streda, 6. júna 2007

Aký význam má mužská zbožnosť


Franz Zimmermann

Žena prichádza k Bohu skrze muža ako zas i Boh skrze muža k žene. Tak to bolo pri stvorení ženy a tak je to i v neutuchajúcom úkone dotvárania, v životnom procese pohlaví. Muž je prorokom a kňazom pre ženu.

Spoločenstvo pohlaví bolo pred pádom do hriechu nadprirodzeným spoločenstvom s Bohom. Muž bol sprostredkovateľom dobier božích. Ženu posväcovalo spoločenstvo s mužom. Prostredníctvom neho sa dialo nielen zdieľanie ľudskej prírody, ale aj zdieľanie božskej prirodzenosti.

Láska mužova je sprostredkovateľkou prirodzených i nadprirodzených darov pre ženu. Muž je preto sviatosťou ženy v plnom slova zmysle. S prvým stvorením prišli všetky božie dary žene skrze neho.

Ako skrze muža prechádzajú božské dary k žene, tak prúdia všetky nadprirodzené dary skrze Krista do omilostených duší v Cirkvi, v novej spoločnosti božej, v ktorej je Kristus ženíchom a duša nevestou.


Ale aj v novom poriadku nadprirodzeného života prechádza zdieľanie božských darov skrze muža k žene, totiž v Kristovi-mužovi a v mužskom kňazstve Cirkvi. V novom poriadku posväcuje sa aj manželstvo ako obraz spoločenstva Kristovho s omilostenou dušou tak, ako to bolo v prvotnom stave, kde muž stál ešte ako sprostredkovateľ nadprirodzených milostí pre ženu. V sviatosti manželstva, v sviatosti posvätenia pohlaví je muž znova svätený za kňaza svojej ženy, takže manželstvo je nielen ako v prvotnom stave spoločenstvom v ľudských ale i v božských dobrách.

Manželstvo je napodobením vospolného pomeru človeka s Bohom, pomeru, v ktorom muž ďalej privádza stvoriteľskú lásku božiu až k žene, kým len on sám bol stvorený priamo od Boha.***


Keďže muž má také významné postavenie v prírode i v nadprírode sprostredkovanej Cirkvou, tak je otázka náboženskosti a zbožnosti u muža oveľa závažnejšia a dôležitejšia, ako sa to môže azda zdať na prvý pohľad. Muž je v obidvoch oblastiach určený od Boha za vodcu ženy. Dnes často počujeme rečnícke frázy, že sa svet musí uzdraviť cestou ženy; je to však iba galantné gesto, nič viac. Práve naopak, svet sa musí uzdraviť cestou muža.

Že je muž ako podnecovateľ a nositeľ iniciatívy v spoločnosti dôležitejší a že preto musí byť aj vyššie spoločensky oceňovaný, to ukazuje už i samo pudové konanie ľudských rodov: ideál sa stavia vždy smerom k mužskosti! Muž neprichádza nikdy prirodzene k zoženšteniu. Ak sa odpúta od ženského sveta, zachváti ho nanajvýš ešte povýšenejšie mužské sebavedomie. Naproti tomu sa žena pri emancipácii blíži k zmužšteniu, lebo práve v mužovi vidí niečo hodnotnejšie a po tom túži.

V prípade zoženštenia u muža nejde o duchovný hodnotiaci úkon, ale len o nejaký rodový medzitvar, zapríčinený hormónmi. Všetkým týmto je podložené právo muža na vyššie sociálne hodnotenie. Znamená to však vskutku len sociálnu a nie osobnú hodnotu. Osobne sú muž a žena dokonale rovnocenní.

Cieľom ich rozbehu k dokonalosti je úplné rozvitie sa v muža alebo v ženu. Každé rozvíjanie sa ženy smerom k mužskosti je degeneráciou, podobne aj každé pretváranie sa muža na ženu. Výsledkom v obidvoch prípadoch je karikatúra.

Muž ako vedúci spoločenský činiteľ musí prirodzene prevziať povinnosti vedenia aj v náboženstve. Muž sa musí ujať znovu svojej najznamenitejšej sociálnej úlohy, kňazstva, náboženského vedenia. Muž sa tu musí stať soľou zeme a svetlom sveta a nesmie prenechať túto úlohu žene.

Keď prejde iniciatíva na ženu, tu sa kultový život mužskej duši čím ďalej tým viac odcudzí a vezme na seba formy, ktoré sú mužskému cíteniu odporné a zošklivia mu všetky prejavy náboženskosti. Muž ide potom v náboženstve po svojich vlastných cestách - a tie sú práve tak jednostranné ako cesty ženskej zbožnosti. Svoje náboženské cítenie vloží potom do umenia, do politiky , do techniky alebo vedy a vytvára si namiesto Boha svoje vlastné modly a tým sa potom vie oddávať s celým náboženským rozmachom svojej duše, ako sme to museli skúsiť opätovne práve v posledných desaťročiach.

Ako ďaleko posunul u nás ženský svet náboženské formy smerom k ženskosti, o tom sa už neraz i verejne písalo.


Opát Bonifác Wöhrmüller pokladal za potrebné napísať celú knihu „O chlapskom kresťanstve“ s odôvodnením: „Celý svet dnes myslí, že kresťanstvo je niečo nemužského, niečo zženštilého, ženského; pri všetkom uznávaní užitočnosti a krásy kresťanstva má svet predsa pocit, ako by kresťanstvo mužovi - aspoň najmužskejšiemu mužovi, Európanovi - nepatrilo, neslušalo. Aspoň také kresťanstvo, aké sa veľmi často podáva a ponúka, je skutočne príliš ženské a tak prirodzene stavia priehradu medzi dušou muža a kresťanskou zbožnosťou. Azda mnohí zástupcovia kresťanstva v tom, čo podávajú ako aj v tom čo žiadajú, majú príliš veľký ohľad na ženu, ako by ona predstavovala ľudskú dušu vôbec.“

Na základe skutočnosti, že sú muž a žena rozdielne duševne uspôsobení, musíme pripustiť, že sa líšia aj vo svojom postoji k Bohu. Musí teda celkom iste jestvovať mužská a ženská zbožnosť. K nemužskej zbožnosti počítame aj detskú zbožnosť, lebo tá je výtvorom ženského charakteru.Slovom „nemužská“ ešte nehodnotíme. Obidve pohlavia majú právo a povinnosť predstúpiť pred Boha svojím vlastným, prirodzeným spôsobom a náboženské pravdy svojím spôsobom zachytiť a vyznávať. Hodnotenie je v tom slove až potom, keď hovoríme, že niečo v mužovi náhodou je, ale nepatrí to do neho, je to proti jeho prirodzenosti, proti jeho charakteru. U mužov je nemužskosť nedokonalosťou, znetvorenosťou, fyzickou a mravnou chybou.
Výrazy „mužské a nemužské“ obsahujú hodnotenie aj vtedy, keď sa vzťahujú na spoločenstvo. V spoločenstve sú totiž muž a žena nie rovnocenní. Tam stojí mužská zbožnosť vyššie, podobne ako muž stojí spoločensky vyššie ako žena.

Mužovi je daná idea a s tým aj podnetnosť a vedenie. Jeho spôsob chovania sa smeruje k podstate, k celku, ku veľkosti. Charakteristikou ženy je prevádzanie v konkrétnom živote, snaha po dokončievaní, po dopĺňaní, po nepodstatnom, vedľajšom, po podrobnostiach a maličkostiach. Bez mužského podnetu a vedenia musí ženská zbožnosť zakrpatieť v jednostrannosti, v malichernosti a celkom nenazdajky stratiť orientáciu k celku. Muž je od prírody i od Zjavenia určený za božského sprostredkovateľa ženy a preto je aj tvorcom a usmerňovateľom ženskej zbožnosti.


V tejto funkcii sa musí mužská zbožnosť ceniť vyššie a nemužská zbožnosť musí aj v duchovnej správe ustúpiť až na druhé miesto.Nemužská zbožnosť škodí práve tak žene ako mužovi. Žena ponechaná sama na seba, upadne ľahko do myšlienkovo chudobnej jednostrannosti, ktorá môže priviesť až k znetvoreniu podstaty a tým k bludu. Muž, ktorý následkom ťažkostí vo svojom náboženskom cítení veľmi ľahko stratí vedenie v náboženstve a tým postúpi pracovné pole ženskej zbožnosti, odhodí nakoniec od seba nemužské formy zbožnosti a odlúči sa od náboženstva úplne.

Celkom iste majú ženy veľké a zvláštne úlohy v službe náboženstva; pomyslime si len na matky v rodinách. Ale napriek tomu to nestačí, keď máme i kostoly plné žien, ale život vonku, stvárňovaný mužmi, ide po cestách, ktoré sú kresťanstvu cudzie alebo až nepriateľské. Je dosť príkladov i v prítomnosti na to, že na jednej strane máme kvitnúci náboženský život u žien a na druhej strane ostatný život v spoločenstve sa môže zvrhnúť až na prenasledovanie Cirkvi. Proti tomuto nebezpečenstvu pomôže len intenzívna snaha znovu získať muža pre jeho vlastnú zbožnosť, aby on tak svojou vlastnou náboženskou hĺbkou aj v ostatných dôležitých oblastiach života pomáhal budovať kráľovstvo Kristovo na zemi.

Takým spôsobom nadobudne mužská zbožnosť nesmierne veľkého významu pre výstavbu kráľovstva božieho, ale aj pre správne utváranie všetkých zemských, svetských oblastí. Zánik Západu, ktorý nepredstavuje vlastne nič iného než len dôsledok oslobodenia sa Západu od náboženstva, sa môže prekaziť len znovupôsobením mužskej zbožnosti. Celé naše spoločenské a hospodárske snaženie, ktoré sa u niektorých národov i medzi národmi dostalo už do celkom absurdných, protirozumových, ba až nezmyselných foriem, sa musí vždy - bez riadneho základu v mužskej zbožnosti - skôr alebo neskôr skončiť fiaskom.

(z knihy Fr. Zimmermanna: Ide o obrodu mužskej zbožnosti. Nitra 1947, z nemčiny preložil Dr.Max. Chladný Hanoš)