streda, 6. júna 2007

Distributivizmus Hilaire Belloca


Bruce J. Brommel
„Voľba leží medzi vlastníctvom na jednej strane a otroctvom, verejným, alebo súkromným, na strane druhej. Nie je tretia možnosť“.
Hilaire Belloc
Tak končí úvod Eseje o obnovení vlastníctva, krátkej, ale monumentálnej práce o ekonomike od Hilaire Belloca, jedného z najplodnejších a najvplyvnejších katolíckych spisovateľov minulého storočia.
Snáď nikto viac ako on – prezývaný pre svoj búrlivácky charakter svojou matkou „Starý Hrom“ – neprebúdzal katolíkov svojich dní z letargie, nevyzýval ich praktickej aplikácii princípov encykliky Leva XIII. Rerum novarum – o robotníckej otázke a nevolal po obnovení pravého katolíckeho spoločenského života, špeciálne v oblasti ekonomiky.

Nanešťastie dnes, kritici i priaznivci distributivizmu majú tendenciu prekrúcať, zveličovať, alebo dokonca tvrdiť opak toho, čo Belloc v skutočnosti k tejto otázke napísal. Či ide jednoducho o ignoranciu, alebo úmyselný pokus preťať korene Bellocovho myslenia v katolíckej sociálnej náuke, výsledkom je, že jeho distributivistické spisy sa označujú za zastarané a pre dnešných katolíkov irelevantné.

Zmyslom tejto štúdie je identifikovať niekoľko najprominentnejších prekrútení jeho myslenia a umožniť samotnému Bellocovi, aby na ne odpovedal. Demonštrujeme, že jeho názory sú plne v línii sociálnej náuky Cirkvi.

Prvým prekrútením je označenie Belloca za púheho špekulatívneho etika, ktorého názory nemajú podstatný význam „v reálnom svete ekonomiky“. Dr. Todd R. Flanders, v knihe Čo je zlé na distributivizme? tvrdí: „Distributivizmus bolo a je v jeho novších vyjadreniach viac hnutie etické ako ekonomické. Jeho najvýznamnejší raní predstavitelia G. K. Chesterton a Hilaire Belloc boli schopnými mysliteľmi, pre ktorých ekonomické idey a skúsenosť ekonomických systémov neboli cudzie – ale neboli ekonómovia“.
Dr. Flanders tu podsúva tézu, že etické názory Belloca na ekonomické otázky – a ako tieto vplývajú na jednotlivcov a rodiny ako časne, tak spirituálne – reálne nemajú nič spoločné so solídnym ekonomickým štúdiom. Avšak Dr. Flanders takto odlučuje svoje vlastné myslenie od samej podstaty pravej ekonomiky, ktorú považuje za rýdzo špekulatívnu sféru rezervovanú iba pre tých, ktorým bol inštitucionálne udelený titul ekonóm.

Toto zrádza podstatu pravej ekonomiky, ktorú otec Denis Fahey, CSSp, vysvetľuje v knihe Mystické Telo Kristovo v modernom svete: „Ekonomika je veda, ktorá študuje primárne osobné vzťahy, ktoré tvoria rodinu, vzťah medzi manželom a manželkou, rodičmi a deťmi, pánmi a služobníkmi a potom druhotne vzťahy osôb k druhotným dobrám(napr. vlastnícke právo). Etymologicky ekonómia je správou domácnosti a rodiny. Študuje rodiny vo vzťahoch jej členov a potom v podmienkach ich existencie“.
Belloc mal v prvom rade na mysli dobro rodiny, čo je zrejmé z prvej strany jeho Esejí: „Je zvyčajné, že ktokoľvek kontroluje výrobné prostriedky, kontroluje zásoby bohatstva. Ak potom výrobné prostriedky bohatstva, ktoré rodina potrebuje, sú pod kontrolou inou ako rodiny, rodina sa od nich stáva závislou, nebude ekonomicky slobodná. Rodina je ideálne slobodná, keď plne kontroluje všetky prostriedky nevyhnutné pre produkciu bohatstva, ktoré by mala použiť pre normálne žitie“.

Tým sa dostávame k inému častému nepochopeniu Belloca. Dr. Thomas E. Woods Jr. odsudzuje distributivizmus, pretože „ľudia majú byť odstránení z pracovných jednotiek pre trh a namiesto toho sa stiahnuť do autarkčných jednotiek...“ Dr. Woods nás uvádza k benevolentnej krave, ktorú bude nanešťastie donútený dojiť.
Avšak nútiť ľudí dojiť kravy nie je súčasťou Bellocovho systému, pretože ak Belloc hovorí o od seba závislom systéme, pokračuje vo výklade o rodine a vysvetľuje: „Taký ideál je nehumánny a preto nemá byť stanovený fixne, pretože človek je spoločenský živočích. Krátkodobo je splniteľný – a to všade, kde sa ktosi usadil so svojou rodinou ďaleko od civilizácie. Ale natoľko komplexná ekonomická sloboda pre každú rodinu nemôže byť permanentná, pretože rodina vzrastá a delí sa na ďalšie početné rodiny, formujúc väčšiu komunitu. Okrem toho i keď izolovaná rodina vydrží, znížia sa jej podmienky ľudskej prirodzenosti, jej izolácia ju brzdí a degraduje. …aby bol človek opravdivo človekom, musí byť spoločenský.“

Dr. Woods tvrdí, že distributivizmus odmieta „výhody, ktoré nám pribúdajú tým, že sme časťou širokospektrálnej deľby práce, na ktorej stojí trhová ekonomika.“
Avšak, opäť raz, toto nie je distributivizmus Bellovcov, ktorý pokračuje: „Spoločnosť, nevyhnutná pre človeka vytvára na poli ekonomiky dva limity ekonomickej slobody. 1) Rozdielnosť zamestnania: každý v spoločnosti sa koncentruje na to, v čom má najväčšiu výhodu produkcie, a prebytky alebo aj celú produkciu vymieňa za niečo, v čom má iný lepšie schopnosti. produkciu. Tak narastá bohatstvo všetkých, alebo sa zmenšuje bremeno práce…rodina tak získava slobodu, tak dlho, kým istá spoločenská štruktúra pozostávajúca zo slobodných rodín, pôsobí prostredníctvom zvykov a zákonov zhodných s jej duchom. Je to cech, ktorý bedlivý ochranca pred vznikom monopolov. Ochraňuje tak dedičstvo.“

Belloc následne pokračuje výkladom úlohy štátu. „2) Princíp jednoty: musí existovať istá štátna forma. Treba zorganizovať širokú jednotku pre rozvoj umenia a zlepšenie života. Má zabezpečovať spravodlivosť, chrániť pred vnútorným neporiadkom a vonkajším nepriateľom. Vo všeobecnosti štát musí uplatňovať určité obmedzenia proti ideálnej ekonomickej slobode rodiny, inak sloboda nebude garantovaná vôbec“.

Opäť, vzhľadom na funkciu štátu, Belloc ostáva nepochopeným mnohými svojimi kritikmi. Dr. Flanders prajúci si prijať aspoň tento Bellocov aspekt, píše: „Ale Belloc robí teraz väčšiu službu milovníkom slobody. Ústrednou v jeho kritike oboch kolektivizmu a kapitalistického otrockého štátu bola opozícia k štátnej moci a donucovacej sile zákonov, ktoré vyvlastňujú a prerozdeľujú vlastníctvo a prácu“.
Opisuje Belloca ako „tvrdého oponenta štátnej moci a kontroly.“ Belloc mal údajne najväčšiu obavu zo štátnych zásahov e ekonomike.
Nanešťastie pre pána Flandersa Belloc, ktorého chce mať, takým Bellocom nebol – čo Belloc dosvedčuje: „Musia byť zákony na ochranu vlastníctva nielen proti priamemu plieneniu, ale tiež proti jeho rozkladu skrze divokú konkurenciu. Štát musí podporovať silu cechov, dedičské procesy chrániť pred neprimeranými bremenami. Musí byť oficiálna mašinéria pre rozvíjanie malého vlastníctva…“.
Belloc dodáva: „dobre rozdelené vlastníctvo nevyvstane z kapitalistickej spoločnosti. Treba mu dopomôcť. Naopak, komunizmus vyvstane z kapitalistickej spoločnosti ako produkt kapitalistického myslenia pohybujúci sa po tých istých líniách ako kapitalizmus. Ale pri dobre rozdelenom vlastníctve sa to nestane….“

Hovoriac ďalej o cechoch, Belloc poukazuje, že boli ustanovené pozitívnymi zákonmi a je dôsledný v zdôrazňovaní počas celej práce, že štátna pomoc je nevyhnutná pre udržiavanie ekonomickej slobody, čo sumarizuje takto: „Ekonomická sloboda je v našich očiach dobrom. Patrí medzi najvyššie časné dobrá, pretože je nevyhnutná pre vyšší život spoločnosti cez dôstojnosť človeka a rozmanitosť jeho činov, v ktorých rozmanitosť je životom. Iba cez dobre rozdelené vlastníctvo môžu jednotky spoločnosti byť v interakcii so štátom. (Domnievam sa, že Belloc má na mysli interakciu, ktorá z prirodzenosti prebieha v prípade existencie stavov – poznámka P.F) Len cez ňu môže verejný názor kvitnúť. Iba keď je veľké množstvo buniek zdravých, môže organizmus byť v dobrom stave. Je preto našou úlohou obnoviť ekonomickú slobodu cez obnovu jedinej inštitúcie, vďaka ktorej môže kvitnúť, a tou je vlastnícka inštitúcia. Problém je, ako obnoviť vlastníctvo, aby bolo (tak ako donedávna) generálnou inštitúciou.

Tri podmienky musíme držať jasne v mysli predtým, ako pristúpime k problému a pokúsime sa o praktické riešenie. 1.podmienka je, že v obnove vlastníctva sa nepokúšame a nemôžeme ani dosiahnuť mechanickú dokonalosť. Pokúšame sa iba zmeniť všeobecný prístup spoločnosti a obnoviť vlastníctvo ako bežnú, nie univerzálnu inštitúciu.
2. podmienka je, že nemôžeme začať reformu bez priaznivého vzťahu spoločnosti k nej, túžby po osobnom vlastníctve, dostatočnej podpory hnutia a inštitúcií, ktoré ju urobia stálou. 3. podmienka je, že do tejto reformy musí byť zahrnutá moc štátu.
Na koniec článku musíme našu pozornosť zamerať na tých, ktorí majú vlajku distributivizmu v rukách teraz, ktorí sa však – na rozdiel od Belloca – zbavili akéhokoľvek vzťahu s pravým náboženstvom.
V decembri 1996 v newslettri americkej Chestertonovej spoločnosti M. de Marco píše: „Distributivizmus ako teória o spravodlivej spoločnosti, môže byť oddelený od duchovna rovnako ako každý podobný názor. K téme distributivizmus a náboženstvo povedzme namiesto toho, že ak je náboženstvo dobro, potom kvitne v spravodlivej spoločnosti. Ak sú ľudia slobodní a sebestační, budú mať dostatok možností rozpoznať dobro a nasledovať ho. Podobne povedzme, že nespravodlivá spoločnosť, musí zrádzať od pravého náboženstva buď protiprávnym nátlakom, alebo systémom hodnôt, ktoré kazia človeka."
De Marco potom deklaroval, že náboženstvo a distributivizmus boli oddelené.
Vedľa falošného názoru, že pravda vyskočí sama od seba z dobra človeka, ktorá je základom racionalizmu, tento koncept separácie tiež neznie dobre pre synov a dcéry Cirkvi.
Pápež Lev XIII. v encyklike o kresťanskej demokracii /Graves de communi – poznámka P.F./: „Je názorom niektorých, a tento omyl je skutočne zvyčajný, že sociálna otázka je predovšetkým ekonomickou, kým v skutočnosti je to hlavne morálna a náboženská otázka, ktorá teda musí byť vyriešená podľa zásad morálky a náboženstva.“
…Fr. Fahey píše, že: „…prirodzené a časné spoločné dobro štátov sa nachádza v správaní spočívajúcom na rozvíjaní pravdivej osobnosti, v a cez Mystické Telo Kristovo a spoločenský život vychádza viac a plnšie z vplyvu konečného cieľa človeka, vízie Boha v Troch osobách. Katolícky sociálny život nazeraný v celku nie je primárne politickou a ekonomickou organizáciou spoločnosti. Primárne je nadprirodzeným spoločenským organizmom Cirkvi a potom sekundárne časný a prirodzený poriadok vyplývajúci z vplyvu katolíckej doktríny na politiku a ekonomiku a zo stelesnenia tohto vplyvu v spoločenských inštitúciách“.
Belloc prijíma prirodzený charakter ľudského konania v duchovnej i časnej dimenzii, keď bráni skutočné dobro ekonomickej slobody pre jednotlivcov: „Nemôžeme robiť dobro alebo zlo, pokiaľ tak nečiníme slobodne. A ak prijmeme ideu dobra ako takého v ľudskej spoločnosti, sloboda musí byť jeho sprievodcom. Tak Belloc neprijíma ideu fatalizmu… tvrdí, že všetky aspekty kultúry a spoločnosti sa musia smerovať k spáse duší.“

Belloc bol obviňovaný, že prišiel s nepraktickými a nepoužiteľnými riešeniami problémov súčasnosti. Dr. Flanders obvinil Belloca z nekorektného náhľadu na vzory vlastníctva ako statické a nie dynamické, kým po pravde Belloc rozumel diverzite života a potvrdzoval: „Budú mnohí pomerne chudobní a niekoľkí pomerne bohatí. Dá sa predpokladať, že budú tiež odcudzení. Ale vlastníctvo a jeho spojenec, ekonomická sloboda, budú znakom spoločnosti ako takej“.
V skutočnosti riešenia, ktoré ponúkal, sú v neobyčajnej miere humánne a vždy smerujú k spáse duší. Pre Belloca vlastníctvo je podstatné pre plný život.
Kým ostatní redukujú problémy, ignorujúc ten, či onen element problému, Belloc pozerá na život v jeho kráse a komplexnej realite a ponúka niečo stroho čestné: „Zatiaľ čo otrocký štát, ku ktorému smerujeme môže byť kompletný, distributívny štát ani nemôže, ani by nemal byť kompletný, pretože nemôže byť zo svojej prirodzenosti mechanický“. Ďalej hovorí: „Nemôže v ňom byť dokonalosť, musí ostať nekompletný, ale nemôže byť lepší dôkaz, že ide o ľudský počin súhlasný s prirodzenosťou“.
Ako tak sedím pri jedálenskom stole píšuc tieto riadky starým, presakujúcim perom a deti sa hrajú, smejú a plačú v pozadí, rozlievajú mlieko a trúsia omrvinky z koláčikov po mojich knihách a papieroch a ako ja vysvetľujem manželke, čo má pre mňa napásať, nakoľko rýchlejšie píše so svojimi dvoma rukami, ako ja s mojimi dvoma prstami, nachádzam oveľa viac pravdy, komfortu a nádeje v praktickom myslení človeka, ktorý hovorí a píše, nie pre lásku k zastretým a nevyspytateľným akademickým ekonomickým princípom, ale z lásky ku nám všetkým, ktorí vychádzame z pravej dobročinnosti: „Nachádza sa v praxi a pravda je dosvedčovaná inštinktom v každom z nás, že tak široko distribuované bohatstvo ako podmienka slobody je nevyhnutné pre normálne zadosťučinenie ľudskej prirodzenosti“.
V odmietnutí všetkého, alebo časti toho, čo je distributivizmus, kritici odmietajú rovnako to, čo je esenciálne Belloc: obyčajný človek, rodinný človek, veriaci syn Svätej Cirkvi.
Preložili Jaroslav Bublinec a Peter Frišo, prebraté z The Remnant s láskavým zvolením, http://www.remnantnewspaper.com/