štvrtok, 7. júna 2007

Eucharistia - jediný reálny základ konzervativizmu


Vážení priatelia,

Som veľmi rád, že môžem pár slovami prehovoriť aj ja na tejto konferencii vedľa ostatných veľmi zaujímavých rečníkov, k našej nosnej téme, ktorá hlboko zasahuje do ontológie človeka ako spoločenského tvora. A samozrejme nevzťahuje sa len na verejnú sféru, kde sa demonštruje, ale aj na sféru osobnú, z ktorej vyviera.

Naša téma je konzervativizmus – ako liek na sekularizmus Európy? Je dôležité všimnúť si otáznik na jej konci. Ten nie je ani náhodou náhodný v súvislosti s tým aký obsah dnes nadobúda konzervativizmus, resp. už dávno nadobudol – ako politologický, či skôr presnejšie politický terminus technicus. A hoci sa v názve tejto prednášky otáznik nad konzervativizmom vôbec nevyskytuje, samotný jej názov je odpoveďou na položenú otázku, tým, že dáva odpoveď čo to vlastne konzervativizmus je.

Pokúsim sa teda podať svoju osobnú odpoveď, ktorú však nepovažujem za čisto svoj náhľad, ale ktorú pokladám za jedinú zmysluplnú, neprotirečiacu si a udržateľnú. Pretože táto odpoveď artikuluje pravdu o skutočnosti /existencii/, o pravdivom založení súcna a jeho premietnutí sa v spoločenskej reprezentácii. Skrátka je to jediný možný konzervativizmus, čo si môžeme preložiť aj ako nenakazený revolučnou /hriešnou/ nákazou.

Jedine postoje vyplývajúce z tohto konzervativizmu môžu byť konzervatívne esenciálne a udržiavať si vnútornú jednotu. Sú totiž ukotvené v podstate nemennej per saecula saeculorum, nie sú naopak nejakým „konzervativizmom“ ad hoc, ktorý dnes bohužiaľ celkom pohltil používanie slov konzervativizmus a konzervatívny v diskurze na jeho nižších i vyšších úrovniach – čo akiste súvisí so všeobecnou devalváciou hodnoty používaných slov, s rozvrátením významu jednotlivých slov /na ktoré v súvislosti s diskusiou o morálke upozorňuje napríklad významný americký etik ALASDAIR MACINTYRE v diele Strata cnosti/ a v hlbšej podstate problému s manicheistickým odporom k /stvorenému/ súcnu – si teda v diskurze na vyšších i nižšších úrovniach uzurpoval „konzervativizmus“ ad hoc na základe rôznych, častokrát minimálne pochybných či dokonca esenciálne ANTI-konzervatívnych kritérií.

Pozrime sa napríklad na prívlastok „konzervatívny“ u dnešných „politológov“, do ktorého sa zmestia severovietnamskí boľševici, iránski ajatoláhovia a ako dovŕšenie tejto absurdnosti dokonca i mnohí libertariáni čo celkom zrejme odhaľuje vnútornú rozpornosť tohto „konzervativizmu“, ba kľudne môžeme povedať absolútnu nezmyselnosť.


Apropo v súvislosti s kontextom našej prednášky si dovolím otázku: „Čo dnes tento „konzervativizmus“ – teda to, čo je mainstreamovo považované za konzervativizmus - konzervuje z tej veľkej a obdivuhodnej európskej tradície, ktorá naplno rozvkvitla v oných dávno minulých storočiach stredoveku, ktoré sa dnes bohužiaľ javia tak trošku ako morálny horizont ku ktorému sa ľudstvo s vypätím síl vypälo, no potom ho ďalej nerozvíjalo, ale nerozumne odvrhlo?Nuž, úprimná odpoveď by musela znieť, že táto tradícia bola rozvrátená a dnešný „európsky konzervativizmus“ ju nekonzervuje, pretože celý tento „konzervativizmus“ je len falošnou nálepkou, ktorá sa na postoje, ktoré zastáva nalepila v dôsledku neblahého všeobecného posunu do ľava, ktorý vlastne predpovedal Eric Voegelin, keď toto tiahnutie do ľava považoval za nevyhnutný dôsledok všeobecného ovládnutia diskurzu gnostickou herézou.


A nie je to len diskurz, ktorý bol zasiahnutý, ale je to celá reflexia človeka seba samého, ktorá bola zasiahnutá a všetky jeho podmienky existencie, pretože svet bol roztrhnutý na dve časti – čo nie je poznanie len kresťanské, ale rovnako tak poznanie historikov i fenomenológov, hoci tí vyjadrujú tento rozpor inak – jednota sveta bola manicheisticky rozbitá a svet ako dielo Stvoriteľa bol faľšou premenený na lož samotnú*, sakrálne bolo v ľudskej reflexii oddelené od profánneho, aby v ďalšom kroku bolo dokonca považované za poveru prestrašných ľudí v dávnom temnoveku, z ktorého nás mal vyviesť absolutizovaný rozum sekularizovaného poznávania, ktorý s popieraním skutočnosti zabudol na slová Tomáša Akvinského, že poznanie bez viery nie je možné.


A tak žijeme vo svete, v ktorom platia za platné axiómy, ktoré nie sú v skutočnosti ničím iným než „pravdami“ snového sveta, herézy akoby odvodené z jedného výroku „tiežkonzervatívca“ Georga W. Busha: „Čokoľvek si človek dokáže vysnívať, to môže tiež dosiahnuť“, dlhú dobu tento výrok vysel na webovej stránke konzervatívnejšej z republikánskych stánok www.gopusa.com. Nečudo že práve toto sú základy nielen liberalizmu, socializmu, ale aj toho, čo sa dnes považuje za konzervativizmus.


To ma viedlo v článku O smrti konzervativizmu /uverejnenom na Pravom Spektre/ ku konštatovaniu: „Treba si však uvedomiť, že tieto prúdy, ktoré sa považujú za dnešný konzervativizmus (ktorí si stvorili samotní liberáli a ľavica), sú v skutočnosti pseudokonzervatívne a vystavané na revolučných základoch celkom zrejme protichodných voči samotnej podstate konzervativizmu. Tragédiou pre konzervativizmus tak je že tí, ktorí dnes pokladajú seba samých za konzervatívcov a zároveň sú za konzervatívcov všeobecne aj považovaní, sú v skutočnosti revolucionári“.


Čo chcú teda konzervovať, revolucionári? Revolúciu? Nepriehľadnuteľná kontradikcia, ktorá z toho zrejme vyplýva však vyhovuje prúdom, ktoré sa na anihilácii konzervativizmu (ktorá má viesť k anihilácii človeka) podieľali. Podivné potom nie je ani spojenectvo týchto „konzervatívcov“ s liberálmi, keďže ide v konečnom dôsledku o spojenie liberálov s liberálmi. Áno, pretože títo konzervatívci sú v skutočnosti liberálmi.


Nie, že by sa v jednotlivostiach nezhodovali s tými, ktorí si označenie konzervatívci aj skutočne zaslúžia – preto sme ich aj nazvali konzervatívcami ad hoc -, ale na rozdiel od nich nie sú konzervatívcami esenciálne, nepremeriavajú všetko absolútnym základom, súcnom, ktoré by sa stalo pre všetky ich odpovede /aj keď to ešte nevylučuje možnosť rôznych omylov/ nepominuteľným meradlom, ktoré sakralizuje autoritu a poriadok, ktoré sú rovnako v konzervativizme nutne.


O omyle dnešných „konzervatívcov“ a absurdnosti tohoto označenia hovoril celkom výstižne T. John Jamieson v štúdii o ctihodnom grófovi Josephovi de Maistre-ovi, kde zhrnul nasledovne: „...niektorí potom prijmú libertariánske stanovisko a považujú sa konzervatívcov, aj keď status quo, ktorý sa snažia uchovať je liberálny. Ich individualizmus nepramení z presvedčenia o posvätnosti jedinca… Keď usilujú o obmedzenie suverenity, je to preto, že nevedia definovať autoritu“.


Títo „konzervatívci“ tak najradšej hovoria o slobode /poňatej opäť manicheisticky/, vznášajúcej sa vo vzduchu nad ostrovom Utópia, niektorí z nich vidia zlé následky zlého smerovania spoločnosti, ale zdôvodniť, či nebodaj liečiť ich nevedia, pretože samotní majú v sebe zárodky podobnej choroby.A tak už nielen cesta k spáse, ale aj cesta konzervativizmu je tak dnes veľmi úzka, metaforicky povedané pripomína cestu vedúcu na vrch hory Karmel jedného z najväčších svätcov, bosého karmelitána Jána z Kríža.


A potom prichádza aj priliehavé metaforické znázornenie dnešných dní ako „temnej noci“, so širokým kresťanským kontextom, čo však samozrejme nemôžno na jednej strane absolutizovať, na druhej strane to do iste miery platí pre každý okamih ľudských dejín.V stave absolútnej zmätenosti a odmietnutia súcna, tak neostáva poslednej hŕstke konzervatívcov, túžiach a isto majúcich povinnosť vzkriesiť konzervativizmus, iné, ako nanovo vybudovať metafyzické základy pre obnovenie konzervativizmu už pochovaného, k čomu bez štipky chiliazmu dodávam, že hoci k tejto obnove nemusí prísť, nie je dôvod na obavy, pretože pre konzervatívca ešte stále ostáva útecha z Apokalypsy. A samozrejme oná obnova vyžaduje návrat nábožensky jednotnej katolíckej spoločnosti ako po nej volalí veľkí pápeži 19. a prvej polovice 20.storočia. Jednota pritom neznamené, že úplne všetci vo vnútri takej spoločnosti sú katolíci, skôr vyjadruje kontext v ktorom spoločnosť žije.


Vráťme sa ešte na chvíľu k Jamiesonovej štúdii, v ktorej pomenúva konzervatívca veľmi dobre ako metafyzického konzervatívca a asi je Vám už zrejmé, že podľa mňa niet iného konzervatívca. Musím pripomenuť ako to napísal Rio Preisner, že iný konzervativizmus je ťažko hodný toho pomenovania.Ale späť k meritu Jamieson poukazuje na to, že „konzervatívci“ nereflektujú dostatočne dedičný hriech, že vo svojom snovom svete nevedia postihnúť celú pravdu o zle, prečo sa im zarovno nepodarí rovnako rozpoznať reálnu existenciu dobra, a pozitívum celého súcna, čo je práve manicheizmus.


V tom vidí Jamieson dnešnú situáciu „konzervatívcov“. A proti ním kladie práve metafyzický konzervativizmus, ktorý sa pokúša vysvetliť zámer Boží v dejinách a prichádza s otázkou po pravdivej skutočnosti. Uznáva, že podstatou pravdy je tajomstvo a bytie v lži vedie k degradácii a katastrofe. Politický poriadok každej spoločnosti stelesňuje svoju vlastnú víziu skutočnosti: kresťania pravdivo vidia základ existencie v Bohu, marxizmus v hmote arci manicheisticky zduchovnenej, liberalizmus sa tradične pokrytecky tvári neutrálne a hovorí, že je bez základu, jeho základom je však gnóza podobne ako pri marxizme. Metafyzický konzervatívec si to všetko uvedomuje a preto liberalizmu upiera akúkoľvek platnosť, v tom je aj jeho sila. Konzervatívne stanovisko, ktoré opozícii v ničom neustupuje, pretože nemôže, neprináša v prekrútenom spoločenskom žiadny úspech, s tým sa musí každý konzervatívec zmieriť a byť vďačný Bohu za dobu v ktorej žije, kedy má jeho neúnavná a zdanlivo neprospešná vernosť pravde o to väčšiu hodnotu - preto tiež by konzervatívci dnes mali budovať základy a nie pripravovať utopicky hneď na zajtra svoju vládu – veď pre falošnosť vládnucej gnózy nemôžu konzervatívci ani viesť akúkoľvek diskusiu, lebo ich slovník už stratil platnosť.


Nutná je postupná cesta, k poznaniu konzervatívneho východiska, k obnoveniu metafyzických základov s novým slovníkom, ktorý bude schopný navrátiť spoločenské usporiadanie k pravde.Konečne sa tak dostávame k tomu, v čom jedine môže spočívať konzervativizmus, dostávame sa k absolútnemu spásodarnému súcnu, ktoré je ahistorické – v tom zmysle, že Kristus je alfa i omega, je Ten istý, včera dnes i na veky –, hoc prišlo skrze inkarnáciu v konkrétnych ľudských dejinách a celú históriu presvietilo a dalo jej zmysel, vylučuje čokoľvek revolučné, čokoľvek manicheistické – veď je absolútne pozitívne – je to Pravda bez štipky relativizmu a táto pravda dala vzniknúť. Týmto absolútnym, vykupiteľským súcnom je eucharistia – jediný reálny základ konzervativizmu.


Ako pripomína Rio Preisner: „Poznám dve pravdy Božie /v podstate ide o jednu pravdu musím dodať, hneď na začiatok/ Kristove kategorické prehlásenie: Ja som Pravda, ktoré opakoval pred svojou smrťou slovami „Toto je moje telo, toto je moja krv“, pri ustanovení Eucharistie. Takéto absolútne, bytostné stotožnenie s pravdou nie je možné u žiadneho človeka. Taký človek nemôže vlastniť pravdu tak ako ju vlastní bohočlovek Kristus. Človek sa však môže podieľať na tejto pravde úsilím, odovzdaním sa Kristovi“.


V nej Kristus prelomil mýtizovaný kolobeh univerzálneho otroctva, vlastný archaickým spoločnostiam, vrátane antickej: „Na Golgote Kristus hneď na prvý krát zvíťazil nad smrťou, najmocnejším spojencom zla. /ako hovorí Písmo a jako posledného nepriateľa podloží smrť za podložku jeho nohám/ K tomuto víťazstvu nemohol nijaký človek nijak prispieť. Ale k víťazstvu nad zlom môťe do istej miery prirspieť i člověk, hlavne po vykupiteľskom diele Kristovom a založení Eucharistie. Člověk môže prispieť, aj keď zlo nemôže, sám poznamenán hriechom potrieť s konenčou platnosťou. Avšak v onom príspevku, v onom nasledovaní Krista v boji proti zlu spočíva nakoniec zmysel jeho dejín. "


Napriek tomu však kresťania veria, že šelme rozdrví nakoniec hlavu člověk, žena, ktorá seba samotnú nazvala Nepoškvrnením Počatím – a ktorá je každému konzervatívcovi najsilnejšou Pomocnicou, ku ktorej sa utieka, Immaculata. Moc a silu jej k tomu dala bezhriešnosť. Ale späť k Eucharistii, Kristus slobodne vstúpil do dejín a nielen rozťal dovtedajšiu archaickú imanentnosť dejín – či už kruhovú, alebo špirálovú, naviac zaistenú imanenciou kozmu, ale zároveň ju radikálne prehodnotil.


Každý dejinný okamžik naplnil možnosťou konca, ktorú môžme skrze Augustínovo Civitate Dei vyjadriť vertikálou.Apropo, keď som už pri Augustínovom učení, pozrime sa teraz na chvíľku na učenie Cirkevných učiteľov. Sv.Ambróz cisárovi Gratianovi povedal: „Zatiaľ, čo všetci, kto sú podriadení rímskej vláde slúžia vám, cisárom a kniežatám země, vy samotní slúžite všemohúcemu Bohu a svätej viere“.


Samotný Augustín potom, keď stál na troskách padajúcej Rímskej ríše rozvíjal Abróžovo učenie no významne ho dopnil. Augustín odmietol Eusébiovo prepojenie pax romana s bezprostredným prepojením s tajomstvom Božieho kráľovstva a z toho vyplývajúce spolitizovanie eschatologického proroctva Pána a jeho vztiahnutie na pax romana, časovo sa zhodujúci so zjavením Loga. Duchovný osud človeka totiž na zemi nereprezentujú politické organizácie, ale Cirkev a skutočný Civitas Dei sa nachádza až u Boha, kým Civitas terrenae je so skutočnou pravdou v existenciálnom napätí, ba často až v evidentom rozpore, pričom ani jedno neplatí pre eucharistiu, stelesnenie Krista, musím pritom poznamenať.


Zhrňme slovami samotného Augustína: „„Divíš sa, že svet zaniká? Ako keby si sa divil, že svet starne /slávne celý stredovek opakované MUNDUS SENESCIT/. Je ako človek: rodí sa, rastie, umiera.Áno, svet starne a všade znejú len stony trýznených. Ale uváž: či to však nič nie je, že ti Boh zoslal v starobe sveta Krista, aby ťa obnovil, keď všetko zaniká?Kristus prišiel v hodinu, kedy všetko zaniká, aby teba samého obnovil.Svet stvorený, ustanovený, určený k zániku sa skláňa k západu ... avšak On ťa prišiel utešiť, uprostred tvojich trýzní a sľúbiť ti večný odpočinok.“


Augustín jasne hovorí, že spása človeka nie je závislá od toho, aká je časná vláda**, či štátne zriadenie. Ako som však spomínal Ambrózove slová rozvíja a ani týmto ich nijak nepopiera, navzdory potenciálnym rozporom medzi časnou vládou ľudskou a večnou absolútnou vládou Božou, Augustín si uvedomuje jednak to, že akákoľvek moc je od Boha a bude sa za jej výkon

Jemu aj zodpovedať, rovnako ako preferuju vládu, ktorá nasleduje Božie príkazy. Aj preto nie je pre Augustína natoľko dôležité, ako sa vladárovi darí starať o časné hmotné blaho ľudu, ale o dobrom panovníkovi hovorí: „… šťastie vladárovo nespočíva vo vonkajších úspechoch, ale v skutočnej čnosti“. Oplatí sa tiež pripomenúť slová iných svätcov, ktoré si pre svoju encykliku Quanta Cura vybral bl.Pius IX. /autor skvelého syllabu odsúdenia modernistických bludov/.


Sv.Celestín: „A neustávajte týmže veriacim pripomínať, že všetko pravé blaho prýšti ľuďom z nášho vznešeného náboženstva a jeho učenia a zo života podle neho a že blahoslavený je ľud, ktorého Boh je Hospodin.“ Myslím, že implicitná oslava Eucharistie v týchto slovách je dostatočne zrejmá ako aj prečo je Eucharistia oným prameňom, z ktorého vyviera pohľad na spoločnosť zvaný konzervativizmus.


V Quanta Cura sa ale pripomínajú tiež slová Sv. pápeža Leva I. Veľkého: „Ale neopomeňte učiť, že je daná moc kráľovská nie ani tak ku správe sveta, ale zvlášť k ochrane Cirkvi.“ A nakoniec spomeňme tiež učenie sv.Tomáša Akvinského z ktorého notne čerpáme.


Napokon patrón nášho Konzervatívneho Kruhu a veľký pápež Lev XIII. zdôraznil v encyklike Aeterni Patris /1879/ úzku súvislosť medzi filozofiou a politikou a špeciálny dôraz pritom položil predovšetkým na učenie sv.Tomáša Akvinského. V sociálnom učení Cirkvi sa totiž spojujú prvok nadprirodzený, moment prirodzene normatívny, moment filozofický a vedecký, pričom sa tu jako určitá norma presadzuje tiež učenie Sv.Tomáša Akvinského.

Tomáš hovorí o Eucharistii v Summe Teologickej / ST III q. 73 a. 3 co./ takto: „Musí sa povedať, že v tejto sviatosti je nutné uvážiť dvoje: totiž samotnú sviatosť a vec sviatosti. Bolo potom povedané, že vecou sviatosti je jednota tajomného tela, bez ktorej nemôže býť spasenia: lebo nikomu nie je voľná cesta spasenia mimo Cirkev, ako ani pri potope mimo archu Noemovu, ktorá značí Církev, ako máme v 2. Peter. 3.“


Tomáš tak vlastne vykladá slová Kristove, Kto nebude jesť moje Telo a moju Krv, nebude mať život večný, reč, ktorá tak manicheisticky pohoršila prítomných farizejov, že odpovedali: Tvrdá je to reč, kto to má počúvať a ktorú nasledovali rôzne zduchovňujúce herézy, stačí spomenúť luteránsku.


Za týmto postojom je manicheizmus celkom zreteľný, na jeho dôsledky v heretických ne-konzervatívnych náhľadoch, koré tvoria bohužiaľ aj jadro vyššie spomenutých „konzervativizmov“ ad hoc, ešte pojednáme nižšie. Tomáš tak nasleduje Augustína v trvdení, že spása nie je závislá od časnej vlády a zároveň hovorí, že Eucharistia vedie ku konečnému cieľu, ktorým je spása. /


A dodáva tiež: „Eucharistia však je ako dokončenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí, ako bolo zhora povedané; lebo posväcovanie všetkých sviatostí deje se ako príprava na prijatie alebo posvätenie Eucharistie. " / Čím by sa mohlo čiastočne zdať, že je v rozpore s konzervatívnym názorom, ako ho tu predkladám a ako ho pokladám za vôbec jediný možný, ak má byť konzervatívny, nie je tomu totiž tak ani v najmenšom. /


Podľa Tomáša totiž všetko má smerovať k poslednému cieľu, ktorým je spása, skrze zameranie sa na Boha. Áno, Tomáš zároveň hovorí o inom cieli, ktorým je určité blaho, ktoré sa má zaručiť v spoločnosti. V Tomášovom ponímaní však v tomto nie je žiadna kontradikcia, oné blaho je samozrejme v subordinárnom postavení voči posmrtnej blaženosti u Boha, Tomáš však hovorí o takom časnom blahu, ktoré so spásou nie je v žiadnom rozpore, naopak aj toto blaho má byť dosahované pre konečnú spásu, ku ktorej dáva vládca príklad a za to dostáva odmenu, podľa Tomáša odmenu nielen v nebi, ale aj na zemi.


„Veľkosť kráľovej zdatnosti sa ukazuje aj v tom, že sa najviac podobá Bohu, keď v kráľovstve robí to, čo Boh vo svete: preto sa aj sudcovia skupiny v Exode nazývajú bohmi. Aj u Rimanov sa cisári nazývali bohmi. Človek je však tým milší Bohu, čím viac sa mu darí nasledovať ho: preto aj Apoštol napomína: Napodobňujte Boha ako milované deti (Ef 5,1). Ale ak sa podľa Mudrcovho výroku zviera priatelí s tvorom seberovným (porov Sir 13,19), pretože príčiny majú nejakú podobnosť so zapríčinenými vecami, dobrí králi sú Bohu najmilší a najviac si od neho zasluhujú odmenu.“


Konzervativizmus napájaný Eucharistiou sa samozrejme práve o toto usiluje a usiluje sa o najlepšiu možnú vládu /najlepšiu môžeme opäť chápať tomisticky/, čím nespochybňuje, že aj v tej najhoršej vláde vybudovanej na zvrátených, napríklad liberálnych, či socialistických princípoch nie je spása možná. Podobne aj Tomáš má v tomto jasne a cituje Príslovia: „Keď vládnu bezbožní, z ľudí sú trosky“. (Prís 28,12)


Tu je ale čas na malú odbočku, chcel by som totiž poukázať na ďalšiu zložku Tomášovho konzervativizmus a sice odpor k revolúcii. Tomáš v spomínanom De regno hovorí: "Ak je kráľ tyranom, môže sa ho zbaviť verejná autorita, kráľ môže byť zbavený svojho úradu, nie však zabitý a to sa nemá diať nijak revolučne. "


A samotný človek, či ľud to tiež nemajú robiť, Tomáš radí: „A keď proti tyranovi niet vôbec žiadnej ľudskej pomoci, treba sa utiekať k Bohu, Kráľovi všetkého, ktorý je útočišťom utláčanému v čase súženia (Ž 9,10). V jeho moci je totiž obrátiť kruté srdce tyrana k pokojnosti; podľa Šalamúnovho výroku je srdce kráľa v ruke Pánovej, vedie ho, kamkoľvek chce (Prís 21,1). On totiž obrátil srdce kráľa Asuera, ktorý chystal Židom smrť, od krutosti k pokojnosti. To on tak obrátil krutého kráľa Nabuchodonozora, že začal chváliť Božiu moc“.


Naopak ideálny panovník podľa De regno, rovnako jako v Civate Dei je predovšetkým cnostný, pričom má Tomáš samozrejme na mysli kresťanské cnosti, tento panovník predovsšetkým smeruje ku konečnému cieľu spásy a tak očakáva odmenu od Boha, od Ježiša Krista svojho Spasiteľa, ktorého prijíma pod podobou chleba v Eucharistii. Tomášovymi slovami: „Teda dobre vykonávať kráľovský úrad náleží najvyššej zdatnosti; teda v blaženosti jej náleží najvyššia odmena.“


To má byť pre panovníka viac ako akási vôľa ľudu, rousseaovská volonté generale, ktorú prijali za svoje herézy, čo Tomáš hovorí veľmi jasne: „Kto sa teda snaží o priazeň ľudí, musí sa vo všetkom, čo hovorí alebo robí, prispôsobiť ich vôli, a tak keď sa snaží páčiť sa ľuďom, stáva sa sluhom jednotlivcov.“ Teda vláda sa má opierať o Eucharistiu nie o ľud.

Ak tomu tak nie je, príde k neblahým javom, ktoré dnes vidíme a preto je dnes konzervativizmus prakticky mŕtvy. Čo sa deje dnes?“Ide o lacné zduchovnenie Božieho ľudu v mystickom tele symbolickej jednoty človeka, Ježiša a Eucharistie. Tak sa podarí kniežaťu sveta pod zástierkou mystických symbolov a pojmov, ako napríklad „transsignifikácia“ vyvolať na okamžik ilúziu sebespásy človeka, avšak za cenu dvojitej degradácie: Ježiša Krista v nič než človeka a Eucharistie v poveterný symbol.To teda predpokladá jednu nutnú podmienku: degradovať Eucharistiu v púhy symbol.. O to ostatne svetu ide,redukovať Boha a jeho Stelesnenie v symbolický úbežník mýtu. Lenže v Eucharistii je stelesnený Živý Logos, stvoriteľ kosmu. Chcieť Ho zduchovniť v triešť symbolov. Vráťme sa však k sebespáse človeka sebou samým. Vysvetlenie všetkého prináša apirori dobrý ľud /a apriori rozumní, voliči, ktorým sa má politik maximálne prispôsobovať/.Spomeňme, že tomuto chcel heretik Marsilio z Padovy, zástanca svetskej moci odovzdať do rúk voľbu pápeža.


Absolútnym zduchovnením potom to isté knieža sveta zabsolutizuje a na veky zachová i hriechy všetkého ľudstva… Pius XII. v encyklike Mystici Corporis presne vystihol cieľ falošného mysticizmu v stotožnení Boha s jeho stvorenstvom. Hoci nepoužil pojmu dialektika, bolo jasné, že sa tu odbožšťuje Boh a deifikuje človek absolutizáciou Ježišovej rýdzo ľudskej veľkosti. Zároveň sa tým viditeľná Cirkev v čele s pápežom nahrádza beztvarým, zglajchšaltovaným zhromaždením dobrého a vyvoleného Božieho ľudu“. Arci ostáva tu tajomné tušenie joachimovskej „mníšskej elity“ Oproti tomu trvá Pius XII. na tom, že Cirkev je Mystické Telo Kristovo, Cirkev viditeľná v čele s pápežom a biskupmi a z nemenej vnímateľnými sviatosťami.


Hlavou mystického Tela je Kristus, druhá osoba Najsvätejšej Trojice a zároveň človek z mäsa a krvi, ktorý bol ukrižovaný, zomrel, vstal z mŕtvych a stelesňuje sa v Cirkvi vo svojej Eucharistii.Eucharistia je tak jediný pevný bod o ktorý sa konzervativizmus môže opierať a bez ktorého niet konzervativizmu. V opačnom prípade nutne podľahne revolučnej skaze a nebude čo konzervovať. Takto sme našli základný kameň, na ktorom je celý tento pohľad na usporiadanie spoločnosti ako aj na spoločnosť samotnú postavený.


Z eucharistie jako základu tak môžeme postupovať k ďalšiemu, k jednotlivostiam a podrobnostiam, predovšetkým Eucharistiu smie vysluhovať jedine katolícky kňaz, to je aj dôvod prečo svätý František zvykol kňazom bozkávať ruky, pretože jedine tieto ruky môžu priniesť na svet najväčšiu zo sviatostí, samotného najvyššieho panovníka, Krista Kráľa. Poukazovali na to tiež mnohí pápeži, ktorí museli riešiť otázku oprávnenia moci .


Svätý Gregor VII., veľký iniciátor významných reforiem tak urobil v slávnom liste z 15.marca 1081. V tomto liste pápež významným spôsobom vyslovil nutnosť podriadenia sa svetskej moci, pretože, čo je cisár vedľa kňaza, ktorý „dokáže premeniť chlieb a a víno v telo a krv nášho Pána?“


A Bonifác VIII. v bule Unam Sanctam: „ Preto my musíme rozpoznať viac jasne, že duchovná síla predčí v dôstojnosti a vážnosti svetskú moc ktorúkoľvek, ako duchovné veci predčia temporálne.“Je to tiež tomistický názor Eucharistia je ďaleko nad časné dobrá, asi tak ako vedie Cirkev ku konečnému cieľu, kým svetská moc je zameraná k viac k časnému blaho.


Opäť De regno: „Ale pretože cieľ, ktorým je radosť z Boha, človek nedosiahne ľudskou zdatnosťou, ale Božou mocou – ako hovorí Apoštol: Božia milosť je večný život (porov. Rim 6,23) – k tomuto cieľu privádza nie ľudská, ale Božia vláda. Takáto vláda teda prislúcha tomu kráľovi, ktorý je nielen človek, ale aj Boh, čiže nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý ľudí urobil Božími synmi a voviedol ich do nebeskej slávy. Toto kráľovstvo jemu zverené sa teda nikdy neporuší, pretože vo svätom Písme sa nazýva nielen kňazom, ale aj kráľom: bude ako kráľ panovať múdro (Jer 23,5); preto sa od neho odvodzuje kráľovské kňazstvo. Navyše všetci veriaci v Krista, nakoľko sú jeho údmi, nazývajú sa kráľmi aj kňazmi.Teda služba v tomto kráľovstve nie je zverená kráľom, ale – aby boli pozemské a duchovné veci odlíšené – kňazom, a predovšetkým najvyššiemu kňazovi, nástupcovi Petra, Kristovmu námestníkovi, rímskemu pontifikovi, ktorému majú byť všetci králi kresťanského ľudu poddaní ako samotnému Pánovi Ježišovi Kristovi. Tak totiž majú byť tí, ktorým prináleží starosť o medziciele, poddaní tomu, komu prináleží starosť o posledný cieľ, a majú sa riadiť jeho vládou.“


Konzervativizmus tak musí byť vždy na strane duchovnej moci ako korelatívu moci svetskej, predovšetkým vždy vtedy ak sa svetská moc snaží stiahnuť moc celú na svoju stranu, alebo prestúpiť transcendentný poriadok, ktorého je Eucharistia zárukou, nehovoriac už o priamom útoku proti tomuto poriadku, ktorý vrcholí v súčasnej sekulárnej spoločnosti, ktorá ho vo svojom relativizme spupne popiera. Ku konzervativizmu neoddeliteľne patrí svetská moc v chápaní z Božej milosti, ak nechcem úplne výslovne zájsť k celkom jednotlivému a prehlásiť, že praktický konzervativizmus sa priamo viaže na katolícku monarchiu. Kto spomedzi ad hoc konzervatívcov toto chápe a uznáva??? Nik, lebo niet v nich konzervativizmu, ako v nich niet poznanie poriadku, autority a ich základného zdroja, Eucharistie.

Ad Maiorem Dei Gloriam, Pro ordo et hierarchia!

Doplnok – ideál svätej ríše /Sacrum Imperium/

„Štát je povinný vzťahovať sa k Bohu a v Ňom nachádzať svoj cieľ. Také je eschatologické smerovanie idey Impéria."

P. Tomáš Jentzsch FSSPX

„Impérium není jen záležitostí historickou a státoprávní, ale ve své podstatě je to věc teologická. Jakožto protějšek jednoho impéria vznikla jedna církev. Jedním jsou církev a impérium spojeny: svým kairos a svým sklonem k pojmutí celého světa.Jedno impérium odpovídá plánu stvoření a je smyslem světových dějin."

Wilhelm Stampel


K nášmu konzervativizmu patrí aj posvätné kresťanské poňatie politiky so stredovekým ideálom, či konceptom svätej ríše.


Spomeňme niekoľko prvkov tohoto konceptu, ktorý sa napríklad náš Slovenský Kruh Leva XIII. a konzervatívneho katolíckeho myslenia bude snažiť za Božieho požehnania, ktoré sa mu dostane nasledovať:1. pluralizmus v rámci duchovnej jednoty /náboženskej i mravnej/, pod kresťanskou ortodoxiou. Pod tou má kráčať Boží ľud v rámci monarchického usporiadania, najlepšie stavovského. V súvise s touto konferenciou voláme po jednotnej Európe postavenej na týchto základoch.

2. Prevaha správnej funkcie politického /časného/ zriadenia. Dávať cisárovi, čo je cisárovo, rozdelenie mocí na svetskú a duchovnú, pričom vyššou mocou, ktorá má v rukách korelatív v morálnych a náboženských otázkach je moc duchovná.


3. Používanie politického aparátu k duchovnému dobru ľudí a k duchovnej jednote spoločenstva, ktorá vylučuje herézu z plnoprávnosti.

A samozrejme nerovnoprávnosť a zodpovednosť vyšších zložiek spoločnosti za nižšie, vrátane neodmysliteľnej podpory starých, chudobných, vdov a sirôt.


4. Politická autorita chápaná v intenciách autority analogickej autorite rodinnej a teda i posvätnej. Spoločnosť vo vnútri hlboko štrukturovaná kde každá vrstva zodpovedá za ostatné a vytvárajú sa mnohé prirodzené vnútorné spoločenstvá zjednotené vierou a poslušnosťou Bohu.


5. Takáta spoločnosť pracuje na jednom všeobecnom diele, politickom zriadení v službách Spasiteľa. Spoločenstvo sa zúčastňuje prostredníctvom jednotlivcov sviatostného života a tak posväcuje i politiku. Na vrchole všetkého je Boh.

Použitá literatúra:


1.Akvinský Tomáš: Summa Teologická

2.Akvinský Tomáš De regno

3.Augustinus Aurelius De civitate Dei., SSV: Trnava, 1948 II. zväzky: I. 438s. II. 477s.

4.Alasdair MACINTYRE: Stráta cnosti., OIKOYMENH : Praha, 2004, 336s.

5.Alan DE LIBERA: Středověká filosofie. Byzantská, islamská, židovská a latinská filosofie (Dějiny filosofie, svazek 5). OIKOYMENH : Praha, 2001, 554s.

6.Eric VOEGELIN: The New Science of Politics, an Introduction., Chicago : University of Chicago Press, 1952. VOEGELIN, Eric: Nová věda o politice., Brno : CDK, 2000, 172s.

7.T.J:Jamieson: De Maistre., In: Konzervatívní myslitelé., ed.Roger SCRUTON, CDK:Brno, 1994, s.45-61.

8.Rio: Preisner: O životě a smrti konservativismu., Praha : VOTOBIA, 1999, 304s.

9.Bahounek, Jiří: Politické myšlení sv.Tomáše., Masarykova univerzita : Brno, 1995, 252s.

Odznelo na konferencii Konzervativizmus - liek na sekularizáciu Európy?, usporiadanej Slovenským kruhom Leva XIII., Institutom sv.Josefa a občianskym združením Don Quichotte