streda, 6. júna 2007

Pokračujúca revolúcia


Je dobré sledovať veci k ich počiatkom. Keď si Lev XIII. položil otázku kto bol prvým liberálom, jeho odpoveď bola hlboká, prvým liberálom bol satan.

Pápež tu jasne vychádza z Kristových slov hovoriacich, že každý kto pácha hriech /zlo/ je otrokom hriechu. Diabol prvý sa rozhodol konať v rozpore s Dobrom samotným, prvý sa dožadoval slobody, ktorá bola slobodou nekonať podľa božej vôle, čím sa snažil povýšiť nad Boha. Takáto vzbura však bola vopred odsúdená na neúspech. Pýcha predchádza pád, ako prvotný základ hriechu zatemňuje zdravý úsudok a vedie k ďalšiemu zlu. Podobne človek v raji spyšnel.


Diablovo budete ako bohovia, sa odvtedy rozoznieva nad padlým ľudstvom, sv. Augustín, veľký teológ a filozof dejín toto pomenoval pod pojmami Civitatis Dei a Civitatis terrenae /diabolis/.Samotná Civitatis Dei je potom skutočne až v nebi, ktoré by sa nám nikdy nemohlo ani priblížiť, kvôli nášmu spupnému odtrhnutiu sa od Boha, nebyť tej najväčšej predstaviteľnej milosti, keď Boh poslal svojho jednorodeného Syna, ktorý trpel a zomrel za naše hriechy a opäť nám otvoril bránu do neba, napriek našej hriešnosti.

Zatiaľ civitatis terrenae je neustály boj o dušu v permanentom existenciálnom napätí medzi cestou hriechu, ukájania vášni a onou - Preisnerom pomenovanou - Kainovskou slobodou liberálov a na druhej strane prirodzeným a božským /zjavenie/ zákonom. Toto je jediný významný boj, ktorý sa na tejto zemi vedie, o duše, ktoré diavol revúci ako lev na púšti loví /samozrejme nie bez ľudského pritakania hriechu/.

Boh svoj ľud nikdy neopustil. Najprv mu dal teokratický systém cez veľkých prorokov, svätých mužov ako boli Abrahám, Mojžiš, či Jozue. Cez Abraháma a jeho veľkú vieru si vyvolil Židovský národ a tento spupný národ rodičovsky učil, aby pripravil cestu pre príchod svojho Syna, Mesiáša a Salvatora Ježiša Krista.


Ešte predtým si musíme spomenúť na to ako ľud odmietol teokratický systém a morálne prísnych prorokov často nenávidel a odmietal. Na nariekanie ľudu dal mu preto Boh kráľov. Nie takých, ktorí by sa korunovali sami, ale ktorých moc potvrdzovala opäť transcendentná moc. Kniha kráľov spomína ako prorok Samuel pomazal prvého židovského kráľa Saula. Tiež ukazuje ako Saula - prostredníctvom Samuela - zosadil.


Starý zákon tiež ukazoval na pôsobenie Prozreteľnosti tak ako ju neskôr chápal savojský gróf Joseph de Maistre, ktorý si uvedomoval, že ľudská hriešnosť /či čnosť na druhej strane/ je najvýznamnejším determinantom ľudských dejín a hriech privoláva a sám už v sebe zahŕňa svoj trest.


De Maistre to bol - ako poznamenal Barbey d`Aurevilly - kto jediný vysvetľoval veci ich počiatkom a prvotný /dedičný/ hriech mu bol hriechom dostatočným.
Ježiš Kristus, Mesiáš a Vykupiteľ dal kresťanstvu - ktoré sa stalo nástupcom "Židovského národa", po degenerácii judaizmu, ktorému unikol príchod Mesiáša a tým sa premenil v nepravé náboženstvo - do vienka anti-revolučnosť. Čo je cisárove, dať cisárovi.


To ďalej potvrdili apoštoli, ktorí sa postavili proti zavrhovaniu svetskej moci /lebo každá moc je od Boha/ a musíme opäť spomenúť aj sv. Augustína, biskupa z Hippa, ktorý odmietol, že by sa kresťanstvo viazalo na nejakú ríšu, štátny útvar /napr. Rímska ríša/. Cirkev a štát tak majú svoje pole pôsobenia za ktoré zodpovedajú a v ktorých plnia relatívne nezávisle svoje úlohy, čo sa dobre odráža aj v náuke o dvoch mečoch, ktorú prvý formuloval pápež Gelasius.Keď Cirkev, vedená pápežom /ako ho ustanovil ponajprv v Petrovi Kristus/ pretrpela prenasledovanie v Ríme a postupne sa dostala do úlohy pravej Cirkvi chrániacej pravé náboženstvo nastali pre ňu aj iné otázky.

Sekulárni myslitelia, ktorí by radi vykázali Cirkev čisto do súkromnej sféry a vyhnali ju z verejného pôsobenia a "miešania sa do politiky", žijú vo svete roztrhnutom na dve polovice /teda vo svete nepravdivom/, keďže stratili vedomie "stredovekého človeka", u ktorého neboli dva svety transcendentný a profánny /čo je zjavný manicheizmus/, ale len jeden svet v ktorom je oboje rovnako skutočnosťou.


Ak má byť Cirkev majákom na ceste spásy je jej povinnosťou vyjadrovať sa ku všetkým morálnym otázkam /aj s ich záväznosťou/, vrátane politických otázok, ktoré nie sú nijak vydelené zo sveta, ako niečo čo sa znáša nad ním a k čomu sa Cirkev nemá vyjadrovať. Preto je odmietanie zasahovania Cirkvi do nejakých tzv. "čisto svetských záležitostí" nemá žiadne opodstatnenie a je omylom.

Revolučná vzbura, ktorej korene sú spojené so začiatkom ľudských dejín ako takých prechádza z metafyzickej roviny tiež do roviny politickej /ako som tu viackrát uviedol, tieto sféry nie sú navzájom nezávislé/. Vzbura sa odráža v politickej sfére ako politická gnóza, ktorá na jednej strane politiku mystifikuje, vytvára jej utopické ciele pri ktorých realizácii často padajú hekatomby mŕtvych /momentálne to zvlášť platí pre nenarodené deti/, na druhej strane ju prenáša na riešenie problémov, ktoré nemá riešiť štát, teda mimo pole pôsobenia svetskej moci.


Táto gnostická vzbura tu bola vždy, je len odrazom Kainovskej slobody /ktorá sa sama o sebe samozrejme nedá odstrániť, čo nie je nič nenormálne, na druhej strane je nebezpečná, ak sa stáva základným politickým princípom - liberalizmus/.

Vždy vystupovala proti Cirkvi, či už mala podobu heréz, alebo slobodomurárskych lóží. Silu začala nadobúdať v súvislosti s mysliteľmi, ktorí odmietli transcendentnú moc Cirkvi a moc sekularizovali - ako Occham, či Marsilio z Padovy. Svoj vrchol v snahe o prepuknutie dosiahla v súvislosti s protestantskou revolúciou v 16. storočí, kedy nadobudla stálu moc.


Je ešte jeden prvok tejto revolúcie, samotná zväčša nepostupuje priamo /ak áno, alebo sa o to snaží, tak sa rýchlo vyčerpá - ako v panlogickom systéme komunizmu/, ale dialekticky a postupne, keď niečo popustí a zároveň sa ešte viac prehĺbi /dobre sledovateľné na tom, že po páde komunizmu nasleduje zdanlivo paradoxne prehlbovanie morálneho úpadku/. Svoj úspech dosahuje aj preto, lebo nepostupuje neustálou erupciou a zjavnými revolučnými výbuchmi, ale tieto kombinuje s revolúciou neviditeľnou a pozvoľnou.


Mala svoje veľké dejinné prejavy, ktoré jediné sú dnes analyzované - krvavé puritánske revolúcie v Anglicku, osvietenská revolúcia v Spojených štátoch amerických a zrejme zatiaľ "konečné" víťazstvo vybojované vo Francúzskej revolúcii /samozrejme nasledovali ďalšie udalosti, jakobínske zlomenie posledných konzervatívnych mocí po 1. svetovej vojne a následné revolučné besnenie vedúce až k 2. svetovej vojne, obrovské úspechy komunizmu, dekadentné 60.roky/, ale je tu aj pozvoľný /evolučný/ prúd revolúcie, ktorý pomáha výdobytky revolučných výbuchov upevňovať a prehlbovať a to o to účinnejšie že sa skrýva a využíva rafinovanejšie prostriedky boja a sám seba stotožňuje s humanitou. Pozvoľnú revolúciu pritom kritici francúzskej revolúcie a podobných revolúcií neodsudzujú, naopak nerozpoznávajú a kráčajú s ňou, dokonca ju velebia.
Konzervativizmus však spočíva na odmietnutí tejto revolúcie, pretože spojenectvo s ňou len napomáha jej dialektickému postupu.


Dnes tak žijeme najmenej viac ako 200 rokov v ére pokračujúcej revolúcie /ktorá ovláda už samotné myslenie revolučným slovníkom, ktorý používa/ a kontrarevolúcia - teda konzervativizmus - je celkom odzbrojená.


Úloha kontrarevolúcie, ak má ešte povstať je práve v skúmaní a odmietnutí revolúcie ako takej.