenuli.

Kruh Leva XIII. je vďačný pápežovi za jeho veľké myšlienky a nesie v sebe veľkú hrdosť, že môže participovať na učení pápeža, ktorého meno nesie vo svojom názve. Ani ďalších 115. rokov totiž nič na pápežovej múdrosti nezmení.