streda, 6. júna 2007

Používanie latinčiny a gregoriánskeho chorálu v liturgii



POUŽÍVANIE LATINČINY V LITURGII


Prekvapenie je vyjadrované nad tým, že by Cirkev mala používať mŕtvy jazyk, neznámy väčšine veriacich. Nepochybne to nie je preto, aby Cirkev držala svoj rítus v tajomstve – hoci každý inteligentný Katolík má adekvátnu znalosť povahy rítu – ale užívaním latinčiny sa Cirkev vyhýba všetkým ťažkostiam, ktoré vyplývajú z používania rozličných moderných jazykov, ktoré sa neustále vyvíjajú a menia svoj slovník a ktoré nebudú zrozumiteľné po niekoľkých storočiach, toto sa stalo napríklad vo Francúzsku vo vzťahu k jazyku, ktorým sa hovorilo pred 17.storočím.


Zmena modlitebných formúl súvisiaca s jazykovými zmenami bude otvorenými dverami pre nepretržité zmeny a tiež herézu, najhoršie omyly môžu vzísť z používania slov a fráz, ktoré nie sú fixované na exaktnom a nemennom spôsobe. Ak by užívanie ľudového jazyka bolo všade povolené, Cirkev bude zaviazaná previezť liturgické formuláre ku kompatibilite so všetkými rečami, ktorými sa hovorí na svete a byť všade nepretržito bdelá nad nimi. Misále budú rozdielne v rôznych diecézach a niekedy i v jednej diecéze, keď lokálny dialekt privodí odlišný význam slova. Taká rôznorodosť v textoch a edíciách môže mať iba ten výsledok, že príde ku skutočnému babylonskému pomäteniu jazykov.


Používanie latinčiny dovoľuje garantovať jednotu Katolíckej liturgie. V Ríme, Paríži, New Yorku, Austrálii tá istá omša a spieva sa to isté Krédo. Nech v priebehu dlhej cesty vstúpime kdekoľvek do kostola, nikdy sa nebudeme cítiť ako v cudzine, v určitom zmysle sme doma, pretože vidíme ten istý rítus a tie isté modlitby.

LITURGICKÝ SPEV

V Motu proprio z 22 novembra 1903, Pápež Sv. Pius X. vyjadril svoju túžbu vidieť gregoriánsky spev spievaný celou Cirkvou, pretože tento dosahuje najvyšší stupeň všetkých kvalít posvätnej hudby.


Tento spev ustálený v 6stom storočí Pápežom Sv. Gregorom Veľkým, má pokojnú majestátnu príťažlivosť. Nezameriava sa na svetský efekt. Naopak, zapudzuje všetko vášnivé a krikľavé. Odtiaľ pochádza jeho názov ako „čistého spevu“, daný v 14. storočí. To ho činí rozdielnym od hudby určenej na zábavu. Melódia, hoci má ďaleko od monotónnosti a je spôsobilá vyjadriť decentne mnoho silných emócií duše; vo vnútri je piesňou modlitby.


Bez absolútneho vylúčenia iných druhov hudby, Motu proprio pokračuje ďalejv týchto všeobecných zásadách: čím viac sa hudobná kompozícia približuje gregoriánskej melódii, jej inšpiráciou, vetami hudobnej skladby a vkusom, tým sa stáva viac posvätnou a liturgickou a ďalej ak sa odchyľuje od tohto najvznešenejšieho modelu, tým menej cenná je pre Cirkev.

Prebrané z Misálu Svätého Jána pre každý deň -Imprimatur: J. E. Francis J. Kardinál Spellman, D.D. 1950

Preložil Peter Frišo - s pomocou Jaroslava Bublinca