streda, 6. júna 2007

Polnočná omša 1414


Písal sa rok 1414. Katolícka Európa prežívala ťažké obdobie, bolo to obdobie pápežskej schizmy. O tej keď sa dozvedel cisár Karol IV. stala sa najdôležitejším z cieľov, ktoré na svete ešte mal. Cisár Karol však zomrel a schizmu sa mu odstrániť nepodarilo. Nemohol to čakať ani od svojho najstaršieho syna Václava. Naopak táto úloha vyzerala byť ako ušitá pre jeho druhého syna Žigmunda. Žigmund síce nikdy nebol príliš zbožný, bol však výborným politikom a možno najlepším diplomatom tých časov. Práve Žigmund ako cisár stál pri Kostnickom koncile, ktorý mal prinavrátiť katolíckej Cirkvi jednotu a koncil aj tak urobil, keď zvolil za pápeža Martina V. /predtým Odo Colonna/.


V roku 1414 však ešte schizma vyriešená nebola, práve naopak, koncil sa ešte len začínal a výsledok bol v nedohľadne, napokon niekoľko krát visel jeho výsledok na vlásku. Aj vďaka Žigmundovým schopnostiam dopadol tak ako dopadol, čiže splnil svoj zámer.
Situácia bola teda napätá, jednotlivé „národy“ (nie v zmysle dnešných – osvietenských konštruktov) boli v otázke toho, ktorý pápež je tým pravým rozdelené. Ján XXII., Gregor XII. i Benedikt XIII mali svojich odporcov a tých, ktorí ich podporovali. A spory boli vážne, dokonca prichádzalo k stŕhaniu jednotlivých odznakov. Ale bola tu hierarchia katolíckej Církvi, vrátane kardinálov Petra d`Ailly z Cambrai, Guillauma Fillastra, či kardinál Dominici.

24. decembra 1414 sa cisár Žigmund hnal do Kostnice. Za chladnej noci uháňali jeho jazdci krajinou, len aby čím skôr prišli na koncil a oslávili príchod Ježiša Krista na tento svet. Žigmund síce nežil príliš ako praktizujúci kresťan, napriek tomu o jeho zbožnosti netreba pochybovať, hoci bol zároveň namyslený a za kráľa kráľov ho nepovažoval len Aenneas Silvius Piccolomini, neskorší pápež Pius II., ale považoval sa zaň – bohužiaľ bol aj dosť pyšný – predovšetkým sám, ako dokazuje aj jeho úsmevná arogantná reč k inému pápežovi Eugenovi IV.


Cítil sa však byť Bohom vyvolený. Preto aj teraz prikázal, aby sa s polnočnou omšou počkalo. Bol už 25. december 1414, začiatok teda prišiel neskôr, no kráľovi na tom veľmi záležalo. Konečne dorazil na miesto a omša sa mohla začať, kresťanský ľud prišiel pokľaknúť pred jezuliatko. A Žigmund, možno ešte unavený cestou, majestátne vyzerajúci cisár, pomazaný panovník kresťanského sveta a vysvätený diakon mal to privilégium prečítať vianočné evanjelium.
Keď cisár dočítal, v kázni ho privítal Mikuláš z Dinkelsbühlu.