štvrtok, 7. júna 2007

Od vojny k prímeriu a späť


Katolicizmus a demokracia v 20. storočí

Neustále sa zostrujúca kultúrna vojna v dohasínajúcej západnej civilizácii, pred nás kladie úlohu formulovať nahromadené problémy, ich príčiny, alebo potenciálne riešenia v čo možno najvyhranenejšej podobe a to či už z dôvodu domnienky, že náprava je ešte možná, alebo z dôvodu potreby zanechať po sebe čistý stôl v čase zmaru. To často vyžaduje predostrieť nepríjemných úvah a záverov spochybňujúcich správnosť konania osôb a inštitúcii, ktorých posvätnosť napriek chybám vzbudzuje naďalej oprávnenú úctu. Ani v hodine dvanástej by nemala byť zbytočne preferovaná potreba konania a spolupráce za každú cenu, doporučená týmito inštitúciami, pred potrebou poznania s kým ideme vlastne spolupracovať, aby sme sa nestali na spôsob našich predchodcov účastníkmi dejov, ktoré potom ako sa vyvalia v prameňoch z podzemia prítomnosti, naberú v neustále mohutnejúcich tokoch na seba záplavu kalu a skončia v moriach čo nemali byť radšej nikdy objavené a do ktorých vlastne nikto nechcel doplávať.

( Problém vzťahu demokracie a katolicizmu )

Jedným z tých nahromadených problémov je vzťah katolicizmu a demokracie. V oficiálnych katolíckych kruhoch býva prezentovaný ako raz a navždy vyriešený napriek tomu, že medzi nimi panuje evidentný vojnový stav zatláčajúci Cirkev stále viac a viac do defenzívneho postavenia. Tento účelový sobáš z rozumu sa prezentuje ako osudová láska dvoch ideí, ktoré si boli súdené a ktorých oddelenú existenciu si už ani nemožno predstaviť. A ak áno, tak len na škodu katolicizmu.


Sympatizanti demokracie v katolíckych radách si nekladú, alebo si nechcú klásť otázku, prečo tieto dve idey, idea katolicizmu a idea demokracie, ak sú vzájomne tak kompatibilné ako nám je tvrdené, obidve od začiatku stretnutia jedna druhú neznášali a okamžite v sebe rozpoznali nepriateľov? Kresťanskí demokrati v tom vidia omyl zo strany Cirkvi. Ak by sme to aj pripustili, ako následne pripustiť, že by sa rovnako pomýlila aj demokracia? Bola predsa znamením doby a výrazom túžob najširších más, ako sme o tom neustále presviedčaní, ako je možné že ona, osvietená, nerozpoznala svojho údajného dobrého spojenca? Alebo to nebol omyl, ale presne zameraná deštrukcia jedinej sily, ktorá je schopná vzdorovať prométheovským tendenciám vzbury proti Bohu?


Klasik povedal, že veci sa udržiavajú tými istými princípmi akými boli vytvorené. Základy novovekej demokracie boli vybudované na vzbure proti Cirkvi a Bohu. Súčasnosť nás presviedča o tom, že tieto základy zostali nezmenené a navyše zmohutneli na neuverenie. Často aj vďaka zaslepenej pomoci katolíkov. Aj tí najkonzervatívnejší katolíci súčasnosti sa totiž zvyknú dovolávať demokracie, aby zaistili možnosť dôstojnej existencie Cirkvi v nepriateľskom svete a aby Cirkev mohla slobodne hlásať svoje názory. Neuvedomujú si, alebo si nechcú uvedomiť, že sa dovolávajú ochrany svojho nepriateľa, ktorý „vydal o sebe svedectvo“ a „podľa ovocia ho spoznali“. Dejiny demokracie sú dejinami antikatolicizmu. V čase keď sa Cirkev rozhodla pre obrat k demokracii, nezmenila demokracia na svojej proticirkevnej podstate nič. Ten kto sa mal zmeniť a zmenil sa, bola Cirkev. Čo mohlo byť príčinou tejto zmeny, alebo jednou z hlavných príčin a aký to bol radikálny obrat oproti postoju Cirkvi v minulosti sa pokúsim ukázať nižšie.

( Čo rozumieme pod slovom demokracia )

Hneď na začiatku bude nutné poukázať na určitú nezrovnalosť a variabilitu v používaní slov demokracia, demokratický a demokrat v myslení od 18. do 20. storočia. Na jednej strane sa pod týmto pojmom myslelo úsilie, ktoré by sme mohli charakterizovať ako „osvieteneckú“ snahu o emancipáciu a oslobodenie človeka z pút metafyzických, sociálnych a často aj fyzických daností spätých v očiach osvietencov s úpadkovou minulosťou symbolizujúcou temné ujarmenie človeka v putách povery a náboženstva.


Pod demokratizáciou a demokraciou sa rozumelo zrovnoprávnenie a rovnosť rôznych ideí, vierovyznaní, etník a nielen rovnosť sociálna. V politickej a sociálnej rovine sa jednalo o aplikáciu viacerých ideí, ktorých kombináciou vytvorili osvietení a liberálni demokrati ucelený systém úplnej štrukturálnej zmeny v postavení človeka vo svete. Ich snahou bolo vytvoriť spoločnosť osamelých atomizovaných quasi heroických jedincov s možnosťou maximálne slobodnej voľby z maximálneho počtu možností, ktorí nebudú zdieľať zmysel života na základe transcendentnej informácie tradovanej cez generácie ľudí, ale sami ho budú hľadať, prípadne popierať počas celoživotného potácania sa v neistote a chaose.


Ich vývesné štíty boli: ľudské práva, sloboda prejavu, sloboda svedomia, sloboda zhromažďovania, všeobecné hlasovacie právo. Skrátka celkové oslobodenie indivídua.Na strane druhej sa často pod týmto pojmom označuje určitý sympatizujúci postoj riadiacej či intelektuálnej elity, alebo vyšších sociálnych vrstiev vo všeobecnosti, k vrstvám nižším. Za demokrata, alebo za človeka s demokratickým cítením a chovaním sa zvyklo označovať niekoho, kto bez kastových alebo sociálnych predsudkov pristupoval k ľuďom z nižších sociálnych vrstiev, snažil sa zlepšovať ich sociálny status a to či už systematicky alebo nahodilo. Mohlo sa jednať práve tak dobre o vysokého cirkevného hodnostára ako aj aristokrata, alebo bohatého mešťana, ktorí mali v politike iné, často veľmi protikladné názory. Neskôr sa pojem demokratizácia začal nesprávne používať v súvislosti s katolíckym sociálnym učením z podobných dôvodov.


Neustále sa tu zahmlievali rozdiely medzi úsilím o zlepšenie ekonomickej a materiálnej situácie robotníkov, ktoré sa stalo akútnym až s príchodom industriálneho kapitalizmu a úsilím o zavedenie politickej a ideovej demokracie stelesňujúcej hore uvedené emancipačné tendencie, ktoré bolo aktuálne oveľa skôr, približne od polovice 18. stor. a malo od katolíckeho sociálneho učenia úplne odlišné ciele.Ak by skutočne platilo používanie slov demokracia, demokrat, demokratizácia pre úsilie snažiace sa o zlepšenie materiálneho a ekonomického postavenia proletárov a chudobných vrstiev, tak potom by v očiach „demokratov“ museli rôzne cirkevné rády ako aj Cirkev samotná mať punc demokratov z najlepších, pretože boli demokratmi v druhom význame tohto slova skôr ako ktokoľvek iný.


Navyše a na to netreba zabúdať, skôr naopak treba to neustále prízvukovať, je slovo a idea demokracie pôvodu predkresťanského, nemajúce nič spoločné so sociálnymi problémami novovekých dejín. Jedná sa teda o ideový prenos čisto politického ideálu ( ktorý však vo svojej antickej podobe, s otrokmi a úzkou slobodnou elitou mal ďaleko k novovekej utópii a ak by bol realizovaný vo svojej pôvodnej podobe, tak by jeho súčasní advokáti, dovolávajúci sa antických tradícii, bledli od hrôzy ) obohateného o novovekú protikresťanskú vzburu. Predmetom kritiky teda bude demokracia v pravom slova zmysle a nie demokratickosť alebo inak povedané „ľudovosť“ zmýšľania a konania.

( Doba a charakter obratu )

Doba, v rámci ktorej došlo k radikálnemu obratu v postoji Cirkvi voči demokracii, bola jednou z najdesivejších v dejinách ľudstva. Bolo to obdobie II. svetovej vojny, ktorá so sebou priniesla masové zabíjanie nevídaných rozmerov. Pod tlakom týchto okolností a zmätku z nich vyplývajúceho sa do popredia dostávalo emocionálne konanie motivované pocitmi hnevu, nenávisti, pomstychtivosti ale aj strachu a viny. Ľudia v tých časoch často radikálne menili svoje postoje a názory voči iným ľuďom, národom, náboženstvám a svetu vôbec.Radikálny obrat v niekoho chovaní však vzbudzuje vždy oprávnenú pozornosť a privádza ľudí do strehu.


Nutne si kladú otázku po príčinách, ktoré ho spôsobili a kladú si otázku, ktorý postoj: ten predošlý alebo súčasný bol správny, úprimný, racionálne premyslený a ktorý bol falošný, neúprimný, emocionálne podmienený, v strachu zrodený. Cirkev po ukončení II. svetovej vojny radikálne prehodnotila svoj postoj k demokracii. Z nepriateľa sa mal stať spojenec. Ťažko je teraz hodnotiť či išlo o účelovú alebo úprimnú zmenu názorov. Tlak sveta a mocností bol veľký a hrôzy vojny interpretované jednoznačne v prospech demokracie, či už liberálnej alebo socialistickej.


Každopádne sa jednalo o omyl, za ktorý platíme a budeme ešte vo väčšej miere v budúcnosti platiť.Katolícku cirkev často jej nepriatelia obviňovali z toho, že jej ide o moc a drží sa machiavellistického hesla: „Účel svätí prostriedky.“


Maľovali pestré kalendárové obrázky plné krvilačných mníchov, výlupkov to zákernosti a podlosti. Pravda je však taká, že Katolícka cirkev sa pridŕžala vždy požiadaviek veľmi neúčelových a hádala sa s mocnými o veci, ktoré by politický pragmatik ani neuznal za hodné zmienky. Ak by jej išlo o svetskú moc, tak mohla napr. uznať všetky sobáše Henricha VIII., podobne ako Luther uznal bigamiu Filipovi Hessenskému a doteraz by možno hrala dominantnú úlohu v Anglicku. K podivu, keď Cirkev začala po II. svetovej vojne skutočne jednať spôsobom, ktorý pripomínal účelovosť, všetci jej nepriatelia začali tlieskať. Žeby odrazu nedokázali oceniť stálosť v jednaní, ktorú tak túžobne od Cirkvi očakávali, ale dávali prednosť vykalkulovanému pragmatizmu, ktorý sa im predtým tak bridil?


Zdá sa, že bývalým kritikom katolíckej nedemokratickosti ani nevadil fakt, že obrat sa odohráva za okolností dosť pohnutých, ktoré nevylučujú neúprimnosť konania, za akých sa ku slovu väčšinou nedostáva ratio, ale emócie či už euforické alebo pocit strachu, prípadne viny. Tak sa v skutočnosti ukázalo, že hlavnou prekážkou spolupráce medzi demokraciou a Cirkvou bola práve zásadovosť Cirkvi a nie jej machiavellizmus. Akonáhle sa Cirkev ocitla v defenzívnom postavení, počala zľavovať zo svojich zásad a prijala demokraciu, jej nepriatelia jasali a blahoželali jej. Aj ten najnaivnejší stratég by pochopil o čo sa jedná. Nikdy sa nezabúdajú stáročia nepriateľstva kvôli nejakému vynútenému pokániu a obráteniu súpera. Takisto demokracia ako víťazná sila nemala dôvod zabudnúť na stáročné nepriateľstvo Cirkvi. Naopak toto bol len predstupeň k vytúženému pokoreniu a totálnemu zničeniu.


Väčšina katolíkov odmietajúcich tie najodpudzujúcejšie výstrelky liberálnej demokracie a rozkladné tendencie v Cirkvi sa zameriava na II. vatikánsky koncil ako tú etapu cirkevných dejín, v ktorej sa presadili retardačné sily a transformovali Cirkev na svoju podobu. Predchádzajúcich 17 rokov od roku 1945 do roku 1962 je považovaných za integrálnu súčasť toho vývoja, ktorý si zachoval svoju neprerušovanú tradičnú podobu po stáročia. Obávam sa však, že opak je pravdou. Z istého pohľadu je nutné vnímať práve skúsenosť II. svetovej vojny ako rozhodujúcu pre obrat, ktorý nastal v cirkevnej praxi.


To, čo započalo ako uznanie síl demokracie na poli svetskom, sa postupne rozrástlo do nevyhnutného akceptovania demokracie na poli cirkevnom. Cirkev akceptovala víťaznú demokraciu a postupne sa menilo jej demokratické smerovanie z extenzívneho, zameraného na podporu demokracie vo svete, na intenzívne ,ktoré zasiahlo Cirkev dovnútra a momentálne sa snaží premeniť ju na rovnako demokratickú inštitúciu ako sú inštitúcie sekulárne. Povel na ústup z autoritatívnych pozícii v politike a sociálnych veciach zaznel z oficiálnych miest po prvý krát v roku 1944 vo vianočnom posolstve pápeža Pia XII., v ktorom sa obhajuje demokracia aj keď s dodatkami o nutnosti poriadku a „ nadradenej autority, vystrojenej donucovacou mocou“.

( Situácia pred II. svetovou vojnou )

Pred II. svetovou vojnou sa postoj Cirkvi a katolicizmu k demokracii vyvíja podstatne odlišne. Všetky demokracie vzniknuvšie pred a po I. svetovej vojne mali protikatolícky charakter.

Vo Francúzsku vládla zúrivá sekularistická a slobodomurárska garnitúra, ktorá znechutená rastúcim vplyvom Cirkvi na konci 19. storočia, prikročila na čele s premiérom Emilom Combesom k radikálnym proticirkevným opatreniam. Cirkev je vyštvaná zo školstva, štátnych úradov a nakoniec je 30. júla 1904 zrušený konkordát s Cirkvou, 9. decembra 1904 je schválená odluka Cirkvi od štátu a pripravená konfiškácia cirkevného majetku, ku ktorej dôjde polovičato len vďaka masovým protestom obyvateľstva, pri ktorých nechýbajú ani mŕtvi. V Portugalsku sa od roku 1910 po páde monarchie dostáva k moci nepretržitá rada slobodomurárskych kamaríl šikanujúcich Cirkev aj veriacich, neštítiacich sa ani uväznenia detí zúčastnených na fatimskom zjavení. Parlamentná monarchia v Taliansku v duchu tých karbonárskych tradícii v rámci ktorých sa zmocnila roku 1860 Cirkevného štátu a nechala na seba dopadnúť prekliatie sv. Pia IX. nútila kňazov k vojenskej službe a s požehnaním vládnucej savojskej dynastie bojovala proti „ klerikalizmu“.


Štáty vzniknuvšie v Južnej Amerike v rámci dekolonizačného procesu boli taktiež väčšinou založené, formované a ovládané slobodomurárskymi mocenskými elitami a voči Cirkvi naladené nepriateľsky. Na protestantské parlamentné demokracie akými bolo Anglicko, USA, Nórsko, Dánsko a Holandsko nemala Katolícka cirkev žiaden vplyv, bola považovaná za porazenú a bola rada, že po štyroch storočiach protestantizácie ešte vôbec v týchto krajinách prežila. Preto necítili vlády v týchto krajinách takú akútnu potrebu proti nej bojovať resp. vôbec ani nemuseli. Všetky demokracie však, či už románske, severské alebo zámorské spájal jednotný odpor proti všetkému katolíckemu, ako stelesneniu protidemokratického postoja. Po I. svetovej vojne sa zásluhou prvého plošného víťazstva protestantských a slobodomurárskych demokracii rozšírili tieto vládne a ideové formy do strednej, južnej a východnej Európy. Vzniklo sedem nových sekulárnych republík, všetky buď s výrazným, alebo tlmeným, ale vždy protikatolíckym zameraním. Heslo „ Preč od Ríma!“ znelo z tribún a Cirkev dostávala ďalšie rany.


K tomu sa pridávajú režimy s maximálnou proticirkevnou brutalitou: slobodomurárske Mexiko a boľševické Rusko. Okolo roku 1920 sa zdá byť, že všetko svetské o čo sa Cirkev mohla oprieť je v troskách. O nejakých vzájomných sympatiách medzi reálnou demokraciou a katolicizmom nemôže byť ani reči.Čoskoro však prichádza reakcia. V priebehu 20. - 30. rokov sa etablujú v Taliansku, Portugalsku, Rakúsku, Španielsku, Poľsku, Maďarsku a na Slovensku autoritatívne stavovské alebo poloautoritatívne režimy založené na politickom tradicionalizme, ktorých postoj ku Katolíckej cirkvi osciluje od ochoty spolupracovať ( Taliansko, Poľsko, Maďarsko ) cez otvorenú ochranu ( Španielsko ) až po účasť na vláde ( Portugalsko, Rakúsko, Slovensko ).


Vzťahy samozrejme neboli ideálne, ale v porovnaní s protikatolíckou praxou v demokraciách to bol neporovnateľný posun. Vďaka novému režimu v Taliansku je Vatikán roku 1929 uznaný za samostatný štát. V Portugalsku a v Rakúsku, neskôr aj na Slovensku prebieha pokus o ustanovenie stavovského štátu podľa zásad encykliky Pia XI. Quadragesimo Anno a Cirkev je vnímaná jako integrálna súčasť režimu. V Dolfussovom Rakúsku bola zákonom zaručená účasť Cirkvi v spolkovej kultúrnej rade a v zemských snemoch. V Španielsku generál Franco zachraňuje Cirkev a katolicizmus od osudu podobnému tragédiám v Rusku a v Mexiku. Pápež Pius XI. posiela Francovi 12.12. 1937 po stretnutí so španielskym kardinálom Gomom svoje požehnanie.


Spojenie konzervativizmu, stavovstva, autoritatívnosti a katolicizmu sa zdá byť medzi dvoma svetovými vojnami prirodzené a úplne v súlade s tradíciou Cirkvi.Akútna hrozba komunistického režimu a mocenský vývoj na kontinente však donútili tieto režimy k pragmatickému spojenectvu s novopohanským národno-socialistickým Nemeckom. Toto spojenectvo sa stalo neskôr osudným pre povojnové nazeranie na konzervatívno-autoritatívne režimy.


To, že demokracie urobili rovnaký krok keď sa spojili s komunistickým Sovietskym zväzom, je naopak v protiklade k tomu bagatelizované. Na výsledok II. svetovej vojny potom nebolo nazerané, ako na porážku novopohanského národného socializmu slobodomurárskym novopohanstvom a komunistickým ateizmom, čiže ako na výsledok súboja o moc medzi rôznymi formami protikresťanskej vzbury, ale ako na definitívne zdiskreditovanie konzervatívneho autoritativizmu a jeho mocenskú porážku silami pokroku a demokracie. Reálny fakt porážky mocenskej, ktorá bola zrejme nevyhnutná, pretože nech by vyhrala akákoľvek z týchto síl, situácia by mala protikatolícky charakter, sa interpretovala zároveň ako porážka morálna.

( Situácia po II. svetovej vojne )

Po II. svetovej vojne, keď slovo autoritatívny začalo byť synonymom zla a demokracia zázračnou náplasťou na všetky krviprelievania vojen (tak hypnotizujúcou, že ju cítili potrebu skloňovať vo všetkých možných a nemožných pádoch aj komunisti) započali katolícki politici a intelektuáli s vylievaním vaničky konzervatívnych autoritatívnych režimov aj s dieťaťom.


Omámení vojnovým oparom krvi, v ktorom sa im zliali všetky pojmy spojené s autoritatívnosťou do jedného temného oblaku vypúšťajúceho zo svojich útrob apokalyptických jazdcov skazy, zdesili sa svojej minulosti a zároveň aj minulosti Cirkvi prezentovanej už od 18. storočia exponentmi liberalizmu a demokracie ako temnej minulosti autoritatívnej organizácie par excellance. Svojej osobnej minulosti sa zdesili preto, lebo mnohí v súlade s katolíckou sociálnou náukou a politickou tradíciu katolicizmu, podporovali autoritatívne režimy, alebo tradičné monarchie, skrátka všetko to čo bolo odrazu paušálne označované ako „fašizmus“ a ten bol zlý, porazený a morálne zdiskreditovaný. Na konto tohto hmlistého pojmu, do ktorého sa zmestilo všetko čo nebolo liberálno-demokratické a komunistické sa pripísali všetky zločiny, či už skutočné alebo fiktívne, čo každopádne stačilo na to aby každého prešla chuť sa zastávať akéhokoľvek konzervatívno-autoritatívneho režimu, pokiaľ nechcel byť výdatne do konca života oblievaný žurnalistickými splaškami.


Minulosti cirkevnej sa desili dvojnásobne. Či nebola priam predobrazom fašistického šialenstva? So svojimi, individualitu a prirodzenosť ubíjajúcimi rádmi, hierarchiou vyžadujúcou striktnú poslušnosť, antijudaizmom od ktorého je len krôčik k antisemitizmu, inkvizíciou plnou denucianstva a tyranie, hotovým to predobrazom gestapa? V zrkadle vojny a povrchného propagandistického porovnávania vznikali a dodnes vznikajú v demokratických kruhoch povrchné a zavádzajúce analógie medzi dejinami Cirkvi a praxou národno socialistického Nemecka. Hovorí sa o hnedej a čiernej totalite. Na druhej strane tu boli všetci tí skvelí, odvážni, neprehliadnuteľní demokrati a milovníci slobody, ktorí to vždy mysleli s ľudom čo najlepšie. Boli to každopádne víťazi a tým sa bolo treba pozrieť do očí a to tak, ako sa patrí, to jest z priama, ak katolíci nechceli aby sa im oni pozreli do očí s výrazom rozhnevaného robotníka zo sovietského plagátu. A tak sa spustila kresťanská vlna prehodnocovania, vyznávania viny, dušespytných a dejinospytných nárekov. Zrno bolo preosiate a kúkoľ bol oddelený od pšenice.


Táto triediaca mašinéria pracovala dvoma smermi. Jeden mal za úlohu vyhľadať podľa metódy odvodenej od idey pokroku, v ktorej súčasné javy, či už pozitívne alebo negatívne, sú vždy zákonitým následkom javov minulých a to aj tých najminulejších, všetko to negatívne čo spôsobilo uviaznutie politického katolicizmu v osídlach autoritárstva. Na druhej strane tu bola úloha dokázať svetu, že toto je len okrajová a zanedbateľná, resp. reformovateľná stránka katolicizmu a vyhľadať a predviesť, tú hlavnú demokratickú líniu, ktorej reprezentantmi boli už stredovekí myslitelia, často bez toho, že by o tom mali čo i len potuchy. Podobne ako u G. K. Chestertona, ktorý bol schopný v úprimnej viere označovať za ideových predchodcov demokracie mysliteľov a svätcov od Bellarmina a Suareza, cez sv. Tomáša Akvinského až po sv. Františka , prenášali sa v duchu dialektického pokrokárstva idey spätne naprieč stáročiami bez ohľadu na diametrálne odlišné dobové reálie.


Úplne sa ignoroval fakt, že aj dielo sv. Tomáša je mnohovrstevné a že okrem všeobecných zásad sociálneho rádu ako ich formuloval v Teologickej sume a ktoré svojou všeobecnosťou vyhovujú interpretom rôznych zameraní ( na sv. Tomáša sa odvoláva Pius XI. v Quadragesimo Anno, keď doporučuje stavovský poriadok, dovoláva sa ho Maritain, keď naopak doporučuje demokraciu a najnovšie som čítal na stránkach slovenského Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika štúdiu v ktorej nejaký exponent ekonomického ultraliberalizmu bojuje proti katolíckemu sociálnemu učeniu a tiež sa dovoláva sv. Tomáša ) napísal aj špeciálne traktáty o vládnej forme a sociálnom ráde De regimine principium, v ktorých by sme len ťažko našli, pokiaľ by sme sa za každú cenu neusilovali, niečo čo by zásadne pripomínalo novovekú demokraciu. Podobne krkolomne sa nakladalo aj so Suarezom a Bellarminom. Často sa za prejav „demokracie“ považuje schvaľovanie tyranovraždy, alebo oprávnenosť ľudu zvoliť si politický systém, ktorý ale nemusí byť demokratický a ani ním napr. u Suareza nie je, pretože za optimálnu považuje monarchiu. Po zvolení systému, ale vyžaduje vernosť a poslušnosť vládnucej dynastii. O nejakých politických stranách s rôznym ideovým zameraním a ideovej pluralite vôbec, nemôže byť ani reč.


Situácia sa stáva ešte zamotanejšou, keď sa laický katolík dočíta v knihách z opačného ideového tábora (napr. A. de Libera: Stredoveká filozofia, V.V. Sokolov: Stredoveká filozofia, J. Le Goff: Stredoveká kultúra ), že za predstaviteľov demokratických tendencii v stredoveku nie sú vlastne považovaní realisti ( či už umiernení alebo radikálni ), ako napr. sv. Tomáš ,ale nominalisti, ako Viliam Ockham alebo Marsilius z Padovy, odsúdení pápežom Jánom XXII. K trendu podsúvania demokratických ideí scholastikom a propagovaniu kresťanskej demokracie sa však nepridali len ľudia povrchne zasvätení. Etiene Gilson, jeden z najvýznamnejších novotomistov 20. storočia sa netajil svojou podporou M.R.P., taktiež Jacques Maritain novotomista s vysokou reputáciou (začínal ako sympatizant Maurrasovej Action Francaise, postupne sa pretransformoval na kresťanského demokrata - do akej miery v tom hral úlohu fakt, že jeho manželka a svokor boli konvertitami židovského pôvodu a Maritain stotožnil národno-socialistické rasové koncepcie s autoritatívnym režimom ako takým, z dôvodu pochopiteľného strachu a odporu, či do akej miery bol jeho definitívny príklon k demokracii v diele Kresťanstvo a demokracia z roku 1943 výrazom vďačnosti k Amerike, ktorá ho prijala na úteku z okupovaného Francúzka, to zostáva otázkou).


Ale nejednalo sa samozrejme len o novotomistov. Línia sa ťahala cez Lamennaisa, hnutie Sillon, Péguyho až k Mounierovi. Spoliehanie na kresťanskú demokraciu išlo tak ďaleko, že spisovateľ Francoise Mauriac sa dokonca nechal počuť: „ hlavnou úlohou Republikánskeho ľudového hnutia M.R.P. je navrátiť Pána zástupom“. Politická strana tak mala vlastne suplovať Cirkev. Ako to s tým navracaním nakoniec dopadlo, si môže urobiť predstavu každý, kto niečo vie o súčasnom Francúzku. Francúzski intelektuáli udávali tomuto trendu tón, ale čoskoro po vojne sa presúva kresťanská demokracia za hranice.


V roku 1946 sa do Talianska po rokoch exilu vracia Luigi Sturzo, ako stelesnenie talianskej kresťanskej demokracie. Predvojnový zakladateľ Partito Popolare Italiano, sympatizant liberalizmu, sa v novej realite cíti tak dobre, že keď ho zvolia za senátora, tak sa napriek tomu, že je kňaz nepridá ku kresťanskej frakcii, ale k zmiešanej. V závese za ním vystupujú Dossetti a De Gasperi, Maritainovi ctitelia a kresťanská demokracia sa udomácňuje aj v Taliansku. Ich dôvera v demokraciu je bezbrehá a Maritain píše de Gasperimu v jednom liste: „ Je preto v záujme demokracie vložiť kresťanské presvedčenie ako druh kvasníc do kvasu celého sociálneho života“.


Z jeho pohľadu to vyzerá teda tak, že demokracia kresťanstvo potrebuje. Aká je tá potreba silná môžeme tiež sledovať v súčasnosti.Po tom, ako sa etablovali kresťanské demokracie vo Francúzsku, Taliansku a nakoniec aj v Nemecku, sa stala existencia takých štátov, ako Španielsko a Portugalsko akousi trápnou marginálnou škvrnou, od ktorej sa bolo treba dištancovať. Odrazu už španielsky klérus nezaujímalo čo by sa s ním stalo v roku 1936 keby neprišiel Franco, teraz bolo treba sa dištancovať aby svet videl, že demokracia a Cirkev jedno jest. Od Opus Dei až po kardinálov. V 60. rokoch už boli nakoniec takmer všetci bojovníkmi za demokraciu. V Portugalsku bola situácia podobná.


Paradoxne Georges Bernanos, považovaný za katolíka s ľavicovými sklonmi sa ironicky dištancoval od tohto ideového obratu Katolíckej církvi, keď v článku Katolíci v zadnej línii opisoval situáciu slovami: „ ...posledným stupňom narušenia nejakého slova je práve to, že môže slúžiť komukoľvek a obávam sa, že slovo demokrat bude čoskoro náležať k takýmto slovám. Pán Ford prikladá veľkú dôležitosť tomuto pseudonymu, pán Stalin taktiež sa ho drží, pán Maritain sa ho dovoláva v mene sv. Tomáša a pri mojom nedávnom odchode z Ameriky istí španielskí jezuiti, až doposiaľ tak zanietení pre frankizmus, že ani dvanásťhodinový pobyt v chladničke by ich nemohol schladiť, začínali sa ho taktiež dovolávať“.


V skratke je tu načrtnutý obrat o 180 stupňov spôsobený šokom z II. svetovej vojny, faktom, že režimy, ktoré boli spriaznené s Cirkvou, alebo s ňou koexistovali na báze vzájomnej dohody, boli porazené režimami označujúcimi sa ako demokratické a to či už liberálno-demokratickými alebo socialisticko-demokratickými. K tomu pristupovalo, ako to už u víťazov býva zvykom, vytváranie tej správnej verzie dejín, v ktorej sa spomínali ukrutnosti porazených, ale o podobných aktivitách víťazov sa taktne mlčalo. Pod tlakom týchto okolností sa mnohým katolíckym intelektuálom a politikom doslova zrútil svet a začali považovať dovtedajší vývoj za chybný. Že sú si tohto radikálneho obratu vedomí aj samotní zástancovia kresťanskej demokracie, je možné vidieť napríklad na veľmi úprimnom formulovaní tohto problému


Bernhardom Sutorom v knihe Politická etika: „ Demokratická forma vlády sa u nás teší od konca II. svetovej vojny všeobecnému súhlasu, kresťanské sily ju významne spoluutvárali a cirkevná autorita odobrila. Nebolo to tak vždy. ... Konflikt medzi demokraciou a Cirkvou siaha hlbšie do dejín. Cirkevné autority 19. storočia videli v demokratickej revolúcii zvrhnutie Bohom nastoleného poriadku. Potláčanie a prenasledovanie Cirkvi revolučnými silami vo Francúzsku a inde bolo pre nich toho dôkazom. ... Kresťanská demokracia bola ešte počas obdobia medzi svetovými vojnami spornou.“


Toto otvorené priznanie presvedčeného kresťanského demokrata je myslím úplne dostačujúce. Odhliadnuc od všetkých interpretačných nuáns, je evidentné, že postoj Cirkvi k modernej demokracii bol minimálne od 18. storočia negatívny a že k obratu nedošlo na základe pozvoľného vývoja a racionálnych úvah, ale naopak prudko a na základe emócii, strachu a pocitu viny.

( Dôsledky a vyhliadky do budúcnosti )

O úprimnosti viery väčšiny kresťanských demokratov myslím nemožno pochybovať. Nedokázali však, na rozdiel od svojich predchodcov v minulých storočiach, domyslieť autoritatívny charakter organizácie, v ktorej sa nachádzali a ktorú správne považovali za šíriteľa svetla vo svete, ako nutný predobraz pre organizácie sekulárne. Opájali sa akousi víziou autonómie Cirkvi, ktorej je umožnené na základe určitého metafyzického pardonu prevádzkovať takú formu organizácie, aká je pre iné sféry sociálneho života zhubná. Tento spôsob uvažovania má možno základ v Aristotelovi.


Hneď v prvej kapitole jeho Politiky čítame odmietnutie názorov, podľa ktorých sa naprieč spoločnosťou vo vládnutí vinie rovnaký autoritatívny princíp v rodinách, vládach, ako aj u kráľov, spodobnený v predobraze otca ako autokrata a rodiny (detí, manželky ) ako poddaných, ktorých treba viesť, vychovávať a formovať. Aristoteles predpokladá jednak rôzne princípy a formy vládnutia pre rôzne sféry a inštitúcie v spoločnosti a zároveň prichádza so zárodkom idey, ktorá činí z dospelého jedinca niekoho, kto na rozdiel od dieťaťa nepotrebuje formovanie, výchovu a dozor. Z toho sa dá následne vyvodiť, ak aplikujeme túto ideu na modernú dobu, domnienka, že v rámci spoločnosti môžu vedľa seba koexistovať rôzne formy organizácie, s rôznymi ideovými základmi, bez toho, že by si vzájomne prekážali a negatívne sa ovplyvňovali a taktiež myšlienku o určitých schopnostiach človeka umožňujúcich mu byť tvorcom, spravovateľom, vychovávateľom a formovateľom seba samého v modernom význame slova.


Čo sa týka reálnej koexistencie rôznych ideových systémov v priebehu boja medzi demokraciou a katolicizmom, tak kresťanskí demokrati nedokázali v podstate rozlíšiť medzi prechodným obdobím, keď sa určitý ideový systém nutne delí o moc, ( ako napr. stredoveká monarchistická idea v boji s predkresťanským kmeňovým aristokratizmom, pričom realizovaný absolutizmus pravdepodobne nebol popretím predchádzajúceho vývoja, ale skôr jeho dovŕšením a stredoveké prvky z neho vykorenil až revolučný duch konca 18. stor.) s inými odchádzajúcimi, alebo nastupujúcimi systémami a obdobím v ktorom sa definitívne upevňuje moc daného systému.


Predpokladali, že demokracia našla v polovici 40. rokov svoju ukončenú podobu, na ktorej sa už nič zásadného nezmení. A ak niečo, tak len myslenie marxistov a ľavicových aj pravicových liberálov, ktorí sa umúdria a budú spolupracovať, keď uvidia, že Cirkev a katolíci to myslia teraz už s tou demokraciou skutočne úprimne a poctivo, odhodiac ohavný nános autoritatívnosti a kontrarevolúcie. Navyše podcenili fakt, že toto veľké mocenské garde sa nedeje len medzi dvoma politickými systémami, ale prebieha v rádovo inej rovine súboja dvoch úplne odlišných metafyzických postojov. Na jednej strane názor, že moc pochádza od Boha, na druhej koncept autonómnosti človeka nezávislého na Božej vôli a napĺňajúceho svoj osud vlastnými silami často s prométheovským podtextom vzbury proti Bohu. Na jednej strane názor, že človek zaťažený dedičným hriechom len sťažka a pomaly, za pomoci Božej milosti zlepšuje svoj pozemský údel a aj to len v určitých hraniciach, na druhej strane bezbrehá dôvera v schopnosť ľudského rozumu vykonštruovať vlastnou silou optimálnu, či dokonca ideálnou formu sociálneho bytia, založenú na realizácii maximálnej nezávislosti človeka na metafyzických a fyzických danostiach. Myslím, že nie je príliš namáhavé na základe najnovších skúseností dokázať mylnosť predpokladu o možnosti spolupráce, alebo mierovej koexistencie týchto dvoch koncepcii.


Stal sa samozrejme pravý opak toho, čo predpokladali kresťanskí demokrati a autoritatívny charakter Cirkvi je tŕňom v oku nielen nekatolíkom, ale aj (niečo čo kresťanskí demokrati nepredpokladali ani vo sne) katolíkom. Koncepcia tejto zdanlivej autonómnosti rôznych sfér sociálneho bytia, ktorá je v lepšom prípade predkresťanská, v horšom a aktuálnom protikresťanská, ignoruje jeden zo základných predpokladov kresťanského myslenia a tým je idea dedičného hriechu. Človek má po svojom páde narušenú prirodzenosť, ktorá je základňou pre všetky hriechy a nedostatky zaplavujúce ľudskú spoločnosť. Jedným z týchto dominantných neduhov, prejavujúcich sa už u detí, je túžba ovládať a mocensky expandovať, ktorá sa zastavuje len vtedy keď narazí na odpor. Jej tendenciou je, aby všetky požiadavky , nálady a vôľové pohnútky jedinca boli akceptované a vyplnené. Jej charakter je svojou podstatu totalitný a jej ciele, ak by neboli hatené ( Bohom, prírodou, alebo inými ľudskými vôľami ), sa nezastavia ani pred nekonečnom.


S pribúdajúcim vekom sa človek učí, alebo lepšie povedané je učený, že tieto tendencie je nutné tlmiť v záujme vlastného prežitia. Ľudské organizácie a idey ľuďmi, či už vymyslené, alebo spravované, sú rozvíjané a riadené tými istými vlastnosťami a pohnútkami a všetky majú totalitné tendencie, s ktorými by automaticky chceli ovládnuť možné maximum sociálneho a politického priestoru. Tento fakt neumožňuje inú koexistenciu rôznych protikladných ideí, ktoré sú nositeľmi rôznych metafyzických a sociálnych koncepcií, ako vojnovú. Každá nepriateľská idea spravovaná a rozvíjaná ľuďmi, nesúcimi si so sebou od kolísky po hrob dedičstvo prvého hriechu, usilujúcimi o čo možno najväčšiu mieru moci a ovládania, nutne smeruje k zničenie protikladnej idey.


Tento fakt zanedbali všetci tí katolíci, ktorí vychádzali pri konštituovaní kresťansko-demokratického ideálu z týchto nesprávnych premís: 1, Je možná mierová koexistencia rôznych vzájomne si odporujúcich systémov, ideových a sociálnych, bez toho aby sa chceli vzájomne ovládnuť 2, Je možné importovať podstatné prvky z nepriateľského ideového systému, bez rizika narušenia vlastného ideového systému 3, ideový systém, ktorý je v defenzíve a podrobí sa ideovému systému, ktorý je v ofenzíve, ale propaguje toleranciu, bude ušetrený ako rovnocenný.


Všetky tri predpoklady sa ukázali byť chybné. Cirkev, napriek všetkým ústupkom, je vnímaná v liberálno-demokratickom svete, ako vred na tele demokracie a slobody a útoky proti nej sa nezmenšujú, skôr naopak. Vo vnútri Cirkvi došlo k rozkladu práve pri pokuse implikovať demokratické prvky do autokratickej konštrukcie, pričom radoví katolíci boli už zo svetskej praxe informovaní obrátivšou sa Cirkvou, že demokracia je dobro, či v duchu liberálneho katolicizmu a sociálneho evolucionizmu, že je to jediná možná optimálna vláda, na ktorú sa čakalo stáročia. Alebo dokonca, ako tvrdí Michael Winock , že demokracia je perspektívou vychádzajúcou z filozofického optimizmu, v rámci ktorého katolík smie odhaliť reprodukciu viny za prvotnú pýchu, ktorá postavila človeka proti Bohu, čo v praxi znamená, že človek už nie je striktne viazaný dedičným hriechom, ale že môže vďaka svojmu úsiliu tento handicap prekonať a vytvoriť spoločnosť nezaťaženú týmto neblahým dedičstvom.


Je logické, že po takejto ideovej príprave bolo len otázkou času, kedy sa radoví katolíci začnú dožadovať tejto dobrej demokracie aj v rámci Cirkvi. Cirkevná hierarchia, podieľajúca sa po desaťročia na propagácii demokratických ideí, je len sťažka schopná vysvetliť prečo tento „najmenej zlý zo všetkých zlých režimov“ nie je dosť málo zlý, aby nahradil vo vnútri Cirkvi onen zvrhlý autokratický a hierarchický režim. V rámci tretieho predpokladu sa pravdepodobne kalkulovalo s tým, že pokiaľ sa Cirkev , ktorá bola už dlhší čas v defenzíve vzdá svojich univerzálnych pretendencii a potvrdí pluralizmus v politike aj v otázkach viery a svedomia, tak bude môcť nerušene žiť vo svojom autonómnom ghette, čo sa paradoxne nazývalo výjdením z ghetta.


Skutočnosť sa ukázala byť samozrejme inou. Liberalizmus a demokracia sú ideové systémy s takou istou tendenciou k totalite, ako každé iné, ale majú na rozdiel od konzervatívnych autoritatívnych režimov jednu nepríjemnú vlastnosť - neznášajú kresťanstvo.

A katolicizmus obzvlášť. Nárokujú si na ten istý univerzalismus, ako Katolícka Cirkev a sú ochotné na jeho presadenie použiť všetky prostriedky, čoho sme s narastajúcou istotou svedkami v posledných rokoch. Tí, čo očakávali niečo iné ako vojnu a chceli si uľahčiť prebývanie vo viere, na spôsob pestrofarebného karnevalu , v ktorom sú všetky masky rovnako cenené, sa asi mýlili. Kresťanskí demokrati naivne očakávali, že demokratický štát zostane neutrálnym napriek tomu, že nikdy predtým neutrálnym nebol, ako nim nebol v podstate nikdy žiaden štát.


Od Francúzskej revolúcie až podnes sa vinie, ako červená niť dejinami demokracii antikatolicismus. Domnienka, že by sa to mohlo z ničoho nič zmeniť a to práve vo chvíli keď demokracia triumfovala, bola tak nesmierne vzdialená výzve po čítaní znamení doby , ku ktorej pokrokárskí katolíci neustále vyzývali, domnievajúc sa, nie bez sebapreceňujúcej domýšľavosti vlastníkov najskúsenejšieho hmatu na tepe doby, že sa dá vysvetliť skutočne len šokom z vojny.


Situácia, ktorú zažívame teraz nie je zcestie, kde sa liberálna demokracia dostala, ako si niektorí nahovárajú, omylom a snažia sa ju „očistiť“ od nepatričných nánosov, či vrátiť ju do sladkých časov jej nevinnosti a opravdivosti, toto je jej naplnenie a údel. Pomaly a trpezlivo odstraňovala prekážky, ktoré stály v ceste dovŕšeniu jej ideálov, aby teraz mohla zberať sladké ovocie

víťazstva.


Náš Pán nás ubezpečil že všetky víťazstvá, okrem víťazstva Jeho Jedinej Apoštolskej Cirkvi Katolíckej, sú len dočasné a nám nezostáva len tomu pokorne veriť. V spoločnosti zloženej z jedincov zaťažených dedičným hriechom, majú katolíci voľbu nie medzi slobodnou a neslobodnou spoločnosťou, ale medzi totalitnými tendenciami sociálneho a politického systému s kresťanským , resp. katolíckym obsahom, alebo totalitnými tendenciami systému s protikresťanským obsahom.


Útecha z toho, že táto totalitná tendencia nemôže byť nikdy naplnená a to ako v kresťanskej tak aj v protikresťanskej tendencii, pretože jediná možná totalita je Boh ako Absolútne Bytie, je pre kresťanov možno ukludňujúca z metafyzického hľadiska, avšak tento pohľad sub speciae aeterni a istota konečného víťazstva, ich nezbavuje zodpovednosti za chybné rozhodnutia a za celkový chod sveta. Do akej miery je ešte teraz možné reálne uvažovať o reštaurácii kresťanského štátu je sporné. Každopádne všetci tí, čo hľadajú cestu menšieho odporu a netrúfajú si uvažovať v intenciách tradičného katolíckeho štátu, by si mali uvedomiť, že v konečnom dôsledku s nimi bude naložené podobne, ako so „ zatvrdenými reakcionármi a kontrarevolucionármi“.


Táto ich pohodlná cestička, ktorá sa snaží zachrániť to najnutnejšie z viery a Cirkvi pred skazou, tak nepodobná ceste kresťanských mučeníkov prvých storočí, sa môže skončiť v jednej veľkej jame, kde sa stretnú katolíci všetkých názorov, každý z nich pravda z inými pocitmi. Ten čo napriek „ znameniam času“ hájil neporušenosť tradície, bude aj pri ohavnej smrti pociťovať zadosťučinenie z uchovania vlastnej tváre, cti a v neposlednom rade aj z faktu, že bol podľa prikázania Pánovho „ opatrný ako had“, nedajúc sa napáliť sladkými rečami o tolerancii. Ten druhý snáď bude ďalej blúzniť, na spôsob súdruhov v gulagu nechápajúcich, ako ich mohol ten dobrý starý Koba, s ktorým chceli byť tak dobrými kamarátmi, omylom poslať na Sibír.Po porážke Francúzska v roku 1870 a po abdikácii Napoleona III., bola reálna šanca aby sa bourbonský pretendant na trón stal francúzskym kráľom. Jedinou prekážkou pri rokovaniach bol nesúhlas následníka s trikolórou ako štátnou vlajkou. Trval na tradičnej bielej vlajke so zlatými ľaliami so slovami: “Nedám si vytrhnúť z rúk zástavu sv. Ľudovíta a sv. Jany z Arcu“.


Nestal sa kvôli tomu kráľom. Pragmatik si povie, že bol hlúpy. Stratil korunu pre takú lapáliu. Ale v kontexte toho, ako dopadli ostatní monarchovia, či už zvrhnutí, alebo tí čo sa tvária, že vládnu, si myslím, že nedopadol až tak zle. Uchoval si vieru, tvár a česť, čo nie je zas tak málo v porovnaní s „vládnutím“ v monarchiách s vymierajúcim degenerovaným obyvateľstvom.


Niekedy, keď je zrejmé, že budúcnosť nebude stáť za veľa, nie je zlé poohliadnuť sa po takýchto vzoroch v minulosti.