streda, 6. júna 2007

Bonifác VIII. - posledný veľký pápež stredoveku


Bonifác patril medzi veľkých pápežov stredoveku. Bol to muž silne veriaci, múdry a rozhľadený, najlepší právnik svojej doby, politik, diplomat a ochranca práv svätej Cirkvi. V októbri 1605, 300 rokov po jeho smrti ho našli v jeho hrobke bez najmenšej známky poškodenia a jeho telo bez jediného zranenia, napriek tomu, že ich za života mal.


Tento veľký muž sa narodil v roku 1235 v Anagni ako Benedetto Gaetani. Bol kanonikom v Todo, Paríži, v Lyone i vo Vatikánskej bazilike, advokát konzistória a apoštolský protonotár. 12. apríla 1281 ho Martin IV., vidiac jeho talent a pevnú vieru, spravil kardinálom. Potom ho poslal ako legáta ku kráľovi Karolovi Sicílskemu, aby zabránil hroziacej vojne s Aragónskom.
Pre svoje úspešné pôsobenie následne pôsobil aj pri snahách o obnovu mieru medzi Francúzskom a Anglickom. Mikuláš IV. ho zas poveril riešením rozporov medzi kráľom Portugalska a klérom tejto krajiny.


Sv. Celestín V. podal napriek námietkám Benedetta demisiu a tak po vyššie spomenutých veľkých úlohách si kardinála Gaetaniho vyžiadal Duch Svätý a 24. decembra 1294 bol na konkláve v Castel Nuovo blízko Neapola jednomyseľne zvolený za pápeža. Keďže pápež bol známy svojou vzdelanosťou a skúsenosťami, čakalo sa, že prichádza šťastné obdobie.

Pontifikát prijal 2. januára 1295 a odišiel do Ríma, kde bol vysvätený a korunovaný kardinálom Orsinim. Do Baziliky sv. Jána Lateránskeho vošiel na koni, ktorého za opraty držali dvaja králi.
Horšie bolo, že pápež, ktorý sa obával zneužitia sv. Celestína V. na politické zámery odporcov, dal tohto najprv do domáceho väzenia a po úteku ho opäť lapil./Napokon o to sa pokúsili Colonnovci po smrti sv. Celestína V., keď začali so šírením čiernej legendy, ktorá pretrvala do dnes/.


Prvým problémom, ktorý musel nový pápež riešiť, bola Itália. Podriadil Sicíliu Svätej stolici a uspel tiež v narovnaní vzťahov medzi Francúzskom a Anglickom. Odradil rímskeho kráľa od útoku na Francúzsko a snažil sa o rozbitie názorových rozdielov, ktoré delili kresťanských princov. Rovnako sa usiloval o obnovu jednoty s Grékmi ako aj o opätovné získanie Svätej zeme. V roku 1303 Bonifác založil v Ríme univerzitu, známu ako Sapienza.


Jeho veľkosť sa rovnako ukázala 11. augusta 1297 v Orviete, keď kanonizoval veľkého križiackeho panovníka sv. Ľudovíta IX., ktorý padol v Tunisku 25.augusta 1270.
Pápež sa všemožne usiloval o obnovenie križiackych výprav. /Pripomeňme si, že 1291 padol Akkon/

Pápež sa tiež snažil o spravodlivé riešenie v otázke vojny medzi Adolfom Nasavským a Albrechtom Habsburským v Ríši. Tiež sa snažil chrániť politickú nezávislosť Škótska.

Bonifác si uvedomoval, že niektorí kresťanskí princovia uvaľujú často nespravodlivé poplatky na klerikov, tak 21. septembra 1296 vydal bulu, zaradenú do šiestej knihy Dekretálií, aby napravil toto zlo. Táto bula sa nazýva Clerici laicos.


Pápež v nej hovorí: „Dávnovek nám ukazuje nepriateľstvo laikov proti klerikom, bez uvedomenia si, že nemajú moc nad cirkevnými osobami, laici kladú poplatky na klerikov a prelátov a my cítime zármutok, že musíme povedať, že mnohí cirkevní preláti a cirkevné osoby majú väčší strach z časnej moci ako z večnej, súhlasiac s týmto zneužívaním. Toto môžeme odstrániť a preto prikazujeme, že všetci preláti a cirkevné osoby, ktoré platia laikom desiatky alebo portu, alebo dôchodky pod zámienkou pomoci, subvencie alebo inou, bez autorizácie Svätou Stolicou; a králi, princovia, úrady a iní, ktorí ustanovujú tieto bremená, alebo ktorí používajú túto pomoc, upadajú do exkomunikácie, vyhradenej Svätej Stolici navzdory akémukoľvek privilégiu“.


Bula, ktorá zakázala cirkevným osobám platiť čokoľvek laikom bez apoštolskej autorizácie sa stala hlavnou príčinou vyostrenia sporov medzi Bonifácom a francúzskym kráľom Filipom IV. Filip preto vydal dekrét zakazujúci posielať peniaze Rímu. Viliam Nogaret, kráľov poradca dokonca obvinil pápeža zo symonie, praktizovania mágie a ateizmu. Klerici, ktorí podporovali Bonifáca, boli poslaní do exilu.

Pápežova veľká odpoveď prišla 6. novembra, keď vydal slávnu bulu Unam Sanctam, vyjadrujúcu vznešenosť a veľkosť pápežskej autority.


V auguste roku 1303 sa Bonifác bránil pred konzistórion kardinálov z obvinení /v ktoré sa ako všetky podobné legendy verí dodnes!/. V septembri mal byť exkomunikovaný kráľ Filip.
Potom počas zmätkov v Ríme mohol Bonifác nasledovať Krista i v utrpení. Nogaret s pomocou Colonnovcov vtrhol do Ríma za pokriku: „Smrť pápežovi! Nech žije francúzsky kráľ!“ Dostali sa až k pontifikovi, ktorý ich očakával sediac na svojom tróne s korunou na hlave a kľúčmi k Cirkvi v druhej ruke. Zločinci však na to nedbali a Sv. Otca fyzicky napadli.


Pápež sa správal počas tohto incidentu veľmi dôstojne. Prehlásil: "Nakoľko som opustený ako Spasiteľ a môj koniec je blízko, zomriem ako pápež". Nogaretovi povedal: "Tu je moja hlava, tu je moja šija. Trpezlivo znesiem, že ja katolícky veľkňaz, námestník Kristov budem odsúdený a zosadený patarínmi. Je mojim prianím zomrieť pre Krista a Kristovu Cirkev".


Až kardinálovi Lucovi Fieschimu sa ho podarilo oslobodiť. Na následok tohto zločinu milosrdný pápež 11. októbra 1303 zomrel, ešte predtým však Nogareta milosrdne prepustil. Jeho pontifikát trval 8 rokov, 9 mesiacov a 8 dní.


Dante, ktorý ho inak nemal rád o ňom napísal v Očistci: "Vidím vchádzať kvet z Anagni a Krista urobeného zajatcom v jeho vlastnom námestníkovi, vidím ho znovu poníženého, vidím ocot a žlč a vidím ho zrazeného medzi žijúcimi zlodejmi". /Spev XX,86/


Charles A Coulombe vo svojich Námestníkoch Kristových o ňom hovorí: "Bol to jeden z najúctyhodnejších mužov, akí kedy na stolci sv.Petra sedeli, hoci jeho koniec bol jeden z najnešťastnejších".


Unam Sanctam - jeden zo základných kameňov konzervatívneho myslenia

Skutočný konzervativizmus nie je ničím iným ako druhom náhľadu na spoločnosť založenom na pravde ukotvenej v transcendentne. Následkom hriechu je aj to, že ľudská spoločnosť na tomto svete nebude nikdy dokonale usporiadaná. Ani konečný cieľ, spása človeka nie je priamo závislá od tohto usporiadania ako to v Civitatis Dei odhalil samotný sv. Augustín. Že však ani časná moc nemá byť kresťanovi ľahostajná, dokazuje sv. Augustín ešte v tom istom diele, napríklad tvrdením: „… šťastie vladárovo nespočíva vo vonkajších úspechoch, ale v skutočnej čnosti“.


Napokon, o časnej moci sa rovnako zmieňuje Písmo sväté, ako aj pradávne učenie katolíckej Cirkvi. Tak sa zrodila teória dvoch mečov, ktorej počiatky položil pápež Gelasius I. v liste východorímskemu cisárovi Anastáziovi v roku 494, kde nadradil duchovnú moc nad moc svetskú. Tieto moci sú však relatívne autonómne a duchovná moc zasahuje len v prípade mravného zla.

Toto učenie bolo pritom rozvíjané viacerými pápežmi, v teórii i praxi. Tak cisára korunoval, počnúc korunováciou Karola Veľkého, pápež. Teóriu dvoch mečov ďalej rozvinuli predovšetkým Gregor VII., Innocenc III. a posledný veľký pápež stredoveku, Bonifác VIII.

Svätý Gregor VII., veľký iniciátor významných reforiem, tak urobil predovšetkým vo svojej významnej bule Dictatus Papae (1075), ako aj v slávnom liste z 15. marca 1081. V tomto liste pápež významným spôsobom vyslovil nutnosť podriadenosti svetskej moci. Pretože: čo je cisár vedľa kňaza, ktorý „dokáže premeniť chlieb a víno v telo a krv nášho Pána?“


Napriek tomu svetská moc sa neustále snažila vymaniť z tejto subordinácie, v čom je základ všetkých revolučných, anti-konzervatívnych myšlienkových prúdov, ktoré od začiatku vychádzali z heretických, gnostických názorov a nakoniec sa aj presadili za pomoci silného spojenca, ktorého našli v protestantizme.


Tak aj francúzsky panovník Filip IV. dával prednosť osobnému bohatstvu pred všeobecným dobrom a zasahoval do právomocí Cirkvi. Odpoveďou Bonifáca VIII. bola bula Unam Sanctam, ktorej význam ďaleko presiahol spor medzi pyšným panovníkom a pápežom. Táto výborne definuje všetky dôležité prvky dobrého usporiadania spoločnosti a ako taká je základným kameňom pre konzervatívne postoje.


Bula odhaľuje oveľa viac ako len spravodlivé usporiadanie verejnej moci, prináša totiž celé metafyzické základy tohoto usporiadania podporeného výkladom Písma. Uznáva tak za jediného pôvodcu všetkej moci Boha a za dobrého sprostredkovateľa tejto moci Cirkev. Tak nemôže ísť spravodlivá svetská moc proti učeniu Cirkvi a Cirkev má právo zasiahnuť proti nemorálnemu uplatňovaniu svetskej moci. A toto učenie je univerzálne a vyjadruje podriadenosť všetkých rímskemu pápežovi a učeniu svätej Cirkvi.


To je tiež jediná možná konzervatívna odpoveď na dobré politické usporiadanie, všetky ostatná pseudokonzervatívne teórie sú totiž viac, či menej pokazené revolučnými prímesami rozmeľňujúcimi žiadaný konzervatívny poriadok a neschopné nájsť potrebnú autoritu.

Unam Sanctam

Papežská bula Bonifáca VIII
18. november 1302

Nútení vierou, sme zaviazaní veriť a tvrdiť, že Cirkev je jedna, svätá, katolícka a tiež apoštolská. My v ňu veríme pevne a priznávame s jednoduchosťou, že mimo nej nie je ani záchrana ani odpustenie hriechov, ako manžel v chválospevoch prehlási: „Jedna je moja holubica, moja dokonalá. Ona je tá jediná, vyvolená …” a ona reprezentuje jedno mystické telo, ktorého hlavou je Kristus a hlava Krista je Boh (1Kor 11,3). V nej potom je jeden Pán, jedna viera, jeden krst (Ef 4,5).


Tak bola v dobe povodne len jedna archa Noeho, ktorá predchádzala jednu Cirkev, ktorá archa, bola dokončená na jediný lakeť, mala len jediného lodivoda a sprievodcu, tj. Noeho, a my sme čítali, že, mimo tejto archy, celá existujúca zem bola zničená.

My ctíme túto Cirkev ako jedinú… Pán sa modlil za jej dušu, to jest pre svoje srdce a telo; a toto telo, to znamená, že Cirkev volal jednou, pretože je jednota manželov, viery, sviatostí, a lásky Cirkvi. Toto je halenka Pána, bezproblémová halenka, ktorá nebola nájmom, ale o ktorú bol vrhnutý lós (Jn 19,23-24). Pre tú, jednu a jedinú Cirkev tam je jedno telo a jedna hlava, nie dve hlavy ako u netvora; tou je, Kristus a vikár Krista, Peter a nástupca Petra, v reči Pán k Petrovi sám hovoril: “Pas moje ovce” (Jn 21,17), mienil ovce všeobecne, nie tieto, ani tie zvlášť, ale že on zveril všetky jemu (Petrovi).


Preto, ak by Gréci alebo iní mali hovoriť, že oni nie sú zverení Petrovi a jeho nástupcom, oni musia priznať, že nie sú ovce Krista, pretože náš Pán hovorí v Jánovi “je tam jeden ovčinec a jeden pastier”. My sme informovaný textami evanjelií, že to v tejto Cirkvi a v jej moci sú dva meče; menovite, duchovný a časný (temporálny). Preto keď apoštoli hovoria: “pozri, tu sú dva meče” (Lk 22,38) to má znamenať v Cirkvi, pretože apoštoli tak povedali a Pán neodpovedal, že by to bolo príliš veľa, ale že je to dosť.


Iste, kto popiera, že svetský meč je v sile Petra, nepočúval dobre slovo Pána veliace: “Schovaj meč do pošvy!” (Mt 26,52) Oba, preto, sú v moci Cirkvi, čo znamená: duchovný a materiálny meč, prvý má byť poskytnutý pre Cirkev a druhý Cirkvou; prvý v rukách kňaza; druhý rukami kráľov a vojakov, ale z vôle a strpenia kňaza.


Avšak, jeden meč sa má podriadiť inej a temporálnej autorite, patriaci k duchovnej sile. Pretože apoštol hovoril: „Lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha” (Rim 13,1-2), ale oni by neboli v poriadku, ak by jeden meč nebol podriadený inému a ak by ten nižší, nebol viedol hore ten druhý.


Preto, vo vzťahu k blahoslavenému Dionýzovi, to je právo Božie, že najnižšie veci dosiahnu najvyššie miesto prostredníkov. Potom, podľa poradia vesmíru, všetky veci nie sú vedené späť k poriadku rovnako a bezprostredne, ale najnižšie prostredníctvom, a nižšie nadradenými. Preto my musíme rozpoznať viac jasne, že duchovná sila predčí v dôstojnosti a vážnosti svetskú moc ktorúkoľvek, ako duchovné veci predčia temporálne. Toto my vidíme veľmi jasne tiež platením, požehnaním a vysvätením desiatkov, ale tiež súhlasom so silou samotnou a vládou do konca vecí.


S pravdou ako našim svedkom, patrí k duchovnej sile presadiť sa nad pozemskú moc a zmeniť jej rozsudok, ak nebol dobrý. Tak sa dosiahlo proroctvo Jeremiáša týkajúce sa Cirkvi a duchovnej sily: „Pozrite, dnes som nadradil vás národom, a cez kráľovstvo i všetko”. Preto, ak pozemská sila chybuje, bude sa súdiť podľa duchovnej sily; ale ak menšia duchovná sila chybuje, to sa bude súdiť podľa nadradenej duchovnej sily; ale ak najvyššia sila zo všetkých chybuje, to môže byť súdené iba Bohom, a nie človekom podľa svedectva apoštola: „No duchovný posudzuje všetko, a jeho nik nemôže posúdiť.” (1Kor 2,15).


Táto autorita, však, (hoci to bolo dané človeku a je vykonávaná človekom), je nie ľudská ale skôr božská, udelená Petrovi božským slovom a potvrdená mu (Petrovi) a jeho nástupcom Tým, koho Peter vyznal, hovoriac Pán k Petrovi sám: „Čokoľvek zviažete vy na zemi, bude zviazané tiež v nebi” (Mt 16,19)atď. Preto ktokoľvek sa bráni tejto moci, ktorú nariadil Boh, bráni sa nariadeniu Boha (Rim 13,2), ibaže by vynašiel ako Manicheus, ktorý bol falošný a súdiac podľa nás kacír, dva začiatky. Pretože podľa svedectva Mojžiša, to nie v začiatkoch, ale na začiatku Boh vytvoril nebo a zem (Gen 1,1).


Ďalej, my tvrdíme, my prehlasujeme, my ustanovujeme: pre záchranu každej ľudskej bytosti je celkom nutné byť podriadeným Rímskemu Pontifikovi.