streda, 6. júna 2007

Othmar Spann I. časť - biografia


Stredoeurópania by sa dali, pri troche zovšeobecnenia, rozdeliť na dve kategórie. Prvá by zahrnovala tých, ktorí sa v Strednej Európe narodia, ale cítia neustále istý deficit sebauspokojenia, vyplývajúci z averzie k rodnému okrsku zemskému.
Tí potom väčšinou neustále lámu rukami nad úbohosťou stredoeurópskych pomerov, hovoria o absurdite stredoeurópskych dejín a prahnú po tom, aby Stredná Európa zmenila nejakým, aj sebazázračnejším spôsobom, svoju tvárnosť. Tieto siroty bez vlasti, berúc si za matku všehomír, končievajú často v emigrácii, kde pokračujú v lamentácii, s občasnými prestávkami, keď preberajú nejaké ocenenie od svojich bývalých rodákov z tzv. Absurdistanu.
Aj v súčasnosti sme svedkami jedného z ich veľkých splínov nad stredoeurópskou politickou situáciou.


Druhú kategóriu tvoria tí, ktorých genius loci tohoto regiónu pohltil, vstrebal a spravil z nich integrálnu súčasť svojho bytia. Stredná Európa je ich domovom, bez kladenia podmienok a ultimát, je zdrojom ich myslenia a znamením ich identity. Do tejto druhej kategórie patril aj rakúsky filozof, národohospodár a teoretik moderného stavovského štátu, Othmar Spann.

Svojim zmýšľaním, životom a údelom, vyrastá z hĺbky stredoeurópskej pôdy, naskladanej z nánosov dejín, ako brehy Dunaja z naplavenín. Aj on podľahol čaru trosiek bývalej Kakánie Roberta Musila, prežívajúcej aj po fyzickej smrti tej skutočnej, štátnej, objímajúcej kedysi Strednú Európu v jednom imperiálnom celku a nárokujúcej si korunu cisárov rímskych. Snažil sa vyniesť z hlbín jej minulosti, zabudnuté drahokami dávneho Rádu a vsadiť ich do klenotov nanovo tepaných.


Pod povrchom tejto zeme, počmáranej ako perokresby Alfreda Kubina, drieme totiž starý svet stredovekej hierarchie, barokových emócii a exaltácie, zaschnutá krv nájazdov a plienení, svet Rádu a univerzalizmu, ktorý bol zničený.


Tmelom tejto zašlej jednoty, odvolávajúcej sa na jednotu starého Ríma, bol po stáročia katolícky univerzalizmus, tvoriaci základňu veškerého štátneho pohybu na tomto území od pádu starého impéria až po nástup osvietenectva. Tmel bol taký účinný, najmä v jeho poslednej barokovej forme, že bolo treba obludností Francúzskej revolúcie a napoleonských ťažení na to, aby bola tradícia stredovekého univerzalizmu definitívne zabitá. A aj potom boli posmrtné kŕče také mohutné, že to často budilo dojem zmŕtvychvstania.


Christopher Dawson vo svojej knihe The Dividing of Christendom, ktorá vyšla v češtine pod názvom Rozdělení nebo reforma západního křesťanství, píše:
„Jak sme viděli , tendence k sektářskému štěpení, jež je tak charakteristickým znakem tohoto období v protestantské Evropě, postihla také katolíky, přinejmenším ve Franci a Nizozemí. Ale tam kde byla barokní kultura nejsilnejší - v zemích Středomoří, ve střední a východní Evropě a v Latinské Americe - tomu tak nebylo. Jednota náboženství a kultury tam byla téměř úplná a je velmi nejisté, zda by byla vůbec někdy zničena, kdyby byla ponechána svému vlastnímu osudu. ... V některých částech Evropy však barokní kultura trvala dlouho do 18. století , zejména v habsburské říši... Když osvícenectví proniklo do této části Evropy, projevilo se osvíceným despotizmem Josefa II. a narazilo na značný odpor ze strany lidu.“

Strata tejto jednoty bola traumatizujúca nielen pre pospolitý ľud, ktorý hrá rolu zaostalých hoviadok v očiach osvietencov minulých a súčasných, či vládnucej triedy túžiacej po návrate starých čias, ale aj pre množstvo vzdelancov, ktorí začínali ako osvietenci, aby skončili ako zástancovia ancién regime.


K prvým patril Novalis (Friedrich von Hardenberg 1772-1801) so svojim spisom Christenheit oder Europa (Kresťanstvo alebo Európa) z roku 1799, v ktorom smúti za stredovekou náboženskou a politickou univerzalitou. Ďalší romantici ho nasledovali. Johann Joseph von Görres (1776-1848), organizátor branného odporu voči Napoleonovi a autor diela Europa und die Revolution (Európa a revolúcia) z roku 1821, Friedrich Schlegel (1772-1829), katolícky konvertita začínajúci ako republikán a končiaci ako cisársky úradník vo Viedni a Adam Müller (1779-1829), další konvertita a neskorší sekretár kancelára Metternicha.


O Müllerovi sa bude nutné zmieniť neskôr obšírnejšie, pretože samotný Spann ho uvádzal ako jeden zo svojich vzorov. Títo myslitelia, napriek tomu, že pochádzali z protestantského Pruska, boli po svojej konverzii inštinktívne priťahovaní Viedňou, v ktorej videli posledný relikt a slabnúci záblesk umierajúceho Rádu. Stali sa tak adoptívnymi synmi tohoto geo-priestoru, pokračovateľmi jeho duchovných tradícii a zároveň zakladateľmi tradície novej, tradície stredoeurópskeho kontrarevolučného myslenia.


Atmosfére prameniacej z tejto nostalgie za stratenou jednotou a Rádom, ktorá našla odozvu vo filozofii, literatúre a umení, vďačí za utváranie svojho myšlienkového sveta aj Othmar Spann. Je to stredoeurópan pevne vsadený do podunajskej pôdy, dedič stredoveku, baroka a katolíckeho univerzalizmu, snívajúci svoj sen o pravom štáte.


Jeho sen sa nikdy nerealizoval tak, ako by si to on predstavoval a jeho štát prebýval naplno len v jeho mysli, ako neviditeľné mesto Kytež ruských mýtov, ukryté pred zrakom smrteľníkov. Napriek tomu bol väčším realistom, než záplava liberálnych doktrinárov, sadiacich skleníkové sadenice, odsúdené k hnilobe a rozkladu.


Dlho bol zaznávaný, osočovaný a zľahčovaný. Snáď je už zápach z liberálnej ďžungle dostatočne intenzívny na to, aby sa ľudia poobzerali po alternatíve. Myslenie Othmara Spanna jednu z nich ponúka.


Život

V prvý októbrový deň roku 1878 sa v stredostavovskej rodine továrnika, vyrábajúceho mramorovaný papier, neskôr úspešného vynálezcu Josefa Spanna a jeho manželky Wilhelmini, rodenej Pascherovej, narodilo druhé zo štyroch detí, Othmar.


Spannova rodina bola už po dve generácie začlenená medzi prosperujúce meštianske kruhy v Altmannsdorfe pri Viedni, jeho matka bola dcérou plukovníka c. a k. armády a pred Othmarom Spannom vyvstávali perspektívy človeka, zo stredných vrstiev vtedajšej monarchie. Ako dieťa navštevoval meštiansku školu vo Viedni a prežíval pokojné detstvo, v kruhu patriarchálnej rodiny.


Rok 1890 však zmenil pokojný život dvanásťročného školáka, keď rodinu Spannovcov postihla dvojitá tragédia - smrť matky a krach rodinného podniku. Znamenalo to okamžitý pokles životnej úrovne a prepad do nižších vrstiev spoločnosti. Nutne sa tu vynára myšlienka, na hlboko zakorenenú motiváciu jeho neskoršieho ekonomického a filozofického snaženia, usilujúceho sa o konštrukciu ekonómie a spoločnosti, ktorá by minimalizovala podobné hospodárske otrasy, zasiahnuvšie aj jeho samého v útlom veku.


Následkom krachu Spann nemôže navštevovať gymnázium a odchádza z Viedne k starým rodičom do Zwetendorfu v Dolnom Rakúsku. Bez vyhliadky na maturitu, ale s túžbou študovať, sa nakoniec zapisuje na kursy Obchodnej školy pri Prvej rakúskej poštovej sporitelni, ako jej zamestnanec. Po ukončení kurzu sa rozhodne dostať za každú cenu na univerzitu a tak absolvuje kursy, pripravujúce mladých ľudí, ktorým nebolo umožnené študovať na gymnáziiu, na maturitu. V roku 1889 konečne zmaturuje, čím sa mu otvoria možnosti na univerzitné štúdium.


Ešte v tom istom roku sa zapisuje k štúdiu filozofie na Viedenskej univerzite. Čoskoro odchádza študovať vedu o štáte na univerzitu v Curychu, svoje vzdelanie dopĺňa na univerzite v Berne a dokončuje v Tubingene, kde bol roku 1903 promovaný u F. J. Neumanna a A. Schäflea.
Spannove postoje a myšlienky sa už počas štúdia vyprofilovali do podoby, ktorá sa v nasledujúcich desaťročiach prehlbovala, ale vo svojej podstate už nemenila. Ako jeden z mála, ak nie jediný, sa pred rokom 1918 vážne zaoberal znovuoživením prvkov stredovekého spoločenského usporiadania, založeného na stavoch, profesných zväzoch a mnohovrstvennej hierarchii s komplikovanou deľbou moci.


Ako katolík dobre poznal encykliku Leva XIII. Rerum novarum, ktorá naznačovala, aj keď len veľmi vágne, možnosti alternatívy medzi kolektivistickým socializmom a individualistickým kapitalizmom. Ale žiaden známejší ekonóm alebo sociológ (snáď okrem Heinricha Pescha a Karla Přibrama), nebol ochotný a schopný rozpracovať celostný systém, založený práve na stavovských predpokladoch. Pojmy a rámec, v ktorom sa načrtávali možné projekty boli veľmi neobsažné a skratkovité.


Až Othmar Spann vytvoril komplexný projekt stavovského štátu, použiteľný pre katolícke (a nie len katolícke) vnímanie sveta. Svojich predchodcov videl, v už hore spomenutých nemeckých romantikoch. Medzi nimi a Spannom sa však klenie priepasť sto rokov a kým oni zachraňovali zvyšky starého, on už sa pokúšal budovať Rád nanovo.


Svoj systém nazval univerzalizmom a napriek mnohým nepodloženým obvineniam z nacionalizmu, ho nechal vyústiť do nadnárodnej jednoty. Vedomie náboženské u neho vždy prevýšilo úzke kmeňové záujmy, napriek intenzívne prežívanému vlastenectvu. Táto vernosť katolicizmu a univerzalizmu, ho v závere života stála slobodu aj kariéru.Spannovo štúdium a následná skorá vedecká práca, spadá do obdobia prelomu storočí, pre ktoré bolo typické určité vytriezvenie, z utopických tendencií predchádzajúcich generácii vedcov.


Materializmus, pozitivizmus, naivný evolucionizmus stratili svoje čaro jednak vďaka novým bádaniam v oblasti ľudskej psychiky, novým objavom vo fyzike, či astronómii alebo mikrobiológii a na druhej strane aj vďaka bezbrehej nude a suchopáru, ktoré okolo seba šírili. Prežívali a prežili už len vo forme politických exhalátov pre masy. Akademickú kastu prestali vzrušovať a zaujímať.


Odmietnutie duchovne sterilnej a vždy urputne empiricky sa tváriacej atmosféry, prinieslo rôzne náhradné koncepcie, viac alebo menej vydarené, často nahrádzajúce bludy staré novými, naturalisticko-pozitivistické bludy, bludmi pseudomystickými alebo iracionalistickými. V oblasti sociálnych vied sa príval psychologizmu rovnal vyháňaniu čerta diablom. Kým predtým sa snažila veda napasovať všetky problémy na kopyto vonkajškových vzťahov, ignorujúc dušu, teraz sa zase utápala vo zvnútorňovaní a plávala na nedoziernych vodách ľudskej psyché.


Obidva prístupy však mali jedno spoločné. Bolo to dedičstvo z čias osvietenectva, stavajúce človeka-jednotlivca ako mieru všetkých vecí. Z jeho postavenia v materiálnom svete, z jeho psychických pochodov a zo vťahu týchto k iným individuám sa odvodzovala každá sociálna náuka a ekonómia, či už marxistického, pozitivistického alebo liberálneho typu.

Táto tendencia, v ktorej Spann videl dedičstvo stredovekého nominalizmu, prisudzovala reálnu bytnosť v prvom rade individuu a všetky ostatným pojmom realitu odvodenú, na individuu závislú. Pojmy ako štát, cirkev, stav, kasta alebo cech, boli len súhrnom vôlí občanov a nie formy, do ktorých sa vždy vytvarujú spoločnosti, nech by sa snažili o akúkoľvek alternatívu.
Konečný cieľ, oslobodenie tohoto samovládneho indivídua na úkor spoločnosti a štátu, bol napriek metodologickým postupom u obidvoch myšlienkových smerov rovnaký. A ako sa ukázalo rovnako nereálny a neuskutočniteľný; čoho dôkazom je aj súčasný chaos. Spannova zásluha spočíva v tom, že sa ujal na poli sociálnej filozofie obhajoby spoločnosti, pred prehnanými nárokmi indivídua, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázali ako autodeštruktívne, hubiace spoločnosť a tým aj jednotlivca, ktorý sa stáva vo všadeprítomnej potencionálnej anarchii obeťou vlastnej utopickej domýšľavosti.


Po ukončení vysokoškolských štúdií jeho kroky vedú do Frankfurtu nad Mohanom v Hessensku. Od roku 1904 tam pracoval ako vedecký pracovník v Stredisku pre súkromnú sociálnu starostlivosť, poverený vedením empirického bádania v otázke nemanželských zväzkov a detí. Ku koncu tohoto roku zakladá v Drážďanoch s Hermannom Beckom a Hannsom Dornom časopis Kritické listy pre súborné sociálne vedy. Kontakt s Hannsom Dornom sa nakoniec stal pre Spanna osudným. Tento publicista a neskorší profesor ekonómie mal pred sebou sľubnú vedeckú kariéru a za sebou nešťastné manželstvo s rakúskou poetkou Erikou Rheinsch. Ich vzťah sa začal rozkladať, zrejme po predčasnej smrti jediného syna Heinricha. Na troskách ich spolužitia dochádza v roku 1905 k zoznámeniu s Othmarom Spannom v redakcii spoločného časopisu, následkom čoho vzniká klasický a banálny trojuholník, ktorého výsledkom bol rozvod medzi Dornom a jeho manželkou.


Hneď na to sa v anglickom Doveri uskutočnil sobáš Othmara Spanna a Eriky Rheinsch, ktorá ho sprevádzala životom až do jeho smrti. Bola mu trpezlivou pomocníčkou, pomáhala mu pri korekciách jeho textov, radila mu a utešovala ho v časoch zlých. Svojho manžela prežila o sedemnásť rokov, ktoré venovala uchovávaniu jeho odkazu.
Táto rozhľadená a inteligentná žena s tvárou jemných čŕt sa okrem písania lyriky, spolupráce so skupinou Anthropos na časopise rovnakého mena a bádania v oblasti etruskológie, venovala propagovaniu veľkonemeckých myšlienok v dobovom duchu, ktorý považoval staré Rakúsko za brzdu pangermánskych snažení.


Budúcnosť mala dokázať, že jej vplyv na Spanna v tomto smere bol zrejme značný, avšak nie definitívny. Podobne ako Hamsunnova žena, bola pravdepodobne baranidlom, ktoré spolu so synom Adalbertom pretláčalo v rodinnej sfére sympatie k národno-socialistickému hnutiu, avšak v konečnom dôsledku neúspešne.

Manželia Spannovci mali dve deti, chlapcov Raphaela narodeného roku 1909 a už zmieneného o dva roky staršieho Adalberta , o ktorom ešte bude reč neskôr.

Spolu s rodinou sa Spann v roku 1907 vracia do Rakúska a ubytováva sa vo Viedni. Zároveň sa habilituje v Brne ako súkromný docent na Nemeckej vysokej škole technickej a od roku 1909 ako mimoriadny, od roku 1911 riadny profesor národohospodárstva tamtiež. Vo svojej habilitačnej práci kritizuje Wilhelma Diltheya a Georga Simmela a napadá ich koncepciu, podľa ktorej vzniká spoločenské zo vzájomného pôsobenia psychických jednotiek (indivíduí) a v protiklade k tomu presadzuje svoju funkcionálnu teóriu spoločnosti.


Ako pedagóg bol Spann mimoriadne obľúbený. Jeho prednášky navštevovali študenti aj z iných odborov a dokonca aj ľudia neštudujúci na univerzite. Veľmi populárne boli aj Spannove ľudové kurzy venované ekonomike a sociológii.

Až do obdržania profesúry v Brne bola však jeho hlavným zamestnaním v rokoch 1908-1909 funkcia tajomníka C. k. štatistickej ústrednej komisie vo Viedni. Ale vo februári 1908 sa už sťahujú Spannovci do Nového Lískovca, malej dedinky pri Brne, kde rok žijú v malebnom prostredí juhomoravského vidieka. Čoskoro nasledoval pobyt priamo v Brne. Trvalý odchod do Brna, zapríčinený udelením profesúry prehĺbil Spannov vzťach k sudetonemeckému obyvateľstvu, ktoré v tých časoch tvorilo na južnej Morave mohutnú spoločenskú silu.


Veľkonemecké ideály jeho ženy tu dostali svoju každodennú podobu, potvrdenú národnostným súperením medzi českým a nemeckým etnikom. Vyhnúť sa etnickým treniciam bolo v pomaly sa rozkladajúcom podunajskom impériu nemožné.


Spann si vybral pocit spolupatričnosti so sudetskými Nemcami a tejto voľbe zostal verný aj v dobe, keď už presiahla medze vnútroštátnej ťahanice a nabrala dimenzie medzinárodného konfliktu.


V roku 1909 zorganizovala Spoločnosť pre sociálnu politiku kongres vo Viedni, ktorého sa zúčastnil. Vo svojom vystúpení ostro zaútočil proti Maxovi Weberovi a Wernerovi Sombartovi, ktorí so svojimi teóriami, hlásajúcimi ekonomickú vedu oprostenú od akýchkoľvek hodnotových súdov, predstavovali Spannových ideových protivníkov. Avšak jeho vystúpenie nemalo žiaden úspech. Spannova rola vedeckého outsidera, obľúbeného sice v úzkom kruhu verných žiakov, priťahujúceho poslucháčov z rôznych fakúlt na svoje prednášky vďaka fascinujúcemu štýlu, jazyku a charizme, sa potvrdzovala vždy znovu v odmietaní jeho teórii vedeckou obcou.


Toto odcudzenie sa dobovým trendom v ekonómii, sociológii a filozofii nadobudlo svoju priznanú a prezentovanú podobu v spise Základné teórie národohospodárstva (Die Haupttheorien der Volkswirtschaftslehre) z roku 1911. V tejto práci deklaruje svoje metodologické hľadisko, ako odlišné od všetkých predchádzajúcich ekonomických škôl - klasickej , rakúskej, historickej i matematickej. V tom istom spise sa opäť hlási k nemeckým romantikom, obzvlášť k Adamovi Müllerovi.


V rokoch 1912-1913 ašpiroval Spann na profesúru v Bazileji. Potvrdenia svojich pretencií sa však nedočkal. Pokľudný tok času v ochádzajúcom starom svete narušila I. svetová vojna.
Spannove ideály, úzko späté s myšlienkou „národnosti“, ho okamžite po začatí vojenského konfliktu katapultujú do centra frontového diania. Jeho statočnosť a obetavosť v boji je neodškriepiteľná. Celé štyri roky vojny strávi vo vojenskej službe; najprv ako frontový vojak a po zraneniach v poli ako vojak v tyle.


Krátko po vypuknutí bojov je odvelený na východný front, kde sa zúčastnil bitky o Lvov. 27. augusta 1914, pri útoku v okolí obce Krasne, je Spann ťažko ranený do pravého ramena. Je hospitalizovaný a následne sa musí podrobiť liečbe, ktorá vrcholí v decembri 1915 pobytom vo Wiessbadene.


Medzitým je však odvolaný nakrátko, od marca do apríla 1915, k 35. pozemnému pluku v Gleisdorfe. Odtiaľ odchádza do Reiferdorfu pri Mauthausene, kde sa stáva veliteľom pluku v strážnom batalióne tábora pre ruských vojnových zajatcov. V marci 1916 dostáva vyznamenanie za svoje frontové zranenie a zároveň odchádza na ministerstvo obrany do Viedne, kde pracuje vo Vedeckej komisii pre vojnové hospodárstvo. Ku koncu vojny sa podieľa v Berline na vytvorení rakúsko-nemeckej colnej únie.


V auguste 1918 je vyznamenaný rádom Signum laudis s mečmi. Do výslužby odchádza v hodnosti nadporučíka v zálohe.

Všetky tieto skutočnosti svedčia o Spannovej angažovanosti v štátnom záujme a spochybňujú tvrdenia, ktoré sa objavujú v niektorých štúdiach, hovoriace o tom ako sa ľahko vysporiadal s pádom starej monarchie.

Stoická rezignácia a pragmatické prispôsobenie sa realite s cieľom rozvinúť v novom údele svoje myšlienky, určite neznamenajú citovú ľahostajnosť.On sám sa vyjadril, že: „ Bolestné, ale hojivé usporiadanie nás oslobodilo“ a mal na mysli rolu Nemcov v mnohonárodnostnej monarchii. Z čoho zrejme pociťoval napriek všetkému radosť, bola možnosť vybudovať etnicky homogénne Rakúsko, bez príťaže národnostných sporov rozkladajúcich štát.


Názov Deutsch-Oesterreich, ako sa mal nový štát pôvodne volať, asi najviac zodpovedal jeho vízii štátneho rámca pre nemecky hovoriace obyvateľstvo.

Jeho slávna prednáška o zbúraní a novej výstavbe spoločnosti z leta 1920 bola vyjadrením práve týchto očakávaní. Samozrejme v nastupujúcej sociálno-demokratickej realite očakávania čoskoro splaskli.

Vzhľadom na zánik nemeckého vysokého učenia v Brne a rozpad štátu odchádza Spann natrvalo do Viedne, kde bol povolaný na fakultu štátovedy viedenskej univerzity ako riadny profesor národohospodárstva a sociálnych vied. Politická situácia v novom štáte, výťazstvo sociálnej demokracie a nástup austro-marxizmu, to všetko odporovalo Spannovým predstavám o organizácii štátneho a národného života. Ideologické boje sa čoskoro preniesli z parlamentu a tlače do posluchární univerzity. Nechýbali ani zrážky medzi jednotlivými stranami študentov.

Spann je napádaný a stáva sa predmetom a účastníkom týchto bojov.

Permanentný chaos a nestabilita medzivojnového Rakúska boli pre Spanna potvrdením jeho názorov odsudzujúcich liberalizmus, socializmus a marxizmus ako deštruktívne hnutia vedúce k atomizácii spoločnosti a k popieraniu „pravého štátu“. V roku 1921 vydáva jeden zo svojich najznámejších spisov Der wahre Staat, v ktorom sa jasne vymedzuje voči demokracii a načrtáva alternatívu k súčasnému stavu. Spannova koncepcia pravého štátu vychádzala zo stredovekej stavovskej spoločnosti, respektive z jej romantickej reflexie v 19. storočí.

Už zmienený Adam Müller mu poskytol mnohé podnety svojím vnímaním spoločnosti ako organického celku. V protiklade k liberalizmu a jeho individualizmu nevidí Spann v štáte len súhrn občanov, vo forme konečného súčtu atomizovaných jednotiek. Štát ako najvyšší stav, ale aj ostatné stavy v spoločnosti, sú popretím individualizmu a potvrdením univerzalizmu, ktorý tvrdí, že štát nie je súčtom občanov, ale nová entita, ktorej vlastnosti sa nedajú odvodiť len zo súhrnu vlastností jednotlivcov.

V roku 1924 vydáva knihu Náuka o kategóriach (Kategorienlehre), v ktorej rozpracováva svoju koncepciu univerzalizmu, poukázaním na princípy vydeľovania a opätovného zlučovania častí a celku v spoločnosti. Nepopierateľná existencia indivíduí, vydeľujúcich sa z celku a ich opätovné začlenenie sa do pospolitosti, ktorá má súčasne svoje bytie pred časťami, je základný proces spoločnosti zrovnateľný s jednotiacou, živou silou organizmu, v ktorej a až prostredníctvom ktorej, sa vytvárajú jednotlivé bunky.

Od roku 1925 sa začínajú Spannove početné zahraničné cesty a prednášky na nemeckých univerzitách, ako aj na univerzitách v Holandsku, Švédsku, Maďarsku a Taliansku. Ale Spanna aj napriek tomu ďalej vnímajú vo vedeckých kruhoch ako exota, ktorý sa dá len ťažko zaradiť do rámca nejakého špecializovaného odboru. Na Dňoch nemeckej sociológie, ktoré sa konali v roku 1926 a na ktorých sa okrem iných prejednával aj problém univerzalizmu, sa Spannovi opäť nepodarilo získať účastníkov na svoju stranu.

Podobne neúspešne sa snažil v rokoch 1928 - 1930 ovplyvniť ideológiu rakúskeho Heimwehru, vedeného kniežaťom Starhembergom a E. Feyom. Tieto paramilitantné oddiely suplujúce v povojnovom Rakúsku armádu, ktorá bola oklieštená versaillskými dohodami, neskôr zachránili Rakúsko od hnedej aj červenej revolúcie, ale Starhemberg bol skôr monarchistický legitimista túžiaci po návrate Habsburgovcov a nie ochotný realizátor Spannových teórií.
Dešpekt zo strany jeho vedeckých kolegov ostro kontrastuje s jeho pedagogickými úspechmi. Spannove učebnice vychádzali počas celých desaťročí vo veľkých nákladoch a tešili sa medzi študentami značnej popularite.


Jeho najznámejšia práca Základné teórie národohospodárstva (Die Haupttheorien der Volkswirtschaftslehre) z roku 1911 dosiahla do druhej svetovej vojny 24 vydaní a do roku 1949 činil celkový náklad 130 000 výtlačkov. Z toho sa dá usudzovať, že nastupujúca generácia prijala Spannove teórie za vlastné a bola pravdepodobne odhodlaná realizovať ich v praxi.Dopomôcť jej k tomu mohli niektoré udalosti svetovej a domácej politiky.


Koncom dvadsiatych rokov dochádza k celosvetovej hospodárskej kríze, ktorú odštartoval krach na newyorskej burze. Najväčší rakúsky bankový dom Creditanstalt sa finančne zrútil. Ako celý svet, tak aj Rakúsko bolo odrazu konfrontované s neúspechom utopických liberálnych doktrín o voľnom trhu a hlavne s nemohúcnosťou riešenia následkov tohoto fiaska.

Rakúsky štát, zmietaný po celé desaťročie od svojho vzniku vo víre chaosu, sa dostal začiatkom novej dekády do stavu, keď záchrana celku musela dostať prednosť pred právami jednotlivca. V roku 1932 sa dostala k moci vláda kresťansko-sociálneho politika Engelberta Dollfussa, ktorá od roku 1933 zavádzala postupne do štátneho zriadenia nové prvky stavovského usporiadanie.


Sám Dollfuss zhrnul príčiny svojho postupu nasledovne: „Parlament sa sám vyradil z prevádzky, zahynul na vlastnú demagógiu a formality. Tento parlament, takéto zasúpenie ľudu, takéto vedenie nášho národa sa už nikdy nevráti a nesmie vrátiť...Obdobie politických strán je preč. Odmietame glajchšaltovanie a teror, chceme sociálny, kresťanský, nemecký štát Rakúsko, vystavaný na stavovskom princípe, podriadený silnému a autoritatívnemu vedeniu.“


Idey Othmara Spanna sa odrazu stávajú oficiálnou bázou výstavby nového usporiadania a sú zakomponované do novej ústavy. Dolffuss osobne nalieha na Spanna aby spolupracoval a podieľal sa na prebudovávaní rakúskeho hospodárstva. V decembri 1933 sa však vzťahy medzi Spannom a novou rakúskou vládou začínajú zakalovať. Je proti nemu započaté disciplinárne konanie za kritizovanie vlády pred študentami na univerzite.

O rok neskôr sa Spann cíti dotknutý, keď ho nezvolia za rektora univerzity, s odvolaním na jeho vek a postavenie. Vidí v tom zásah z vyšších miest, jeho trpezlivosť zlyháva a čoskoro sa necháva verejne počuť: „Slávnostne sa ohradzujem proti duchovnému privlastňovaniu môjho učenia, ku ktorému došlo v rakúskej ústave.“


Mal tiež pocit, že sa jeho učenie o stavoch len povrchne cituje v oficiálnych dokumentoch, ale nezavádza do praxe. Iným motívom mohli byť určité rodinné súvislosti. Dollfussov režim sa vysporiadal razantným spôsobom s národným-socializmom, zakázal rakúsku odnož NSDAP a potlačil nacistické povstanie. Spann nebol národným socialistom, ale jeho syn Adalbert ano. V roku 1933 bol ako dôstojník SS zadržaný a internovaný vo Wollersdorfe. Neskôr to po anšluse dotiahol až na príslušníka SS-Leibstandarte Adolf Hitler, práve vtedy keď jeho brat a otec boli mučení na gestape a v Dachau. To však Spann nemohol v roku 1934 tušiť a synovu perzekúciu vnímal negatívne.

Do tohoto obdobia spadá aj búrlivá diskusia okolo encykliky Pia XI. Quadragesimo anno. Po Rerum novarum Leva XIII. to bola ďalšia „sociálna“ encyklika, navyše omnoho podrobnejšie rozoberajúca favorizujúci stavovský systém. Napriek tomu zostalo dostatok voľných plôch na myšlienkové trenice medzi jednotlivými názorovými prúdmi katolíkov.


Spann sa opäť ocitol niekde medzi: vykladal encykliku konzervatívnejšie ako „solidaristi“ a menej autoritársky a centralisticky ako Dolffussov režim, čo len prehĺbilo vzájomné odcudzenie medzi Spannom a rakúskou vládou.


Svoje sympatie potom orientoval viac na Taliansko, kde sa mu zdali pokusy s korporativizmom úspešnejšie a zároveň sa prostredníctvom svojich žiakov pôsobiacich v Nemecku, snažil ovplyvňovať vývoj po národno-socialistickej revolúcii.

Mnohí významní Spannovi žiaci pôsobiliv Inštitúte stavovstva, v Düsseldorfe, až do roku 1938, v

ktorom bola ich činnosť násilne ukončená. V roku 1929 navštívili jeho prednášku v Mnichove Hitler a Rosenberg, čo mohlo u Spanna vyvolať dojem, že si k nemu budú chodiť národní socialisti pre rozumy aj naďalej. Ako mnoho iných intelektuálov, za všetkých menujme Heidegerra, podľahol platónskému syndrómu, následkom ktorého sa niektorí myslitelia s dojímavou naivitou domnievajú, že sú schopní ovplyvňovať aktuálnu politiku.

Praktickejší nacisti založili už v roku 1936 o Spannovi policajný spis, napriek tomu, že nebol občanom Nemeckej ríše. Iritoval ich jeho katolicizmus a rešpektovanie samostatného Rakúska. Navyše jeho teórie, napriek akcentu na hierarchiu a autoritu, boli príliš decentralisticky poňaté a autoritu nechávali rozloženú do mnohostupňových kaskád a partikularizmu.

Ďalší čierny bod si vyslúžil za odmietanie rasizmu a za akciu svojich žiakov v roku 1935, keď sa postavili proti štátnemu antisemitizmu, práve niekoľko mesiacov pred prijatím norimberských rasových zákonov. Spann túto akciu podporil, aj keď sám mal k židom rezervovaný vzťah a zhovievavosť národných socialistov sa definitívne vytratila.

V tlači sa začali objavovať útoky na Spanna a jeho žiakov, na čo zareagoval článkom s názvom - Znesiteľné vybavenie neznesiteľnej veci. Odpoveď na pochabé útoky - , v ktorom sa snažil zahrať celý konflikt do autu.

Tvrdil, že nie je politikom, ale len exponentom myšlienky a usiluje len o čistotu svojho myslenia. Bolo však už neskoro. Čistota myslenia bolo to posledné pre čo by národní socialisti mali pochopenie. O to väčší zmysel mali pre dobrú pamäť.

Spann ako homo politicus sa vo vyhrotenej atmosfére tridsiatych rokov zapája do mnohých akcii, ktoré súviseli len okrajovo s jeho myslením a boli skôr výrazom jeho nemeckej spolupatričnosti. Od svojho pobytu v Brne sa zaujímal o osud sudetských Nemcov a citlivo reagoval na niektoré prehmaty pražskej vlády voči národnostiam.

Pomáhal sudetským študentom absolvovať štúdia mimo ČSR a zúčastňoval sa priamo na akciách sudetských vlasteneckých zväzov. V podstate bolo sudetské prostredie jediné, kde sa snažili propagovať jeho učenie bez výhrad a jeho popularita v tomto regióne bola nemalá. Mnoho jeho verných žiakov ako napr. W. Heinrich, W. Brand alebo W. Becher pochádzali zo sudetských kruhov a dokonca založili asi dvestočlenný Kamaradschftsbund Spannových žiakov a prívržencov, ktorý infiltroval sudetské hnutie a snažil sa o realizáciu Spannových vízií.

V tom čase predstavoval už Spann známu vedeckú autoritu a tak slúžil často ako záštita serióznosti pri polemikách v československom parlamente medzi Nemcami a Čechmi. Nemeckí poslanci sa odvolávali na jeho účasť pri svojich, štátom perzekuovaných akciách ako na dôkaz svojej serióznosti. Je jasné, že v prípade Spannovej averzie voči ČSR nešlo len o etnickú zášť, ak sa dá v jeho prípade o niečom podobnom hovoriť. Masarykova demokracia predstavovala dokonalý protiklad jeho politických myšlienok a vzbudzovala u neho nechuť podobnú Durychovej.


Ale aj na druhej strane dobre vycítili nepriateľa a Emanuel Rádl vo svojej práci K politickej ideológii sudetských Nemcov (Zur politischen Ideologie der Sudetendeutschen), ktorá vyšla vo Viedni a Lipsku roku 1935 v nemčine, zúčtoval so Spannom ako s tmárom, konzervatívcom a schellingovcom, dávajúc jeho nemodernú sociológiu do protikladu k trendom v „dobrých“ demokraciách, v Amerike, Francúzsku a Anglicku a s pokrokom vôbec.

Po roku 1936 začali politické udalosti naberať neblahý kurz. Kancelár von Schuschnigg, potom ako odsunul protinemecky orientovaného Starhemberga, naštartoval proces približovania sa Nemecku. Dobre známy sled udalostí viedol v roku 1938 k anšlusu. Pre národných socialistov nastala doba účtovania. Aj z domácich sa mnohí chopili príležitosti a vybavili si staré spory. Spannov kolega a osobný nepriateľ Hans Meyer, známy oportunista, ktorý to dotiahol po porážke Nemecka až na komunistu pod sovietskou okupáciou, sa prejavil v roku 1938, z ničho nič, ako razantný národný socialista.


Jeho denunciácie, v ktorých obviňoval Spanna z nedostatku národno-socialistického myslenia, pomohli ako zámienka pre gestapo.

V skutočnosti malo gestapo plány so Spannom aj bez denunciácií. Po zatknutí bol odvezený do Mnichova spolu so svojím synom a brutálne mučený. Pri výsluchu ho mlátili a vyrazili mu oko. Potom bol spolu so synom odvezený do koncentračného tábora v Dachau, kde boli internovaní pol roka. Po návrate ho zbavili všetkých funkcií na univerzite a bolo mu zakázané vyučovať. Zákaz publikovania samozrejme nasledoval.

V podstate mohol byť Spann rád, že ho nakoniec nechali v pokoji prebývať vo vnútornom azyle, do ktorého sa aj s rodinou utiahol, v burgenlandskom Neustifte. Ani jeho syn Adalbert sa ,ako dôstojník SS, dlho nehrial v Hitlerovej priazni. Nakoniec bol z SS vylúčený a hneď po začatí vojny proti ZSSR bol prevelený na východnú frontu, kde roku 1942 pri Jelne padol.

Spannovi sudetskí žiaci sa stali obeťami politického procesu v Drážďanoch ešte v roku 1938 a keďže dejiny majú svoju iróniu, tak ich milované Sudety sa stali súčasťou Ríše aj ich zásluhou.
V odlúčení sa Spann venoval ďalej písaniu a svoje práce vydal po vojne. Jeho posledný spis Filozofia náboženstva z roku 1947 je zavŕšením trendu, ktorý sa začal v Spannovom myslení prejavovať už v tridsiatych rokoch. Postupne sa odkláňal od národohospodárstva a čoraz viac sa venoval filozofii a mystike.


Vo svojej poslednej práci píše: „Jedine mystika nás privádza nad náš život a je preto schopná naplniť jeho zmysel.“ Boh, ku ktorému sa snažil približovať aj pomocou nemeckej stredovekej mystiky, hlavne cez dielo majstra Eckharta, bol pre Spanna východiskom filozofie a ručiteľom hierarchicky usporiadaného Vesmíru.

Po roku 1945 sa Spann domnieval, že opäť zaujme svoje miesto na univerzite. Noví vládcovia však vykázali jeho očakávania do správnych medzí reality. Bol pre nich neprijateľný rovnako ako pre národných socialistov. Dvojitý štandart, ktorý favorizuje utrpenie jedného a banalizuje bolesť druhého, taký akého sme svedkami aj dnes, nezohľadnil ani Spannovo mučenie gestapom ani koncentračný tábor.

Spann umiera v roku 1950 v Neustifte a tam je aj pochovaný. Jeho dielo sa v súčasnosti analyzuje predovšetkým v Rakúsku, kde je predkladaný na spôsob domácej záležitosti a vo svete je Spannov systém spomínaný ako niečo prekonaného a navždy zaniklého, ako exotický kus nábytku, do ktorého sa už nikto neposadí, uložený na povale starého domu.

Ak ste ale mali niekedy možnosť porovnať sedenie v starom kresle a modernej plastovej stoličke, tak vás možno napadne, že raz sa do toho podkrovia možno budeme musieť vybrať.