streda, 6. júna 2007

Myšlienkové predpoklady komunizmu


Vážené dámy, vážení páni,dovoľte mi, aby som pojednal o komunizme, ako o myšlienkovom fenoméne, ako o postoji k bytiu a návode k nakladaniu s bytím.
Pod komunizmom sa väčšinou rozumie nejaký alternatívny stav spoločenského prebývania.
Avšak komunizmus to je v prvom rade stav mysle, či lepšie povedané, vrcholné štádium určitého myšlienkového procesu ľudského vedomia.
Chcel by som sa pokúsiť o popis substanciálneho určenia tohto procesu. Všetko prípadové, by preto malo ustúpiť do úzadia. Za jeho pravú podstatou totiž nepovažujem taký alebo onaký postoj k poznaniu, ten či onen spôsob organizovania či neorganizovania spoločnosti, alebo dokonca jeho morálnosť či amorálnosť.
Jeho pravou podstatou je úplná nivelizácia a popieranie hierarchie bytia. Je to patologická nenávisť k bytiu takému, aké bolo Bohom stvorené a prvými ľuďmi v raji dedične zaťažené. Je to túžba, vytvoriť nové bytie nezávislé na pôvodnej hierarchii, ktorá je v očiach komunistov pre človeka ponižujúca.
Keď budem hovoriť o komunizme, nemám väčšinou na mysli len jeho ortodoxne marxistické krídlo. Nejde mi totiž o to, ktorý smer komunizmu sa ukázal akcieschopnejším a presadil sa na scéne reálnej politiky.
Ide mi o myšlienkovú podstatu jeho predpokladov a cieľov. Hádky o to, či má k realizácii utópie dôjsť cestou revolučnou alebo evolučnou, pod vedením robotníckej triedy alebo úzkej elity, anarchistickým terorom alebo železnou organizáciou, ponechávam bokom.
Nerozlišujem medzi marxizmom, socializmom, anarchizmom, anarcho-komunizmom alebo novou ľavicou. Za dôležitý považujem cieľ komunizmu - antihierarchickú rovnostársku utópiu a myšlienky, ktoré viedli ľudí k podobnému spôsobu myslenia.
Tento cieľ spája všetky hore spomenuté frakcie.Pri vzniku nenávisti k hierarchii bytia, sa jedná spočiatku len o pocit, emóciu v ľudských vedomiach, ktorá musí vykonať prvý osudový krok, aby sa dostala na myšlienkovú cestu, na konci ktorej sa nachádza komunizmus, ako zaslepená utópia vzdorujúca prirodzenosti.
Tým prvotným krokom je popretie vrcholu hierarchie bytia - osobného Boha Stvoriteľa, motivované ľudskou pýchou, neschopnou uniesť podriadené postavenie v hierarchii bytia. Táto pýcha na seba berie podobu morálneho rozhorčenia, viniaceho Boha zo zla a očakávajúceho nápravu od človeka alebo iných bytostí, stojacich pod úrovňou Boha.
Človeka sa dokonca zmocňuje pocit, že má božské vlastnosti, uschopňujúce ho, k premeneniu skutočnosti a že dokáže žiť bez Boha, resp. dokáže ho nahradiť. Akonáhle je popreté to na čom je celá hierarchia fixovaná, dochádza k postupnému popretiu všetkých vrstiev hierarchie a ku konečnému popretiu hierarchie ako takej.
Vertikála transcendentálneho presahu sa mení na horizontálu pozemského raja a sploštenie nadobúda podoby kolektívne aj atomicko-individualistické.Niekto by mohol namietnuť, že tak radikálne popretie prirodzenosti, by sa nemohlo nikdy uskutočniť a nemohlo vo svete okupovať v sprítomnenej podobe dejiny, počas sedemdesiatich rokov existencie krajiny Sovietov a jej satelitov.
To, čoho sme boli však svedkami, nebol uskutočnený komunizmus, ale len snaha o jeho realizáciu. A práve jeho úplná odtrhnutosť od prirodzenosti, ho donútila hybridne prežívať a neslávne uhynúť. Ako sa však mohlo stať, že idea tak bláznivá našla domov v ľudských mysliach?
Už geniálny Carl Schmitt postrehol fakt, že v novodobých európskych dejinách sú politické idey len zvrátené pôvodné pojmy kresťanskej teológie. Tento parazitický spôsob jestvovania im umožňuje okupovať mysle ľudí. Vedomie Európana je pripravené dvoma tisícročiami formovania kresťanstvom, na absorpciu jeho pojmov aj po sekulárnom vyprázdnení a parazitickom prežívaní.
Parazitnosť a impotentnosť myšlienky komunizmu, jeho porážka a podrobenie sa realite bytia, sa ukázala v tom, že namiesto uskutočneného popretia hierarchie, ktorá má svoje korene v teologickom pojme najvyššom - v Bohu a zdarného skonštruovania beztriednej spoločnosti, sa pod tlakom prirodzenosti sformoval do paródie hierarchie, do jej blasfemickej obludnej tyranskej karikatúry.
Tieto vyprázdnené kresťanské pojmy, odtrhnuté od svojej podstaty - Boha, nedokážu prežiť samostatne a úplne prirodzene sa vracajú k svojej parazitickej forme jestvovania tak, že sa napriek vôli svojich nositeľov, formujú do pokrivenej podoby pôvodného Rádu.
Snaha o vytvorenie nivelizovaného raja na zemi, sa nutne musela skončiť tak, ako začala: satanská vzbura proti Bohu a jeho Rádu, sa vždy dopracuje len k smiešno-údesnému opičeniu sa po Bohu, v snahe zohrať za neho zástupnú rolu.
A tak sa Boh zamení za Anti-Boha, Hierarchia za Anti-Hierarchiu, Náboženstvo za Anti-Náboženstvo. V závese za týmito paródiami základných teologických pojmov, sa vinú ďalšie: rovnosť pred Bohom sa mení na rovnosť na zemi, láska k blížnemu na solidaritu, hriech na odmietanie pokroku a podobne.
V konečnom dôsledku sa vytvára súbor ideí, ktoré sú zvráteným zrkadlom kresťanskej teológie. Problém komunizmu teda nestojí, ako by to radi prezentovali obhajcovia liberalizmu, na dichotómii sloboda-nesloboda, ale na dichotómii Pravda-Antipravda, čo činí z liberalizmu spoluvinníka inštalácie komunizmu.
Preto treba chápať rôzne odtiene ľavicového a liberálneho myslenia, ako pred-stupne vzbury proti Božej hierarchii, zavŕšenej v dokonanej anti-hierarchii, ktorá na seba zobrala v dejinách verbálnu a pojmovú podobu komunizmu.
Domnievam sa, že kto chce obhájiť poňatie myšlienkových predpokladov komunizmu, ako anti-hierarchie, musí sám zachovať hierarchiu, ktorú hodlá brániť. Preto by som postupoval v zmysle hierarchickom, o myšlienkových predpokladoch komunizmu počnúc teológiou, pokračujúc metafyzikou a končiac sociálnou filozofiou.
Ako prvé sa pokúsim popísať
1. Teologické predpoklady komunizmu
Pod teologickými predpokladmi komunizmu môžeme rozumieť vždy len truc-teológiu, teológiu navzdory, ktorá sa sama nereflektuje ako teológia, ale musí byť ako teológia odhalená, spoznaním zvrátenej paralelnosti k teológii skutočnej, pretože jej teologičnosť je automatická a jej predstaviteľmi neuvedomená.
Teologické podnety pramenia z dvoch zdrojov. Jedným je vzbura proti Bohu, ktorej príčinou je pýcha a neakceptovanie dedičného hriechu, ako ľuďmi zavineného porušenia dokonalého stavu stvorenia.
Druhým je latentný vplyv novozákonného posolstva v sekularizovanej kresťanskej civilizácii, ktorý sa mení pod vplyvom vzbury proti Bohu, na deformovanú paródiu tým, že jeho myšlienky, stratiac teologický základ, blúdia mysľami sekularizovaných kresťanov a nadobúdajú obludných a fantastických konsekvencií a foriem.
1.1. Vzbura proti Bohu
je staršia ako ľudstvo a zasiahla do Bohom sformovaného stvoreného bytia skôr, ako sa utvoril akýkoľvek typ ľudskej spoločnosti. To je predpoklad, na ktorý netreba nikdy zabúdať. Ľudstvo bolo stvorené do bytia, v ktorom sa neposlušnosť voči Bohu, už stala skutočnosťou. Bola to však, na rozdiel od zvedavej neposlušnosti ľudskej, vzbura vedomá, plná pýchy a resentimentu, ak môžeme túto ľudskú emocionálnu kategóriu použiť v súvislosti s padlými anjelmi.
Akékoľvek neskoršie negatívne vymedzenie voči Bohu, je preto nutne len kópiu tohto prvotného satanistického odporu. Tento prvotný odpor voči Bohu je integrálnou súčasťou sveta a nachádza sa takpovediac v jeho „atmosfére“, spolu s jeho aktérmi. Stáva sa tak permanentným pokušením a základom všetkých retardačných trendov v sociálnom a politickom bytí. Ak je jedným zo základných teologických predpokladov anti-hierarchie negácia Boha, tak sa nutne jej realizátor ocitá v jednom šíku s mocnosťami temnôt. A to či už vedome alebo nevedome.
Nech už na seba táto negácia berie akúkoľvek formu, od popierania Božej existencie, cez popieranie dobroty jeho stvoriteľského aktu, či otvorenú nenávisť voči najvyššej forme Bytia, ktorá je pre vzbúrenca nedosiahnuteľná a preto irituje jeho pýchu; jedná sa vždy o fundamentálny akt, ktorý zakladá akúkoľvek ďalšiu negáciu hierarchie. Tento vzdor je prvým myšlienkovým a teologickým predpokladom komunizmu.
Aby moje tvrdenia nevyzneli jednostranne, ako žlčovité výpady antikomunistu, dovolím si zacitovať slávneho austro-marxistu Ernsta Fischera, ktorý nadšene popisuje vzburu proti Bohu, u stredovekých gnostických sektárov: „ Rozličné kacírske hnutia mali spoločný názorový základ. Chudobní, ponížení a urazení...nemôžu veriť, že tento svet je dielom dobrého tvorcu; gnostici, manichejci a katari majú spoločnú predstavu, že ho vytvoril tvorca zlý: Ak Boh pánov je v skutočnosti diablom, môže byť teda duch, ktorého nazývajú diablom pravým bohom. Pre vládcov existuje večný a nedotknuteľný poriadok sveta a s ním tiež večný a v sebe spočívajúci Boh; pre chudákov ...bol takýto Boh neprijateľný. ... Očistec a peklo netreba hľadať na onom svete, pretože sú tu...Toto peklo a očistec je treba premôcť a na zemi zriadiť ríšu spravodlivosti - a chudobní si ju predstavovali ako komunistické spoločenstvo majetku...“
Je vidieť, že komunisti si boli tejto afinity medzi heretikmi a sebou vedomí a radi sa k nej hlásili. Ako ďalší príklad môže slúžiť práca Friedricha Engelsa: Nemecká sedliacka vojna, pojednávajúca so sympatiami o rebéliách, počas reformácie v Nemecku. Tým, že hovoríme o heretikoch, sa zároveň dostávame k druhému teologickému predpokladu, ktorý je úzko spätý s kresťanstvom, či skôr s jeho heretickou stránkou.
1.2. Druhým teologickým predpokladom komunizmu, je súbor výrokov a skutkov Nášho Pána Ježiša Krista a jeho apoštolov, obsiahnutý v Novom zákone, ktorý sa stal podvedomou súčasťou európskych myslí, stravovaných v súčasnosti moderným sekularizmom.
Myseľ konajúca prvý teologický predpoklad anti-hierarchie, ničiac Boha a dosadiac na jeho post nejakú stvorenú entitu, postupuje automaticky v blasfemickej paródii hierarchie a zmocňuje sa Kristovho posolstva oprosteného od transcendentného základu. Oprostené od Boha, stávajú sa myšlienky o blahoslavenstve chudobných, boháčoch a ťavách neschopných prejsť uchom ihly, živote na spôsob poľných ľalií, milosrdenstve voči ubiedeným, eschatologických trestoch pre lakomcov a boháčov a ďalšie, ideovou základňou pre nivelizačnú revolúciu.
Ak je infiltrácia sekularizovanej mysle, latentným posolstvom evanjelií, ňou nereflektovaná, zaháľajú sa tieto pocity do sentimentálneho klišé solidarity a sociálnosti, na ktorom si nevšimnú jeho pa-kresťanské korene práve tí, ktorí si neuvedomujú afinitu kresťanstva a európanstva, čiže Európania samotní.
Pre nich je tento spôsob myslenia podmienený príslušnosťou ku kultúre a preto môžu nenávidieť kresťanstvo a zároveň zaujímať postoje a názory z neho odvodené. Ak je táto infiltrácia uvedomená, mení sa Ježiš Kristus na proto-revolucionára nivelizmu a anti-hierarchie, prípadne roztancovaného guru, na čele potulnej komúny.
A tak myšlienky evanjelií poletujú v mysliach, ako neukotvené balóny vo vetre, berúc sa smerom posledného závanu, alebo sýtiac sa pocitmi a emóciami, odlietajú do krajiny iracionálnych absurdít. Keď príde ten správny inštrumentalista a udrie na tieto rozladené struny, dokáže z nich vylúdiť tú správnu kakofóniu, na ktorú čakajú mysle pripravené odmietnutím Boha. Vtedy zbožne načúvajú tušiac, že by im to malo niečo pripomínať, ale už nevedia celkom dobre čo. Ale tušenie v nich zostalo a tak keď nie je symfónia, bude dobrá aj kakofónia.
Parodizovaná verzia evanjelia, sa tak stáva druhým teologickým predpokladom komunizmu. Na dôkaz o nutnosti kresťanstva pre vznik komunizmu, je dobré zacitovať klasika katolíckeho konzervativizmu, Josepha de Maistre, z jeho knihy O pápežovi a pápežstve, aby sa ukázalo, že až s príchodom Krista a jeho posolstva je vôbec možné blúzniť o rovnosti všetkých a všetkého: „Človek sa rodí slobodný! Aké bláznivé tvrdenie, keď predsa opak je pravdou. Vo všetkých dobách a na všetkých miestach , až do založenia kresťanstva, ba aj vtedy keď toto Náboženstvo vniklo už dostatočne do sŕdc, otroctvo bolo považované za vládnu nevyhnutnosť a za normálny politický stav národov, v republikách aj v monarchiách a žiadnemu filozofovi nezišlo na myseľ, aby otroctvo odsudzoval...Kto dostatočne študoval smutnú ľudskú povahu vie, že človek vo všeobecnosti, ak je ponechaný sám na seba, je príliš zlý na to aby bol slobodný.“
Z toho vyplýva, že až kresťanstvo započalo, vďaka Božej milosti, pomalú a namáhavú korekciu stavu zavineného dedičným hriechom a uľahčilo otrokom ich údel, avšak na žiaden pád nezrušilo nerovnosť spoločenskú a koniec-koncov ani otroctvo, lebo to tu stále zotrváva, len pod rôznymi prefarbeniami a kozmetickými úpravami.
Ten myšlienkový náboj, ktorý tvoril v Kristovom posolstve predpoklad pre uľahčenie údelu spodných vrstiev spoločnosti, sa však odtrhnutím od svojej podstaty zmenil na predpoklad pre rôzne sociálno-mesianistické a utopické blúznenia. Ako jeden z prvých dôsledne analyzoval súvislosti medzi heretickým kresťanstvom poznačeným chiliazmom a gnosticizmom a moderným sekularizovaným mesianizmom Eric Voegelin.
Vo svojej knihe Nová veda o politike Voegelin píše: „Šarvátky rôznych poňatí pravdy v Rímskej ríši skončili víťazstvom kresťanstva. Nesporným výsledkom tohto víťazstva bolo odbožštenie svetskej mocenskej sféry. Dalo sa predpokladať, že s príchodom modernej doby dôjde k opätovnému zbožšteniu človeka a spoločnosti. ... Opätovným zbožštením však nemám na mysli obrodu polyteistickej kultúry v grécko-rímskom duchu. Moderné znovu zbožštenie má svoj zdroj skôr v kresťanstve a odvodzuje sa z tých jeho zložiek, ktoré boli univerzálnou cirkvou potlačované ako kacírske.“
Voegelin ďalej zasadzuje chiliastické blúznenie o konci starého sveta a vzniku nového do línie vývoja novodobých socialistických a komunistických hnutí. Chiliazmus odsúdený oficiálne Cirkvou a zosmiešnený sv. Augustínom v Božom štáte, prežíva v stredovekých sektách, aby sa po transformácii do antimetafyzickej podoby stal základom komunistického myslenia.
Obsahuje v zásade už takmer všetky sociálne požiadavky komunizmu a komunizmus si z neho aj naďalej ponecháva mystické vizionárstvo vo vzťahu k budúcnosti. Voegelinovi patrí veľká zásluha na presnom vyhľadaní pôvodcu komunistických myšlienok v kresťanstve. Dovtedajšie nepochopenie heretických koreňov komunizmu a ich zamieňanie za kresťanstvo vo všeobecnosti, viedlo totiž u mnohých konzervatívcov k príklonu ku tzv. „ konzervatívnej revolúcii“ , ktorá obviňovala kresťanstvo z deštruktívnej a nivelizačnej podstaty.
Ľudia ako Ernst Juenger, Moeller van der Broeck či Julius Evola radi opakovali Nietzschem zavedené klišé o kresťanstve, ako prejave resentimentu menejcenných. Že to bolo inak a že za anarchickými výbuchmi sociálnych revolúcii bola prítomná heréza, svedčí aj popis nemeckej sedliackej vojny z pera Gustava de Lamarzelle: „ Ale tiež je nemenej isté a nepopierateľné, že by sa sedliaci nikdy neboli búrili, keby nemohli podporovať a ospravedlňovať svoje požiadavky pohnútkami náboženskými, ktoré im poskytla heréza; a že by teda nikdy nevypukla hrozná vojna sociálna, keby si boli ich pomáhači nezmysleli dať jej charakter vojny náboženskej.“
Podobne stojí za sociálnou revoltou moderného komunizmu sekularizované náboženstvo a jeho teologické predpoklady, ktoré som spomenul. Od nich sa odvíjajú ďalej
2. Predpoklady metafyzické
Hore uvedené teologické predpoklady sa fundamentálnym spôsobom podieľajú na tvorbe komunistických myšlienkových rezultátov. Bez nich nie je možný ďalší postup na ceste k anti-hierarchii a nivelizácii a aj keď samé o sebe nepostačujú k vytvoreniu komunistického svetonázoru zohrávajú podstatnú úlohu v tomto procese. Predstava presvedčeného komunistu veriaceho v osobného Boha a pridržiavajúceho sa pravovernej interpretácie Nového Zákona je absurdná.
Avšak len samotné tieto dva teologické predpoklady nie sú dostačujúce. Zaiste je možné poukázať na množstvo liberálov alebo občianskych konzervatívcov, ktorí spĺňajú obidva teologické predpoklady ( t.j. sú deistami, panteistami, agnostikmi alebo ateistami a zároveň majú myseľ infiltrovanú myšlienkami odvodenými a importovanými z Nového Zákona v neortodoxnej alebo zamlčanej podobe ) a napriek tomu nie sú komunistami.
Aby bol uvedený do chodu komunistický spôsob myslenia, je nutné spĺňať ešte ďalšie predpoklady a to predpoklady charakteru metafyzického.
2.1. K základným metafyzickým predpokladom komunizmu, patrí evolucionizmus. Pod týmto pojmom nerozumiem len nejakú špeciálnu biologickú alebo materialistickú doktrínu. Tie sú už len deriváciami onej základnej myšlienky evolúcie, ktorá hlása v podstate nič viac a nič menej než imanentnú schopnosť sebatransformácie substancii.
Táto myšlienka, aplikovaná napr. na sféru biologickú, nám sugeruje proces, v rámci ktorého sa dajme tomu jedna substancia požívajúca všetky esenciálne určenia opice, transformuje v čase na substanciu človeka, pričom vzniknuvšia substancia je biologické nóvum vygenerované samoprocesom v podstatách.
Keďže sme genetikou poučení o dedičnosti substancii a ich esenciálnych určení a nielen genetikou, ako to môžeme vidieť na idey dedičného hriechu, nutne dospejeme k záveru, že v procese odovzdávania došlo k transubstanciácii. Každý, kto sa trochu vyzná v teológii však vie, že je len jedna Bytosť schopná takejto premeny a to je Boh.
Čo je to teda evolucionizmus? V panteistickej verzii, tak ako ju predostrel Hegel, a ktorej sa budeme ešte venovať, je to zbožštenie vesmíru, v ateistickej, ako ju stvorili klasici dialektického materializmu, nahradenie Boha vesmírom. To by však ešte stále mohlo približne zodpovedať tej predstave o pojme evolucionizmu, akú máme aj zo školských lavíc, v ktorej metafyzickosť nehrá žiadnu rolu.
K posunu od sveta matérie do sveta spirituálneho sa dostaneme vtedy, keď si uvedomíme, že predmetom evolúcie v anti-teologickom ponímaní nie je len vesmír zmyslov, ale aj ľudské vedomie, inak povedané duša. Cieľom je vznik „nového človeka“, t.j. človeka, ktorému chýba negatívne vlastnosti človeka starého. Preložené do reči teológie to znamená: zbaviť sa dedičného hriechu narušujúceho ľudskú podstatu a nútiaceho človeka konať zlo. Zároveň to však, ak by bola táto transubstanciácia úspešná, prináša ďalšie dôsledky.
Jednak je to zbožštenie človeka, ktorý dokáže premieňať vlastnou silou nielen prírodné danosti, ale aj seba samého a to nie len v rovine accidentálnej, ale substanciálnej.Korene tejto idey samozrejme treba hľadať hlbšie, ako len v prejavoch zavŕšenej myšlienky komunizmu. Siahajú až do alchýmie, kabaly a k slobodomurárskym mystériám. Tým sa aj rysuje línia, po ktorej sa vyvíjajú a dozrievajú určité doktríny.
Za druhé by to svedčilo o neexistencii Boha, pretože by sa ukázalo, že idea Boha je len projekciou ľudského vedomia a jeho vlastností, ktoré majú atribúty božskosti. Tieto rezultáty našli svoje finálne skĺbenie, spolu s ostatnými predpokladmi, čo sa pokúsim ukázať neskôr, v sociálnej filozofii komunizmu.
2.2. Druhým metafyzickým predpokladom je paradoxne negácia všetkej metafyziky, ktorou sa vyznačuje materializmus a pozitivizmus. Na prvý pohľad sa nám javia tieto myšlienkové prejavy, ako niečo, čomu chýbajú akékoľvek väzby s metafyzikou a naopak zakladá celú plochu myslenia na materiálnych pilieroch.
To by sme však museli pristúpiť na komunistické pravidlá myšlienkovej hry, aby sme mohli akceptovať niečo tak nepravdepodobné, ako je nemetafyzický základ negácie metafyziky. Je klasickou slabinou každej antimetafyzickej doktríny, že nedokáže vysvetliť odkiaľ sa v ľudskom vedomí vzali idey, ktoré neevokuje skúsenosť a ktoré sa do vedomia nemohli dostať zmyslovými vnemami.
Myšlienky o Bohu, ideách, záhrobí, esenciách a pod. sú niečo, čo nie je človekom v prírode reflektované a nie sú z prírody bez vyššieho zásahu odvoditeľné. Som presvedčený, že motívy a podnety aktérov antimetafyzickosti, sú rýdzo metafyzické a vyplývajú skôr z emocionálnych postojov k transcendentálnym veciam, ako z čisto racionálnej úvahy. Predpokladám teda, že táto antimetafyzickosť je sublimovanou nenávisťou k Bohu a k bytiu takému, aké bolo Bohom stvorené. Vyššie spomenuté gnostické myslenie by tomu nasvedčovalo. Keďže však otvorený prométheovsko-satanistický aspekt vzbury proti Bohu, by v dobe vedy a skepticizmu pôsobil pre aktérov trápne, uchyľujú sa k tejto pseudovedeckej náhrade, vo forme kvázi racionálnej myšlienkovej sústavy.
Akt vzbury sa tu transformuje do popierania toho, voči čomu vzbúrenci bojujú. Táto ignorovanie metafyziky pripomína silácke pózy pred bojom, v ktorých sa nepriateľovi naznačuje pohŕdanie jeho osobou, čo má spôsobiť dodanie odvahy vyzývateľovi a zastrašenie protivníka.
Táto bojovná ignorovanie metafyziky je teda druhým metafyzickým predpokladom komunizmu.
2.3. Syntézou prvého a druhého metafyzického predpokladu je predpoklad tretí, ktorým je dialektický materializmus.
Keďže som vyššie vysvetlil prečo považujem antimetafyzický postoj za metafyzický, nie je nutné opakovať to isté pri dialektickom materializme. Ako povedal Aristoteles: „To čo platí pre rody, platí zároveň aj pre druhy.“
Dialektický materializmus predstavuje pre komunistov ucelený svetonázor, nárokujúci si zodpovedať všetky problémy ľudstvom už nadnesené alebo ešte len v budúcnosti vyvstanuvšie a ktorému nechýba paradoxne v ich očiach platnosť ani po utopickom nastolení beztriednej spoločnosti a odstránení protikladov, čo je jeho najväčšou myšlienkovou slabinou negujúcou samotný princíp dialektiky.
To je ostatne kameň úrazu všetkých socio-evolucionistických doktrín od Hegela, cez Marxa až po Fukuyamu, keďže završujú vývoj nejakou finálnou sociálnou udalosťou naivne predpokladajúc uzavretie dejín a tým zároveň negujúc pôsobenie doterajších hybných síl, ktoré ale túžia naďalej vyznávať.
Tí rafinovanejší radšej vopred zomrú, aby nemuseli byť konfrontovaní s nepríjemnou realitou odporujúcou ich doktrínam a nestalo sa im to čo Fukuyamovi v 90. rokoch. Pre svoj nárok na univerzálnu interdisciplinárnu platnosť zasahujúcu aj nehmotné vedomie človeka, stojí dialektický materializmus nad socio-filozofickými predpokladmi, o ktorých sa pokúsim pojednať nižšie a nutne predstavuje jav metafyzický.
V dialektickom materializme sa stretáva Hegelova evolucionistická dialektika ducha, reprezentujúca panteistický evolucionizmus a Feuerbachovský antimetafyzický materializmus. Fascinácia Hegelom je typická pre intelektuálov prvej polovice 19. storočia, ľavicových nevynímajúc.
Medzi jeho obdivovateľmi by sme našli mená ako Karl Marx, Friedrich Engels, Michail Bakunin, Vissarion Belinskij, Ludwig Feuerbach, Nikolaj Černiševskyj a mnohých ďalších. Hegelova evolucionistická doktrína a dialektická metóda vyhovovala ľavicovým mysliteľom, pretože popierala nemennosť ideý a za realitu vyhlásila proces ľudského myslenia, v jeho dialektickej podobe syntézy protikladov.
Logika tohto procesu bola imanentná, nezávislá na skutočnosti a postavená na jednote protikladov. Svet bol len jej večne sa meniacim odrazom. Bola zároveň popretím logiky klasickej, budovanej na vylučovaní protikladov. Odtiaľ pramení aj Hegelova slávna odpoveď na námietky oponentov, že jeho teória nezodpovedá skutočnosti: „ Tým horšie pre skutočnosť!“
Je zrejmé, že pre utopických blúznivcov, ktorí sú na nože so skutočnosťou a stavajú vzdušné zámky, je takáto filozofia mannou z neba, ktorou sa môžu sýtiť, nech sa okolo nich deje čokoľvek. Jediné čo im na Hegelovi prekážalo bol jeho idealizmus.
Hegel bol svojim pôvodným zameraním protestantský teológ a jeho tirády o Duchu pripomínajúce Joachima da Fiore našli ohlas v celom modernom kresťanstve, bohužiaľ aj v katolicizme. Tieto idealistické škvrny na Hegelovi sa stali nestráviteľné pre Ludwiga Feuerbacha a ako jeden z prvých bývalých obdivovateľov, sa proti Hegelovi postavil.
To čo vytvoril bol materializmus dosť ordinárneho charakteru. Zavrhol Hegela ako takého a celú existenciálnu a myšlienkovú stránku ľudského bytia zasadil do prírodných zákonov. To bola inšpirácia pre Marxa a Engelsa, aby sa taktiež odvrátili od svojho filozofického idolu, avšak ich kalkulačné schopnosti im umožnili pochopiť, že celkom za sebou nemôžu zabuchnúť dvere.
Hegelova dialektika totiž predstavovala fantastický aparát, pomocou ktorého sa dali vysvetliť prípadné protiklady v dejinnom vývoji, neúspechy v realizácii komunistického ideálu alebo možné kompromisy s nepriateľom, ako nevyhnuté dialektické dejinné zrkadlenie posúvajúce lúč pokroku stále vyššie.
Praktickou ukážkou môže byť NEP alebo Pakt Molotov-Ribbentrop. Marxovým a Engelsovým prispením sa tak odohralo to, čo neskôr ocenil Lenin ako akt, ktorý postavil Hegela z hlavy na nohy tým, že dialektiku ducha zamenil za dialektiku spoločenských, ekonomických a výrobných vzťahov.
Od tohto dialektického materializmu marxistického typu, ako aj od feuerbachovského materializmu sa odvíja už konkrétna sociálna filozofia modernej komunistickej proveniencie, ktorá do seba absorbovala ešte formy komunistického myslenia, vznikajúce približne od prelomu prvého a druhého tisícročia, ako aj podnety renesančného humanistického antropocentrizmu.
Využila ich podnety, pretvorila ich na svoj obraz a dala vzniknúť ideovému amalgámu, v ktorom sú zahrnuté sociálno-filozofické predpoklady komunizmu.
3.Sociálno filozofické predpoklady komunizmu.
Mohli sme pozorovať ako komunistické myslenie, v snahe o prepracovanie sa k úspešnej negácii prirodzenej hierarchie bytia, postupne krok za krokom, popiera jej piliere, až kým celá stavba ideí nie je rozborená, povalená v prach, nič nie je stále a všetko staré je spochybnené.
Zároveň je začatá stavba nová.Zopakujme si základné predpoklady tohto popretia: negácia Boha a prenos jeho vlastností na človeka a ľudskú spoločnosť, popretie kresťanstva a prenos jeho vyprázdnených archetypov na ľudské spoločenské myslenie, evolučné popretie nadčasovosti a nemennosti ideí v prospech permanentnej zmeny, popretie transcendentálnosti bytia a prenos jeho vlastností na materiálny vesmír.
Popri práci deštrukčnej, si vzbúrenci proti Rádu sveta postavili myšlienkové piliere pre zamýšľanú novú budovu, či lepšie povedané antibudovu. Na týchto základoch nakoniec skonštruovali utopickú sociálno-filozofickú doktrínu, ktorá si vytýčila konkrétne ciele premeny spoločnosti, ako predstupňa pre totálnu premenu človeka. Tieto ciele je nutné podrobnejšie rozobrať, aby sa zabránilo prípadným nedorozumeniam pri konfrontácii ideý komunizmu s reálnym socializmom, ako výsledkom experimentu v minulom storočí.
Ako som sa už zmienil na začiatku pojednania, krach aplikovaných myšlienok komunizmu spôsobila jeho nekompatibilnosť so skutočným svetom. Ako nevyhnutný kompromis vznikol tzv. socialistický tábor, ktorého viditeľná podoba bola najlepším dôkazom o utopickosti komunistických ideí. Výsledný efekt experimentu sa nijako nepodobal na beztriednu spoločnosť zbavenú protikladov a zaplnenú mentálne novými ľudskými bytosťami.
Jednalo sa skôr o paródiu spoločnosti s vyostrením všetkých jej negatív. Namiesto nového človeka vygenerovala táto spoločnosť pudovo-atavistického novo-pohana, nachádzajúceho v sebe negatíva, ktoré sa zdali byť odstránené dvojtisícročnou kultivačnou prácou kresťanstva a zároveň sa domáhajúceho božských pôct. Vzniklo tak niečo na spôsob Caligula. Nechtiac tak zavŕšila proces vytvorenia antihierarchie, ktorá nebola jej deklarovaným úmyslom. Či to bol úmysel zastretý a ak áno, tak koho to bol úmysel, o tom sa môžeme len dohadovať a nie je to ani podstatné.Podstatné je zistiť, aké boli vstupné dáta, vložené do experimentu, ktoré spôsobujú ten výsledok, aký sme mali možnosť spoznať na vlastnej koži. Mohlo by sa nám totiž stať, že budeme oddeľovať neslávny výsledok pokusu od pôvodných ideí, z dôvodu nepodobnosti zamýšľaného a vykonaného . Ľavicová intelektuálna klika totiž rada používa pri popise reálneho komunizmu slová ako: konzervatívny, autoritatívny, hierarchický, nedemokratický, čím zahmlieva pravú podstatu a presúva vinu na pojmy spájané s myšlienkami a hnutiami z tábora svojich odporcov.
Tým len modifikuje klasickú kádrovácku odrhovačku o zlých reakčných živloch, ktoré kazia inak sľubne sa rozvíjajúci experiment. Aj v tomto prípade sa podľa nich do cesty beztriednemu raju, postavili zlé reakčné vlastnosti a udusili nádejný kvietok hneď v rozpuku. Dobrý úmysel premenili svojou zatvrdnutosťou na autoritatívny režim. Na prvý pohľad by sa to tak mohlo javiť.
Avšak ten, kto videl ako v komunistickom myslení po negácii určitej idey nasleduje automaticky, vplyvom práve onej, komunistami popieranej, nemennosti princípov sociálneho bytia, vytvorenie jej skarikovaného obrazu pochopí, že aj výsledok sociálnych snáh komunistov nie je stará spoločnosť derúca sa na povrch, ale jej zvrhlá paródia.
V nej sa z konzervativizmu stáva pa-konzervatizmus, z autoritatívnosti pa-autoritatívnosť atď. presne tak, ako sa z Boha stal človekoboh a z kresťanstva sociálne cítenie. Aký bol však pôvodný deklarovaný cieľ komunizmu a prostriedky k jeho uskutočneniu? To sa pokúsim ukázať na sociálno filozofických predpokladoch komunizmu. Prvým z nich je dialektika sociálnych a ekonomických dejín.
3.1. Dialektika ekonomických a sociálnych dejín
Dialektický materializmus, ako jeden z metafyzických predpokladov komunizmu, bol kombináciou evolucionizmu, materializmu a dialektiky. Pri vysvetľovaní užšej prírodovednej problematiky sa uchyľoval k darwinizmu, od ktorého prebral aj myšlienku evolučného pôvodu človeka, z nižších živočíšnych druhov. Transformácie ľudského vedomia z nižších foriem na vyššie, interpretoval ako dialektický odraz sociálnych a výrobných vzťahov.
Podobnú metódu použil aj pri popise vzniku ľudstva. Keďže vo voľnej prírode sa dajú pozorovať organizované formy stádnej existencie, bolo pre marxistov prirodzené sa domnievať, že za určitej konštalácie vzťahov v stáde, sa menilo vedomie a schopnosti opoidných jedincov na humanoidné. Hegelianizmus predpokladal niečo podobné, keď hovoril o vývoji absolútneho ducha, avšak v jeho prípade, to bola imanentná schopnosť ducha vyvíjať sa na báze svojho bytostného dialektického určenia.
Keďže marxisti idealizmus zavrhli, museli nájsť iný princíp, ktorý by dialektickým spôsobom formoval dejiny od vzniku hmoty, až po víťazstvo komunizmu. Keďže pri vývoji hmoty sa nemohli upriamiť na nejaké vonkajšie vplyvy, ktoré by nutne boli metafyzické, uspokojili sa s hmlistým materialistickým imanentizmom, podľa ktorého sa hmota neustále vyvíja od nižších foriem k vyšším preto, lebo je to jej vnútorný zákon. Tím vznikla v podstate tautológia , ktorá by sa dala zhrnúť do vety: „ Hmota sa vyvíja pretože je vyvíjavá“, čo pripomína repliku z Moliéra, v ktorej filozof vysvetľuje prečo ópium uspáva: „ ...pretože má uspávacie vlastnosti.“
Marxisti nechali teda hmotu vyvíjať sa bližšie neurčeným samospádom, až do chvíle keď sa už hýbala, vnímala a združovala. Od tej chvíle už vedeli vysvetliť všetko. Ten istý vnútorný hnací dialektický mechamizmus, ktorý nútil hmotu aby sa diferencovala, zkvalitňovala a sofistikovala, až po štádium, keď sa hmota stáva sebareflexívnou, humanoidnou a sociálnou; sa premieňa na dialektiku výrobných a sociálnych vzťahov, ktorá je imanentnou vlastnosťou spoločnosti.
Keďže za posledných 6000 rokov, kam až približne siaha písomná pamäť ľudstva, sa v skvalitňovaní hmoty nepodarilo doložiť žiaden pozorovateľný pokrok, bola nútená evolucionistická teória v materialistickej podobe presedlať a posunúť vývoj do sféry, kde sa zmeny dejú očividnejšie a to do oblasti ľudského vedomia, sociálneho bytia a ľudskej technicity.
Posledným problémom zostávalo však ešte stále ľudské vedomie,ktoré svojou nehmatatelnosťou a nezávislosťou na skutočnosti ( ako to ostatne predviedol sám Hegel ), mohlo evokovať nežiaduce metafyzické asociácie. Jeho existencia by sa však dala len veľmi ťažko poprieť. Preto prišiel marxizmus s myšlienkou, že ľudské vedomie je len odrazom sociálnych, ekonomických a výrobných vzťahov.
Tým bola popretá jeho nezávislosť na hmote a vedomie sa stalo sa len jej najsofistikovanejším výčnelkom. To znamená, že zmena sociálneho a ekonomického usporiadania mení aj ľudské vedomie. Ľudské vedomie sa tak stáva flexibilným a rezignuje na akúkoľvek konštantnosť ideí a axióm, ktoré momentálne obsahuje. Prispôsobuje sa danej situácii.
Takto pripravený človek sa mohol stať poslušným plaváčikom zmietaným na vlnách dialektiky vpred k šťastnej budúcnosti. Ak sa narodil vo feudalizme, tak mal len dve možnosti: buď patriť k triede pokrokovej a byť revolučným mešťanom či sedliakom, alebo patriť k triede spiatočníckej a byť feudálom alebo príslušníkom kléru. V kapitalizme bol buď príslušníkom buržoázie alebo proletariátu. Jediným kritériom pre komunistov, ktoré kladú na človeka, je či napomáha pokroku alebo ho brzdí. Príslušnosť k táboru nie je ale predmetom slobodnej voľby. Naopak je to nevyhnutnosť sociálnych zákonitostí.
Kapitalista môže chcieť sympatizovať s proletariátom, ale vzťah medzi ním a výrobným prostriedkom, ktorý vlastní, ako aj vplyv jeho triedy, ho núti zostať kapitalistom. Slobodná vôľa tak stráca pre týchto milovníkov oslobodenia akýkoľvek význam.A tu sa opäť dostáva ku slovu oná imanentná zákonitosť, ktorá u Hegela posadla ducha, v prehistorickej etape vývoja posadla hmotu a nakoniec v dobe historickej preskočila na sociálno-ekonomický dejinný vývoj.
Sociálno-ekonomická dialektika totiž nie je nahodilá a zdokonaľovanie ľudstva nie je len šťastným darom dejín. Je to zákonitý proces, ktorému nech by sa do cesty postavili akékoľvek protiklady, vždy bude napredovať až k cieľu. Všetky poznané formy usporiadania spoločnosti od prvotnopospolnej, cez otrokársku, feudálnu až po buržoáznu boli teda nevyhnutné, nedali sa vynechať ani obísť. Keďže sa jednalo o minulé formy nikto nemohol komunistom dokázať, že to nebolo tak.
Čo sa raz už stalo, to sa nedalo odškriepiť. V čom však spočívala dialektickosť tohto procesu? Práve v hegeliánskej jednote protikladov prenesenej do sociálnej roviny. V rámci jedného obdobia totiž existujú podľa komunistov antagonistické triedy, z ktorých niektoré participujú na progrese iné na regrese. Zo stretu týchto protikladných síl v jednote času, miesta a sociálnej formy vzniká tlak, ktorý posúva vpred koleso dejín. Medzi týmito silami, na označenie ktorých používajú komunisti slovo trieda, prebieha neustály triedny boj.
V Komunistickom manifeste sa dočítame, že: „ všetky doterajšie dejiny spoločnosti sú dejinami triednych bojov.“
Komunista ani neuvažuje o možnosti kooperácie medzi jednotlivými tzv. triedami, nepomyslí, že by ich mohlo niečo spájať. Niečo čo presahuje socio-ekonomické vzťahy.Ako príklad komunistického uvažovania, nám môže poslúžiť ich popis situácie v Taliansku od 13. do 15. storočia.
Celá zložitosť vtedajších dejín, tak ako ju poznáme napríklad z geniálneho diela Jacoba Burkhardta, je zredukovaná na zápas medzi reakčnou feudálnou šľachtou a pokrokovým meštianstvom. Dante Alighieri je v tejto chudokrvnej vízii nazývaný „buržoáznym demokratom“, napriek svojmu radikálnemu monarchizmu, ktorý nám zachoval v svojom spise Monarchia. Ale práve v tom spočíva čaro komunizmu a jeho dialektiky dejín.
Hohenstauffovci, s ktorými sympatizoval Dante, a ktorí bojovali v mene tyranského cisárskeho samovládia proti Cirkvi v bojoch o investitúru, sa v ňom stávajú pokrokovou silou. Prečo, keď sužujú poddaných krutosťou vyberania daní, pomocou saracénskych žoldnierov? Nuž preto, lebo majú povesť libertínov a neznabohov, čo je v očiach marxistov viac ako tmárstvo Cirkvi a viac ako aj dočasné utrpenie ľudu. Nie, že by ľud nepoľutovali, ale to už je tá jednota protikladov: tyran šikanujúci ľud sa stáva progresívnou silou, lebo má protikresťanské názory a mnísi pomáhajúci chorým a chudobným, sa stávajú silou regresívnou, pretože sú kresťanmi.
Dejiny však idú ďalej, forma strieda formu a protiklad zápasí s protikladom v jednote, pričom osud jednotlivca je nepodstatný. Dôležité je dospieť k cieľu. Ako však bude vyzerať tento cieľ? Poznáme už dialektickú povahu procesu jeho príchodu aj jeho nevyhnutnosť. Cestu ku komunizmu, zahŕňa celé dejiny ľudstva. Pretože pre komunistov majú dejiny len jeden cieľ a zmysel - vytvorenie komunistickej spoločnosti.
To, aké by mal mať tento cieľ atribúty v komunistickom chápaní sa pokúsim popísať pri predpoklade beztriednej spoločnosti a absolútnej rovnosti ľudí.3.2. Beztriedna spoločnosť a absolútna rovnosť ľudí.Začnem popis idey rovnosti výstižným citátom z Josepha de Maistre: „ Rousseau začína svoju Spoločenskú zmluvu touto zvučnou vetou: -Človek sa rodí slobodný a všade je v okovách.- To sa mu skutočne podarilo! Čo tým chce povedať ? Istotne nehovorí o tom, čo je každému zrejmé, pretože v tej istej vete tvrdí, že VŠADE je človek v okovách. V okovách! Pozrime ho, básnika! Beží teda o právo, ale to by bolo treba dokázať, pretože skutočnosť je iná.“
Áno, skutočnosť je iná ako by chceli utopisti. Ale oni napriek tomu chcú proti tejto skutočnosti bojovať, napriek tomu, ževšetky spoločenské formy, aké sú známe z histórie ľudstva, stoja a padajú na základnom fakte nerovnosti. Nech boli karty udalostí zamiešané počas dejín akokoľvek a kocky hodené čo najnepredvídateľnejšie, vždy sa spoločnosť znova sformovala do hierarchickej štruktúry mapujúcej tento prirodzený zákon.
Ako správne poznamenáva francúzsky konzervatívny mysliteľ Blanc de Saint-Bonnet : „ Kde je nerovnosť individuálnych schopností, tam je nevyhnutne nerovnosť spoločenských postavení a následkom toho politických výhod. ... Vy , čo by ste radi zrušili nerovnosť medzi ľuďmi a dali jedným výhody sociálne, intelektuálne a industriálne, ktoré majú druhí, zrušte nerovnosť medzi jednotlivcami a dajte jedným cnosti uchovávajúce, intelektuálnu svižnosť a priemyslovú činorodosť ktorú majú druhí.“
Všetci vieme, že je to nemožné. Komunisti si však mysleli, že to možné je.Ale na to, aby niekto začal čo i len uvažovať o ničom takom, ako je zrušenie nerovnosti medzi ľuďmi, musí mať motív. Tým motívom a predpokladom je pocit, že nerovnosť je zlá. To je však morálny súd. Z čoho pramení táto komunistická morálka a pohoršenie nad zlom? A prečo je nerovnosť vlastne zlá, ak je prirodzená a daná? Lebo spôsobuje podľa komunistov sociálny útlak. A prečo je pre komunistov sociálny útlak zlý a to aj v prípade, že nespôsobuje fyzické utrpenie, ale len sociálnu podriadenosť? Určite nie preto, lebo človek má Bohom danú dôstojnosť.
Útlak nerovnosti je pre komunistov zlý, lebo bráni oslobodeniu indivídua a ľudstva ako takého.
A od čoho sa chce ľudstvo oslobodiť? Ak by sme povedali, že od útlaku, tak by sme sa dostali do kruhu, pretože útlak nerovnosti tu nie je sám od seba. V skutočnosti sa chce ľudstvo oslobodiť od
Toho, kto tento útlak spôsobuje a tým je Boh, ktorý je zlý a to či už len ako idea ľudského pôvodu alebo ako skutočná osoba. To čo je prirodzený a Bohom stvorený Rád, tak dostáva negatívny náter morálneho zla. Vyššie som uviedol, aká je súvislosť medzi gnostickými herézami a komunistickým myslením. Tento komunistický postoj plný nevraživosti voči akejkoľvek hierarchii to len potvrdzuje.
Druhým predpokladom ich socio-filozofických úvah je teda prezentácia nerovnosti ako zla. Ako reakcia na toto zlo, bola následne vytvorená idea beztriednej spoločnosti a absolútnej rovnosti.
Snáď najvýstižnejšie je prezentovaná tato idea rovnosti v Leninovom diele Štát a revolúcia. Je nutné si ju stále pripomínať, lebo aj dnes sa komunistické myslenie snaží zaviesť vo svete práve tento druh rovnosti, ktorá je na hony vzdialená rovnosti pred zákonom. Lenin hovorí: „ Rovné právo máme síce už tu, je to však občianske právo, ktoré, ako každé právo, predpokladá nerovnosť. Každé právo znamená aplikáciu rovnakého meradla na nerovnaké indivíduá, ktoré v skutočnosti nie sú rovnakého druhu a hodnoty. Rovnaké právo je teda porušenie rovnosti a spravodlivosti. ...Podľa Marxa: pri rovnakej pracovnej výkonnosti a teda i rovnakom podiele na spoločenskom konzumnom fonde, obdrží teda jeden fakticky viac než druhý , je teda jeden bohatší, ako druhý. Aby sa predišlo takým závadám, musí byť právo , namiesto rovného, nerovné.“
Ak vám táto „pozitívna diskriminácia“ niečo pripomína , tak to nie je obávam sa podobnosť vôbec náhodná.Nejednalo sa však len o rovnosť sociálnu. O tom svedčí jednak antiintelektuálny akcent ospevovania robotníckej triedy a za druhé plány, ktoré komunisti mali s neprispôsobivou inteligenciou a ktoré čiastočne aj realizovali.
Ako povedal komunista Šigalev v Dostojevského Besoch: „ ...Shakespearovi vypichneme oči, Beethovena popravíme...“.
O tom, že sa nejednalo len o Dostojevského umeleckú licenciu, svedčí výrok ruského revolučného nihilistu Pisareva, že „ topánky sú viac ako Shakespeare“.
Ich utópia predpokladala teda totálnu nivelizáciu ľudskej spoločnosti, v prospech sociálnej aj intelektuálnej rovnosti, pripomínajúcu vyhlásenie Efezanov vyháňajúcich Herakleita z mesta: „ Medzi nami nikto nebude lepší.“
V komunistickej utópii to znamená, že individuálne talenty buďto slúžia vytváraniu novej spoločnosti a nového človeka, alebo sú odsúdené na zánik. Keďže ale strop požiadaviek komunistickej utópie na intelekt nebol vysoký, zaviazať sa mu službou znamenalo dobrovoľne sa vzdať nadbytku intelektu.
A to v praxi znamená zarovnať sa s ostatnými. Určite sa nájdu ľudia, ktorí budú argumentovať praxou reálneho socializmu, jeho vedcami a umelcami. Na túto námietku sa dá odpovedať dvoma argumentmi: a) reálny socializmus bol kompromisom utópie so skutočnosťou. Skutočné snahy komunizmu je lepšie študovať na dobe nie príliš vzdialenej od dokonanej revolúcie, keď nezdar nie je ešte taký očividný a súdruhom neochabla revolučná vášeň.
Stačí sa pozrieť na Rusko po roku 1917 a v dvadsiatych rokoch alebo maoistickú Čínu, či najkrajší príklad - Pol Potov režim ( Z tohto pohľadu je aj pochopiteľné označovanie ZSSR v neskoršom štádiu rozkladu, ako buržoázneho štátu Čínou alebo Albánskom ); a za b) vedci a umelci tvorili v reálnom socializme skôr režimu navzdory. Teda myslím, tí skutoční vedci a umelci.Komunisti však nechápali túto nivelizáciu vo svojej utópii, ako niečo ubíjajúceho, skôr naopak, pokladali ju za pravý výraz bratstva a solidarity. Nevideli nič zlého na tom, aby sa niektorí zriekli prehnaných požiadaviek na duchovný a aj materiálny život, v prospech svojich ľudských bratov.
To však málokto chce robiť dobrovoľne a preto bolo treba ľudí k tomu donútiť. To čo kresťanstvo doporučovalo ako cestu k osobnému rastu a k skvalitneniu osobného života - askézu, to chceli komunisti naordinovať všeobecne. Nivelizácia sa tak mala stať katarziou, ktorá odstraňuje negatívne vlastnosti z ľudského vedomia a zbližuje antagonistické skupiny ľudí do jedného bratského kolektívu, v ktorom všetci žijú pre všetkých. Na ceste k tomuto cieľu však stáli aj po zrušení tried a nerovnosti ešte tri prekážky : súkromné vlastníctvo, štát a staré reakčné vedomie človeka.
3.3. Zrušenie súkromného vlastníctva
Za jednu z hlavných príčin sociálneho zla považujú komunisti súkromné vlastníctvo. Preto považujú jeho zrušenie za nevyhnutnú podmienku vybudovania komunistickej spoločnosti.
Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj súkromné vlastníctvo vo všeobecnosti, spôsobuje vznikanie oných antagonistických vzťahov, ktoré vedú k útlaku a následne k triednej nerovnosti. Je tiež zdrojom negatívnych vlastností starého človeka: egoizmu, hrabivosti, lakomstva a závisti.
Komunisti predpokladajú, že po skolektivizovaní výrobných prostriedkov a zrušení súkromného majetku, sa zmení pocit frustrácie vo vzťahu k práci na radosť z práce. Práca tak prestane byť námezdnou drinou a stane sa skutočnou náplňou života. Táto vízia opäť pripomína túžby stredovekých sektárov po prekonaní dedičného hriechu a s ním spojeného trestu, nutnosti pracovať. To odlišuje komunistickú víziu spoločného vlastníctva od predstáv staršieho dáta.
Myšlienka spoločného vlastníctva v sociálnych doktrínach komunistov totiž nie je nová a originálna. Nachádza sa už u Platóna. V jeho spise Štát je popísaný blahodarný vplyv spoločného vlastníctva na spoločnosť. To bol ostatne jeden z aspektov platonizmu, voči ktorému sa ohradil Platónov žiak Aristoteles vo svojej Politike. Na rozdiel od komunizmu však Platón presadzuje striktne hierarchizovanú spoločnosť, na spôsob starovekej Sparty, ktorá je považovaná v komunistickom myslení za výraz reakčnosti, koniec-koncov podobne ako Platón sám. Platón ponecháva vo svojom ideálnom štáte kasty a striktné elitárstvo, čo ho uspôsobuje v súčasnosti stať sa až príliš uskutočniteľným na rozdiel od komunistického chiliastického blúznenia.
Odlišná v komunistickom ponímaní spoločného vlastníctva, bola jeho spätosť s rovnosťou, vznikom nového človeka a zánikom štátu. Komunistická spoločnosť nemala byť len optimálne organizovaným štátom, ale naopak zrušením štátu. Až v kresťanskej ére je možné vôbec začať spájať spoločné vlastníctvo s beztriednou spoločnosťou a rovnosťou. V antike o niečom takom ani nesnívali.
Umožňuje to heretická potencionalita kresťanstva, ktorá je permanentným zdrojom transformácie myšlienky rovnosti pred Bohom, na myšlienku rovnosti sociálnej a morálneho odsúdenia skutkov bohatých ľudí, na odsúdenie bohatstva a majetku ako takého. Do sféry tohto hereticko-gnostického vplyvu patria aj teoretickí predchodcovia komunizmu Tomasso Campanella, Thomas More a Francis Bacon. Na nich je vidieť posun oproti antike aj keď sa jej dovolávajú. Predstavujú Platóna obohateného o stredovekú herézu.
Nikdy však nejdú za hranice štátu. V tom sa líšia od heretikov a blížia k Platónovi.Slovo „súkromné“ používané vzhľadom na vlastníctvo, v komunistickom ponímaní vypovedá o širšej intencii tejto nivelizačnej nenávisti, ako len o záujme na úprave výrobných a vlastníckych vzťahov. Toto slovo je odvodené od slova „súkromie“, ktoré evokuje pocit vyhranenosti voči kolektívu.
Ten, kto niečo vlastní len pre seba a svoju rodinu, si stavia hniezdo a okolo tohto hniezda hradby z vlastníckych vzťahov. Odcudzuje sa tak kolektívu a vo svojej zaslepenosti si podľa komunistov neuvedomuje, že si stavia bariéru medzi seba a ľudstvo, s ktorým sa má zbratať. Ak si to uvedomuje a koná tak zámerne, je v očiach komunistov zvrhlíkom nezasluhujúcim si súcit.
Primárnym cieľom komunistického myslenia nebolo len zrušenie súkromného vlastníctva, ale zrušenie súkromia a všetkého čo s ním súvisí. Do tejto sféry spadá samozrejme aj rodina. Tá je jedným zo zdrojov zhubného vymedzovania sa. Zhromažďovanie majetku a držba výrobných prostriedkov sa deje tiež na báze rodinnej. Za klasickú v tomto smere možno považovať prácu Friedricha Engelsa: Pôvod rodiny , súkromného vlastníctva a štátu.
Už samotný názov napovedá, že medzi týmito troma pojmami existujú podľa Engelsa väzby, ktoré z týchto troch inštitúcii tvoria triumvirát útlaku. Engels vo svojom diele popísal vznik rodiny ako výsledok negatívnych tlakov výrobných vzťahov a definoval ju ako štát v malom, v ktorom vládne rovnaký útlak, ako v skutočnom štáte. Despotickí rodičia si privlastňujú deti, tyranizujú ich a zaplietajú ich do osídiel súkromnovlastníckych vzťahov a postojov, čím odovzdávajú ďalej štafetu odcudzenia.
Úlohou komunizmu je teda zrušenie nielen súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, akými sú továrne a poľnohospodárske latifundiá, ale aj rodiny, ako elementárnej bunky útlaku a bašty súkromno-vlastníckych vzťahov. Zároveň sa jedná aj o zrušenie súkromia ako takého.
Nový človek v novej spoločnosti, nemá čo tajiť pred svojimi ľudskými bratmi, iba ak nekalé úmysly. Preto sa „res publica“ presúva z fóra na celú plochu spoločenského života. V komunizme je všetko vecou verejnou. Aj v prípade tohto predpokladu komunizmu je možné pozorovať evidentné paralely medzi moderným komunistickým myslením a stredovekými herézami.
Ten istý apel na zrušenie súkromného vlastníctva a tá istá averzia k rodine. Juhofrancúzski kathari napríklad tvrdili, že: „sviatosť manželská je prostitúcia a že nikto nemôže byť vo svojom vnútri spasený, ak plodí synov a dcéry.“
Podobne sa k manželstvu a rodine stavali bulharskí bogomili alebo manichejci. Ich motívy boli čisto teologické a až komunistická apologetika z nich vytvorila bojovníkov za sociálnu spravodlivosť. Do akej miery tieto archetypy vzbury a degenerovaného kresťanstva vplývali podvedome na komunistické myslenie som vysvetlil vyššie. Aj v prípade zrušenia súkromného vlastníctva a rodiny máme do činenia s vyprázdnenými kresťanskými zásadami.Ako naznačil už zmienený Fridrich Engels, medzi súkromným vlastníctvom, rodinou a štátom je úzka súvislosť.
Spoločne sa podieľajú na útlaku ľudstva. Preto bolo nevyhnutné v komunistickej utópii po odstránení rodiny a súkromného vlastníctva stanoviť ďalší predpoklad k zavedeniu komunizmu -3.4. Odstránenie štátuDôvody na jeho odstránenie sú rovnaké ako pri súkromnom vlastníctve.
Štát je pre komunistov zlo. Marx hovorí: „ Štát nie je ničím iným, ako koncentrovaným a organizovaným násilím.“
Je to nástroj vládnucej triedy na utláčanie tried podrobených. Zatiaľ čo dôvody sú u komunistov jasné, metódy akými sa toto zrušenie uskutoční už tak celkom jasné nie sú.Kým doteraz opísané predpoklady komunizmu spadali do kategórie už realizovaných ako napr. vzbura proti Bohu, sekularizácia kresťanských myšlienok, viera v materializmus, alebo do kategórie potenciálne realizovateľných t.j. zrušenie súkromného vlastníctva, zavedenie rovnostárstva; dostávame sa s komunistickou požiadavkou zrušenia štátu do oblasti úplného sociálneho blúznenia.
Počas 19. storočia sa vybíjala fantázia ľudí ako Saint-Simon, Fourier alebo Owen na konštruovaní podobných utópii o raji na zemi. Na papieri vytvárali bezkonfliktné komúny nažívajúce spolu v bratstve, v ktorých všetko patrí všetkým a ktoré nepotrebujú žiaden štát.
Nemohla ich odradiť ani konfrontácia s krachom pri ojedinelom pokuse o realizáciu, ako to bolo v prípade Owenovej komúny New Harmony. Skrátka si povedali, že spoločnosť ešte nedozrela a verili ďalej, pretože v skutočnosti to bola forma viery. Neskorší komunisti prevezmú od svojich predchodcov, kacírov a utopických socialistov, všetky tieto utopické atribúty raja na zemi. Keď čítame pasáže z Leninovho Štátu a revolúcie, v ktorých sa popisuje zánik štátu, len ťažko sa môžeme ubrániť pocitu, že počúvame nejakého jurodivého ruského mužika posadnutého náboženskou víziou: „ Ľudia oslobodení z kapitalistického otroctva si pomaly navyknú dodržiavať najzákladnejšie, od stáročí známe...pravidlá spoločenského súžitia, všímať si ich bez násilia, bez donútenia, bez podriadenia, bez osobitného donucovacieho aparátu, zvaného štát.“ Podobne blúzni August Bebel v Erfurtskom programe sociálnej demokracie: „ V budúcnosti nebude ani politických ani sprostých zločinov a priestupkov; zlodeji vymiznú, pretože zmizlo aj súkromné vlastníctvo...“ Do tretice ešte Bakunin, ktorý otvorene priznáva spojenie medzi svojim sociálnym ideálom a vzburou proti Bohu: „ Jedinou a všemocnou autoritou, ktorú by sme dokázali rešpektovať, by bola autorita kolektívneho a verejného ducha spoločnosti, založenej na rovnosti a solidarite. ... Áno, to nie je autorita božská, ale skrz-naskrz autorita ľudská, pred ktorou by sme sa radi sklonili, pretože by sme si boli istí, že ľudí nezotročí, ale emancipuje. Bude tisíckrát mocnejšia než všetky božské, teologické, metafyzické, politické a právne autority nastolené cirkvou a štátom...“
Štát ako prekonaná forma sociálneho života mal zaniknúť sám od seba. Žiaden iný popis priebehu tohto procesu u komunistov nenájdeme. Navyše komunisti pripúšťajú, že aj v počiatkoch budovania komunizmu, bude štát nevyhnutný, ako nástroj robotníckej triedy v boji proti starému a za nové. Či sa ho bude chcieť vládnuca robotnícka strana vzdať o tom sa neuvažuje. To sa považuje za samozrejmé.
Tento skok od štátu ku komunistickej spoločnosti, je jednou z najslabších stránok komunistického myslenia. Zatiaľ čo pri výklade minulosti sa komunisti utápajú v detailných popisoch aplikácie železnej zákonitosti socio-ekonomických vzťahov, pri popise budúcnosti sa stráca detail v radostných hmlách očakávania.
Každopádne im nič iné nezostáva, pretože to čo popisujú pripomína radosti, ktoré Ježiš Kristus sľubuje veriacim kresťanom: „ ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“, s tým rozdielom, že tie komunistické radosti sú čisto svetského charakteru.A aby paralela ku kresťanstvu bola dokonalá, tak aj od ľudí v komunizme sa očakáva premena. Nie je to však morálna obroda na báze nasledovania Krista, ale automatický proces, ktorým prejde každý, pod zákonitým tlakom premeny spoločnosti. Uskutoční sa tak ďalší predpoklad komunizmu -
3.5. Vznik nového človeka
Myšlienka na transformáciu ľudského vedomia do kvalitatívne vyššej podoby má taktiež korene v chiliazme, ktorý nazval Eric Voegelin: „ revolučným očakávaním Druhého príchodu, ktorý by zmenil vnútorné usporiadanie dejín na zemi...“
Pokiaľ by si chcel niekto urobiť presný obraz o mentalite chiliastických kacírov, môže nazrieť do tlačovín súčasných siekt a z ich pestrofarebných obrázkov plných kŕčovitých úsmevov a všeľudského zbratania, si urobí predstavu o tom, ako si asi predstavovali raj na zemi chiliasti štverajúci sa v roku 1000 na kopce, páliaci svoje majetky v očakávaní Druhého príchodu.
Sekularizovanú verzia tejto premeny hriešneho človeka na mierumilovného baránka predstavuje komunizmus. Eric Voegelin dokumentuje víziu o novom veku na diele Joachima da Fiore: „ Zatiaľ čo Joachim sám chápal nový vek ako rehoľný rád , bola ním v podstate formulovaná idea spoločenstva duchovne dokonalých ľudí, ktorí spolu môžu žiť bez autority akejkoľvek inštitúcie. Táto idea bola rozvíjaná v mnohých variáciách. V tej či onej miere ju nachádzame u rôznych stredovekých a renesančných siekt a taktiež u svätcov puritánskych siekt; v sekularizovanej podobe sa stala imponujúcou súčasťou súčasnej viery v demokraciu a je tiež dynamickým jadrom marxistickej mystiky zaoberajúcej sa kráľovstvom slobody a odumieraním štátu.“
Domnievam sa, že toto je len jeden zo zdrojov myšlienky o kolektívnom prerodení človeka. K ďalším zdrojom by sme mohli priradiť myšlienky renesančno-humanistických mystikov, ktoré hovoria v duchu panteizmu o schopnosti božského pretvorenia človeka sebou samým, vlastnými silami.
O tom svedčí napr. citát z Jakoba Boehma: „ Každý človek je slobodný a je akoby svojim vlastným bohom, môže sa v tomto živote premeniť na zlobu alebo na svetlo“, alebo tiež učenie Tomassa Campanellu o užitočnosti mágie.
V tomto učení sa dá najlepšie pozorovať krehkosť hraníc medzi princípmi, ktoré dnes vyznáva oficiálna veda a neopaganistickým magizmom a alchymizmom. Campanella hovorí: „ Veľký mág musí byť zákonodarcom, ktorý zavádza veci príjemné a užitočné a neveľa ľudí, ktorí sa tomu protivia , presvedčuje že sú dobré. Ak pridáš znalosť fyziky a astrológie , ktoré pôsobia a pohybujú určitými vecami na určitých miestach a v určitej dobe, dosiahneš dokonalosti.“
V skratke tu vidíme načrtnuté spojenie mágie, fyziky a techniky, ktoré má vyústiť do stavu dokonalosti. Táto vnútorná magická sila človeka, predstavujúca vnútorný imanentizmus v spojení s imanentizmom dejinným tvoria základ komunistickej viery v nového dokonalého človeka.
Tieto dva heretické prúdy sa neskôr zlúčili v slobodomuráskom a osvieteneckom hnutí 18. storočia, aby sa obohatené o materialistický evolucionizmus a ochudobnené o magické prvky, vynorili v 19. storočí ako už sformovaný komunizmus. Učenie o zdokonalitelnosti ľudstva vlastnými silami je vo svojej podstate protikresťanské a predstavuje popretie idey dedičného hriechu a potreby sprostredkovanej spásy skrze Ježiša Krista.
Človek správne pociťuje seba samého ako nedokonalého, jeho pýcha, ktorá je súčasťou tejto nedokonalosti, mu však zabraňuje prijať podriadenú rolu v hierarchii bytia. A tak chce túto hierarchiu rozbiť, aby mohol na jej vrchol dosadiť seba. K tomu ale potrebuje božské vlastnosti a ak ich nemá, musí si ich vymyslieť. V tejto línii pokračovali aj komunisti, ktorí prisúdili ľudstvu schopnosti zmeniť svet a následne zmenou sociálnych vzťahov zmeniť vedomie človeka na dokonalé a bez hriechu.
Ani v tomto smere nepodali komunisti detailný popis tohto psychického procesu. Neuvádzajú, ktorými konkrétnymi úkonmi a postupmi sa zmení, ta ktorá konkrétna stránka ľudskej povahy.
Z prirodzených dôvodov neuskutočniteľnosti tejto utópie im fantázia zlyhávala. Obmedzovali sa podobne ako stredovekí sektári na konštatovanie, že negatívne ľudské vlastnosti zaniknú.A tak sa nakoniec náš exkurz do komunistického myslenia skončil tam kde sa začal, pri vzbure proti Bohu a snahe nahradiť ho človekom.
Nový zbožštený človek mal nakoniec vyletieť ku hviezdam a ovládnuť vesmír. Avšak ako všetky vzbury proti Bohu dopadla aj táto, tak ako sa dalo predpokladať - katastrofou. Bohužiaľ ani tento obludný experiment ľudí nepoučil. Aj dnes sme svedkami pokračovania tej istej revolty, na báze tých istých myšlienok, len inými prostriedkami. Preto je úlohou všetkých ľudí, ktorí nestratili zmysel pre skutočnosť v jej plnosti, aby sa tomuto nebezpečenstvu postavili.
Dúfam, že môj príspevok, k tomuto boju svojou skromnou mierou prispel.
Ďakujem za pozornosť.