streda, 6. júna 2007

Udalosti posledných dní



Napísal Ladislav Hajdu

Nevravím, že o týchto udalostiach čvirikajú všetky vrabce na rakúskych/nemeckých/švajčiarskych strechách, ale predsa išlo o veci, ktoré vzbudili menší mediálny rozruch.


Na počiatku bol inzerát

Rakúsky liberálny denník Standard uverejnil 17. februára celostranový inzerát, na ktorom bol veľký obraz Panny Márie a text iniciatívy lesieb a gayov, ktorí sa dožadovali práva na adopciu detí a práva na podstúpenie umelého oplodnenia. Celému nezmyslu trónila veta „...ani ona nepotrebovala muža k tomu, aby mala dieťa...“. Neprekvapilo ma to. V negatívnom zmysle ma už nemôže prekvapiť nič. Normálka.

Rúhanie úchylákov v jednom z najčítanejších denníkov, no a? Nič by na tom nebolo, keby sa neozvalo asi „desať verných“ Kresťanov na čele s Jeho Eminenciou Kardinálom Schönbornom. S tým kardinálom, ktorému už na sodomitoch nevadí v poslednej dobe nič. A tu, čuduj sa svete, inzerát tohto znenia sa mu nepáčil.

Toto ma prekvapilo, snaha učiniť z červenej Viedne „skutočne otvorené a tolerantné“ mesto, celkom po vzore Amsterdamu a Berlína, utrpela vážnu ranu. Keď svojho času po smrti Jána Pavla II. jeden z bezpočtu „vatikánskych insiderov“ nastolil do pléna nádejných kandidátov na Petrov stolec meno kardinála Schönborna, nebol som nadšený, hoci ako etnickému Nemcovi by mi to malo lichotiť.

Považoval som ho však za voľbu nie veľmi dobrú, od ktorej z Európy horšia môže byť už len niekto z dvojice Danneels – Vlk. Po tejto minicause budem viedenského Primasa sledovať pozornejšie.


Pekná spoločnosť

Že Vám nič nehovorí meno Dieter Meier? A to by malo. Ide o švajčiarskeho spisovateľa, ktorý vlani napísal veľmi predávanú (=úspešnú) knihu „Hermes Baby“.


Preto si ho začiatkom septembra zavolali do redakcie denníka „20 Minuten“, aby s ním, ako s úspešným autorom, urobili interview. A čo sme sa mohli dozvedieť? Klasiku – pápež vraj svojim „totálne zastaraným“ morálnym kódexom, ako aj ignoranciou a klamstvami vo vzťahu k chorobe AIDS a k užívaniu kondómov pácha „plánovanú a cielenú genocídu“.


Ako uviedol tento múdry muž, preňho je „Ratzinger masovým vrahom Hitlerových a Stalinových dimenzií“. Tak! Konečne to niekto povedal! Benedikt XVI. sa ocitol v zaujímavej spoločnosti. Ja viem, skôr by malo striasť báťušku Stalina. Je jasné, že desaťtisíce (nielen) Švajčiarov s týmto tvrdením Dietera Meiera úplne jasne a vážne súhlasia.

Čo na tom, keď AIDS bujnie v Afrike hlavne tam, kde je menší podiel Katolíkov (Kresťanov). Čo na tom, že ten, kto žije verne s jedným partnerom (aké nemoderné!), kto nežije promiskuitne (dá sa to ešte dnes?), venuje sa opačnému pohlaviu (aké monotónne!) a neužíva drogy (nuda život!), v podstate nie je ohrozený. Podstatné je to, že Cirkev ešte neposvätila kondómy. Čo však nie je, môže byť.

Ani pred 50 rokmi by nám nenapadla kompletná demontáž Liturgie a pomalé ustupovanie z ortodoxných pozícií v oblasti Vierouky a Morálky. Možno sa dočkáme prevratných zmien aj tuto.


Uvedené interview vyvolalo menší šum drobných organizácií ako „Pro Ecclesia“ a ďalších, ale veľká búrka z toho nebola. Väčšine konzumom ovládaných a mainstreamovými médiami oblbnutých je to jedno a značná časť verejnosti s autorom súhlasí, aj keď tak „na plnú hubu“ by to nepovedala. Ostáva len modliť sa a veriť na zázraky, že sa celková klíma spoločnosti zmení a autori takýchto výrokov skončia tam, kam patria – v psychiatrickej liečebni za zamrežovaným oknom.

Ešteže tak...

Nemeckom zadunel výsledok jedného z mnohých prieskumov verejnej mienky. Tento krát išlo o to, že štyridsiatim ôsmim a pol percentám Nemcov nevonia príliš vysoký počet cudzincov v ich krajine. Odkiaľ to len berú, že tých cudzincov je veľa? A prečo im to vadí? Vystrašených novinárov mienkotvorných médií upokojil univerzitný profesor Gunnar Heinsohn z Brém.


Ubezpečil ich, že už dnes pripadá na sto pôrodov 35 takých, kde sa narodí dieťa, ktoré nie je nemeckého pôvodu. „Ak tieto deti dospejú do stavu pohlavnej vyspelosti a zároveň udržia mieru pôrodnosti ich rodičov, pripadne v roku 2025 na sto pôrodov 65 migrantov a cudzincov.“


A ako tento cnostný muž dodal: „etnickí Nemci sa stanú menšinou, najprv pri počtoch dorastu a o niekoľko desaťročí v rámci populácie celej krajiny. Tým bude percentuálny pomer tých, ktorí odmietajú cudzincov, neustále klesať. Demografia si tak poradí sama s tým, o čo sa dnes ešte márne pokúšame miliardovými (prevýchovnými) programami.“


Geniálne! Nečudo, že všetkým politicky korektným odľahlo. O pár rokov bude kritika vysokého počtu cudzincov v Nemecku minulosťou. Ten kameň, padajúci zo sŕdc, je počuť až sem. Lenže je tu nový problém - čo potom s neprispôsobivou minoritou Nemcov, ktorých predkovia mali tú drzosť, že sa narodili v Nemecku?
Komu sa tu nepáči, nech ide

Písať o tom, že v mnohých štvrtiach miest západnej Európy je domáce autochtónne obyvateľstvo v početnej menšine, je akoby som mal ráno napísať, že je vidno a skončila noc. Že vymoženosť Multikulti dorazí aj do Rakúska (mimo Viedeň), sa tiež dalo s úspechom čakať. A s ňou prišlo aj to, čo možno nazvať pohŕdaním mladej nenemeckej mládeže domácimi ľuďmi. V novembri otriasol časťou rakúskej verejnosti prípad znásilnenia 14-ročného dievčaťa v parkovisku v Traiskirchene (Dolné Rakúsko), teraz preletela miestnou tlačou kratučká správa o brutálnom prepade dievčaťa na jednej z učňoviek v tirolskom Innsbrucku. Prípad sa odohral v štvrti Wilten začiatkom tohto roka.


13-ročné dievča prepadli jeho vlastní spolužiaci, hlavne tureckého pôvodu. Pominieme hrdinskú presilu vyše dvadsiatich mladých Osmanov voči jednej nemecky hovoriacej dievčine. Pointa tkvie inde. Matka tohto dievčaťa, očividne nezdieľajúc nadšenie pre sociálnoinžiniersky projekt „pestrého Rakúska“ navštívila riaditeľku miestnej školy a požiadala ju o uvoľnenie dcéry zo školy. V snahe, premiestniť svoje dieťa do inej školy v rámci mesta, však nepochodila.

Riaditeľka pre ňu mala len vety: „Nerobte to. Oni si ju nájdu. Opustite (spolkovú) krajinu.“ Nejedno oko zaslzí hrdosťou na rakúsky právny štát a jeho schopnosť chrániť svojich občanov, ktorí riadne pracujú a platia dane, nielen tých, čo sedia s rukou natiahnutou pre sociálnu dávku a deti ktorých si myslia, že si k domácim môžu dovoliť akékoľvek, pre nich typické – asociálne – správanie.

Miesto záveru

Ťažko k týmto riadkom niečo dodávať. Písať o jasných veciach, o príčinách a následkoch, sa mi zdá zbytočné, lebo o takýchto javoch sa popísalo toho už neúrekom. Všetky výčiny ľavice v oblasti sociálnej sféry, náboženstva, či politiky si vyžiadajú skôr či neskôr svoju daň, ktorá bude hlavne pre naše deti mimoriadne krutá.