streda, 6. júna 2007

Blahoslavený medzi kráľmi - cisár Karol I.


Vyrástli sme kŕmení históriou, tak ako ju videli a chceli vidieť komunisti, či ďalší ľavicoví mýtotvorcovia, čechoslovakisti, rôzni slovenskí nacionalisti. (Čisto liberálni historici, ktorí by navyše neboli čechoslovakisti nezohrali v našej historiografii v podstate žiadnu úlohu). Tak ako bol komunistický štát peklom na zemi, ľavicovo-liberálny použitím podobných hoci nie takých brutálnych o to však zákernejších prostriedkov na ničenie človeka (C. S. Lewis), Československo štátom chabých splodín Masaryka a ešte horších Beneša, Slovenský štát neznamenal život, ale dar od fašistickej hydry riadený z Berlína.

Prečo tento úvod? Možno kvôli tomu trošku otvoriť oči a pozrieť sa na vec reálnejšie. Máme príležitosť. Svätý otec totiž 3.októbra vyhlásil za blahoslaveného Karola I. Je to aj chvíľa zamyslieť sa.

Napríklad nad mnohými historickými katastrofami, ktoré trápia, ale vďaka Božej prozreteľnosti mi neberú nádej. Je ich neúrekom: islam, schizma 1054, neúspech krížových výprav, herézy, otupenie moci pápežov („meča“ cirkvi) v prospech panovníkov, reformácia, modernistickí panovníci a šľachtici (ako Bourbonovci), francúzska revolúcia, koniec Rímskej ríše národa nemeckého a vznik štátov Nemecka a Francúzska, pokrokárske viery, liberalizmus, socializmus...

Dalo by sa toho menovať veľa. Patrí sem i pád Rakúsko-Uhorskej monarchie (zlý bol aj dualizmus tu prítomný). Od roku 1526 totiž Habsburgovci úspešnejšie, alebo menej úspešne (katastrofálne v prípade napr. Jozefa II.) permanentne držali toto územie a teda aj územie Slovenska v rámci katolíckej monarchie, útvaru nie bezchybnom, za to však vhodnom pre politickú prezentáciu v súlade s transcendentným poriadkom, prvou a najväčšou potrebou politiky i ľudského života.

Viera a z nej prirodzene vyplývajúci poriadok vecí, to je ochrana človeka i pravej slobody. Žiadna sloboda totiž nie je obmedzená a kto koná zlo, nikdy neostáva nezasiahnutý svojim konaním. Nie je to stále tá istá sloboda, kto slúži hriechu je otrokom hriechu a je stále menej slobodný pre konanie dobra, čo rovnako platí pre politiku ako pre morálku.

Rakúsko-Uhorsko, či aj Uhorsko samé (hoci za svojej samotnej existencie nemalo čas na pokojnú existenciu) boli dobrým priestorom pre život, zvlášť nezasiahnuté nacionalizmami (ktoré od 18.storočia prichádzali), ukotvené v transcendentom poriadku, ktorý opäť prízvukujem. Zánik Rakúsko-Uhorska prezentovaný ako otvorenie žalára bol vskutku skôr zlikvidovaním zvyškov dobrého politického usporiadania, vyvážených záujmov a správnej reprezentácie poriadku.

Chybné učenia tzv. renesančných mysliteľov rozbili dobré stredoveké štruktúry, reformácia posilnila gnosticizmus, nacionalizmus rozbil Rímsku ríšu národa nemeckého s tým prichádzali aj tresty, napr. v podobe prvej svetovej vojny. Nakoniec rozpad monarchie bol jedným prvkom mozaiky vedúcej k 2.svetovej vojne a ostatným hrôzam 20.storočia, vrátane permanentnej genocídy voči nenarodeným deťom.

Mužom, ktorý stál na konci Rakúsko-Uhorskej monarchie (hoci zďaleka nie ideálnej) bol rakúsky cisár Karol I. (uhorský kráľ Karol IV.) Nastúpil v ťažkej situácii, uprostred krvavých jatiek 1.svetovej vojny – mimochodom neuveriteľne hlúpo a nechutne švejkovsky interpretovanej –, do ktorej Rakúsko-Uhorsko zatiahol rozpínajúci sa nemecký “spojenec” z tzv.Trojspolku.

Pôvodne bolo veľmi nepravdepodobné, že by sa stál následníkom trónu. Veď samotný František Ferdinand nebol dosť dlho na zozname. Keďže však Rudolf spáchal samovraždu v Meyerinku, Františka Ferdinanda zabil nacionalista Princip a vláda Františka-Jozefa I., počas ktorej sila panovníka neustále upadala trvala 62 rokov, stal sa v roku 1916 vo veľmi neľahkých chvíľach panovníkom nábožný Karol.

Nestáva sa, že by panovníci bývali príliš často svätí (vzorom navždy ostane veľký Ľudovít IX.), Karol bol Kristovi i Cirkvi verným synom až do konca a napriek vysokej funkcii stal sa tak pre nás hodným nasledovania. Právom sa stal blahoslavený ten, čo do poslednej chvíle vkladal nádej do rúk Božích, ten, ktorý tak trpko prišiel o svoje postavenie.
Aký vznešený a dôstojný oproti napudrovanému kalvínskemu pragmatikovi Wilsonovi, ktorý otváral dvere pre novú vojnu, šíril zhubné myšlienky demokratizácie a nacionalistický ošiaľ.16.októbra 1918 sa Karol ešte snažil zachrániť monarchiu manifestom o federalizácii Predlitavska, prišiel však príliš neskoro a o konci jeho panovania bol už v podstate vyrieknutý ortieľ.

Ortieľ, ktorý mal znamenať vydanie krajín strednej Európy na pospas mnohým zlám, ktorých bolo predtým uchránené.12.novembra 1918 vznikla republika Nemecké Rakúsko (ktorá sa mala neskôr stať prvou nenemeckou korisťou Hitlera), Karol sa ešte predvečerom vyhlásenia tejto republiky zriekol účasti na vláde v nej, ostal však korunovaným uhorským kráľom. V rakúskom Eckartsau 13.novembra 1918 však Karol podpísal, že sa zrieka podielu na moci v Uhorsku (aj preto ho mohol už onedlho zachvátiť revolučný povyk vedený soldateskou komunistu Kúhna).

Hoci sa Karol snažil vrátiť ako uhorský (maďarský) kráľ, nebolo mu to súdené a nakoniec zomrel v exile. Nech ho Pán prijme medzi svojich blahoslavených, keď mu už nebolo dopriané viesť v pokoji svoj ľud.

Napísané pri príležitosti beatifikácie nášho posledného panovníka