streda, 6. júna 2007

Novovek - triumf človeka alebo Antikrista?



Vážené dámy a vážení páni

posledných dvadsať, možno tridsať rokov, je počuť z intelektuálnych kruhov hlas presviedčajúci svet, že novovek a jeho dieťa - moderna skončili a nastáva doba post-moderná. Zaiste to neprekvapí vo svete, kde sa epochy počítajú na roky a desaťročia. Koniec každej dekády je teraz hodnotený obšírnejšie ako pád stáročného impéria, fňuká sa za každou odchádzajúcou módou a smrť rockového brnkala otriasa zástupmi. Svojimi tvrdeniami nám chcú tzv. postmodernisti naznačiť, že problémy , ktoré priniesol novovek sú prekonané a nastáva nová doba.


Ak sa nám však podarí mierne poodskočiť od horúcej prítomnosti do arktického chladu večnosti, rozmrzene zistíme, že novovek a moderna nielen, že neskončili , ale sa naopak majú čulo k životu. Niekedy môžeme mať dokonca pocit, ako by sa až práve teraz vysúkali z kukly a konečne roztiahli svoje dlho ukrývané, dúhové krídla. Pre katolíka nemôže byť smerodatné tvrdenie, že jedna epocha sa skončila len preto, že jeden typ protikresťanského blábolu bol nahradený iným a že jeden typ agnostika bol nahradený ďalším, navyše ak sa, napriek tomu, často naďalej stretavajú v jednej lóži. Nemyslím tým samozrejme lóžu parížskej opery.


Keďže podľa všetkých predpokladov tu bude novovek ešte nejakú tú dobu zapáchať, nebude od veci pozrieť sa na to, čo za arómu to vyludzuje a či v nej nebude okrem nasládlého opiátu slobody, rovnosti a bratstva ešte aj trocha sýry. To všetko samozrejme nie sú veci nové. Ba práve naopak, toto vedomie čertovho kopyta trčiaceho spod novovekého kaftanu, tu bolo od jeho samého počiatku. Vždy si pritom spomeniem na známu anonymnú rytinu zo 16. storočia, na ktorej je nakreslený diabol ako hrá na gajdy majúce podobu jedného z rodných otcov novoveku, slovútneho pána doktora a bývalého mnícha Martina Luthera. Zdá sa, že autor tejto miniatúrky bol obdarený priam prorockým duchom.


Tušenie sýry v novoveku, tu bolo teda hneď pri jeho prvých príznakoch. Podľa ovocia poznáte ich, hovorí Náš Pán a my, ktorý prežívame to napokročilejšie štádium novoveku, musíme skutočne skonštatovať, že to, čo sa začalo ako lokálna náboženská trenica v roku 1516, má v súčasnosti celoplanetárne dôsledky a že páchnuce plody našej úrody svojou arómou, ukazujú aj na mimoľudské zdroje tohoto stavu. Napriek tomu sme obklopení davom, ktorý spontánne a s nadšením huláka o pokroku a fantazíruje o víťazstve ľudstva, trasúc sa už nedočkavosťou na to kedy zasadne na svoj Olymp.


Vo svojom skromnom príspevku by som chcel len poukázať na fakt, že v skutočnosti nie každý kopec, do ktorého sa ľudský červ šplhá, musí byť ozdobený dórskymi stĺpmi, vítajúcimi svojho božského obyvateľa. Skôr naopak. Aj Tantalos tlačil pred sebou svoj balvan, ako istý chrobák guličku a práve keď si myslel, že je v najlepšom, tak zahučal späť do pokorujúcich nížin. A niekto tretí sa možno pri tom zabáva a povzbudzuje človeka v jeho pýche, ktorou tká ľudstvo koberec na uvítanie svojho najväčšieho pokoriteľa - Antikrista.

Antikrist

Ako vždy keď sa pokúšame o niečom hovoriť, aj v prípade novoveku a antikrista, je dobré vyjasniť si pojmy. Vždy keď počujem slovo Antikrist, tak si spomeniem na sv. Gregora z Tours, ktorý v Kronike Frankov, z obdobia Merovingovcov píše svoje krédo katolíka a do neho vkladá vetu, ktorá mi učarovala svojou skratkovitou obsažnosťou: (citujem) „O konci sveta súdim to, čo som sa naučil u predchodcov, že totiž najskôr príde Antikrist. Antikrist prehlasujúc sa za Krista, zavedie najskôr obriezku a potom postaví v Jeruzalemskom chráme svoju sochu, aby ju uctievali, ako čítame slová Pána: Uvidíte ohavnosť spustenia, ako stojí na mieste svätom.“


Zopár slov a predsa, koľko by sa dalo popísať o ich vzťahu k súčasnosti. Ale skôr než pristúpime k súvislostiam, je nutné sa pristaviť pri samotnej definícii tejto osoby, konkrétne druhu bytia, ktoré Antikrist reprezentuje. Nepochybne to bude, ako učí tradícia osoba telesná, nepostrádajúca zmysly a zahrňujúca všetky aristotelovské kategórie popisujúce prípadky substancie. Bude mať teda tvar, farbu, velkosť atď. bude sa dať nahmatať, samozrejme vidieť (čo veľmi uľahčí stavbu sochy), skrátka podľa všetkých predpokladov to bude človek. To je dôležité poznanie, pretože medzi mnohými kresťanmi neoboznámenými s vecou, sa Antikrist zamieňa s diablom.


To je však omyl. Sv. Augustín vo svojom spise O Božom štáte píše: (citujem) „...Kristus prv nepríde súdiť živých i mŕtvych, kým nepríde jeho protivník Antikrist zvádzať duše mŕtvych. ... Povedané je aj to, že príde so Satanovou pomocou, so všetkými prejavmi moci, znameniami, lživými zázrakmi a so všetkými nešľachetnými klamstvami k tým, čo majú zahynúť. To značí, že potom bude odviazaný Satan a v Antikristovi bude účinkovať celou svojou silou podivne, ale predsa len podvodne.“ (koniec cit.)


Z toho je evidentné, že Antikrist a Satan sú rôzne osoby, jedna povahy telesnej, druhá duchovnej. Už zo samotnej povahy veci vyplýva, že Antikrist musí mať telesnú substanciu, keďže je paródiou na Božieho syna Ježiša Krista, ktorý ju mal taktiež. Príde ako falošný mesiáš a bude zvádzať ľudí. Vo všetkých štyroch evanjeliach sa o tom píše v približne rovnakých pasážach, ktoré bývajú citované vo vysvetlivkách pod heslom Antikrist v katolíckych vydaniach Nového zákona. Za všetky môžeme odcitovať pasáž zo sv. Matúša 24,5:


„Dajte si pozor aby vás niekto nezviedol! Lebo mnohí prídu v mojom mene a budú hovoriť: „Ja som Mesiáš.“ A mnohých zvedú.“ Množné číslo, ktoré tu figuruje nás privádza k ďalšiemu problému: bude Antikrist jeden alebo ich bude viacero? To znamená: budeme môcť považovať za Antikrista každého falošného mesiáša, či dokonca každého „Kristovho protivníka“ ako ich nazýva sv. Ján 2, 18-19, alebo len toho, ktorý antikristovské snaženie zavŕši a zažije triumf svojej moci nad svetom?

Sv. Augustín v nadväznosti práve na tento výrok sv. Jána píše v Božom štáte: (citujem) „Ako vtedy pred koncom, v tej hodine, ktorú Ján menuje poslednou, vyšlo veľa bludárov z Cirkvi, ktorých menuje mnohými Antikristami, tak aj potom vyjdú z Cirkvi všetci, čo budú patriť nie Kristovi, ale Antikristovi; a potom sa aj on zjaví.“ Vidíme teda, že pojem Antikrist má ambivalentnú povahu a na jednej strane označuje zavŕšiteľa a triumfátora protikristovskej tradície a na druhej strane označuje každého, kto je na tejto tradícii účastný a kto hlavnému Antikristovi dláždi cestu k víťazstvu.


Ďalší problém, pri ktorom sa musíme zastaviť, je slovné spojenie „pred koncom“. Keďže nemáme vedomosť o celkovom trvaní času, nemôžeme určiť ani to, aký časový úsek spadá pod toto označenie. Môžu to byť storočia aj tisícročia. Ale aj len roky alebo týždne. Preto je neprípustne, z množiacich sa antikristovských znakov, unáhlene usudzovať na koniec sveta, ako to činia mnohé úpadkové protestantské sekty. Symbolický jazyk evanjelií nemôže byť prevedený do chronológie s presnosťou splátkového kalendára. Iná vec je pýtať sa na povahu doby v ktorej žijeme a prípadne zisťovať, že sa v nej množia antikristovské prvky, čo by pri zachovaní tohoto trendu,prípadne jeho rozmnožení, mohlo svedčiť o tom, že doba ľudovo povedané „hustne“ a vyvodzovať z toho patričné závery. V prípade, že získajú antikristovské prvky prevahu, bude možné hovoriť o triumfe Antikrista vo význame množného čísla, spomínaného vyššie.

Problém však má ešte jednu polohu, ktorej sme sa už dotkli na začiatku a tou je človečenstvo Antikrista. V zjavení sv. Jána 13, 18 sa píše: „V tomto je múdrosť: Kto má rozum, nech vypočíta (význam) čísla tejto šelmy, lebo je to číslo človeka! A jeho číslo je šesťsto šesdesiatšesť.“

Vysvetlivka k tomuto bodu nachádzajúca sa v katolíckom vydaní Nového zákona, Trnava 1952 hovorí: (citujem) „V gréckej i v hebrejskej abecede každé písmeno má určitú číselnú hodnotu.

Starí radi označovali mená osôb, ktoré nechceli, alebo sa báli zjavne vypovedať, takýmito symbolickými číslami. Tak 666 (číslo nedokonalosti a obmedzenosti) je znakom niektorého rímskeho cisára a vôbec každého , kto prenasleduje Cirkev Kristovu.“ Ako to zapadá do predchádzajúcich rezultátov? Podstata Antikrista spočíva práve v jeho padlom človečenstve, číslo 666 je číslom človeka, ako hovorí sv. Ján.


Antikrist je dokonalý odpadlík, neposlušný svojho Stvoriteľa, plný pýchy a domýšľavej nadutosti. V protiklade ku Božiemu synovi, ktorý bol poslušný až na smrť, je jeho protiklad k smrti neposlušný. Je to človek s veľkým Č. Jeho triumf je zároveň triumfom človeka starého, vlečúceho sa dejinami od pádu po Kristov príchod a pokračujúceho v zaslepenosti až do konca, tvora kloniaceho sa k nedokonalosti, v protiklade k triumfu človeka dokonalého, Syna Božieho, skrze ktorého zavrhol nový človek, poslúchajúci svojho Stvoriteľa, človeka starého.


Triumf Antikrista bude teda triumfom všetkých tých k zemi prisatých, v zemi sa hrabúcich a po zemi túžiacich červov, všetkých antikristov dejín, túžiacich zmocniť sa Sveta a pozrieť ho vo svojich útrobách, aby mali istotu, že im ho už nikto nevezme. Bude im daný v plen spolu so zástupmi kresťanov, aby sa ešte chvíľu opájali svojim domnelým víťazstvom. A potom príde Súd.

Na základnú otázku, ktorú sme si položili na začiatku: či je novovek dobou triumfu človeka alebo Antikrista, môžeme teda pravdepodobne odpovedať, že je triumfom oboch, či skôr, že Antikrist a dokonale padlý človek odmietajúci akúkoľvek Božiu milosť, majúci svoj pravzor v Satanovi a s ním súc aj spojený, sú jedno.

Nebolo by správne sa domnievať, pri pohľade na tie premnohé časné dobrá, ktorými je súčasná doba obklopená, že je tu nejaký rozpor a že doba prinášajúca taký rozvoj exaktných vied, masívne skvalitnenie medicínskych postupov a rozmnoženie sofistikovaných nástrojov, nemôže prináležať antikristom. Boh neberie svoje dary späť, ako môžeme pozorovať na padlých anjeloch alebo na bývalom vyvolenom národe.


Ak raz človeku venoval nejaké schopnosti, tak mu ich aj ponecháva i keď by sa jednalo o človeka zvrhlého. Poznáme z dejín dostatok géniov, ktorý po stránke morálnej a náboženskej nedosahovali ani úroveň priemernej upratovačky. Tieto časné dobrá sa budú možno ešte časom zväčšovať, ako sa bude vek napĺňať a rieky malých antikristov sa pomaly budú zlievať do mohutných tokov, strhávať so sebou ďalších až sa vlejú do mora konečného triumfu ľudskej pýchy, ktorá je živená pýchou satanskou.

Príbeh Antikrista

Ako každá entita vyskytujúca sa v čase, tak aj Antikrist bude mať svoje dejiny, svoj príbeh. Zlučovaním a postupným dopĺňaním interpretácii základných textov, sa do súčasnosti prepracoval tento prorokovaný dej ako zhluk predstáv, konvergujúcich okolo stabilného centra.


Prvú zmienku nachádzame u proroka Daniela 7,7 : „...a hľa, i štvrté zviera vystúpilo, strašné a hrozné a veľmi silné, ktoré malo veľké železné zuby; žralo a krúšilo a ostatok šliapalo svojimi nohami a to bolo rozdielne od všetkých zvierat, ktoré sa boli zjavili pred ním...“


V tej istej kapitole sám prorok Daniel interpretuje svoje videnie a popisuje túto šelmu: „Štvrtým zvieraťom bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev a požerie celú zem a pomláti ju a rozdrtí ju. ... A bude vravieť slová proti Najvýššiemu a unaví svätých Najvyšších a bude pomýšľať na to, že premení časy a zákon. A budú vydaní do jeho ruky až do času a čias a do polovice času.“


Ďalšie, už novozákonné rozvinutie tejto témy, nachádzame v zjavení sv. Jána a v listoch sv. Pavla Solunčanom. Tieto potom predstavovali základnú bázu, pre ďalšie obohacovanie materiálov o Antikristovi. Sv. Pavol upresňuje človečenstvo Antikristovo: (citujem) „Prv totiž musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa bude protiviť Bohu a povyšovať sa nad všetko, čo sa nazýva Bohom a čo sa uctieva. Ba posadí sa aj do Božieho chrámu a bude sa ukazovať ako by bol Bohom. ... Tamten s pomocou Satanovou príde so všetkými prejavmi moci, znameniami, lživými zázrakmi a so všetkými nešľachetnými klamstvami...“


V rozoberaní tejto témy pokračoval sv. Ireneus koncom 2. storočia, Hippolitus Rímsky na počiatku 3. storočia a nakoniec Lactanius počiatkom 4. storočia. Od tohoto pevného jadra sa odvodzujú všetky predstavy o Antikristovi. Z nich čerpal už zmienený sv. Augustín aj sv. Gregor, ako aj celé zástupy teológov počas celého stredoveku, vo východnom aj západnom kresťanstve. Okrem finálneho Antikrista, ktorý mal prísť na konci čias, boli označovaní za antikristov rôzny prenasledovatelia Cirkvi od Nera, Aria, cez ikonoklastických byzantských cisárov a barbarských nájazdníkov, až po nemeckých cisárov v boji o investitúru.


Toto prehustenie v zozname antikristov poukazuje na odvrátenú stránku problému a tou je fakt, že antikristovské pramene poskytujú bezodný rezervoár námetov pre ľudí bujnej fantázie. Z ich treštenia potom klíči rozvetvená flóra blúznení a bludov, ktoré sa stávajú obľúbeným duchovným majetkom rôznych siekt a heretických prúdov. Chiliastické a mileniaristické hystérie, odsúdené už sv. Augustínom, tvoria živnú pôdu podobných úchyliek.

Neustále veštenie konca sveta z každej vojny alebo moru, videnie antikrista v každom vojvodovi alebo panovníkovi, ktorý prekročil nejakou mierou zákon, považovanie každej zmeny obliekania za dielo Antikrista, to sú typické prejavy tejto duševnej malosti pletúcej si oceán svetových dejín s obecným rybníkom. Kým v stredoveku boli podobné prejavy potierané cirkevnou hierarchiou a učením,prípadne sa skončili fiaskom ako v roku 1000, tak s nástupom reformácie sa otvorili stavidlá individuálnej interpretácie apokalyptických textov a za antikrista začali byť označovaní všetci tí, čo sa netrafili do rozmaru nového samozvaného teologického diktátora. V predstavách protestantov hral často túto úlohu pápež.


Ale ako sa protestantské sekty množili a vzájomne sa nepohodli, tak sa diapazón antikristov a príznakov konca dní rozšíril do netušených rozmerov o každého protivníka tej-ktorej sekty a jeho najhlúpejšiu, aj keď nie najnebezpečnejšiu formu, môžeme vidieť napr. u amerických amishov, pre ktorých sú znakmi antikrista aj fúzy, kovové gombíky na kabáte alebo technika. V prípade označovania konkrétnej osoby za Antikrista by sa mal teda katolík vyhnúť unáhleným záverom, ak nechce skĺznuť do heretického blúznenia. Je možné hovoriť o antikristoch, v druhom význame popísanom vyššie, ako o tých čo sužujú Cirkev, odporujú Kristovi a sú predobrazom Antikrista konečného. Tých je na svete požehnane a tak by nemal byť problém sa trafiť.

Antikristov príbeh, tak ako je oddávna tradovaný bol nástupom novoveku doplnený o mnohé nové dimenzie. Až do 19. storočia ľudia zdôrazňovali skôr Antikristovu despotickú stránku, ktorá sa v ich predstavách spájala automaticky s brutálnym násilím, aké pozorovali u niektorých tyranov. Keďže si ani nevedeli predstaviť láskyplného Antikrista veriaceho o sebe, že je spasiteľom sveta, tak považovali za Antikrista hneď Fridricha II. Hohenstauffa, alebo Ivana Hrozného, Petra Veľkého, Napoleona a podobne. Nie, že by títo neboli antikristi s malým „a“, ale evidentne nemali ten formát, aký sa pri skutočnom Antikristovi žiada.


V 19. storočí niektorým začalo svitať, že Antikrist možno nebude ten čo reve so zmrašteným čelom: „Budete ma všetci poslúchať“, ale skôr ten čo sa bude sladko usmievať a šepkať: „Láska, tolerancia, pokoj, zmierenie, bratstvo, sloboda“ a pritom tolerantne vraždiť ľudí narodených aj nenarodených. V podstate až dnes sme schopní doceniť genialitu proroctiev starých tisícročia, pretože sme videli a vídame tisíce usmievavých antikristov a fantázia zlyháva až keď si máme predstaviť úsmev toho Antikrista dokonalého. Nasladlý tolerantný humanitár korešponduje s popisovanou paródiou na Krista omnoho dokonalejšie, ako brunátny násilník. Nie že by potom na koniec nenechal vyhladiť kresťanov, ale bude sa pri tom čudovať ako môžu byť takí zatvrdelí a netolerantní a možno si pri tom aj poplače. Tento prométheovský typ Antikrista, ktorý skutočne vníma seba samého ako záchrancu ľudstva a kresťanov ako škodcov, bol skvelo zobrazený v Solovjevovej Legende o Antikristovi alebo v Bensonovom Pánovi sveta.

Príbeh Antikrista sa teda ustálil v súčasnosti na tejto podobe: do sveta unaveného z chaosu prichádza Záchranca, ktorý uzmieruje podivuhodnými spôsobmi národy, vzbudzuje mnohé časové dobrá, mobilizuje ľudstvo k vynikajúcim výkonom. Je milovaný ako boh a sám sa za neho začne považovať. Jediní kto sa vzpiera idolatrií sú kresťania. Odmietajú akceptovať lásku nezaloženú na Pravde. Keď nepomáha presvedčovanie, tak musia byť vyhladení z povrchu zeme. Vo chvíli Antikristovho triumfu však prichádza koniec. Taká je základná kostra príbehu a na ňu sa dajú nabalovať detaily podľa fantázie. Keď teda poznáme povahu a spôsoby Antikrista môžeme pristúpiť k pojmu novovek a k nárokom novoveku na triumf človeka a Antikrista.

Novovek

Pojem novoveku, ako je všeobecne známe, vytvorili osvietenci v 18. storočí, aby sa vyhranili voči temnému obdobiu, ktoré predchádzalo ich svetlej prítomnosti. Korene tohoto pojmovo uchopeného pohŕdania stredovekom, siahajú do storočia predchádzajúceho, keď sa francúzsky klasicisti ako La Bruyére alebo Boileau vyjadrovali o stredovekom písomníctve a architektúre ako o „góthskom barbarstve“ a považovali všetko staroveké za normu dobrého vkusu. V 16. storočí tomu predchádzali útoky a`la Rableais na barbarský scholastický štýl stredovekej filozofie a teológie.


V 18. storočí už bol stredovek skompromitovaný celkovo a v predstavách osvietencov hral rolu bažiny, ktorá sa rozliala následkom sťahovania národov a cirkevnej tyranie medzi krásnym starovekom a ešte krajším novovekom. Ich pocit významného dejinného predelu bol však oprávnený. S novovekom prichádza skutočne nová doba, ktorej ovocie máme možnosť vychutnať dokonale až dnes. S príchodom protestantizmu, ktorý pôsobil ako baranidlo pri rozbíjaní kresťanského sveta sa dostáva na scénu tzv. vnútorný nepriateľ, ktorý rozbíja jednotu, jedno či s úmyslom dobrým alebo zlým, každopádne s myšlienkou bludnou a umožňuje tak antikristovským silám zatlačiť Cirkev postupne do defenzívy.

A s príchodom agnosticizmu a osvietenstva sa nepriateľ pred bránami prevalil cez hradby a ovládol bojové pole tak, že sa antikristovské prvky už nemuseli ukrývať, ale naopak prinútili kresťanstvo sťahovať sa pomaly do nových katakomb. Novovek trvá až do dnešných čias pretože všetky jeho základné znaky, tak ako sa rozvinuli najmä v 18. a 19. Storočí, trvajú naďalej a preto niet jediného dôvodu sa domnievať, že jeho doba pominula. Cirkev je v presne takom položení a akom bola v 20. storočí a aké sa črtalo a testovalo už dve storočia predtým. Koniec novoveku môže registrovať katolík až vtedy, keď sa zmení základne nastavenie pozície Cirkvi vo svete. Nič tomu zatiaľ nenasvedčuje.


Naopak, logicky domyslené, sa novovek neustále prehlbuje a zvýrazňuje. Kontinuitu týchto príznakov môžeme stopovať až k dátumu 1516, ktorý býva opäť apologétmi novoveku správne vydávaný za jeho počiatok. Popis týchto príznakov nám môže pomôcť pri zbavovaní sa falošných ilúzii o novoveku a v poznaní jeho základných antikristovských čŕt.

Antropocentrizmus

Ako nás učí sv. Ján, číslo šelmy je číslom človeka. Nie človeka ako Božieho stvorenia, ale človeka ako sebazbožšteného a satanskou pýchou poháňaného tvora odpadlého od Boha. S novovekom prichádza základné určenie tejto úchylnosti, stavajúcej človeka do centra vesmíru ako idol humanitnej modloslužby. Toto určenie sa označuje pojmom antropocentrizmus a jeho príznaky sú tak evidentné, že sa môže zdať až zbytočné o tom hovoriť.


Jeho posledné štádium-bezbrehý individualistický hedonizmus sa môže niekomu javiť ako výplod posledných 50-100 rokov. Ale idey majú svoje dejiny, často podzemné a spletité a usudzovať na ich existenciu až keď úplne vyjdu na povrch, by bolo nedomyslené. Prvý krok k zbožšteniu ľudského ja bol vykonaný práve na začiatku novoveku dr. Lutherom, ktorý sa tak stáva akýmsi patrónom antropocentrizmu, aj keď meno Syna Božieho bral on sám do úst s vehemenciou, ktorá môže miasť. To však len dovtedy, kým sa oboznámime s jeho dvoma zásluhami pri budovaní novovekého

antropocentrizmu.


Prvou je jeho vynález individuálnej interpretácie Písma svätého a bezprostredného kontaktu medzi každým človekom a Bohom. Svetlo zjavenia, ktoré sa predtým šírilo hierarchicky a kaskádovito od Boha po stupňovitej stavbe Cirkvi, až dole k jednotlivcovi, nachádzal odvtedy každý protestant vo svojom vnútri, kde ako sa domnieval, leží kľúč od pokladu viery a pravdy. Tým bola subjektu prisúdená autorita, ktorú nikdy predtým nemal.


Vnucovať subjektu nejakú pravdu zvonku ako objektívnu, zatiaľ len v teologickej rovine sa stalo hriechom. Tým sa ľudský jedinec postavil na piedestál samorozhodovania o charaktere Boha, čo bola pozícia výhodná vo chvíli keď sa rozhodol, že sa Boha zbaví. Nakoniec človek zinterpretoval to Písmo, ktoré malo byť pre protestanta kritériom pravej viery, ako výmysel a lož a definitívne tak odstránil konkurenciu svojho božstva.

Dnes vidíme ako sa táto tendencia, nedotknuteľnosti ľudského vnútra, rozšírila na všetky úrovne ľudskej spoločnosti a za ohavnosť sa považuje aj nanucovanie objektívnej sexuálnej normality, na úkor sexuálnej úchylnosti.


Tak expanduje určitá idea stáročiami, začínajúc na vrchole pyramídy, v oblasti tváriacej sa autonómne a uzavreto, akou je teológia a pohlcuje postupne ďalšie a ďalšie vrstvy, ktoré sa javili predtým vzdialené a nedotknuteľné. Druhým Lutherovým vynálezom bola zbytočnosť skutkov vo vzťahu k Bohu. Keďže spása nie je závislá podľa Luthera od skutkov a ani od lásky človeka k Bohu, je zbytočné nejaké skutky lásky a kult k Bohu konať. Láska je možná len medzi ľuďmi a nemá vplyv na spásu. Vzhľadom na Boha človek neexistuje a Boh od neho nepožaduje ani skutky, ani dary.
Človek môže mať nejakú cenu a prejavovať nejakú činnosť, iba vzhľadom na svojho blížneho.


Následkom vylúčenia lásky k Bohu sa kult boží znižuje na kult človeka, ktorý sa stáva jediným objektom zmysluplnej lásky. Neustály apel na milovanie Človeka s veľkým Č v minulom storočí, je posledným štádiom tejto tendencie Správne preto Christopher Dawson v knihe The Dividing of Christendom (Rozdelenie kresťanstva) píše: (citujem) „A bol to práve Martin Luther a nie humanista Erasmus alebo revolucionár Hutten, koho nástup znamená začiatok nového veku sveta. ... Jeho vývoj neurčoval humanizmus, ale jeho osobné duchovné a psychické konflikty.“ (koniec cit.) Z toho vyplýva, že novovek nie je typický nejakou formou vyššieho humanistického vzdelania založeného na racionalite, ale naopak na jeho počiatku bola iracionálna vášeň a averzia k Cirkvi.

Posledným, teraz už celo-protestantským stĺpom antropocentrizmu, bol vynález slobody svedomia, samozrejme najprv len v otázkach náboženských. Dnes sa táto idea široko rozvetvila a obrástla spoločnosť od základov. Každý pedofil sa dnes môže dovolávať slobody svedomia pri šírení svojej perverzity. Nedávny prípad v Holandsku dáva tušiť, akým smerom sa bude táto sloboda uberať.

Konglomerát nedotknuteľnosti vnútorných pocitov objektívnou pravdou, možnosti individuálneho hľadania svojej pravdy nezávislej na autorite a exkluzivita odlúčenosti pozemských skutkov od Boha, vytvoril solídny základ pre vybudovanie antropocentrickej modly. Stačilo rozbiť krehký pozostatok kresťanského náteru, kukla praskla a prométheovský motýľ vyletel k výšinám. V 18. storočí sa ľudská myseľ pod dojmom pokroku v exaktných vedách a technike začína oddávať titánskemu pocitu. Boh je deistami odsunutý do zhovievavého starobinca, aby prenechal ľudskému géniovi starosť o chod sveta, ktorý kedysi stvoril a ktorý teraz človek ide vylepšiť.

Kresťanské náboženstvo sa stáva smiešnym a svojimi požiadavkami pokory, zbožnosti a odriekania irituje osvietencov. Predmetom ich obdivu prestáva byť transcendentné absolútne bytie a začínajú zbožšťovať schopnosti človeka. Pohŕdanie temnou minulosťou ide ruka v ruke s očakávaním pozdvihnutia človeka, do netušených výšok. Anglickí liberáli a slobodomurári, francúzsky encyklopedisti alebo nemeckí ilumináti, tí všetci začínajú šíriť antikristovské nálady, ktoré vyvrcholia počas Francúzskej revolúcie apoteózou bohyne Rozumu a Humanity.


Človek sa stáva mierou všetkých vecí a predmetom uctievania. Je vynájdený nový terminus technicus „ľudské práva“, ktoré sú paradoxne koncipované ako niečo fundamentálneho, nepotrebujúceho transcendentné zdôvodnenie, čo pripomína baróna Munchhausena vyťahujúceho seba samého za vlasy z bahna. Človek si sám udeľuje svoje práva, čo sa dá interpretovať ako sebapotvrdenie božstva človeka. Vizuálny pandant k tomuto aktu by sme mohli nájsť v revolučnej sebakorunovácii Napoleona pred pokoreným pápežom.

Antropocentrizmus ako antikristovské určenie novoveku je dnes taký rozšírený, že na jeho nespozorovanie by sme potrebovali značnú dávku ignorantstva. Človeko-boh ako ho nazýva Dostojevskij, začína vehementne preberať božské úlohy a domáha sa božského postavenia. Zabíja nenarodené deti, posiela starcov na smrť, fušuje do tajomstva zrodu života, klonuje a zliepa bunky nadšený svojou všemohúcnosťou. Neprejde deň, aby nám v médiach rozžiarení felčiary neoznamovali ďalšie pokroky, vo vytváraní biologických ohavností.


Za to si nárokuje človek večnú mladosť, nedotknuteľnosť svojich nálad a chúťok, pravda ak to nie sú temné náboženské chúťky, neobmedzenú slobodu, blahobyt, ašpiruje na prekonanie časovo-priestorových obmedzení a opája sa ovládnutím vesmíru, oddávajúc sa fantáziám o mimozemských civilizáciách, v ktorých sa človeko-boh domohol ešte výnimočnejšieho postavenia ako pozemšťan. Ak ešte aj verí v nejaké zásvetie, tak ho plne angažuje do svojich služieb, rozkazuje mu, domýšľa si a interpretuje ho tak, ako by vzniklo len kvôli nemu a on bol jeho hlavným naplnením.

Staručký Boh sa v jeho predstavách kloní pred ľudskými právami a odvoláva všetky svoje netolerantné a fašizoidné nekorektnosti. Človeko-boh sa k nemu s tolerantným úsmevom skláňa a odpúšťa mu, prevracajúc tak prvé prikázanie naruby. Ľudské nedostatky zapríčinené prvotným pádom sa stávajú božskými vlastnosťami. Vzbura proti Bohu už nie je trestuhodná ohavnosť, ale hľadanie identity a pravdy.

Sexuálna náruživosť už nie je otročina nehodná pána tvorstva ale dar. Hedonizmus už nie je opovrhnutia hodná úbohosť, ale schopnosť žiť naplno. Byť človekom už nie je púť slzavým údolím ale božský vzlet slobody. Človeko-boh triumfuje, je normou, je bez poškvrny a konečne odhalil, že je dokonalý. To len tisícročia ho klamali o jeho úbohosti. Vidíme ľudskú šelmu v jej drzosti a pýche ako lezie z bahna a vyhrieva sa na slnku vlastnej sebalásky. Zbožštenie človeka je prvým a najdôležitejším znakom presvedčujúcim nás o antikristovstve dnešnej doby.

Ekléziofóbia

Druhým znakom, dopĺňajúcim prvý, je všadeprítomná ekléziofóbia, strach z Cirkvi a nenávisť k nej. Potom ako sa sám ustanovil za boha a oddal sa sebaklaňaniu, musí sa človek vysporiadať s nepohodlnou konkurenciou. Tou je v prvom rade Kristus, ktorý si nárokuje božstvo. Keďže ho ale človek nemôže vnímať vlastnými zmyslami, tak mu nerobí problém poprieť jeho existenciu a vymazať ho z mysle. Je tu však ešte Cirkev, mystické telo Kristovo a tu už začínajú problémy.


Tento živý organizmus, ktorého existenciu nie je možné poprieť, stelesňuje v očiach antikristov nemiznúceho Krista, ktorý odmieta uznať božstvo človeka. Nervozita, ktorú Cirkev vzbudzuje u týchto ľudí má metafyzický základ, aj keď sa práve toto snažia jej nepriatelia popierať a tvrdia, že príčinou ich averzie je svetská stránka Cirkvi.


Najlepšie sa dá táto iracionálna averzia sledovať na zotrvačnosti proticirkevnej hystérie,ktorá pokračuje napriek neustálej liberalizácii Cirkvi a jej permanentnej ústupčivosti. Zmeny, ktoré zasiahli Cirkev po II. vatikánskom koncile boli tak masívne, že by z hľadiska strategického uspokojili každého mocichtivého bojovníka tak, aby nad Cirkvou mávol rukou a povedal si: tak títo mi už nič neurobia. Výsledok je však naprosto odlišný. Nenávisť nielen, že neslabne, ale naopak, ako by naberala na intenzite. Zo všetkých strán sa na Cirkev valí z médii špina, akú si nepamätáme snáď ani z dôb reálneho socializmu.

Ak žiadna racionálna diskusia ani ústretový skutok nie je schopný zastaviť toto besnenie, tak musíme nutne usudzovať na mimoracionálny motor tejto vášne. Keďže záujmy politické a ekonomické radíme k racionálnym a cirkevný vplyv na ekonomiku a politiku sa rovná takmer nule, zostáva nám ešte, ako potencionálna pozemská neracionálna motivácia, motivácia estetická. Ani tu však nevidíme zdroj tejto averzie. Antikrist sa rád zaoberá hmotným umením cirkevným, zbavujúc ho sakrálnosti a kochajúc sa jeho ľudskými tvarmi v galériach. Zostáva teda už len zdroj metafyzický, neprístupný akýmkoľvek argumentom, pretože jeho cieľom je zničiť Cirkev ako mystické telo Kristovo a zaujať jej miesto. Akýkoľvek kompromis je pre Antikrista nemožný.

Táto tendencia je taktiež stará ako novovek sám a je jeho erbovým znamením. Od samého počiatku novoveku sa dá sledovať boj proti tomuto telu Kristovmu, vo forme ničenia kláštorov, vraždenia kňazov, zneucťovanie rehoľníčok, tupenia sviatostí a podobne. Tieto akcie majú punc nefalšovanej satanskej nenávisti.


Ako nazvať napríklad takýto výlev dr. Luthera, v ktorom priznáva, že sa nemá silu modliť a uprednostňuje preto aspoň nenávisť: (citujem) „Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem : Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo!“ (koniec cit.)


Od slov nie je nikdy ďaleko k činom a protestantské plienenia, pri ktorých sa šliapalo po hostiách a zneucťovalo sa Božie telo nedali na seba dlho čakať. Celé dve storočia nasledujúce po Lutherovom vystúpení boli vyplnené náboženskými vojnami a bojom proti Cirkvi. V osvietenom 18. storočí už nenávisť voči Katolíckej Cirkvi, ako neporušenému reprezentantovi pravého kresťanstva, vypukla naplno.

Voltaire volá: „Zničte nehanebnicu,“ a myslí tým práve Cirkev. Jeho slovám s úctou načúvajú stovky osvietenských intelektuálov a počas Francúzskej revolúcie sa ich pokúsia naplniť. Od čias starorímskych prenasledovaní nebola Cirkev tak ponížená. Odvtedy Cirkev čelí frontálnemu útoku na svoju holú existenciu. Všetky duchovné prúdy vzniknuvšie ako myšlienkovo nové a nemajúce kontinuitu s prednovovekými dobami, si kladú ciele, ktoré napomáhajú tejto snahe.


Môže niekto vymenovať tzv. -izmy a nenaraziť pri nich na jeden a ten istý leitmotív - ekleziofóbiu? Liberalizmus, socializmus, komunizmus, nacionalizmus, osvietenský despotizmus, deizmus, panteizmus, agnosticizmus, empirizmus, pozitivizmus atď. atď., tie všetky a mnohé ďalšie obsahujú implicitne snahu o ovládnutie, pokorenie a logicky domyslené, zničenie Cirkvi.

Ak svoj zámer hneď aj nerealizujú, tak je to z toho dôvodu aký uviedol aj Thomas Jefferson, otec zakladateľ Spojených štátov, keď sa mu nejaký iný slobodomurár sťažoval, že na území oslobodených kolónií, hlavne v Marylande, sa začínajú objavovať jezuiti. Povedal, že ich tiež nenávidí a najradšej by ich vyhnal, ale zatiaľ sa to nedá, pretože revolúcia deklarovala slobodu vierovyznania. Snáď neskôr.

Snaha zničiť Cirkev sa vlečie celým novovekom a ak by sme si ju od tejto doby odmysleli, zistíme, že by veľa z jej duchovných dejín nezostalo. Táto snaha tvorí jej kostru a dáva vlastne novoveku zmysel. Novovek je skutočným vekom emancipácie od Krista a jeho Cirkvi a logicky teda antikristovským vekom.

Novopohanstvo

Za tretí hlavný znak antikristovstva novoveku, môžeme považovať reinkarnáciu pohanstva. Dva antikristovské prúdy, predkresťanský a pokresťanský sa v novoveku zlievajú do jednoliatej masy a postupujú spoločne pri plnení svojich úloh. Nesmieme zabúdať, že Kristus Syn Boží je večný Boh rovný Otcovi a Duchu svätému a diabol ho poznal pred jeho príchodom na Zem.


Diablovo antikristovstvo nezačalo teda až s počatím v lone Panny Márie. Preto môžeme nazývať staroveké pohanstvo predkresťanskou antikristovskou dobou, v ktorej Kristovi nepriateľské satanské sily ovplyvňovali človeka k neuvedomenému antikristovskému postoju. Sv. Augustín v Božom štáte, ale aj mnohý patristi pred ním ako Tertulianus, sv. Cyprián, sv. Justín a iní, označovali pohanských bohov za diablov, ktorý ovplyvňovali konanie ľudí a ľudia sa im klaňali.


Tieto pohanské tendencie sa snažia o návrat v novoveku ako sila, ktorá môže čerpať bezbrehé skúsenosti vo zvádzaní ľudí zo staroveku a aplikovať ich na novú dobu. Ale aj tu sa tento spodný satanský prúd podriaďuje novým podmienkam, nastavším po Zjavení a preto vie, že nemôže vyrukovať s pohanstvom, ktoré by ako v staroveku nebolo antropocentrické. V novopohanstve sa padlý človek posúva z role nemohúcej bábky zmietanej na vlnách všemocného Osudu a vôle plejády bohov, ako nám ho v staroveku predviedli napr. Homéros, Ayschilos alebo Euripides, do role zručného technika ovládajúceho temné sily s titanskou vôľou k svojmu prospechu. Korene tejto myšlienky môžeme vystopovať opäť na úsvite novoveku, v čase keď sa humanistický vzdelanci oboznamovali s hermeticko-okultnými orientálnymi náukami, čerpanými najmä z prostredia judaizmu spolu s kabalou.

Tieto ideové zdroje, spolu s atropocentrizmum, vyústili do alchymicko-magických učení ako ich poznáme napr. u Paracelza. Niektoré prúdy týchto okultných náuk sa časom dopracovali až k satanizmu, v ktorom naprosto otvorene tupili Syna Božieho z metafyzických pohnútok. Iné naďalej pretrvávajú ako mystický doplnok k dominantnému antropocentrizmu. Napriek komickému adoračnému gestu, o aké sa snažia niektorí novopohania venovať svojim novoobjaveným bôžikom, je evidentné, že sa z ich strany jedná skôr o truc podnik proti Kristovi a Cirkvi, ako o skutočnú vieru.


Nikto napríklad nebral vážne Goetheho, keď sa každé ráno modlil k soche Dia, ktorú mal na čestnom mieste svojho domu. Podobne novopohanské afekty francúzskeho parnasistu Leconta de Lisle, ktorý tvrdil, že všetci bohovia sú pravý, len Kristus nie, boli zle zamaskovanou iracionálnou nenávisťou a nie výsledok nejakého hľadania pravdy.
Aj keď novopohansto nepredstavuje najdominantnejší znak v antikristovských prvkoch novoveku, ako symptóm je dôležité a príznačné, takže je potrebné sa o ňom zmieniť.

Pod novopohanstvom bývajú niekedy označované trendy zbožšťujúce v novoveku určitú sociálnu alebo materiálnu základňu ľudskej existencie akými sú napr. štát, národ, trieda, rasa, pôda, zem, technika a podobne. Keďže všetky tieto pojmy majú význam len v relácii k človeku a bez neho strácajú svoj privilegovaný význam, spadajú ako podkategórie do pojmu antropocentrizmu a je zbytočné o nich hovoriť zvlášť. A aj keď sa im nedá uprieť zlučiteľnosť s pojmom novopohanstvo, vzhľadom na to, aby sa dalo predísť zamieňaniu s novopohanstvom takým, ako bolo opísané vyššie, to jest s pokusom o obnovenie starovekej idolatrie, nebudem ho tu pod tento pojem zaraďovať.

Záver

Na záver by som si dovolil povedať, že zo všetkých príznakov antikristovstva, ktoré boli uvedené vyššie, by sa dalo usudzovať skôr na to, že doba
Antikristova sa povážlivo približuje a nie žeby tu ešte nebola, a že možnosť totálneho zvrátenia antikristovského trendu nie je príliš pravdepodobná. Je možné, že Cirkvi sa podaria ešte čiastkové výťazstvá, ale vrátiť situáciu do stavu, v ktorom by platilo cirkevné učenie ako spoločenská norma, na nejakej veľkej geopolitickej ploche, sa asi nepodarí. To však je všetko v rukách Božích.

Sv. Augustín píše v Božom štáte o konečnom odviazaní diabla na konci čias, ktorému bude predchádzať príchod Antikrista: (citujem) „Na konci ho odviaže Boh, aby boží štát na veľkú chválu svojho Vykupiteľa, Osloboditeľa a Pomocníka uvidel nad akým mocným nepriateľom zvíťazil. Čím sme v porovnaní s tými budúcimi svätými a veriacimi? Na ich skúšanie bude odviazaný tak silný nepriateľ, s ktorým my, hoci teraz je priviazaný, zápasíme uprostred toľkých nebezpečenstiev.“ (koniec cit.) Toto posledné prenasledovanie, ktoré prevedie diabol skrze Antikrista a ktoré sme my možno neuzreli ešte ani v náznakoch, aj keď sa mnohí domnievajú, že obludnosti 20. storočia sú natoľko omračujúce, že vystačia na vykreslenie týchto budúcich dní.

Domnievam sa, že skutočnosť bude omnoho tvrdšia a že konečné účtovanie Antikrista s Cirkvou a kresťanmi prekoná aj hrôzy minulého storočia. Pre veriaceho kresťana je tu však dvojitá útecha. Na jednej strane môže ďakovať Bohu, že tie hrozné skúšky sa mu vyhnú, pretože kto môže povedať dopredu ako by obstál v ohni prenasledovania? A na strane druhej ak ho dostihnú, môže sa utešovať práve slovami sv. Augustína: „Čím sme v porovnaní s týmito budúcimi svätými?“, v nádeji, že aj on bude k nim počítaný.


Preto by som si dovolil na záver zhrnúť tento neoptimistický príspevok skromnou radou: netreba podceňovať Antikristov vplyv na dnešnú dobu, ale zároveň netreba podliehať panike, pretože Cirkev má od Boha víťazstvo sľúbené a ani Antikrist, ani Satan jej ho nemôžu vziať.


Prednáška odznela na konferencii Te Deum z 25.11.06 v Brne