streda, 6. júna 2007

Návrat Kráľa


Nie som demokrat už preto, že pokora a rovnosť sú duchovné princípy nakazené snahou uplatňovať ich mechanicky a formálne, takže výsledkom nie je všeobecná skromnosť a pokora, ale všeobecná nadutosť a pýcha, pokiaľ sa nejaký škriatok nezmocní prsteňa moci – a potom budeme mať a máme otroctvo“.

J.R.R.Tolkien


„Pretože teda vládu jedného treba uprednostniť – lebo je najlepšia – a stáva sa, že sa zvrhne na tyraniu, ktorá je najhoršia – ako je jasné z toho, čo sa povedalo – treba sa usilovne snažiť zaistiť skupine kráľa tak, aby sa neocitla v tyranii.“


Sv.Tomáš Akvinský


„Kde sú ľudia zbavení úcty ku kráľovi, uctievajú milionárov, filmové “hviezdy“ a atlétov namiesto nich, dokonca prostitútky a zločincov. Pre duchovnú prirodzenosť ako i telesnú prirodzenosť platí: zamietnite jej jedlo a bude hltať jed“.

C.S.Lewis


Pôvodný článok sa nachádza na Pravom Spektre. Vzhľadom na nové inšpirácie a vzhľadom na pomerne hlúpe pripomienky, ktoré sa článku dostali, rozhodol som sa ho pre Sacrum Imperium prepracovať.


Primárne som vychádzal z ironickej poznámky Romana Jocha. Roman Joch totiž povedal asi toto: „Všetci by sme chceli žiť pod panstvom dobrého kráľa Aragorna“. Nemohol som nepookriať, nielen ako monarchista, ale aj ako priaznivec Tolkiena, ktorý ako katolícky monarchista nepovažoval evidentne Aragorna, ktorého sám „stvoril“ za natoľko „rozprávkovú“ bytosť ako konštitucionalista Joch.


Všetky modernistické sily spoločne nenávidia inštitúciu kráľa. Najväčším previnením kráľa pritom je, že mu patrí hierarchicky najvyššie postavenie v „systéme“ spoločenských inštitúcií a výsadné postavenie zvrchovaného vládcu nad krajinou. Spája sa tiež s temnými vekmi, ktoré má osvietené ľudstvo už za sebou.


Pre všetkých modernistov, od demokratických šamanov vôle ľudu až po totalitárnych kápov snažiacich sa zasahovať do najmenších detailov ľudských životov, je inštitúcia kráľa previnením sa proti ich utopickým konceptom spoločnosti.


Dokonca monarchia neposkytuje dostatok slobody /pozor, myslí sa hlavne sloboda páchať zlo!/ a preto je nevhodná.Rovnako tak pre mnohých „konzervatívcov“, hájacich liberálnu demokraciu a neschopných nájsť autoritu, ktorou by svoj pseudokonzervativizmus zaštítili.


Týchto všetkých nazývam v tomto článku demo-liberálmi pre ich názor, že moc pochádza od občanov a tí majú právo kreovať ju na základe pravidelných volieb. Samozrejme tento názor je mylný, pretože moc a to každá moc pochádza od Boha!A samozrejme každý z našich modernistov túži, aby politici, ktorých si volia, napĺňali ich - často podivné - chúťky za neprehlušitelného povyku demo-liberálnych ideológov predhadzujúcich za to ľudu ohlodanú kosť volebného práva, ktorá im dáva podiel na moci.


Akoby napĺňajúc intencie komunistického „predovšetkým človek“ obhliada človeka v prospech jeho dialektické povýšenie v masu a voliča.Samozrejme, všetci sú potom sklamaní: keď nie je práve pri moci ich favorit, alebo ak sa nespráva tak, ako to oni, ktorí ho predsa dostali k moci, od neho očakávali a ako to on sľuboval. Nie je ani nijako výnimkou absolútna znechutenosť a sklamanie, keď sa stane, že už neveria nikomu, keďže všetci im nasľubovali hory-doly a nič z toho nesplnili.


Lebo demokracia je pre plebs primárne prostriedkom na uskutočňovanie vlastných cieľov a tak sa nespája s dobrom, ale s egoistickým záujmom, ktorý si s ňou voliaci spája.A demokratický politik – tak znie nepopierateľný slogan demo-liberálnych ideológov – je služobníkom ľudu a má plniť jeho vôľu. Aj keby tá vôľa bola samovražedná, dodávam.

Skutočný vzťah a lojalita k demokratickým vládcom je nulová, aj keď prázdne reči o občanovi na prvom mieste ostávajú.


Veru tak, a priori dobrý volič sa nikdy nemýli! A ak sa nebodaj aj pomýlil, nie je to jeho vina, pretože moc pochádza od neho a zlí sú len tí politici, ktorých volí a ktorí ho oklamali. A politici – vidiac predovšetkým svoj vlastný záujem – preto doslova žobrú o voličov hlas a poskakujú okolo voliča ako pes čakajúci na kosť. Vo volebnej kampani sa potom snažia voliča čo najviac oblbnúť, často podľa hesla „chlieb a hry“. Je to honba o percentá, tie jediné sú zaujímavé, nie človek a nie pravda.
A samozrejme, nezabudnime na to najdôležitejšie: každý občan má „právo“ voliť si svojich vládcov. Síce mi príde nejasné, kde sa mu toto oprávnenie vzalo a či sa s ním už narodil, alebo mu ho darovala neomylná inštancia demo-liberálnej Múdrosti, ale musíme ho akceptovať, inak nás demo-liberáli obvinia z útoku na ľudskú dôstojnosť, ľudské práva, označia nás za fašistov, komunistov, klerikálov a ktovie čo ešte všetko, a to samozrejme jedným výdychom s nonšalantným úsmevom na perách, za potlesku svojich ideologických familiárov.
Zároveň neopomenú kritizovať to, kto všetko sa do tej politiky ich demokratickým výberom dostal – zvlášť to platí pre „fundamentalistov“ typu Vladimír Palko – ktorí podľa nich v politike síce nemajú čo robiť, ale keďže sú demokraticky zvolení…ťažká to dilema, nájdu si iný dôvod. Pretože, keď si vymysleli právo, nemôžu kritizovať.
Za to však vedú proti nemu tú najtvrdšiu vojnu, majúc za sebou väčšinu médií, ktoré sú dnes významným nástrojom politického boja a v konečnom dôsledku silne manipulujú všeobecnú vôľu. V spoločnosti sa neustále vedie občianska vojna za ešte viac ľavicových výmyslov v praxi.
Milí voliči, my vám dáme také práva aké si len vysnívate.A uplatňovať akékoľvek právo, ktoré bolo vymyslené, je predsa sväté. Samozrejme, predovšetkým sekulárni demo-liberáli vám nikdy nevysvetlia, ako môže byť u nich niečo sväté, ale na nezmyselné sekularizované obsahy slov ako „ľudské práva“, „krst“, „sväté“, a tak ďalej, sme si už zvykli.
Eduard Chmelár – inak nepochybne jeden z najlepších a nedocenených slovenských humoristov – tak napríklad v jednom článku na svojom SMEblogu nedokáže prežuť, že niekto jednoducho neuznáva za ľudské práva akýkoľvek nezmysel liberálnych a ľavicových utopistov.
A tak ľudské právo na demokratickú voľbu vládcov musí byť ešte hlbšie a rozšírenejšie – pripomína to síce nejakú seansu, ale ezoterický slovník u demo-liberálov nikdy neprekvapuje.
Viem si celkom týchto ideológov predstaviť na mítingoch pred plnými námestiami ako exakticky prevolávajú k ľudu: „Ešte viac slobody, poďme ešte hlbšie, nenechajme sa oberať o naše práva, poďme ešte hlbšie, viac práv a viac slobody, rovnosti, viac, viac, proti tejto nedostatočnosti“. Div, že neodpadnú ako Tatanka-Yotanka pri slnečnom tanci.
Ako sa žiadna heretická a tobôž nie sekulárna predstava o človeku vo svojej veľkosti a nádhere nevyrovnala katolíckemu poňatiu, tak sa ani demo-liberálne poňatie nikdy nemôže vyrovnať ideám dobre usporiadanej monarchie. V takej monarchii vládne panovník, ktorého hlavným záujmom je všeobecné dobro obyvateľov svojej krajiny, panovník ktorý dbá na ciele svetskej vlády a rozoznáva ich v rámci hierarchie, v ktorej sa nachádzajú.
O to krajšia je ešte idea KATOLÍCKEJ monarchie, ktorá poskytuje tie najlepšie záruky pre to, aby sa panovník nezvrhol na tyrana. Nerobím si ilúzie, že pri dnešnej vládnucej paradigme demokracie by bola realizovateľná, ako sme už viackrát uviedli, ale aby bola realizovateľná v budúcnosti – a je celkom možné, že o 100 rokov v Európe už demokracia nebude -, aby idea monarchie bola alternatívou pre prirodzený /teda nie revolučný/ vývoj.Prirodzene, v praxi bola idea katolíckej monarchie naplnená len výnimočne, práve preto, že panovníci ponímali svoju vládu zlým spôsobom, priečiacim sa základnému princípu katolíckeho monarchizmu.
Práve takáto monarchia však poskytuje najlepšie možnosti pre ľud kráčajúci za svojim panovníkom, pretože vie, že panovník koná s ohľadom na ich záujmy, ako sa len dajú v rámci celej spoločnosti uspokojiť. Koná v záujme ľudu i vtedy, keď ľud sám by sa vydal zlým smerom.
A dobrý kráľ absolútne podriaďuje potenciálne osobné záujmy všeobecnej potrebe spoločnosti. Nerobil tak len mýtický Aragorn, kráľ, ktorý vzbudzuje i dnes, v dobe všeobecnej nenávisti k hierarchii a ku kráľovi, úctu a obdiv, ktorá je človeku prirodzená.Robili tak aj mnohí králi, spomeniem len blahoslaveného Karola I., ktorý bol panovníkom aj na našom území.
Pretože kráľ v dobre usporiadanej monarchistickej spoločnosti je vzorom pre ľud a robí politiku vecou cnosti, namiesto onej špinavej politiky, ktorú vždy predvádzali demokratickí politici, aj napriek tomu, že i v demokracii, sa v politike objavilo niekoľko cnostných ľudí.Aragorn – pod ktorého vládou by sme, aj podľa Romana Jocha, všetci radi žili – sa stal obnoviteľom Impéria.
Jeho ľud ho miloval ako by nikdy nedokázal milovať demokratickú vládu, avšak to je ešte stále menej dôležité ako jeho činy. Činy toho, ktorého nikto nezvolil, avšak nikto jeho vládu nepokladal za uzurpáciu.
Pravda, ľud Gondoru netrpí mylnou ilúziou, že ak si bude voliť svojho panovníka podľa svojej chuti, bude sa mať, ako sa mu zažiada.Dúfajme, že raz bude tá správna doba pre návrat kráľovského majestátu, že ľud pochopí, že slúžiť kráľovi prináša väčší osoh, ako podriaďovať sa rozhodnutiam inštitúcií, ktorým nikdy nebude patriť ich srdce.
Pochopí, že „žiť pod vládou dobrého kráľa Aragorna“ nemusí byť len zbožným prianím či ironickou poznámkou. A že tieto slová Tolkienovho príbehu nebudú platné len pre vymyslenú postavu Aragorna:„Aragorn si kľakol a Gandalf (zosobňuje pápeža) mu nasadil korunu na hlavu“.
„Prichádzajú dni kráľov a nech sú požehnané, kým budú stáť tróny Valov!“Keď Aragorn vstal, všetci na neho hľadeli mlčky, lebo mali dojem, že sa im ukázal prvý raz. Čnel nad všetkými, vysoký ako dávni morskí králi. Zdal sa starý a predsa v rozkvete mužnosti. Na čele mu sídlila múdrosť, v rukách mal silu a moc uzdravovania (tu by som rád upozornil na vieru v uzdravujúcu moc kráľov v stredoveku, ako aj na to, že bez kráľa zem upadá, najkrajšie to hádam vyjadril T.S.Eliot vo Waste Land) a okolo neho sa vznášalo svetlo. Faramir zvolal:„Vidíte kráľa!“V tej chvíli zaduli všetky trúby a kráľ Elassar vykročil k závore. …Na najvyššej vežičke citadely zaviala zástava Stromu a hviezd a začalo sa panovanie kráľa Elessara, ktoré ospievali mnohé piesne“.

Záver pôvodného článku vyvolal značné pohoršenie liberálov. Preto by bolo dobré dopracovať to, čo som už na tomto mieste načrtol. Vzťah medzi literatúrou a skutočnosťou totiž nie je celkom bez významu, ako sa to niektorí čitatelia snažili v reakciách k môjmu článku povedať. Pre nich bolo bláznovstvom použiť akokoľvek beletriu v politologickom článku. V skutočnosti však v tomto prípade išlo len o ich nekompetentnosť.
Aj literatúra má obrovský význam. Spomeňme Voegelinovu analýzu Musilovho románu Muž bez vlastností – Voegelin dokonca dával tejto knihe prednosť pred mnohými faktmi, ktoré by si za svoje vzali moji kritici, ktorí sa v skutočnosti týmto veciam príliš nerozumejú – práve Musil totiž rozobral to, čo bolo pre uchopenie modernej spoločnosti najdôležitejšie a síce rozpad formy, či substancie.
Na tomto mieste možno treba odporučiť Voegelinovu knihu Nová politická veda, v ktorej autor výborne opisuje problém reprezentácie spoločnosti.Mimochodom ak by sme sa obrátili na obdobie v ktorom prichádzalo k významným premenám barbarských kmeňov, ale aj v predchádzajúcich a neskorších obdobiach sa spoločnosť predovšetkým reprezentovala cez beletristické diela a to oveľa očividnejšie ako je tomu dnes, kedy sa nájde toľko nechápavých!
Spomínam to aj v súvislosti s J. R. R. Tolkienom, lebo práve ten sa venoval mnohým týmto literárnym vyjadreniam: eddickým piesňam, Beowulfovi, Kalevale a ďalším. A keďže Tolkienovým zámerom bolo dať podobný mýtus aj Anglicku, spadá aj Pán Prsteňov do tejto kategórie a dokonca odráža Tolkienov pohľad na spoločnosť – čo je preukázateľné aj štúdiom jeho listov.
Okrem toho odráža najvšeobecnejšiu myšlienku spoločenského poriadku a jeho sakralizovaného ukotvenia, ako vidíme v citovanej pasáži, ktorá je v skutočnosti veľmi dobrým vyjadrením idey monarchie, ktorú tu prezentujem. Som tej mienky, že pasáž, ktorú som z Tolkiena vybral – a ktorá poburovala akurát recenzentov v Rudom práve – veľmi dobre odkazuje na ideu monarchie, jej podstatu a vznešenosť ako aj krásu usporiadanie pod týmto poriadkom a možnosti zdravej spoločnosti žiť v súlade s pravou hodnotou súcna a rozvíjať časné hodnoty pod klenbou transcendentna premietnutého v postavenie inštitúcií.
Dôležité o tom hovoriť napriek paradigme, ktorá vyžaduje všeobecnú modloslužbu demokracie a z tých, ktorí sa k nej nepridávajú robí nepriateľov ľudstva, slobody a spoločnosti.