streda, 6. júna 2007

Pravoslávne trampoty so Solovjovom


Pravoslávna cirkev je dnes jedným z prvoradých objektov ekumenických snáh, súčasného vedenia katolíckej církvi.


Prvkov, ktoré napriek tisícročnej schizme spájajú oba subjekty, je také množstvo a spoločné základy sú také hlboké, že sa javí prirodzeným usilovať sa o jednotu. Pravda, takto zameranú aktivitu badať skôr na katolíckej strane a pravoslávni ďalej hrajú svoju tisícročím vybrúsenú rolu „poníženého a urazeného“, dožadujúc sa ospravedlnení, ale neuvažujúc o ospravedlnení svojom.


Na pravoslávnych internetových stránkach (napr. www.orthodoxia.cz) sa čitateľ dočíta mnoho o plienení Konštantínopolu, ale zmienku o dlhoročných pravidelných protikatolíckych pogromoch tamtiež, pri ktorých vylúpli oči (obľúbený šport v Byzancii) Enricovi Dandalovi z Benátok, budúcemu vodcovi onej osudnej krížovej výpravy, tam napodiv nenajde. Taktiež je možné sa pokochať na doporučení liberálnej knihy popisujúcej zvrhlosti jezuitov širokej pravoslávnej čitateľskej obci.


Na porovnanie si predstavme, že by nejaký katolícky server rekomandoval ľavicový paškvil o popskom útlaku na ruskom ľude.

Ale to všetko sú samozrejme len lapálie, nad ktorými sa dá mávnuť rukou. Oveľa presvedčivejšiu argumentačnú zbraň, ako sú tieto historické jednostrannosti, dáva pravoslávnym do rúk samotná katolícka cirkev. Pretože až teraz začínajú vyzerať ortodoxní pravoslávni skutočne ortodoxne.


V záplave marazmu po II. vatikánskom koncile znejú razantné vyhlásenia pravoslávnych patriarchov proti sodomii, sekularizmu, multi-kultúre a dokonca aj demokracii ako hudba z Marsu.


Kto zo súčasného katolíckeho vyššie postaveného kléru by si na niečo také trúfal? A tak pravoverne založený katolík často stojí bezradne pri pohľade na všeobjímajúcu amorfnosť svojich pastierov a nezostáva mu nič iné len pritakať schizmatikom. Pomaly v ňom možno začne klíčiť myšlienka o pravej ortodoxii na Východe s podotázkou: „A čo keď majú tí pravoslávni predsa len pravdu? Veď sa len pozrime, ako to u nás vyzerá!“

V tomto príklone k Východu tkvie možno väčšie nebezpečenstvo, než sa nazdávame. Už dlhší čas môžeme badať jav, hlavne v škandinávskych krajinách, narastania počtu pravoslávnych konvertitov z radov protestantov. A je ich podstatne viac ako konvertitov katolíckych. Sú priťahovaní všetkým tým, čoho my sme sa vzdali. Vznešená a mystická atmosféra liturgie, patina starovekosti a nemodernosti, nemennosť postojov. Ako dlho bude trvať, než sa začnú z katolíckej církvi vytrácať prví veriaci smerom ku pravoslávnym?


Pravoslávni toto všetko vedia, alebo aspoň tušia, a preto ich ani nenapadne akceptovať naše jednostranné ekumenické tokanie. Naopak, ich neústupnosť bude aj na tomto poli sláviť triumf a bude navodzovať atmosféru zásadovosti v porovnaní s katolíckymi chameleónmi. Budú hovoriť:
„Veď sa len pozrite na tých jezuitov. Nedávno nás ešte zatracovali a teraz sa nám líškajú. Určite majú za ľubom nejakú pravú jezuitskú zákernosť. Nejakú lžidimitrijevčinu.“


Nevraživosť pravoslávnych teda nebude klesať, ale naopak ešte narastať. Teraz k nej majú dôvody dva: emočný aj strategický.

Pred nedávnom ma zarazila práve takáto neústupnosť u pravoslávnych pri osobe ruského filozofa Vladimíra Solovjova. Predpokladal som, že budú mať problémy s jeho sklonmi ku katolicizmu, ale vôbec by ma nenapadlo, že ich budú zatajovať. Skrátka pre nich je Solovjov čisto pravoslávny mysliteľ.


Dostala sa mi do rúk kniha od protojereja Alexandra Meňa Ruská náboženská filozofia vydaná v minulom roku nakladateľstvom Kalligram. V kapitole venovanej Solovjovovi je priam komicky celý Solovjovov príklon ku katolickej církvi a k Rimu sploštený na tieto riadky: „Niekoľko rokov pred smrťou pristupuje k prijímaniu u katolíckeho kňaza. Akoby chcel ukázať, že osobne neuznáva rozdelenie cirkví. Keď sa o tom vyznal svojmu pravoslávnemu duchovnému otcovi, ten odpovedal, že to nemal urobiť. Vtedy sa ostro poškriepili.“


Pre toho, kto o Solovjovovi nikdy nepočul, to môže byť len popis nejakej náboženskej avantúry, ktorá sa skončila pokarhaním kňaza. V skutočnosti sa takýmto spôsobom snaží Meň zľahčovať fakt, že Solovjov, ak aj ku katolíckej církvi neprestúpil, tak nemal k tomuto kroku ďaleko. A vôbec nešlo len o jedno sväté prijímanie. Najneskôr v roku 1883 sa vyslovuje za zjednotenie cirkví, ale čo je dôležité, jedná sa o zjednotenie pod vedením Ríma, ako to neskôr popísal v diele Rusko a všeobecná cirkev, ktorým sa budem zaoberať nižšie.


Vďaka týmto snahám sa dostal do konfliktu s oberprokurorom Najsvätejšej synody Pobednoscevom. Zároveň nadväzuje styky s poprednými katolíckymi osobnosťami na slovanskom území: chorvátskym biskupom Strossmayerom, ruským jezuitom v Paríži P. Pirlingom a inými. Nakoniec v roku 1896 skladá abjuráciu do rúk katolíckeho kňaza byzantsko-slovanského rítu P. Nikolaja Tolstého, v jeho domácej kaplnke Panny Márie Lurdskej v Moskve, v prítomnosti dvoch svedkov: kňažnej Jeleny Dolgorukej a Dmitrija Novského.

To už vskutku nebudí dojem chvíľkového poblúznenia. O to arogantnejšie potom pôsobí ďalší článok z pravoslávneho prostredia venovaný Solovjovovi s názvom Vladimír Solovjev, přítel Dostojevského, v ktorom autor O. A. Kukla na stránkach českého Hlasu pravoslaví z roku 2001, č. 2, interpretuje Solovjovove náboženské myslenie takýmto spôsobom: „V duchovním zrání člověka rozlišoval tři stavy: rajský stav prvotní nevinnosti, stav přirozenosti spjaté s dědičným hříchem a stav duchovního života, tj. stav boholidství. ‚Nežiji už já, ale žije ve mně Kristus‘ [Gal 2, 20]. Lidstvo, znovu sjednocené s tímto svým božským principem, tvoří Církev. Západ však opustil pravou víru a nahradil Krista papežem a církevní autoritou. Tíhne k aktivitě, ale při absenci víry zároveň k násilí.“


Sú toto slová, pod ktoré by sa podpísal aj Solovjov? Pri hľadaní argumentov proti takémuto vkladaniu protikatolíckych sentencii do Solovjovovho myslenia nemusíme ísť ďaleko. Je totiž jedna kniha, pochádzajúca zo Solovjovovho pera, o ktorej sa pravoslávni pisatelia zmieňujú len veľmi neradi. Neuvádza ju ani Meň.


Jedná sa o už zmienenú knihu Rusko a všeobecná cirkev z roku 1889, vydanú v Paríži. Dôvod, prečo kniha nevyšla v Rusku, je zrejmý. Solovjov mal, ako som sa už zmienil, problémy s Konstantinom Pobednoscevom, oberprokurorom Svätého synodu. Ten totiž predtým zakázal v Rusku už jednu jeho knihu, v ktorej vypozoroval pro-katolícke tendencie. Jednalo sa o spis s názvom Všesvetová historická cesta k pravému životu, ktorý vyšiel roku 1887 v Záhrebe, za pomoci záhrebského kanonika Františka Radkovského. Aké bolo duchovné rozpoloženie Solovjova v tomto období, dokumentuje najlepšie jeden z jeho listov, v ktorom sa vyznáva: „Ja pozerám predovšetkým na veľký, svätý a večný Rím, základnú a neodlučiteľnú časť všeobecnej cirkvi. V tento Rím ja verím, pred ním sa skláňam, jeho milujem celým srdcom a prajem si zo všetkých síl jeho znovupovýšenie pre jednotu všesvetovej církvi.“


Z reakcie oficiálnych kruhov ruského pravoslávia na Solovjovove snahy je evidentné, že stať sa katolíkom v Rusku nebolo nikdy príliš jednoduché. Prípad Čadaajeva, ktorého dal cár Mikuláš I. zatvoriť do blázninca za jeho pro-katolícke a pro-západné názory, bol každému dostatočnou výstrahou. A aj keď internácia koncom devätnasteho storočia pravdepodobne už nikomu nehrozila, spoločenský škandál, hlavne u známej osoby, by bol nevyhnutný. Solovjov mal rodinu. Viac snáď ani netreba dodávať.


Alexander Meň píše, že pred smrťou Solovjov „napísal, že osobné zjednotenia, osobné prechody z cirkvi do cirkvi nepomôžu jednote kresťanov, leč naopak, len vnášajú zbytočné pohoršenie“.

Môžeme sa len domýšľať, pod akým tlakom tak učinil.

V už zmienenej knihe Rusko a všeobecná cirkev, ktorá vyšla prvý krát v slovenskom preklade roku 1947, sú Solovjovove postoje omnoho radikálnejšie. Napríklad na s. 76 takto hodnotí vznik byzantského pravoslávia: „Cisári prijali navždy ortodoxiu ako abstraktnú dogmu a pravoslávni hierarchovia požehnali in seacula seaculorum pohanstvo verejného života. A pretože sine sanguine nullum pactum, veľkolepá hekatomba stotisíc pauliciánov spečatila smluvu úpadkového cisárstva s úpadkovou cirkvou. Táto byzantská takzvaná ortodoxia bola v skutočnosti len zpiatočnou herézou.“


Alebo o niečo ďalej na s. 82: „... víťazstvo pravoslávia a Fótiov rozkol boly byzantskou odpoveďou na korunovanie Karola Veľkého. Nešlo o teologický spor alebo o hierarchické súperstvo: staré cisárstvo Konštantínovo nechcelo ustúpiť s miesta novej západnej mocnosti, ktorá sa zrodila z úzkeho spolku medzi pápežstvom a franským kráľovstvom. Všetko ostatné bolo len zámienkou a vedľajšou vecou.“ Tieto výroky zaiste nezodpovedajú obrazu Solovjova ako „pravoslávneho mysliteľa“.


Solovjov sa v tomto diele postupne prepracováva od kritiky byzantinizmu k obhajobe Ríma, pápeža a katolíckej cirkvi. V kapitole X. s názvom Apoštol Peter a pápežstvo sa k nim hlási už naplno: „Len čo pripustíme vo všeobecnej Církvi základnú a svrchovanú právomoc, ustanovenú Ježišom Kristom, v osobe svätého Petra, musíme tiež pripustiť, že táto právomoc voľakde jestvuje. A zrejmá nemožnosť nájsť ju inde ako v Ríme je už, ako sa nám zdá, dostatočným motívom pridať sa ku katolíckej téze.“


Pre stredovekých pápežov má tieto slová chvály: „Nemusím tu ani chváliť, ani obhajovať historické dielo Gregora VII. alebo Inocenta III. Ono našlo v tomto storočí obhajcov a velebiteľov medzi význačnými protestantskými dejepiscami [...] Vo všetkom tom, čo veľkí pápeži stredoveku vykonali mimo oblasti čisto duchovnej pre kultúru európskych národov, pre medzinárodný mier a dobrý spoločenský poriadok, je tým viac zásluhy, že sa pritom podujímali úlohy, ktorá im bezprostredne neprináležala.“


Porovnajme tieto riadky s tým, ako interpretoval Solovjova O. A. Kukla v už zmienenom článku a skúsme hľadať čo i len náznak postoja, podľa ktorého „... Západ nahradil Krista papežem...“


Celá kniha akoby bola odrazovým mostíkom k poslednému kroku, ktorý chcel Solovjov pravdepodobne vykonať. Na konci úvodnej state sa nachádza autorovo vyhlásenie, majúce punc vyznania: „... uznávam za najvyššieho sudcu vo veci náboženstva toho, ktorý bol za takého uznaný sv. Irenejom, sv. Jánom Zlatoústym, sv. Cyrilom, sv. Maximom Vyznavačom atď. – totiž apoštola Petra, ktorý žije vo svojich nástupcoch a ktorý nepočul nadarmo slová Pánove: Ty si skala a na tejto skale vybudujem svoju Cirkev. Utvrdzuj svojich bratov! – Pas moje ovce, pas moje baránky!“

Je možné vykladať myslenie autora týchto slov ako „pravoslávne“ v zmysle duchovnej príslušnosti k fótiovskej schizme?

Oficiálnemu naplneniu Solovjovovej konverzie zabránila pravdepodobne práve tá pravoslávna averzia ku katolicizmu, ktorá vedie aj autorov niektorých interpretácii Solovjovovho diela k zapieraniu faktov o Solovjovovom pravom „ekumenizme“; t.j. o túžbe navrátiť sa ku stratenej jednote s Rímom a Svätým stolcom. Aj na bedrách katolíkov však leží vina, práve za popretie tejto formy „ekumenizmu“, ktorý je nahrádzaný ekumenizmom pluralizácie Cirkvi a jej divergencie.


Možno by sa to dalo nazvať aj zradou na ľuďoch, ako bol Solovjov. Zradou na celej myšlienke grecko-katolíckeho uniatizmu. Popretím jeho zmyslu. To dodáva odvahu aj naším pravoslávnym odporcom. Vnútorná kríza v katolíckej cirkvi, ktorá im slúži ako zámienka na pohoršenie sa nad jej „modernizmom“, je zároveň zdrojom radosti nad jej slabosťou.


Pred katolíkmi preto stoja dnes dve hlavné úlohy vo vzťahu k pravosláviu: potvrdiť seba samých ako pravých vlastníkov Tradície a vyvrátiť zavádzania a lži týkajúce sa histórie a teológie, šírené apologétmi schizmy. Len vtedy, ak sa to podarí, stratí na sile heslo, ktoré si zavesil na stenu svojej kancelárie jeden slovenský vedecký pracovník: „Vyžeňme latinský smrad z našich chrámov“ a ktoré jasne dokazuje, kam až siaha pravoslávna túžba po ekumenizme.