streda, 6. júna 2007

Demokracia a spravodlivosť



Prednáška odznela na Konferencii Slovenského Kruhu Leva XIII. Demokracia a jej alternatívy 28.4.2007 v Trenčianskych Tepliciach

Vážené dámy a vážení páni,

témou mojej prednášky bude otázka, do akej miery je demokracia hodná spravodlivosti a do akej miery jej slúži. V žiadnom prípade nie otázka opačná, či je spravodlivosť, skutočná spravodlivosť, hodná demokracie, k čomu by snáď mohol zvádzať názov mojej prednášky, pri prvom počutí. Hodnotiť ideu demokracie, vo svetle pojmov jej nadradených, sa stáva dnes čoraz zriedkavejším.


Súčasný svet má totiž sklony pýtať sa pojmov, ktoré bývali kedysi považované za podstatné, aký je ich vzťah k demokracii, ktorá sa teraz stala pojmom najpodstatnejším. A to až do takej miery, že aj pojmy iniciované mimozmyslovými a transcendentnými činiteľmi, sú pretriasané v pomere k nej. Všetko nedemokratické, je odsúvané na perifériu ako niečo, čo nie je hodné výšky doby, ako niečo, čo tvorí temnú stránku dejín ľudstva. To všetko na pozadí úbohosti materiálnej aj duchovnej kultúry súčasnosti, ktorá tak ostro kontrastuje s povýšeneckou nadutosťou uctievačov demokratickej utópie a ešte ostrejšie s pamiatkami po dobách minulých; pamiatkami hmotnými aj duchovnými.
Nebudem však využívať týchto očividných kvalitatívnych priepastí medzi plodmi dôb dávnych a nedemokratických a tristnou súčasnosťou.


Kontrasty by sa dali vŕšiť do nekonečna. Duchovná hodnota Tizianovho obrazu, Danteho tercíny či polyfónie majstra Gesualda, by sa dala postaviť k úbohosti vyvrelín 20. storočia a toľko oslavovaná demokratická doba by musela napnúť všetky kladkostroje svojej propagandy, aby presvedčila aj posledného bezdomovca, že mazaniny Jacksona Pollocka, Schoenbergove pazvuky, či imbecílie Elfride Jelinek sú plody rovnakej úrovne. Aj keď si uvedomujem adekvátnosť tohto postupu a jeho autoritatívnosť, zaštítenú Autoritou najvyššou, ktorá povedala: Podľa ovocia poznáte ich, rozhodol som sa vysporiadať sa s demokraciou inak, skúmajúc nie jej dôsledky, ale podstatu. To čo sa totiž , pomaly ale isto, začína zhmotňovať ako definitívna podoba tejto utópie v jej plodoch, môže a musí byť napadnuté už v samotnom princípe, bez ohľadu na to či už tento strom zarodil, alebo je ešte len výrastkom, alebo kvitne a vydáva omamnú vôňu.

Toho, že sa tak dialo už od staroveku, sú svedkami hlasy takých mysliteľov ako Platón, Aristoteles, Herakleitos, Cicero a pod. Títo muži, ktorý v mnohom ovplyvňovali našich kresťanských mysliteľov, už od ranokresťanských čias, správne vytušili nivelizačnú, anarchizujúcu a protiprirodzenostnú podstatu demokracie. S podobným rezultátom sa stretávame u ich filozofických žiakov stredovekých: sv. Tomáša Akvinského, Jeana Gersona, Danteho, Jeana Bodina, aj novovekých: Francisca Suaréza, Thomasa Hobbesa a iných. Tí všetci odsúdili demokraciu, bez toho, že by ju poznali osobne.


Skúmali jej podstatu a princípy a svetlom prirodzeného rozumu dospeli k zavrhnutiu tejto myšlienky. Ich jasnozrivosť má však ešte stále príliš ďaleko k tomu aby triumfovala. Preháňal by som totiž, keby som tvrdil, že už je všetkým jasné, že sa nemýlili.

Povaha prechodu medzi monarchiou a demokraciou.Väčšina ľudí si neuvedomuje čo to vlastne demokracia je, pretože za ňu považujú dvojstoročný amalgám starého poriadku a demokracie, ktorý v tej, či onej podobe prežíva a pozvoľna sa vytráca. Prejavy prichádzajúcej, dokonanej a pravej demokracie, ktorá je na obzore, naivne považujú za jej ojedinelé výstrelky a úplne protizmyselne vyzývajú na návrat ku skutočnej demokracii, aká bola kedysi. V skutočnosti však len podvedome cítia únik akejkoľvek hierarchie a autority a sú buď príliš zbabelí alebo naivní, aby si priznali, že tá autorita a hierarchia bola pozostatkom dôb minulých a, že to ona činila život v tom prechodnom štádiu, od monarchie k demokracii, znesiteľným.


Preto skôr než pristúpim k popisu skutočnej demokracie musím sa pristaviť práve pri tomto medzištádiu, ktoré by sa dalo časovo vymedziť počiatkom intronizácie demokracie v roku 1789 vo Francúzsku a rokom 1960, keď nové radikálne trendy, zvoľna droliace zvyšky starej spoločenskej budovy, nabrali na sile a zaútočili pozdĺž celej fronty s maximálnou razantnosťou. Neberiem samozrejme do úvahy demokratické spodné prúdy, reprezentované rôznymi stredovekými sektami, novovekými puritánmi, osvieteneckými voľnomyšlienkármi a podobne. Zaujíma ma len to štádium, keď už demokratické idey participujú na moci, ako štátotvorný činiteľ.V prvom rade je treba povedať, že to čím sa rada dnešná demokracia vystatuje ako svojimi vymoženosťami a ktoré, každý rozumne uvažujúci človek je nútený uznať ako spoločenské dobrá, sú väčšinou reliktami práve tých zatracovaných dôb minulých, keď vládla podľa dnešných progresivistov, temná temnota. Zrušenie otroctva napr. nie je účinkom zavedenia demokracie, ale kresťanstva. Zrušenie bolo nariadené nedemokraticky zhora stredovekými pápežmi a ktovie ako by to s ním dopadlo, keby mali o ňom vtedy hlasovať.


Milovníci más totiž, z nejakých mne neznámych dôvodov, prisudzujú im ľudomilné pohnútky, akoby jednotlivci, ktorí ich tvoria mali nejakú inú podstatu a povahu ako ich nadriadení. Podobne sloboda prejavu, na ktorú tak nepekne doplatil práve Sokrates v aténskej demokracii, nevznikla na báze demokratických ideí, ale na princípe úplne opačnom. Aristokracia, u indoeurópskych národov požívajúca vďaka svojej bojovnosti značných výsad a ešte značnejších sa domáhajúca, vybudovala si v konečnom dôsledku počas stáročí ideál slobodného, dobrovoľne slúžiaceho bojovníka, požívajúceho slobodu pohybu, slova a vlastníctva.


Táto vybojovaná sloboda, z ktorej odovzdával časť vo forme ochrany svojim vazalom, sa technickým rozvojom v novoveku rozliala horizontálne na masy, zabúdajúce na to, že tento ideál, pôvodne vertikálny, sa zrodil zo zápasu a má teda čisto záslužný a prestížny charakter.

Demokracia naopak tento ideál postupne hubila, zadarmo rozdávajúc to, čo sama nevybudovala, tak, že sa sloboda stala bezcennou a keďže aristokracie niet, tak aj čoskoro, až prídu časy otroctva, stane sa nedosiahnuteľnou.Že ďalšie vymoženosti, ako vyššia literatúra, hudba, písmo, vzdelanie sú takisto produktom minulosti, je škoda sa aj baviť. Že školy zakladali nedemokratickí mnísi, že nedemokraticky v nich učili nedemokratické veci a že sektárski demokrati stredoveku práve toto považovali za zvrhlosť a tie školy ničili, to všetko sú už veci dávno známe a je zbytočné sa nimi širšie zaoberať. V skutočnosti nemá demokracia na svedomí nič z tých pozitív, ktoré sa za posledných 2000 rokov objavili. Ešte aj technika, ktorej vďačí za možnosť udržiavať masy v stave otupelej ospalosti a hédonistickej rozjarenosti, má pôvod v dobách keď by označenie demokrat a požiadavka formálnej rovnosti všetkých, rozzúrila takého vynálezcu Leonarda do nepríčetnosti.

Všetky tieto dobrá vlečie nová demokracia so sebou, prevezmúc ich také aké ich našla, s tým dodatkom, že ich okresala, rozmelnila a splienila do dnešnej podoby. Stačí si porovnať úroveň gymnazistu v období starého Rakúska a dnes. Napriek hlučným nárekom o preťaženosti študentov, už len zbežný výpočet predmetov zo starých osnov, v ktorých sa nachádzala latinčina, gréčtina, nemčina, francúzština obsiahle dejiny, ale aj exaktné predmety ako matematika, chémia v oveľa náročnejšej podobe ako dnes; nás presvedčuje o tom, že úroveň sa znižuje. Základný štandart: ťukanie do klávesnice, práca s myšou a mačkanie mobilu však ešte udržujeme.


Demokracia nemajúc čo ponúknuť, napriek tomu, že sa štylizuje do role vyššieho štádia spoločnosti musela prebrať aspoň dočasne relikty minulosti do svojej politickej výbavy aby sa neopakovali trápne katastrofy v akých vždy končili jej pokusy o zavádzanie nových kalendárov, letopočtov, kŕčovitých osláv, rodinných a sociálnych experimentov.

Kým boli v pamäti ľudí spomienky na minulosť živé, kontrast demokratickej úbohosti s minulosťou bol príliš veľký. Dnes je situácia podstatne iná, pamäť sa podarilo úspešne vymazať a nastal čas na nové experimenty.Podobne ako kultúrne statky musela demokracia vláčiť so sebou rôzne politické mŕtvoly aby vzbudzovala zdanie kontinuity. Rôzne horné snemovne a kráľovské majestáty, poradné zbory a pod. Že sa jednalo len o potemkinovské dedinky, o tom dnes svedčí napr. stav britskej snemovne lordov, v ktorej niet už ani 10 percent pôvodnej dedičnej šľachty, ale zato záplava novozbohatlíkov s čudne znejúcimi menami. Takisto súčasní monarchovia sú len trápne figúrky, hodné Disneylandu a čo slušnejší z nich radšej abdikovali, ako belgický kráľ Bauduin II, ktorý nechcel podpísať zákon o potratoch, aby nemuseli hrať túto tragikomickú úlohu.


Z vyššie uvedeného teda domnievam sa jasne vyplýva, že keď budem teda v nasledujúcom texte hovoriť o demokracii, tak nemám na mysli toto jej prechodné štádium, ale demokraciu v jej podstate. Považoval som za dobré na to upozorniť aby nedochádzalo k nedorozumeniam typu: veď aj v Španielsku majú demokraciu a sú to monarchisti.


3. Pojem spravodlivosti

Po tomto vyjasnení pojmov, ktoré sa týkajú demokracie, tak ako sme ju počas dvoch storočí poznali, až do nedávnej minulosti, by som prešiel k samotnému jadru mojej prednášky a tým je vzťah demokracie a spravodlivosti.Nie je zaiste náhodou, že slávny Platónov dialóg Štát, sa začína sporom medzi Sokratom, Trasymachom a Glaukonom o pojem spravodlivosti ako takej. Po nič neriešiacich dialektických eskapádach Sokrata a jeho oponentov, sa nakoniec dohodnú, že pojem spravodlivosti osvetlia na popise ideálneho štátu.

Spravodlivosť bola teda pre Platona, od ktorého sa odvíja niť európskeho myslenia, základnou vlastnosťou štátu a štát entitou, na ktorej sa dá demonštrovať pojem spravodlivosti najlepšie. To znamená, že skúmanie vzťahu spravodlivosti a demokracie má zásadný význam pre pritakanie alebo popretie tohto režimu. Platón sa samozrejme dotkol v tomto dialógu aj pojmu demokracie a súčasníkov možno zarazí, ako mohol tento systém, ktorý Churchill považoval za najmenej zlý zo všetkých, zaradiť medzi štyri hlavné formy zlých ústav. Vypočujeme si v niektoré Platónove sentencie na adresu demokracie. Pôsobia na počudovanie veľmi aktuálne, až má človek niekedy dojem, že Platón nežil pred 2500 rokmi ale dnes:

„A aké vlastnosti má táto ústava? Prvé teda je, že sú slobodní, že štát je plný slobody a voľnosti slova a že každý v ňom môže robiť čo chce. ... Takmer sa zdá, že je to najkrajšia zo všetkých ústav, ako pestré rúcho hýriace farbami...A azda ju mnohí vyhlásia za najkrajšiu ako deti a ženy, keď vidia niečo pestré. V tomto štáte ťa nič nenúti zastávať úrady, aj keby si mal na to schopnosti, ani ťa nikto nenúti poslúchať, keď nechceš, ani nemusíš ísť do vojny...no nie je to božský a rozkošný život? A či nie je skvelá oná zhovievavosť, s akou sa postupuje proti niektorým odsúdencom? Alebo si ešte nikdy nevidel, že v štáte s takouto ústavou muži odsúdení na smrť alebo do vyhnanstva predsa zostávajú doma a pokojne sa pohybujú medzi ostatnými, vykračujúc si ako hrdinovia...?A tá zhovievavosť tejto ústavy : ...vôbec sa nestará, čím sa zaoberal predtým ten, kto sa teraz venuje politickej činnosti, ale hneď si ho ctí, len keď tvrdí, že má dobré úmysly s ľudom.


(A ako vyzerá občan demokracie?): ...žije deň za dňom a oddá sa každému pôžitku, ktorý sa mu naskytne, raz sa opája vínom a hrou na flaute, potom pije iba vodu a skromne sa stravuje, inokedy zase cvičí, niekedy však leňoší a o nič sa nestará, inokedy sa zase tvári ako by sa zaoberal filozofiou, často vystupuje v politickom živote, keď ho pochytí vojenská ctižiadostivosť, vrhne sa na túto oblasť, potom zase závidí peňažníkom a tak nevládne v jeho živote nijaký poriadok.“Toľko ukážka z Platónovho popisu demokracie, domnievam sa, že výstižná. Pre Platóna to však bola len jedna z mnohých potencionálnych ústav. My už takúto možnosť voľby nemáme. V tejto ére voľnosti je možná ústava len jedna.


Ale späť k pojmu spravodlivosti. Aj my stojíme pred podobným problémom ako Sokrates a jeho druhovia, musíme si vyjasniť a zadefinovať pojem spravodlivosti. Platón ho poníma ako hierarchický súlad častí, z ktorých každá má istú určenosť a harmónia tejto určenosti s realitou vytvára spravodlivosť. Inak povedané: ľudia majú určité danosti, ktoré Platón nazýva „prirodzená uspôsobenosť k niečomu“ a spravodlivosťou je ich súlad s miestom v hierarchii spoločnosti, podobne ako je súlad orgánov v tele človeka základom funkčnosti organizmu.


Vidíme, že pojem spravodlivosti tu nadobúda charakter, ktorý je súčasnému človeku veľmi vzdialený. Ideál organickej spoločnosti bol nahradený ideálom myriád voľne tekajúcich atómov, ktoré majú k spoločenskému organizmu indiferentný vzťah. Pritom tento ideál organickej spoločnosti je starý ako ľudstvo samo. Ako k tomu došlo, že sme sa tak vzdialili od ideálu, ktorý tu panoval po tisícročia? Prvotná príčina je samozrejme povahy náboženskej a kultúrnej, ale tu by som sa chcel venovať skôr chybe v spoločenskom systéme. Tou chybou je to, že po zrušení stavovskej spoločnosti orientovanej vertikálne, sa za hlavné dobro v spoločenskom živote pokladá mobilita más, ktorá neustále ako Boethiova Fortuna vynáša na výslnie nijako netriedené atomicky roztrieštené bunky spoločnosti a nahovára im, že ich postupu nahor a ani pádu nadol nebránia žiadne bariéry.

V skutočnosti je tu však ona, Platónom zmieňovaná, prirodzená uspôsobenosť k niečomu. Realita je taká, že spoločnosť, nech s ňou zatrasieme hocako silno má tendenciu formovať sa hierarchicky a pyramidálne. Pokiaľ k tomu samozrejme dostane čas. Inak sa zvrháva v chaotickú rotáciu prvkov, pri ktorej nástup novej garnitúry deštruuje automaticky padajúcu hierarchiu, aby o nejaký čas aj tá nová, nasledovala osud predchádzajúcej. Vzniká chaos, ktorý je ideálnym lovným miestom pre bezohľadných dravcov. Tak sa popieranie spravodlivosti ako sociálnej hierarchie mení na potencionálnu anarchiu, ktorá je stelesnením nespravodlivosti vo všetkých formách a ktorej je vydaná bezmocne prizerajúca masa bezprizorných občanov, napospas.

Pristavme sa teraz na chvíľu pri etymológii slova spravodlivosť. Byť spravodlivý znamená predlievať s právom, v práve. Slovo právo je úzko späté so slovom pravý, to znamená skutočný, zodpovedajúci skutočnosti, neklamný. Spravodlivý je teda ten čo je pravý, nefalšovaný (ako keď sa napr. hovorí o spravodlivej miere pri obchodovaní), ten čo zodpovedá skutočnosti, ten čo dáva skutočnosti to, čo jej náleží. Naopak falošný a nespravodlivý je ten, kto je so skutočnosťou v rozpore. Keď niekto niekoho obviní nespravodlivo, tak to znamená, že jeho obvinenie je v rozpore so skutočnosťou.

Tento rozpor so skutočnosťou je zdrojom konfliktu medzi spravodlivosťou a nespravodlivosťou. Od neho má svoj pôvod systém protiskutočnostných nespravodlivostí v spoločnosti, ústiaci do režimu, ktorého ideológia je v zásadnom rozpore so skutočnosťou. Takýto systém sa nazýva utopický a domnievam sa, že demokracia možno priradiť k tomuto druhu systémov. V Novom režime demokracie sa na rozdiel od Starého režimu, spravodlivosťou stáva nie to, čo je v zhode so skutočnosťou, ale to čo je v zhode so subjektívnym želaním ľudského jedinca.

Uvediem príklad aby som demonštroval tento trend. Nejaký jedinec, ktorý je mdlého ducha, pod dojmom bezbrehej tolerancie, ktorá vyrovnáva všetky kvalitatívne rozdiely medzi ľuďmi, rozhodne sa, že je predsa múdry, práve tak ako všetci ostatní, keďže koniec-koncov sme si všetci rovní a nikto nie je kvalitnejší ani horší.

Toto subjektívne domýšľanie je v rozpore so skutočnosťou a je teda voči nej nespravodlivé.

Keďže však celá súčasná spoločnosť je v rozpore so skutočnosťou, ako každá utópia, tak nielen, že sa nezachová spravodlivo voči tomuto jedincovi a nevykáže ho do patričných medzí, ale naopak plne ho podporí v jeho blúznení. Ak patrí zároveň k nejakej zdarne sa rozvíjajúcej menšine, tak je podpora jeho protiskutočnostného subjektivizmu od tzv. štátu zaručená. Jedinec je horko ťažko dostrkaný k úspešnému záveru štúdia a jeho lži o sebe samom sú potvrdené. (Hassen) Nespravodlivosť triumfuje a ešte berie na seba masku práva a spravodlivosti. Ako je však možné, že spravodlivosť celku, t.j. skutočnosti je v rozpore s tzv. spravodlivosťou jedinca? V prvom rade je treba poznamenať, že sa zo strany jedinca nejedná o žiadnu spravodlivosť, ale len o subjektívne chúťky, živené systémom, ktorý predlieva v nepravde.

Korene tejto dichotómie by sme mohli hľadať už v stredovekom spore o univerzálie. Moderný subjektivizmus, dotvorený v 17. storočí Descartom a neskôr rozvíjaný ďalšími filozofmi, ma svoje počiatky v nominalistickom prúde stredovekej filozofie. Tento prúd, reprezentovaný najmä Viliamom z Oackhamu, Albertom Saským, Robert Holkotom alebo Jánom z Miriecourtu, popieral existenciu univerzálií, t.z. upieral reálnu existenciu pojmom a prisudzoval ju jednotlivynám. To znamená , že veci nezísakavajú svoju skutočnosť participáciou na pojme ale naopak, pojem vzniká až abstrahovaním z množstva jednotlivýn. Prevedené do zrozumiteľnej reči: v konečnom dôsledku idea človeka, ktorá musela byť obsiahnutá v Bohu pri stvoriteľskom akte, je menej reálna ako jednotlivý človek.


Následky tejto myšlienky sú ľahko domysliteľné, najme pre nás, ktorí sme svedkami jej koncov. Ak človek vo svojej individualite je skutočnejší, t.j. viac zodpovedajúci pravde ako jeho pojem, na základe ktorého bol stvorený, nutne neexistuje nejaký obecný vzor, ktorý má korigujúcu platnosť vzhľadom k jednotlivému človeku. Čiže človek je skutočnosťou sám o sebe a nemusí sa prispôsobovať Bohom vytvorenému ideálu. Následky sú evidentné.

Základný rozpor medzi spoločnosťou starého režimu a spoločnosťou nového režimu spočíva teda v tom ako hľadia na spravodlivosť, t.j. na predlievanie v práve, resp. skutočnosti. Keďže starý režim pokladal za skutočné predovšetkým veci nehmotné, transcendentné a obecné pod spravodlivosťou sa rozumela zhoda života jednotlivcov a teda aj spoločnosti s touto skutočnosťou a podľa tejto zhody sa aj udeľovala svetskými orgánmi. Ten kto napríklad nebol v zhode so skutočnosťou najvyššou -Bohom - bol nespravodlivý voči Bohu. A keď spoločnosť chcela učiniť spravodlivosti zadosť, potrestala nespravodlivosť jednotlivca, ktorý nedosahoval ideál skutočnosti.


Naopak nominalistická tendencia, zvíťazivšia v súčasnosti, pokladá jednotlivého človeka za skutočnosť par excellance a teda normu samu pre seba, ktorej chovanie je spravodlivé do tej miery, do akej sa pripodobňuje sebe samému, svojim náladám, pocitom a vášňam. Nespravodlivosť je pre ňu popieranie tejto individuálnej skutočnosti a zapieranie vlastného ega, ktoré jediné má realitu nezávislú na univerzálnych danostiach. Heslá typu: Buď sám sebou, Hľadaj svoju identitu alebo Ver len sám sebe, prípadne svojmu svedomiu, plne vystihujú tento antropocentrický moderný postoj.

Ukázali sme si teda, že pojem spravodlivosti má iný význam pred Descartovským obratom a po ňom. To platí pre myslenie ako celok a pre spoločnosť a štát zvlášť. Nutne sa teda pri posudzovaní demokracie musíme rozhodnúť, ktorú verziu výkladu tohto pojmu budeme považovať za pravdivú. Pre kresťana by to mala byť verzia uprednostňujúca realitu Boha a jeho pojmov pred realitou vecí. Ak sa tak rozhodneme, tak sa automaticky dostavia nutné následky. Budeme sa musieť rozhodnúť pre spravodlivosť, predlievanie v skutočnosti, vo všetkých sférach svojho života, politiku a sociálny systém štátu nevynímajúc a podľa toho voliť systém.
Pokúsim sa preto porovnať základy systému v Starom režime a v nových demokraciách. Z ich rozporu vyvodím dôsledky, ktoré by mohli pomôcť objasniť základný rozpor medzi demokraciou a spravodlivosťou.


4. Spravodlivosť v Starom režime

Starý režim sa vyznačoval cielene hierarchickým systémom, ktorého štruktúra zodpovedala realistickému pojmu skutočnosti. Pod hierarchiou si milovníci demokracie často predstavujú len sociálnu nadradenosť horných tried nad spodnými. Hierarchia je ale stupňovitý systém mocenského členenia, v ktorom jednotlivé zložky nepostrádajú autonómiu a predstavujú mocenskú poistku pre prípadnú snahu o zavedenie tyranovlády. Hierarchia stavov, znemožňuje nielen tyraniu masy, ale aj tyraniu jednotlivca, či oligarchickej skupiny. Systém odstupňovaných vertikál, ktoré sa často rozvetvovali, najme v stredoveku do cechov, spolkov, univerzít, líg a podobne, bol vynikajúcou poistkou proti víťazstvu náhody a nálad nad Rádom.

Starý svet, nachádzajúc všade okolo seba hierarchiu vecí, a to jednak božských ako aj svetských, správne pochopil , že skutočnosť je hierarchická vo svojej podstate a preto aj sociálny systém, ak chce zodpovedať skutočnosti, musí byť hierarchický. Zároveň si uvedomoval, že hierarchia vecí neviditeľných je nadradená hierarchii pozemskej, z čoho vyvodil správny záver, týkajúci sa rôznych stupňov skutočnosti. Štát nebol teda garantom individuálneho napĺňania chúťok, ale garantom Božieho práva.

Z hľadiska teologického bola jeho zamýšľaná štruktúra, nie vždy však prax, odrazom onej rady, ktorú Ježiš Kristus odkázal svojim učeníkom: Hľadajte kráľovstvo nebeské a všetko ostatné vám bude dané. Ekonomické, agrárne, umelecké alebo vojenské záležitosti mali z hľadiska ideológie starého režimu druhoradý význam. Z tohto postoja vyplynula napr. aj ekonomická laxnosť katolíckych štátov počas prvotnej priemyselnej revolúcie, v ktorej s prevahou víťazili protestantské štáty, odvrhnuvšie ako prvé princípy starého režimu.


Z pohľadu pan-ekonomistickej tendencie, ktorá dnes dominuje vo svete, je štruktúra starorežimného štátu úplne scestná a nepochopiteľná. Produktívne vrstvy, vrstvy podieľajúce sa na ekonomike, sú v rámci vnímania skutočnosti odsunuté do hodnotovo nižších sfér spoločnosti a naopak hospodársky neproduktívne duchovenstvo do stavu najvyššieho. To všetko sa samozrejme javí dnešnému človeku ako nespravodlivé, pričom práve opak je pravdou. Práve tu sa ukazuje, do akej miery je pojem spravodlivosti zviazaný s pojmom skutočnosti. Vyššia skutočnosť tu je predmetom snaženia a preto aj tí, čo pracujú na dosahovaní tejto skutočnosti sú hodnotení vyššie. Nespravodlivým by bolo považovať ich za nejakých parazitov, ako to často vidíme dnes.
Starý režim si bol vedomí ešte jednej závažnej veci, ktorá je zdrojom chaosu vo svete a permanentným popretím hierarchickej skutočnosti. Je ňou dedičný hriech rozleptávajúci vnútro každého z nás.


Tento nás vedie k pýche, spupnosti a domýšľavosti. Aby zamedzil voľnému toku a priechodu tejto deštruktívnej sily, ktorá nahlodáva tak zhusta dnešný sociálny a politický systém, ustanovil stavy v spoločnosti, ktoré od seba oddelil, ako bunky včelieho plástu, čím obmedzil preceňovanie más i jednotlivcov, akého sme svedkami dnes. Domýšľavosť a karierizmus bol vymedzený do určitej hranice a večná nespokojnosť väčšiny ľudí so svojim pozemským údelom, bola tlmená statickou dedičnosťou postavenia. Je úplne jasné, že sa nejednalo o hermeticky uzavreté komory, ktorým by dnes liberáli tak radi prisudzovali stagnáciu. Stovky sedliakov sa stávali osobnosťami najvyššieho stavu duchovného a počas nespočetných malých aj veľkých vojen boli povyšované do šľachtického stavu. Nikdy však im nebol sľubovaný raj na zemi, nebol im ukazovaný zjav milionára a zbohatlíka ako ideál, čo viac, ako dosiahnuteľný ideál otvorený všetkým. Nie div, že súčasná permanentná nespokojnosť s vlastným údelom, sa stáva ľahkou korisťou populistických šarlatánov, ktorý by nespokojnej mase sľúbia hocičo, len aby mali na chvíľu pokoj od džina, ktorého vypustili z liberálnej lampy.

Vedomie zaťaženosti dedičným hriechom, zároveň znemožňuje v starom režime počúvať tieto nikdy sa nekončiace požiadavky na čo možno najpohodlnejší život. Sú hneď správne interpretované ako vzbura proti skutočnosti a ako nespravodlivé voči Bohu. Keďže je však isté, že ľudia budú takto reptať stále a dožadovať sa viac a viac, bolo by hlúpe ich počúvať a ešte ich v tom povzbudzovať. Naopak podľa vtedajších predstáv bolo treba ľudí vychovávať, t.j. učiť ich skutočnosti, ktorá je nezávislá na ich vôli. Podobne ako deti neuvedomujúce si skutočnosť musia byť k nej privedené výchovou, tak aj člen spoločnosti, v ktorom hlodá dedičný hriech proti skutočnosti tým že mu našepkáva pocit vlastnej nedocenenosti, musí byť permanentnou výchovou znovu vracaný do reality, a to samozrejme nie reality vo vulgárnom materialisticko - pragmatickom ponímaní, ale v ponímaní metafyzickom. Výchova ľudí, ukazovanie im skutočnosti, pomocou čoho dosiahnu, po prechode do vyššej reality následkom smrti, spásu; to bola hlavná povinnosť štátu a jeho najvyššia spravodlivosť.

Zhrňme si teda v čom spočívala spravodlivosť za starého režimu. Spravodlivosť ako predlievanie v pravde zahrnovala tieto skutočnosti:

1. Boh je najvyššia skutočnosť a pravda. Ten koho existencia sa prekrýva a pomeriava touto skutočnosťou je spravodlivý

2. Skutočnosť Bohom stvorená, viditeľná aj neviditeľná, je hierarchická a preto aj spoločnosť aj štát sa musia kryť s touto skutočnosťou. Kto porušuje hierarchiu Bohom stvorených vecí, je nespravodlivý.

3. Spravodlivosť voči ľuďom spočíva v tom, že im spoločnosť garantuje výchovu k spoznaniu skutočnosti a spásy a až sekundárne sa stará o blahobyt.

4. Stavovským, hierarchickým členením sa zabraňuje dedičnému hriechu bojovať proti skutočnosti a podporovať deštruktívne prvky ľudskej povahy.

Keď sa pozrieme na moderný štát, môžeme s istotou povedať, že v ňom nenachádzame ani jeden z týchto prvkov. Skutočnosť je roztrieštená do subjektívnych črepín, v ktorých sa odráža zdeformovaná a nepravdivá. Toto rozbité zrkadlo sa nazýva demokracia a jeho podiel na spravodlivosti sa pokúsim popísať nasledovne.

5. Spravodlivosť v demokracii


Skôr než pristúpime k hľadaniu spravodlivosti v demokracii, musíme si povedať, čo to demokracia vlastne je. Je samozrejme zbytočné sa pýtať na to súčasných oficiálnych predstaviteľov, ktorý sú na demokracii bytostne závislí a už vôbec nie súčasných mysliteľov, ktorých jediným cieľom je pravdepodobne písať a prednášať do úmoru sto krát omleté frázy z myšlienkových exhalátov 20 st., čo im demokratický publikačný priemysel plne umožňuje.

Už u Platóna sme pozorovali, že popis demokracie je podfarbený iróniou, ktorá paroduje nadšenie bežného občana nad touto bezbrehou voľnosťou. „Takmer sa zdá, že je to najkrajšia zo všetkých ústav...“ uškŕňa sa Sokrates, keď ju opisuje. Jeho rozprávanie nadobúda hyperbolizačnú podobu, v ktorej máme postrehnúť práve fantastickosť takýchto predstáv a ich neuskutočniteľnú utopickosť.

Neuskutočniteľnú nie v tom zmysle, že by sa demokracia nedala na určitý čas realizovať, ale v tom zmysle, že sa čoskoro zvrháva a prináša rozklad, z ktorého sa rodia tyranie. Krásny prelud je preč a namiesto bombastického liberté, humanité, fraternité, sa ľudia vracajú k osvedčenému a dedičným hriechom fundovanému: homo homini lupus. Navyše nehatenému, žiadnou hodnotovou ani sociálnou hierarchiou.

Demokraciu teda môžeme označiť za sociálnu utópiu, pretože ako každá utópia, neguje skutočnosť a snaží sa ju prispôsobovať, najskôr v rovine teoretickej, neskôr praktickej, svojej doktríne. Že v konečnom dôsledku neúspešne, to už patrí k povahe utópii. Ako utópiu ju môžeme označiť za nespravodlivú, práve pre ono popieranie skutočnosti. Demokracia a spravodlivosť sú teda v rozpore.

Hlavné body, ktorými sa identifikuje demokracia s utópiou, sú:

1. popieranie hierarchického usporiadania sveta a teda aj ľudstva, čoho stelesnením je idea tzv. rovnosti. Že je v prírode bláznovstvom, čo i len spomenúť rovnosť, pri všetkých tých priepastných rozdieloch v zdatnosti, bystrosti, cítení, myslení, to je každému jasné a len úplný ignorant by kládol rovnítko medzi larvou komára a mláďaťom delfína. To čo sú ochotní všetci akceptovať pokiaľ sa týka fauny a flóry, naráža na odpor v súčasnosti ako najobludnejšia ohavnosť, pokiaľ by sa to týkalo ľudí. Je to následok zmätenia pojmov, ktorý umožnil nástup vulgárneho sociál-darwinizmu v 19. st.

Ľudia, keď dnes počujú o hierarchii a nerovnosti medzi ľuďmi, predstavia si plavovlasú nietzscheovskú beštiu ako šľape okovanou čižmou po menejcenných rasách. Odhliadnuc od toho, že ideu social-darwinizmu splodil vek demokracie, je nutné pripomenúť, že hierarchia v spoločnosti tu bola tisíce rokov pred Darwinovými úvahami o prežití živočíšnych druhov a teda je na výstrelkoch post-demokratických tyraníd úplne nezávislá. Tento pojmový zmätok je umocnený neschopnosťou súčasného človeka rozlišovať medzi tupou panovačnosťou a duchovnou hierarchiou, koreniaciu v transcendentne.

Keď niekto povie, že sv. František alebo sv. Katarína Sienská, sú kvalitatívne a hodnotovo na vyššej úrovni ako Jack Rozparovač, predsa nechce povedať, že sv. František patrí k nejakej vyvolenej rase, ale len to, že v hierarchickom pripodobňovaní sa najvyššej skutočnosti dosiahol vyšší kvalitatívny stupeň. To všetko by možno bol ochotný akceptovať aj apologét demokracie, pokiaľ by sa z tejto kvalitatívnej priepasti nemali vyvodiť sociálne dôsledky. Ku kameňu úrazu prichádzame vtedy, keď si položíme otázku: Prečo by mal mať Jack Rozparovač rovnaké práva a sociálne postavenie, ako sv. František? Nie, že by o to sv. František stál, ale otázka je postavená principiálne a demokrat nemá na ňu čo povedať iné, len to, že sme si predsa všetci rovní.

Kde videl tú rovnosť, okrem kusa papiera z roku 1789, to demokrat nikdy nepovie. Navyše demokrat nechápe, že človek stojí na priesečníku dvoch na seba nadväzujúcich hierarchií: hierarchie prírody a hierarchie vecí transcendentých. Potvrdenie hierarchickosti, vo vzťahu medzi ľuďmi, je pritakanie oným vyšším sféram a nie oslavou ohavnej a iracionálnej biologickej animálnosti, ktorú priniesla až nová doba.

Kráľ v starom režime bol takisto podriadený tejto duchovnej hierarchii ako posledný sedliak a jeho sociálne postavenie nevyplývalo z genetickej zdatnosti, ale zo vznešenosti úradu, ktorý zastával a stavu, ku ktorému príslušenstvo si vydobyli jeho predkovia. Demokracii však vadí aj toto oceňovanie zásluh formou privilégií, pretože pre ňu je privilégium popretím práve onej virtuálnej rovnosti, s ktorou stále operuje.

Tento odpor v konečnom dôsledku vedie vždy k ostrakizmu ako legitímnemu prostriedku demokracie. Presne v duchu Hérakleitovho výroku, v ktorom opisoval bláznovstvo Efezanov vyháňajúcich Hermodora a hovoriacich: Nikto z nás nech nie je najzdatnejší a ak je , tak inde a u iných.

Niekto by mohol namietať, že predsa v dnešnej demokracii sme svedkami tendencie úplne opačnej: karierizmus a honba za úspechom slávia svoj triumf, ale len by tým potvrdil, že práve tak ako demokrati nerozlišuje medzi hierarchiou animálnou a duchovnou. Ostrakizmus súčasnej demokracie sa netýka materiálneho úspechu. Zatiaľ. Aj keď si ešte dobre pamätáme ako sa v tyranskej fáze demokracie- v komunizme - osvedčilo aj to. Ostrakizmus dneška sa týka morálnej a duchovnej kvality.

Môžeme sledovať úplne gejzíry nenávisti ku každej morálnej a duchovnej nadradenosti. Kto sa ešte dnes odváži povedať, že homosexuál tancujúci na love-parade je hodnotovo na nižšej úrovni ako Matka Tereza? To nie je pýcha Matky Terezy samozrejme, to je objektívne pozorovanie, to je skutočnosť a tá je dnes pre demokratov rovnako nepohodlná ako vždy. Ich heslom je: nikto z nás nebude mravnejší, ušľachtilejší, duchovne na vyššej úrovni a ak áno tak inde. Bohužiaľ to „inde“ sa nám dnes už nejak scvrkáva, až by sa dalo povedať, že sa kryje so slovom „nikde“. To je aj zavŕšenie idey rovnosti: protiskutočnostná nivelizácia bez možnosti úniku.

2. Druhým znakom popierajúcim skutočnosť a stavajúcim demokraciu do pozície utópie je popretie Absolútnej pravdy. Demokracia predstavujúca ono Sokratom opisované „pestré rúcho hýriace všetkými farbami“ rezignovala na niečo čo nás prenasleduje svojou neodbytnou realitou pri najelementárnejších denných úkonoch a bez čoho by sa náš život zmenil na totálny chaos.


Verifikácia udalostí, čísel, slov, to je v styku medzi ľuďmi úplná banalita, z ktorej môže každý rozumný človek odvodiť len jeden záver: Pravda, je niečo obecné, nejaký pojem nadradený drobným, každodenným, partikulárnym pravdám. Poprieť niečo také sa odváži len demokratický nominalista, pre ktorého sú jednotlivé pravdy akceptovateľné ako na sebe nezávislé, subjektívne pravdy, majúce reálnu existenciu, ale existenciu

Pravdy s veľkým P odmieta ako výmysel. Prečo používa pri pýtaní sa na pravdivosť nejakých slov pojem „pravda“, ktorý tieto jednotlivé akty unifikuje, to už nevysvetlí. Väčšinou sa odvolá na ľudskú konvenciu bez toho aby ho zaujalo to, ako mohla takáto konvencia v pojme vzniknúť, ak tieto malé pravdy nič reálne nezjednocuje.

Demokrat sa tu dopúšťa dvojitej hlúposti. Je jednak utopistom, lebo bojuje proti skutočnosti a jednak pokrytcom, lebo popiera to, čoho je sám každodenne účastný. Demokrat však ide ešte ďalej, presne podľa ostrakistickej logiky s akou pracoval pri popieraní hierarchie. Beda tomu, kto neverí ako on, že svet je pestrým kobercom právd a svetonázorov, z ktorých všetky sú rovnako pravde-podobné. Ten kto bojuje za Pravdu, je v jeho očiach tmárom, s ktorým treba zatočiť. Že táto utopická absencia pravdy môže vyústiť do chaosu, z útrob ktorého vylezie nejaká tyranizujúca beštia, to demokrat nedomýšľa.


Z toho, čo bolo doteraz povedané je myslím evidentná utopická podstata demokracie. Teraz už zostáva vykonať to podstatné a porovnať toto utopické snaženie s ideou spravodlivosti, takou ako bola predstavená vyššie.


Keďže spravodlivosť je zadosťučinenie skutočnosti, jej akceptovanie a prispôsobenie sa Tomu, kto túto skutočnosť vytvoril, nutne musí byť demokracia popretím spravodlivosti.

Môžeme sledovať, na pred chvíľou uvedených utopických zásadách, ako sú v rozpore so spravodlivosťou na všetkých úrovniach stvorenej hierarchie.Idea rovnosti úplne nespravodlivo odmieta kvalitatívne rozdiely medzi ľuďmi. Často sa používa výrok: pred Bohom sme si všetci rovný. Skutočne je to však tak? Udeľuje Boh všetkým rovnaké milosti? Neskrýva sa za podobnými tendenciami skôr snaha spochybniť nutnosť plnenia určitých skutkov aby sme sa Bohu zapáčili a mali nejaké zásluhy po príchode na druhý svet? Ako môže niekto tvrdiť, že masový vrah je Bohu rovnako milý ako svätec?


Boh je síce milosrdný ku všetkým rovnako a rovnako odpustí masovému vrahovi ako aj dieťaťu čo len neuposlúchlo svoju matku, ale určite v jeho očiach si nie sú rovní. Ak by to bolo opačne, neexistovala by ani hierarchia božích trestov, ani stupne pekla a očistca. Často vidíme ako sa toto zvýrazňovanie božieho milosrdenstva, na úkor božej spravodlivosti, preferuje najmä u tzv. liberálnych a demokratických kresťanov.
Nie je tu spojitosť práve medzi ideou rovnosti všetkých a práve týmto, často heretickým, popieraním alebo zatajovaním niektorých Božích vlastností? Spomeňme si na Hansa Urs von Balthasara a jeho apokatastasis z knihy Sila kresťanskej nádeje, kde tvrdil, že Boh odpustí všetkým a všetkých spasí.

Neúprosná logika veci nás posúva ďalej a demokracia sa začína napĺňať: za popretím božej spravodlivosti, musí nasledovať popretie spravodlivosti ľudskej, ktorá je len odleskom tej vyššej, božskej. Ľudia cnostní sú postavení na úroveň zhýralcov, vrahovia na úroveň obetí, zlodeji na úroveň okradnutých. Hierarchia je v troskách.


Tu nejde o to aby sa hriešnikom opovrhovalo, tu ide o obhajobu objektivity nazerania skutočnosti. Ide tu o to byť spravodlivým. Klásť veci vedľa seba podľa skutočnosti a Rádu, tak ako reálne sú.

Pozrime sa na nespravodlivosť a protiskutočnosť jednej z praktík demokracie - všeobecného hlasovacieho práva - aby sme si osvetlili nespravodlivosť tohto systému. Hlas svätca, alebo zaslúžilého vojaka, ktorý kládol život pri obrane celku je stavaná na úroveň hlasu opileckého povaľača. Hlas matky vychovávajúcej šesť detí na úroveň hlasu prostitútky a pornoherečky, ak nie ešte nižšie. Akákoľvek kvalita života je sploštená a znegovaná do jednej roviny. Čím si zaslúžili tieto spodné vrstvy spoločnosti svoje privilégia? Lebo ako som uviedol na začiatku, to nie sú práva, ale privilégia aristokracie horizontálne rozšírené na masy. To čo si predtým musel človek vydobyť krvou a potom, to dostane dnes zadarmo, len na základe toho, že má dve ruky, nohy a vie hovoriť. Tu nejde o to aby sa vzbudzovala pýcha a pocit nadradenosti, ale o zadosťučinenie skutočnému stavu vecí. Skutočnosť je taká, že matka šiestich detí je niečo viac ako prostitútka a svätec je niečo viac, ako jej pasák.

Z kresťanského hľadiska si to nemôže o sama o sebe myslieť tá matka alebo ten svätec, aby sa nedopustili hriechu pýchy, ale naopak, pre tých čo nie sú zainteresovaní na ich kvalite subjektívne je povinnosťou voči Pravde si to myslieť.

Podobne katastrofálny dopad, ako v spoločenských vzťahoch, má idea rovnosti v umení a kultúre. Nivelizácia všetkých kultúrnych prejavov na jednu hodnotovú úroveň vedie k úplnej kultúrnej anarchii. Tam kde je barbarské vytĺkanie najprimitívnejšieho rytmu prezentované ako kultúra reprezentujúca hodnoty a kladená na rovnakú úroveň so skutočným umením, tam sme svedkami takých obludností akými sú vystúpenia raperov s gangsterským výzorom na celoštátnych oslavách a príznačne, na predvolebných mítingoch.


Simulovaná rovnosť tak v konečnom dôsledku pripravuje svoju vlastnú deštrukciu, z rúk práve takých gangsterských živlov, aké vyniesla na povrch. Utópia rovnosti končí v tyranii.
Podobne ako idea rovnosti aj idea plurality a absencie Pravdy, predstavuje základňu pre popretie spravodlivosti, ktoré sa šíri vertikálne, zasahujúc najprv veci božské neskôr ľudské.


Vrcholným aktom ľudskej nespravodlivosti je popretie Boha. Ten kto popiera existenciu jedinej a nemennej Pravdy popiera Boha. A ten, kto takéto popieranie dopustí ako demokrat, aj keby sa nazýval kresťanským, napomáha tomuto bohorúhačstvu. Tu nejde o spory medzi konfesiami, aj keď je každému asi jasné, že keď hovorím o Pravde, tak myslím Pravdu takú, akej nás učí


Magistérium Katolíckej Cirkvi, nejedná sa tu o dokazovanie pravej viery ale o princíp popretia akejkoľvek pravej viery, ktorý je tu tolerovaný. Na tom by sa nemal, domnievam sa, žiaden kresťan podieľať. Je podľa mňa nanajvýš tragické, že vzniklo niečo také ako spojenie kresťanstva a demokracie v zmysle ako som ju opísal, nie v zmysle účasti na akýchkoľvek voľbách, spojenie odsúdené bl. Piom IX., Levom XIII., Piom X. a ďalšími pápežmi.

Relativizmus popierajúci Pravdu najvyššiu šíri sa smerom nadol a zasahuje všetky sféry ľudského života. Náš život je poškvrnený zásadnou nespravodlivosťou, z toho vyplývajúcou. V prvom rade sú tí, čo sa zastávajú Pravdy označovaní ako luhári, čo je úplné popretie spravodlivosti pre najvyšší stav, pre duchovných a kňazov. Za druhé sa každý subjektívny názor a pocit vydáva za potenciálnu pravdu. Nič nie je isté. Už nežijeme v žiadnej skutočnosti. Ale spravodlivosť bola už Platónom označená za súlad so skutočnosťou. Ak žiadne skutočnosť nie je, nemôže byť ani spravodlivosť. A skutočne ani nie je. Tento fakt pomaly ale isto preniká do všetkých sfér života. Možno je len otázkou času, kedy sa táto latentná anarchia premení na uskutočnenú.

Po tomto hľadaní spravodlivosti v demokracii, by som sa na záver pripojil, k tomu, podľa sira Karla Poppera, zavrhnutiahodnému imaginárnemu radu zvrhlíkov, ktorý jej škodili a ohodnotil by som ju ako úplne nezlučiteľnú s ideou spravodlivosti. Do akej miery som postupoval správne a do akej nie to už nechám na posúdenie vašej úvahe. Budúcnosť zaiste mnohé objasní.

Demokracia sa pomaly ale isto prepracováva k zenitu svojho víťazstva. Ako stúpajúci balón odhadzuje prebytočné záťaže starých spojencov a kompromisov so starým režimom. Nie sme svedkami jej úpadku, ale naopak jej naplnenia. Nikto nevie ako dlho bude triumfovať. Dejiny nás však učia, že je pád bude strašný a to čo príde po nej možno ešte strašnejšie. Cesta naspäť je však už asi nemožná.


Jediné čo môžeme robiť, je uchovávať Pravdu, aby sme z nej po dobe chaosu mohli vystavať budovu rešpektujúcu Hierarchiu a Rád.