streda, 6. júna 2007

Na čo je komu štát ?


V prednáške nadviažem na Braňa Michalku, ktorý nám predstavil „konzervatívnych revolucionárov“ a vysvetlil, prečo nemôžu byť konzervatívcami.
Ja sa pokúsim ukázať, ako neukotvenosť týchto pseudo-konzervatívcov v pravom metafyzickom poriadku spôsobuje, že sa často radostne dajú zlákať zo svojej ne-konzervatívnej pozície do dákej normálu ešte vzdialenejšej a túto potom vo verejnom diškurze legitimizujú.
Skrátka: ako, pohybujúc sa v liberálnej myšlienkovej mriežke, nachádzajú zautentizovávanie svojho „konzervativizmu“ v oslobodzujúcom libertarianizme.

Za hnilobu, ktorou páchne naša spoločnosť, sú obyčajne týmito konzervatívnymi revolucionármi na ich konferenciách o kríze sveta označovaní takzvaní ľavicoví liberáli. K nim totiž predsa len nejakú averziu pociťujú.

Ak však hovoríme na tejto konferencii o sekularizovanej Európe, nesmieme zabudnúť ani na fanaticky sekulárnu skupinu, ktorá okupuje pravú časť politického spektra. A to sú – pracovne ich nazvem – pravicoví liberáli. Táto entita svojím ateistickým redukcionizmom všehomíra na záležitosti ekonomické nielenže ukradla visačku pravici, ona z nej dokonca vysala obsah a naplnila ho svojím, esenciálne ľavicovým nazeraním na svet.

Áno, ak to niekomu znie neuveriteľne, zopakujem to ešte raz: pravicoví liberáli sú v skutočnosti newspeakom maskovaní ľavičiari (ktorým však môžeme odpočítať jeden podstatný znak perfídnosti – a to skutočnosť, že si svoju ľavicovosť ani sami neuvedomujú).

Pre vysvetlenie termini technici pravica a ľavica v politologickom zmysle zájdem k historickému koreňu týchto pojmov, aby sme si ich očistili od nánosov nesprávneho chápania. Oba vznikli vo Francúzsku po Revolúcii, pričom pravica sa vymedzovala ako opozícia voči slobodomurárskemu sloganu „Liberté – Egalité – Fraternité.“ Čím sa viac politický subjekt vzďaľoval od týchto ústredných bodov revolúcie, tým bol pravicovejší.

Ale čo potom takzvané konzervatívno-liberálne hodnoty? Že je to ťažký oxymoron, zistíme bleskovo, keď si tú ich ľavicovosť aspoň zbežne osvetlíme. A na začiatok rovno v reláciách ekonomických, keď už tak dôkladne zosynonymizovali pravicovú politiku s ekonomickým liberalizmom.

Medzi ľuďmi jestvujú podľa prirodzeného poriadku daného Bohom nerovnosti. Liberáli sa tu nedopúšťajú okatého ľavičiarstva ako socialisti / komunisti, ktorí chcú všetky nerovnosti zrovnať buldozérom. Dopúšťajú sa opačného excesu – prirodzenosť popierajú prehlbovaním nerovností, a majú z toho radosť (Ž 126,3). V ľavicovoliberálnej (opäť pracovný termín) spoločnosti je to síce užitočný postoj na poukázanie pravdy o rozdieloch, nesmie však byť štandardom aj pre konzervatívcov. Tí by mali rešpektovať jestvujúce rozdiely, avšak v materiálnom premietnutí nesmú pripustiť disproporčné vzájomné vzďaľovanie sa.

Dovolil by som si teda spochybniť napríklad mýtus, ktorý zaraďuje obe hlavné politické strany v USA doprava. Obe pri použití kritéria tradičného poriadku totiž stelesňujú slobodomurársku podvratnosť. A to nielen v práve spomenutej ekonomickej rovine, ale tiež v ostatných aspektoch vzdoru proti poriadku.

V procese historického vývoja sa tieto dve strany odchýlili od pôvodného smeru, a síce od podvratnosti, ktorú môžeme považovať za najradikálnejšie útočiacu na vnemy ľudí a ktorú si dnes vyberieme za tému prednášky: rúcanie takpovediac fyzickej kostry spoločnosti – štátu.


Libertariáni, ktorí sa v dnešnej dobe považujú za neoddeliteľnú súčasť pravice – a pri aplikovaní vyššie spomenutého ekonomického kritéria dokonca za tú najpravicovejšiu pravicu – však bedlivo uchovávajú tento „poklad“ radikálneho ľavičiarizmu.

Ukážme si ako sa táto politika túžby po apolitickej spoločnosti ani v najmenšom nepribližuje ku konzervatívnym prístupom.

„Má akýkoľvek štát právo na existenciu?“ Tak znie základná otázka, ktorú si vo svojej knihe „Demokracia: boh, ktorý zlyhal“ kladie Hans-Hermann Hoppe. Anarchista, ktorého hlas dnes tak ľúbezne znie mnohým mladým „konzervatívcom“ aj na Slovensku; tým, čo s vervou chcú dotiahnuť reformu spoločnosti do dôsledkov.

Aby som neodbočil: Hoppe na svoju otázku odpovedá jednoznačným „nie.“ Prečo nepremýšľa nad vhodnou formou štátneho zriadenia, ale všetky hneď zmieta zo stola? Radikálne riešenie je tak vábivé, je však dostatočne odôvodnené?

V skratke: štát je zlý, pretože vlastní „vynútený územný monopol na právo robiť konečné rozhodnutia, súdiť, vydávať zákony a zdaňovať.“ Toto je pozícia rebela, prepytujem, pubertiaka, ktorý sa vzpiera voči rodičom len preto, že sú a robia niečo, čo jemu, zrazu osvietenému, práve nie je po vôli. Mimochodom, toto je zrejme jediný monopol, ktorý libertariánom prekáža.

Hoppe však svoj náhľad podkladá racionálne vyzerajúcou argumentáciou: ak raz existuje nejaký (štátny) monopol, vždy degeneruje v tyraniu. Tento proces je nevyhnutný, pretože tyrania tkvie v prirodzenosti každého štátu. Z pubertiackeho dôvodenia sa však nepohol ani o centimeter: za tyraniu považuje a priori všetky nástroje a nároky vymožiteľnosti práva zo strany rodičov.


V duchu redukcionistickej šablóny (obe pracovné metódy – redukcia i šablóna – sú liberálom tak drahé!), keď akúkoľvek vertikálu bytia vyvaľkal do uchopiteľnej hmoty, sa odmieta zamyslieť nad nejakým mimohmotným, nebyrokratickým presahom štátu. Je možno až udivujúce, ako mu zvolená metóda zastiera základné kategórie bytia – nielen v metafyzickej úrovni chápania, ale i fyzickej: čo je dobré a zlé.


Pravda, túto zaslepenosť aplikuje utilitaristicky selektívne: spoločnosť bez štátu je dobrom, existencia štátu je zlom. V oblasti definovania morálneho profilu štátu sa už túto základnú rozlišovaciu schopnosť ľudského rozumu nenamáha použiť a zarážajúco ignorantsky tvrdí, že dravecké tendencie štátu sú inherentné a expanzívne a doteraz nikto neprišiel na to, ako ich udržať na uzde.


Stále totiž operuje s jediným konceptom štátu: morálne relativistickým – liberálnym. I keď tento prístup je pochopiteľný preto, že ide o súčasnú jedinú formu štátneho zriadenia; nie je však ospravedlnením pre človeka, ktorý – keďže sa snaží predostierať normy pre rekonštrukciu spoločnosti – musí mať kapacity na myšlienkový presah mimo súčasné paradigmy vnímania.


Treba priznať, že ich aj má – veď líči víziu neobyčajne vyzerajúcej spoločnosti (i keď s viacerými praktickými defektmi, napríklad nerieši otázku vonkajšej ochrany svojej New Harmony pred chamtivými susedmi – štátmi). Svoj talent mrhá – parafrázujúc jeho kritiku Pata Buchanana, i keď ktovie či ide o talent – na pretláčanie toho istého filozofického fundamentu spoločnosti, ktorý existuje – liberálneho.


Aj teoreticky totiž pripúšťa iba dve možnosti: 1) liberálny štát (ktorý je na jeho vkus príliš totalitárny, pretože ak chce navzájom protirečivé myšlienky liberalizmu presadiť, musí to urobiť práve protirečivým spôsobom – a to je neliberálny nátlak) alebo 2) dokonale liberálne bezvládie. Že sám je morálnym relativistom potvrdzuje svojou doktrínou polycentrizmu práva. „Na oživenie Západu je potrebné oslabenie centralizovaného národného štátu (čo je v poriadku) a navrátenie pôvodnej úlohy reštriktívno-ochranným inštitúciám rodiny, komunity a cirkvi ako súčastí prirodzeného poriadku (stále v poriadku) zloženého z množstva navzájom súťažiacich súdnych mocí (?!) a stupňov autority.“


Ak tieto súdne moci majú navzájom súťažiť, musia si konkurovať rozdielnosťou výstupov, a teda nevyhnutne musia používať rozličné štandardy, ergo rozličný zákon. Ak by neboli usporiadané hierarchicky, polycentrizmus práva v praxi znamená jeho nevymožiteľnosť. Ak by tu však hierarchia bola (čo naznačuje v posledných dvoch slovách vety), oblúkom zase dostávame štát.


Hoppeho ignoranciu sa snaží zastrieť Joe Sobran, ktorý námietku, že „okrem toho, že existujú zlé štáty – ako napríklad Sovietsky zväz – sú tu aj dobré štáty, čo nevraždia svojich občanov a chránia ich pred zlými štátmi“ zmieta zo stola myšlienkovo vulgárnym zrovnaním štátu s pouličným gangom, ktorý za peniaze poskytuje ochranu pred ďalším, možno horším gangom. A hrmotne dodáva: „všetky štáty sú násilnícke a lúpežnícke.“ Pretože „štát si robí nároky na životy, majetok a poslušnosť. Štát si vyhradzuje právo robiť veci, ktoré by boli v podaní súkromných osôb považované za zločin.“

Je evidentné, že ani Joe Sobran sa nedokáže vymaniť – tentoraz však z paradigmy pomerne izolovanej anglosaskej filozofie individualizmu. Človek predsa nenachádza plnosť svojej pozemskej ľudskosti iba v sebe samom, lež – vychádzajúc z Božieho zámeru rozširovanej lásky – nachádza túto plnosť iba v spoločenstve s inými ľuďmi.Tak, ako kedysi Aristoteles v klasickej poučke označil človeka za tvora spoločenského.


Človeku totiž príroda neprichystala nič z toho, čo zvieratám, lež obdarila ho rozumom, hovorí sv. Tomáš Akvinský, „vďaka ktorému [rozumu] si toto všetko môže prihotoviť rukami; no jeden človek si všetko prihotoviť nestačí. Jeden človek by totiž sám nemohol dostatočne prežiť život.“ A tiež „nie je možné, aby jeden človek [na všetko, čo potrebuje k životu] prišiel [iba] svojím rozumom. [P]re človeka je teda nutné, aby žil v skupine ľudí, aby jeden pomáhal druhému...“

Preto ak človek participuje na dobrách vzchádzajúcich z jeho účasti na spoločnosti, už len z toho musí vyplynúť akási reciprocita: aj riskovať svoj život na obranu spoločenstva –pretože sem zrejme Sobran mieri obvinením štátu brať životy svojim obyvateľom – a pomôcť tak k zachovaniu spoločného dobra.

Joe Sobran sa však nemôže zmieriť s nárokom štátu na poslušnosť a rozhorčuje ho, že „väčšina ľudí ho akceptuje! Myslia si, že majú morálnu povinnosť poslúchať moc!“

Presne tak. Zarážajúce však je, ako sa vzpiera tento katolík a funí spolu s Thomasom Hobbesom, že štát spočíva v zabíjaní (a inom ubližovaní) tých, čo ho neposlúchajú. Aj Sobranovi sa zapáčila bezduchá šablónka – pretože mu ani nezíde na um, urobiť morálny súd štátu v pôvode jeho pohnútok. Totiž – ak štát napĺňa svoje poslanie, to znamená zabezpečuje spoločné dobro (v pozemskom i transcendentnom rozmere), nemožno protestovať voči vykonaniu jeho trestajúcej sily.


Dávaniu spravodlivosti zadosť predsa predchádzala nespravodlivosť, ktorá presahuje horizontálny morálny záväzok človeka a nachádza bezprostredné rozsúdenie v intenciách Božieho zákona. Hromžiť na štát teda nie je namieste, ten je v celom procese „nevinne.“ Pred súd musí byť teda hnaný Boží zákon. Boh súdený podľa vôle človeka.

Podobnej trúfalosti sa dopúšťa aj zlý štát – keď autorita, v rukách ktorej spočíva moc, sama pre seba negatívne ohodnotí platnosť Božieho zákona. V pozemskej hierarchii neautorizovanej osobe však neprislúcha odsúdiť autoritu vzburou alebo odmietnutím poslušnosti vo veciach, ktoré nie sú v rozpore s rámcom prirodzeného práva.

Apoštol Peter píše: 1Pt 2, 18 „Sluhovia, podriaďujte sa so všetkou bázňou pánom a nielen dobrým a miernym, ale aj zlým. 19 Veď je to milosť, keď niekto pre svoje svedomie pred Bohom znáša bolesti a nespravodlivo trpí. 20 Lebo aká je to sláva, keď znášate údery po tvári za to, že hrešíte? Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“

Zdržanie sa násilníckych revolučných akcií má, pritvrdo povedané, utilitaristický motív.


Následkom totiž môže byť priveľká nestabilita a ešte väčšie zlo a neporiadok. Preto človek musí pristupovať k chybám štátneho zriadenia – slovami Edmunda Burka – „ako k ranám vlastného otca, s úctivou bázňou a chvejúcou sa starostlivosťou.“ Znamená to, že skaza, ktorú prináša nespravodlivá vláda, musí presahovať istú mieru, navyše bez predpokladu na nápravu. Aj vtedy je nevyhnutné viac ráz si rozmyslieť prostriedky pretvorenia nespravodlivého štátneho zriadenia. Bezpečnejšou je cesta pomalej, presne cielenej a premyslenej reformy.

Akémukoľvek filozofovaniu nad pretváraním spoločnosti však musí v hierarchickom postavení tróniť teologický argument. Spôsob jeho napĺňania použili kresťania v Rímskej ríši. A ten sa stal najkrajšou a v konečnom dôsledku aj najefektívnejšou a najtrvácnejšou formou pretvorenia štátneho zriadenia na stav zhodný s prirodzeným poriadkom. Najprv bolo treba v pokore pred vládnou mocou, v poslušnosti voči Božiemu zákonu a v modlitbe prestáť ťažké súženia a zmena sa dostavila za zázračných okolností – obrátením cisára Konštantína; a mala tuhý koreň. Prišiel stredovek s pozemskými monarchami, ktorí pokorne načúvali Monarchu Najvyššieho a svojim poddaným predkladali hodný odraz jeho autority.

Ak teda chápeme štát v rozmeroch najvyššej vedy, on, ako inštitúcia, je tiež pozemskou projekciou usporiadania nebeskej spoločnosti. Pravda, s nevyhnutnými osobitosťami, ktoré vyplývajú z prirodzenosti človeka, ktorej neradostné aspekty si svojím konaním v raji privodil sám.


Úlohou štátu je potláčať ich prejavy vymedzovaním správania jednotlivých indivíduí tak, aby jednotlivá zloba sa nerozmnožila alebo aby ako taká i samostatne neškodila spoločenstvu.
Ako asi každý spoločenský neduh, aj libertariánska nenávisť voči štátu vzišla z herézy. A to z tej najobľúbenejšej protestantskej: práva podrobovať požiadavky v oblasti morálky osobnému hodnoteniu.


Ak sa niečo podobné v spoločnosti pripustí, morálka stráca vo všeobecnom vnímaní svoj objektívny charakter. Stáva sa irelevantnou. Sudcom pravdy už nie je Boh, ale človek; svoje objektívne zacielenie a postavenie vo svetle už spomínanej nevyhnutnosti v ľudskej spoločnosti a reflexie metafyzického usporiadania stráca aj štát.

Lysander Spooner, Američan z polovice 19. storočia – ktorý ťažko spĺňal kritériá na to, aby ho vôbec Lev XIII. zaradil do skupiny ľudí, ktorých sa zdráhal nazvať filozofmi, i keď oni sami sa tak nazývali – definoval morálne požiadavky veľmi jednoducho. V štýle dnešného Roberta Fulghuma vyhlásil, že všetko, čo potrebuje vedieť – z oboru morálky – sa naučil dokonca už pred materskou školou. Ten zázračne jednoduchý princíp znie: neubližovať iným ľuďom. A preto – aká brilantná, logická implikácia! – štát nemá právo na existenciu.

Nikto totiž nesmie meniť morálny zákon (teda okrem proto-rothbardistu Spoonera, ktorý si toto právo vyhradzuje; a okrem toho tvrdohlavo odmieta dospieť) a nikto nesmie mať monopol na jeho vymáhanie. Spoonerova dokonale liberálna teória však opäť naráža na logiku: ak niet monopolu, ako sa dá vôbec zabezpečiť nejaká objektívna (nemenná) morálka? A ako sa dá jeho vysnívaný systém zrušenia monopolu univerzálne dosiahnuť, ak nie prostredníctvom neliberálnej sily?

Je evidentné, že libertariáni pracujú v kategóriách svojho predchodcu Johna Locka. U neho totiž neexistuje žiaden inherentný ordo iuris, spravodlivý poriadok, ani žiadne práva v morálnom rozmere. Všetko je len pomer mocí: absolútna moc indivídua verzus absolútna moc ostatných indivíduí.


Plne atomizované indivíduá ¬– kde každý „je absolútnym pánom svojej osoby (známe libertariánske osobné vlastníctvo života) a majetku, je rovný najväčším a nepodlieha nikomu,“ ako píše vo svojom Druhom pojednaní – uzatvárajú arbitrárnu, pre danú spoločnosť však všeobecne záväznú spoločenskú zmluvu (ktorej variant vyznávajú aj libertariáni v teórii svojich apolitických komún). Jej úlohou je ochrana života, slobody a majetku jednotlivca. Vytvára sa tak „tretia sila“, ktorá dozerá na tento pomer síl – a to je vláda. Keďže je však morálne neutrálna, čisto ploská a imanentná, jediným obsahom práva sa stáva moc brzdiť alebo kontrolovať moci.

Reálnu kontúru Lockovej teórii dodal Charles de Montesquieu s doktrínou v takmer tých istých slovách, že len moc môže brzdiť moc – a mechanickým výsledkom je potom sloboda. Locke načrtol, že „hranice individuálnych práv môžu byť určené iba zákonom.“ Keďže väčšinu považoval za zdroj legitimity, nástrojom bolo pozitívne právo. A tu tkvel počiatok právneho pozitivizmu v rousseauvskej demokracii založenej na volonté général, kde štát kontroluje a robí všetko, podľa ľubovôle.

Okrem toho, proti radikálnemu individualizmu vyskočil ako protivážny exces romantizmus – s jeho záľubou v spoločnosť ako organon. A keďže aj on popieral vyšší organizačný princíp spoločnosti, konštituoval takisto nový morálny rámec – pre zmenu v intenciách masy, a to rasy a sociálnej skupiny.

Liberalizmus (ten klasický, vraj neškodný) tak úspešne, dvojsmerne prispel k vzniku obludných totalitárnych systémov, s ktorými sme mali (a v podobe sekulárneho štátu / superštátu stále máme!) tú česť.

Dnešní libertariáni súhlasia s Lockom, ale iba po bod vytvorenia tretej sily. Locke však bol dôslednejší ako oni – aspoň sa nenazdával, že možno oddeliť spoločnosť a suverenitu. Pretože akokoľvek vstúpia ľudia do kontaktu s inými ľuďmi, vzniká potreba suveréna. Dodržiavanie práva musí predsa niekto garantovať.

Ľudia nechcú iba slobodu. Kdesi vnútri im tkvie potreba po poriadku, a zrejme nejde len o potrebu istoty ochrany. Potrebujú tiež vnútorné usporiadanie, práve jeho absencia je ešte skľučujúcejšia než nedostatok vonkajšieho poriadku. Preto aj vzbúrenci proti spoločnosti hľadajú nejakú náhradu odmietnutého usporiadania. Už len z princípu, že odmietli tradičný poriadok, uspokojenie nachádzajú v perverzii, ktorú však pokladajú dobro.Odstráňte teda legitímnu štátnu autoritu a rozsýpajúca sa spoločnosť si nájde alternatívne autority, ktoré – ako história ukazuje – aj tak nakoniec nadobudnú charakter štátu.


Výsledkom bude akurát rozvrat hodnôt.

Treba ešte nejaký dôkaz o ľavicovosti pravicových liberálov? Ach, skoro som zabudol: „Štát nie je ničím iným ako koncentrovaným a organizovaným násilím. (...) Treba ho zrušiť.“

Povedal Karl Marx.

Prednesené na konferencii „Konzervativizmus – liek proti sekularizácii Európy“ 3. decembra 2005 v Trnave, usporiadanej Slovenským Kruhom Leva XIII., Donom Quichottom a Inštitútom sv. Josefa