streda, 6. júna 2007

Gróf Joseph De Maistre: O vplyve Boha na politické ústavy



Človek môže svojou činnosťou všetko zmeniť, ale nič nevytvára: to je pravidlo platné v morálnom i materiálnom svete. Človek môže bez pochybností nechať vzklíčiť semienko, vylepšiť ho štepením a prerezať ho na sto spôsobov,ale nikdy by ho nenapadlo, že by mohol strom vytvoriť.Ako prišiel k tomu, že by mohol mať moc vytvoriť ústavu? Mal ju snáď získať skúsenosťami? Popíšme si, čo nám hovorí skúsenosť.


Všetky slobodné ústavy, ktoré kedy uvideli svetlo sveta, vznikli jedným z dvoch spôsobov. Niekedy sa nepozorovane sformovali vďaka kombinácii náhodných podmienok a niekedy ich stvoril konkrétny autor, ktorý sa ostatným ľuďom javí ako zvláštna hračka prírody a zároveň od nich vyžaduje poslušnosť.


Obe tieto skutočnosti môžeme chápať ako znamenia, ktorými nás Boh varuje pred našimi slabosťami a právom vytvárať vlády, ktoré si rezervoval pre seba.


1. Vlády nie sú vytvárané diskusiami, všeobecné práva nie sú nikdy spísané, alebo prinajmenšom ústavné zákony a písané základné zákony sú vždy iba deklaratórnym prehlásením o už existujúcich právach, o ktorých nejde napísať nič iné, ako že existujú preto, že existujú.


2. Boh, ktorý v tejto oblasti nepovažoval za vhodné použitie nadprirodzených síl, obmedzil svoje zásahy na prirodzené prejavy, takže na vytváraní ústav sa podieľajú všetky prítomné okolnosti a podmienky, v ktorých ľudia predstavujú len jeden z mnohých činiteľov. Pomerne často sa tak stane, že i keď presadzujú určitú myšlienku, dosiahnu iný cieľ, ako sme boli svedkami v anglickej ústave.

3. Práva ľudí, presne povedané, vznikajú pomerne často ich predaním zo strany panovníkov a v takom prípade môžu byť založené historicky, ale práva panovníkov a šľachty, prinajmenšom ich neodmysliteľné práva, ktoré sú prvotné a základné, nemajú žiadny dátum vzniku alebo autora.


4. I predaniu práv zo strany panovníka vždy predchádzal taký súbeh udalostí, ktorý si tento akt vynútil a ktorý nezávisel na panovníkovi.


5. Hoci písané právo je vždy iba deklaráciou už existujúceho práva, zďaleka nie je pravdou, že všetko, čo by mohlo byť napísané, je skutočne spísané; i v každej ústave vždy nájdeme niečo, čo nemôže byť napísané a čo musí byť ponechané medzi riadkami pre prípady výnimočných udalostí a zmien pomerov.

6. Čím viac práva je v písanej podobe, tým nižšia je jeho skutočná sila. Dôvod je jednoduchý. Zákony sú len deklaráciami práv a práva sa deklarujú len v prípade, že sú ohrozené, takže zvyšovanie počtu písaných základných zákonov iba potvrdzuje zvyšovanie konfliktov a nebezpečenstvo rozkladu.Preto mala najpevnejší politický systém v antickom svete Sparta, ktorá sa obišla celkom bez písaných zákonov.

7. Žiadny národ nemôže sám sebe udeliť výsadu, ktorú by už nemal. Svoje zákony začne stanovovať vo chvíli, kedy o sebe začne uvažovať. Vplyv ľudí nepresahuje za už dosiahnutý vývoj práv, ktoré už začali existovať, avšak sú zabúdané, alebo sú sporné. Pokiaľ nerozvážny človek prekročí tieto limity bláznivými reformami, národ stratí hodnoty, ktoré dosiahol, bez toho, že by získal to, v čo dúfal. Preto je nutné pristupovať k inováciám len zriedka a vždy mierne a opatrne.

8. Keď Prozreteľnosť umožnila rýchlejšie utváranie politických ústav, objavil sa človek vybavený neurčiteľnými silami: hovoril o poslušnosti a vyžadoval ju; takí hrdinovia však patria iba do antiky alebo k mladým národom. Akokoľvek taká situácia nastala, zvláštnym znakom týchto tvorcov zákona je, že sú to králi alebo patri k vysokej šľachte, z toho nie sú a nemôžu nastať výnimky ...

9. I títo tvorcovia zákona so svojimi výnimočnými silami jednoducho zostavujú dohromady už skôr existujúce základy práva spočívajúce vo zvykoch a charaktere ľudí; ale to všetko dohromady i s rýchlym utváraním ústav, ktoré sa zdá byť tvorivým, je sprevádzané v mene božstva. Politika a náboženstvo začínajú spoločne: je ťažké v tej dobe oddeliť tvorcu zákonov od kňaza, jeho verejné úlohy spočívajú v podstate v konaní obradov a náboženských sviatkov.

10. V určitom zmysle bolo právo vždy darom od kráľa, nakoľko všetky slobodné národy boli utvárané kráľmi. To je všeobecné pravidlo, pod ktoré ide zahrnúť i zjavné a konkrétne výnimky, pokiaľ by sa prediskutovali.Neexistoval žiadny slobodný národ, ktorý by vo svojej prirodzenej ústave neobsahoval zárodky slobody starej ako on sám. A žiadny národ sa nikdy nedopracoval úspechu tým, že by spísal ústavné zákony obsahujúce iné práva, ako obsahovala jeho prirodzená ústava.

12. Žiadny snem nemôže vytvoriť národ; ani všetky blázince na svete by nezohrali tak absurdné a extravagantné predstavenie.Pripadalo by mi urážlivé pre múdrych a príliš úctivé pre hlúpych, aby som ďalej preukazoval vyššie uvedené tvrdenie.

13. Hovoril som o základných znakoch pravých tvorcov zákona.

Ďalšou veľmi pozoruhodnou vlastnosťou, o ktorej by sa ľahko dala na¬písať celá kniha, je že nikdy nie sú tým, čomu sa hovorí intelektuáli; oni nepíšu, konajú skôr na základe inštinktov a impulzov ako úvah; a nemajú žiadne iné príčiny pre svoje konanie, ako určitú mravnú silu, ktorá pôsobí na ľudskú myseľ podobne ako vietor vanúci obilným polom.Mohol by som veľmi zaujímavým spôsobom preukazovať, že tento záver je iba dôsledkom všeobecnej a najvýznamnejšej pravdy, ale ne¬chcem príliš odbočovať. Radšej preskočím prostrednú skupinu argumentov a rovno prejdem k formulácii záverov.

Medzi politickou teóriou a ústavným právom je rovnaký rozdiel ako medzi poetičnosťou a poéziou. Slávny Montesquieu se má k Lykurgovi v intelektuálnej hierarchii podobne ako Batteux (katolický spisovatel a filozof 18. s.) k Homérovi či Racinovi.

Títo dvaja talentovaní tvorcovia sa naviac pozitívne vylučujú navzá¬jom, ako dokazuje príklad Lockea, ktorý beznádejne zapadol, keď si vzal do hlavy, že dá základy práva Američanom.
Počul som rozľútosteného stúpenca Republiky, ktorý celkom vážne nariekal, že Francúzi medzi všetkými Humeovými dielami nepoznajú prácu Plán pre dokonalú republiku - O coecas hominum mentes' Ani u inak normálnych ľudí s dobrým vkusom si nikdy nemôžete byť istí, že v nich niekto neobjaví schopnosti tvorcu zákonov, i keď navonok nikdy svoju nadradenosť neprejavili …ale pokiaľ ide o ľudí ako Bacon, Locke, Montesquieu, môžete si byť celkom istí, že také schopnosti nemajú, nakoľko sa to vylučuje s mimoriadnym talentom, ktorým boli nadaní.

Je celkom jasné, ako dopadne francúzska ústava, ak ju podrobíme skúmaniu podľa vyššie popísaných princípov, ale bude užitočné ju bližšie preštudovať z jedného konkrétneho hľadiska.
I najväčší nepriatelia francúzskej revolúcie musia slobodne uznať, že 11 členná komisia, ktorá vytvorila poslednú ústavu, bola rozhodne rozumnejšia ako jej práca a že členovia komisie zrejme urobili všetko, čo mohli. Pracovali v nestálom prostredí, ktoré im neumožnilo konať principiálne; i keď "Moci" sú tu oddelené iba slabými stenami, rozdelenie mocí zostáva veľkým víťazstvom nad predsudkami tej doby.

Nejde však iba o vlastný text ústavy. Nie je mojim zámerom vymenovať jej jednotlivé chyby, ktoré preukazujú, že nemôže mať dlhšie trvanie a naviac už všetko bolo povedané. Zmienim len omyl teórie, na ktorej je ústava založená a ktorá škodí Francúzom od počiatku ich revolúcie.
Ústava z roku 1795 rovnako ako predchádzajúce ústavy boli písané pre človeka. Na svete však neexistuje nič také ako človek. Behom svojho života som sa stretol s Francúzmi, Talianmi, Rusmi a tak ďalej; vďaka Montesquieueovi dokonca viem, že ide byť i Peržanom; ale človeka som nikde nestretol; pokiaľ existuje, je pre mňa úplne neznámym pojmom.

Či existuje jediná zem na svete, kde zasadá 500 členné zhromaždenie, rada starších i 5 vodcov? Taká ústava môže byť navrhnutá každému ľudskému spoločenstvu od Číny po Ženevu. Avšak ústava pre všetky národy neposlúži žiadnemu: je to len abstrakcia, akademické cvičenie mysle, podľa niektorých hypotetický ideál, ktorý by mal slúžiť človeku bez ohľadu na to, kde práve žije.
Ústava nie je riešením nasledujúceho problému: Ako pripraviť vhodné zákony pre jednotlivé populácie, náboženstvá, zemepisné polohy, politické vzťahy, blahobyt, dobré a zlé vlastnosti určitých národov? Tento problém sa nepokúšala riešiť ústava z roku 1795, ktorá bola určená výhradne človeku. Akákoľvek zhoda rôznych okolností tak dokazuje, že tento počin nemal Božiepožehnanie. Nie je to nič viac ako školské cvičenie.
Koľko hnilobných príznakov sa už doteraz prejavilo!

Pasáž je súčasťou Úvah o Francúzsku z roku 1796, prebrané z Národní Myšlenky 4/2005