streda, 6. júna 2007

Historické a kultúrne korene Európy


„Turecko je strom, ktorého korene sú v Ázii a iba jedna z jeho vetvičiek sa dotýka Európy. Je to islamský štát sunnitského vyznania, s orientálnymi tradíciami, zvykmi, históriou, kultúrou, postojmi a chuťami. Turecko historicky nehľadelo k Európe, lež bolo arénou expanzie a dobývania. Prijať Turecko do Európskej únie je ako transplantovať ľudský orgán do tela iného človeka s odlišnou krvnou skupinou, iba preto, že títo dvaja ľudia bývajú iba cez ulicu.“
To bol citát. Neuhádnete, kto takéto vznešené myšlienky vyslovil. Mu´ammar al-Qadháfí, na svojej internetovej stránke. Zdá sa, že moslimský socialista má prenikavejšie myslenie, než priemerný európsky socialista.
Takým priemerným eurosocialistom je napríklad nemecký minister vnútra Otto Schilly, ktorý – ešte kým sa diskutovalo o takzvanej zmienke o Bohu v preambule euroústavy – prišiel s návrhom vyjadriť sa s vďakou aj k moslimskému odkazu.
Údajne islam sa nezanedbateľnou mierou podieľal na formovaní Európy ako ju poznáme dnes.
Výrok tohto typu nie je ničím výnimočným. Postmoderna chápe negatívne skúsenosti v živote človeka akousi perverznou optikou a bez akéhokoľvek znásilňovania, absolútne nonšalantne prehlási, že ich nevníma ako nutné zlo, ale ako vítanú skúsenosť.
Teda takú, ktorú by mal človek na seba privodiť. Príkladom sú rozvody, ktoré podľa jednej psychologičky, majú na deti blahodarný vplyv – deti prekonávajúc traumu rozpadnutej rodiny sa zocelia a prv dospejú.
Podobný úžitok mala aj Európa z prítomnosti moslimov. Najprv moslimovia zničili polovicu jej územia – ak za Európu považujeme nie geografický koncept, ale kultúrny. Pričom samozrejme náboženstvo je najvyšším prejavom kultu.
Moslimovia v siedmom storočí, ktoré bolo džihádisticky najplodnejším, dobyli východné Stredomorie – teda Erec Jisra´el – a celú severnú Afriku. Tieto územia boli do týchto chvíľ Európou – Pax Christiana. Áno, vrátane Izraela. Po Kristovi totiž judaizmus nebol v židovskom národe väčšinovou záležitosťou. Osemdesiat percent židov sa totiž stalo v dobách ranej Cirkvi kresťanmi.
Preto možno tvrdiť, že moslimovia spôsobili rozpad vtedajšej Európy hneď v tri kontinenty.
Navyše do konca 15. storočia držali veľkú časť Španielska, ktorá – áno – prestala byť v tej chvíli Európou.
Keď kráľovná Izabela vyhnala v roku 1492 Maurov z Ibérie a slávne mesto Aragón vložilo do svojho erbu štyri odťaté moslimské hlavy, v znovudobytom Španielsku nikto nepociťoval voči džihádistom nijaké podlžnosti. (Celkom podobne, ako po sviatku mena našej Nebeskej Matky roku 1683, keď naši predkovia pri Viedni rozprášili Turkov.)
Treba si veľmi otvorene povedať, že Španielsko pod vládou moslimov nebolo žiadnym rajom, tak ako o tom dnes blúzni židovská ľavica. Tá nostalgicky hovorí o zlatom veku súžitia židov s moslimami. V skutočnosti boli spolu s kresťanmi ahl al-dhimma, podrobenými ľuďmi, ktorí museli v pokore platiť džiziju/daň z hlavy/ svojim moslimským vládcom a nesmeli vyznávať svoje náboženstvo na verejnosti.
Teraz však v Španielsku hrozí, že pod tlakom organizácie tamojších moslimov budú musieť odťaté hlavy z erbu Aragónu preč. Španielsko, od smrti caudilla a generalissima Francisca Franca duchovne tak vyprázdnené, sa ani nevzrušuje.
Vrátim sa späť k timelinu európskej skúsenosti s moslimami. Keď Karol Martel roku 732 pri Tours porazil moslimských mudžáhidún, ťažisko Európy sa presunulo na sever. Pod vedením Karola Veľkého o niekoľko desiatok rokov neskôr sa začala formovať Európa do podoby v geografii blízkej tej dnešnej – ak použijeme aplikáciu pomenovania Európa pre EÚ, tak ako ju s obľubou používa nielen Jacques Chirac, ale aj mainstreamový slovenský politik.
Treba spomenúť, že úsilie Karola Veľkého bolo presne cielené. Karol Veľký, súc kresťanom, zamýšľal vytvoriť štát, ktorý mal vytvoriť ohromnú bázu pre evanjelizáciu. Cieľ Karolovho úsilia bol transcendentný – determinovaný mindsetom, ktorý je dnešnej dobe absolútne cudzí, ale pre stredovek tak charakteristický. Karol Veľký – právom Veľký – pripravoval pôdu pre rozšírenie kresťanstva v rámci dnešnej geografickej Európy, kresťanstva ako stredu kultúrneho univerza, okolo ktorého obiehali filozofické a etické postuláty, ďalej normy právne, ktoré svetsky držali ríšu pohromade. V karolínskom náhľade na svet a životný cieľ človeka – náhľade, ktorý, opakujem, nebol v tých časoch neobvyklý, mala zvrchovanú prednosť spása človeka.
Ekonomické súvislosti, ktoré sú v dnešných dňoch kalkulované ako centrálne meradlo kvality ľudského bytia a u konzervatívcov (neliberálnych konzervatívcov) absolútne protiprúdovo zatláčané (tým myslím postavenie proti prúdu spoločenskému i prúdu vžitých vlastných myšlienkových pochodov), neboli v tom čase témou hodnou povšimnutia.
Liberáli – sem rátam aj – a najmä – tých, ktorí v súčasnosti sedia v Oválnej pracovni Bieleho domu a priľahlých miestnostiach – tvrdia, že neodňateľným právom človeka je sloboda. Je oprávnené vzniesť ostrú výčitku voči tejto mantre, ktorá vyprázdňuje obsah i formu boja proti terorizmu a absolútne nepochopiteľne, pre liberalizmus však celkom typicky, ignoruje svoje vlastné závažné protirečenie cieľom postaveným sebou samým. Samozrejme, že potom vznikajú ešte závažnejšie protirečenia vo vývoji reality – opäť sa však škandalóznym spôsobom odignorujú. Pritom naplnenie stanovených cieľov mohlo byť celkom ľahké – pohybovali sa iba na svetskej úrovni.

Boj za slobodu v podaní Karola Veľkého nie je liberalizmom, ale konzervativizmom par excellence.
Z Božej vôle cisár si uvedomoval, že vládne svojmu ľudu preto, aby mu umožnil, resp. uľahčil cestu k spáse. V takomto prostredí sa vytváral model žitia stredovekého človeka. V zmysle starozákonného „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celou svojou mysľou, celou svojou dušou, celou svojou silou“ obracal človek podstatu svojej pozornosti k výšinám, k Bohu. Z učenia zjavenej pravdy tak získal nadhľad, aby po návrate späť do sveta, bol schopný s prehľadom a statočnosťou pretvárať ho v obraz Boží.
Ekonomickí liberáli, preto považujem aj anglického katolíka Paula Johnsona za liberála, považujú za krajné medze slobody a mieru všetkých vecí voľnosť v ekonomickej rovine. O čo však bol karolínsky koncept liberalizmu (ak sa to dá tak povedať) vznešenejší a plnohodnotnejší! V priestore vytvorenom predovšetkým spomínanou vertikálou pohybu človeka k Bohu získaval človek slobodu od sveta, od nízkeho mýtu, ale predovšetkým: slobodu nie pre podnikateľské zámery, ale pre plnohodnotnú realizáciu v túžbe najvyššej – stretnutí s Bohom v jeho nebeskom kráľovstve.
Tu však musím podčiarknuť, čosi som už naznačil, že uplatňovanie tejto slobody takpovediac transcendentných podnikateľských zámerov neohraničovalo človeka iba vo vertikálnom pohybe, ale poverovalo ho k aktivite tiež v horizontálnych reláciách. Starozákonný imperatív, ktorý som už – takmer citoval – totiž Ježiš v rozhovore s farizejom obohatil o milovanie blížneho ako seba samého.
Sv. Jakub neskôr vo svojej epištole píše, že viera bez skutkov je mŕtva. Preto bola výsledkom aktivita človeka aj vo svetských polohách. Tieto aktivity zdieľali aj ostatní príslušníci obce – Cirkvi s veľkým C – a vznikala akási – sv. Augustín by ma zaiste nekarhal za výraz – Civitas Dei.
Spomínal som moslimov ako eurokazov, ale v mojich očiach sú nimi aj protestanti. A to hneď svojou teológiou, ktorá vidím ako stelesnenie pesimizmu. Martin Luther totiž prišiel s tézou, že človek je od základu, resp. od pádu v raji inherentne zlý, je zatratený, niet nijakého dobrého skutku a spravodlivý hreší aj v každom – ako si myslí – dobrom skutku. Poprel tak jakubovskú výzvu k aktivite a započal možno rozhodujúcim spôsobom odkresťančovanie Európy.
V popretí hoc aj spravodlivých aktivít v duchu neodôvodneného, áno: heretického pesimizmu spôsobil redukciu spoločenského života v Bohu, v náboženskej komunite. Liturgiu odbúral zase celkom cielene. Toto bol počiatok pádu doterajšej identity – keď sa človek v prvom rade identifikoval ako kresťan a človek odtiaľto, z dediny už len tak pomimo. Idea príslušnosti k národu bola opäť mimo myšlienkovej paradigmy. A nikoho to nevzrušovalo.
Postupom protestantizmu a vyškrtaním náboženského života na duchovné čítanie sa narúšalo Gelasiovo ekvilibrium medzi dvoma mečmi – duchovnou a cirkevnou mocou. Inštitucionálna autorita Cirkvi bola teraz oslabená aj fyzickým, geografickým dosahom. Práve v prostredí protestantizmu sa začali rodiť národné štáty.
V súčasnosti je znakom konzervativizmu – dokonca ide o myšlienku tiež tradicionalistov – snaha o zachovanie národného štátu vis-a-vis multikulturalizmu, resp. supranacionalizmu typickému pre EÚ. Národný štát je však podľa mňa tiež pôvodne produktom nekonzervatívnej revolúcie, ktorá si zaumienila – možno nie cielene presne takto, v dôsledkoch však určite – zbúrať kresťanskú identitu a nahradiť ju primárnou príslušnosťou k pre politiku ľahšie ovládateľnému celku – sekulárnemu štátu.
A kde sa nájde lepšia identifikácia ako v spoločenstve, ktoré spájajú isté – i keď vzdialené – príbuzenské zväzky a približne i rovnaký spôsob života, ako v etnickej skupine – národe? Možno som extrémne kritický a veci priťahujem za vlasy, ale predsa len vidím za národom istý utilitaristický koncept túžby po moci. A pýchu.
Koniec koncov, sekulárny národný štát v protestantskej, kedysi kardiálne karolínskej Európe bol po prvý raz v histórii ľudstva založený bez primárneho puta k transcendencii.
Ako iste cítite, že moja úvaha smeruje k favorizovaniu supranárodných spoločenstiev. Súc však kritickým k pramyšlienke vzniku konceptu národného štátu, bolo by mylné z pozície vás, môjho auditória, označiť ma za zástancu národ prekonávajúcej myšlienky EÚ. V súdobých politických podmienkach nielenže by bolo najschodnejšie, ale zrejme aj najvhodnejšie zachovať pri živote národné štáty.
V podmienkach demokracie sú určite najmenším zlom pri správe res publicae. Dokážu aspoň ako-tak zabezpečiť ich chod. Gnostická technokracia EÚ eliminuje akékoľvek stránky demokracie, ktoré sú – s istou dávkou benevolencie povedané – svetlé a nikomu sa nezodpovedajúcou zvrchovanosťou privádza priamou linkou tyraniu.
Omnoho dôležitejším ako toto praktické dôvodenie však pre mňa je opäť filozofická a morálna báza vývoja supranacionalizmu EÚ.
Považujem za herézu – gnosticizmus, ak plán Karola Veľkého vytvoriť potenciálny priestor pre spásu preberie/ukradne (a eurospeakom patrične upraví) skupina ľudí, ktorá si urobila modlu zo seba samej. A navyše transcendentný, paruziastický princíp Sacrum Imperium Romanum premieta na svoje arciimanentné chúťky implementácie vlastnej pýchy. Skrátka, myšlienka európskej integrácie tak, ako ju zažívame dnes, je pohanským kultom.
Prednesené na konferencii KDMS „Čo je európska identita alebo kto je Homo Europaeus“2.apríla v Bratislave.