utorok, 5. júna 2007

Rio Preisner a ľudské práva

Ľudské práva. V politickom slovníku dnešných dní hádam ani neexistuje slovné spojenie, ktoré by bolo väčšou mantrou. Veľa sa o nich hovorí, málo však zmysluplného. Niet sa ani čomu čudovať, keď sa tieto ako pomyselné utopické práva stali železnou päsťou ľavicovo-liberálnych kultúrnych revolucionárov.Šťastím je, že sa pri tom množstve mylných a nebezpečných náhľadov na ľudské práva nájde jeden, ktorý ponúka ich výbornú analýzu. Je to text konzervatívneho mysliteľa, profesora Rio Preisnera 15 etud o lidských právech, ktorý sa nachádza v jeho dvojzväzkovom diele Americana – správa o veľmoci.

Ľudské práva a kresťanstvo

Rio Preisner si od začiatku svojich etúd o ľudských právach všíma predovšetkým ich vzťah s kresťanstvom, konkrétnejšie v židovsko-kresťanskej teologickej a filozofickej tradícii, ktorá ich vrhá do mnohých rozporov.

Tak je tomu od stvorenia, v Genezis, pred pádom človeka sa večný život viaže na poslušnosť Bohu a nevyplýva z žiadneho prirodzeného práva. Po vyhnaní z raja sa človeku naopak sľubuje už dlhý a nie večný život a nezaručuje mu ho žiadne právo, naopak človek je viazaný poslušnosťou dekalógu a sloboda podlieha autorite. Tej podlieha aj ľudské šťastie. K Starému zákonu tiež patrí kráľovsky trest, ktorým ide potrestať len plnohodnotného človeka.Biblický kráľ tu trestá ľud previniaci sa opakovaným odpadnutím od Boha.Až príchod Krista odhaľuje „prirodzený základ ľudského práva, sporné právo na život však dostáva podobu paradoxu života, ktorý zachová ten, kto ho v mene Krista stratí, právo na šťastie sa konštituovalo smerovaním k visio beatifica, právo na slobodu sa stalo oslobodením skrze pozdvihnutie na kríž a zmŕtvychvstanie“.

Tam sa teda nachádzajú prirodzené práva, ktoré ide takto spätne odvodiť skrze Kristovo vykúpenie cez ktoré jediné možno zaistiť, aby ľudské práva neupadli do neriešiteľných rozporov. Ľudské práva sú tak darom Kristovho vykúpenia, na ktoré nemal človek pražiadne právo, ktoré ho však vyzdvihlo do roviny práva.

Vzťah človek k ľudským právam a slobode

Preisner si všíma aj osobný vzťah človeka k ľudským právam a vychádza mu, že štruktúra ľudských práv ako ju vytvorili Locke, Rousseau a Kant „má k živému človeku vzťah odťažitosti, ktorou sa vyznačujú zásadne všetky abstraktné systémy, štruktúry a plány“. Niet sa čomu čudovať, pretože naozaj ide o utopický projekt, ergo projektovaný mimo realitu, ktorý človek vníma ako „čosi, čo prispieva k zlepšeniu jeho situácie, ale nie, čo tvorí bytostnú súčasť jeho „bytia tu“. Záver je zrejmý, takéto „ľudské práva“ tvoria surogát za cieľ pre slobodu rádovo vyšší, filozofmi vyššie spomenutými týmto zastretý.

Profesor Preisner naopak vidí slobodu zameranú inak, ako identickú s láskou, nasledujúc Augustínovo amo et fac quo vis. Taká je sloboda človeka chápaného ako imago Dei.Opakom tejto slobody je sloboda kainovská, alebo permanentné vyhnanstvo – „situácia toho, kto nevie kam a kade sa uberať a nemá ku komu ísť, z ktorej sa vytvárajú rôzne všemožné obranné systémy, mimo iného i charty ľudských práv“.Proti tejto slobode sa vymedzil sv.Peter, keď Ježiš ponúkol apoštolom možnosť odísť, kam sa im zapáči, no Peter odpovedal: „Pane, ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života.“

Jediné záchranné slová, z ktorých sa pravda nedá odvodiť žiadna štruktúra, či charta ľudských práv vrcholiaca „kantovsky“ medzinárodnými dohodami s cieľom dosiahnuť večný mier.

Zmysel moci a jeho strata

Aby Preisner mohol pokračovať vo svojej širokej analýze pokračuje v kresťanskej filozofii dejín, ktorá je spätá s poznaním základov ľudských práv a ktorá žiada dať cisárovi, čo mu náleží. Cisárskej kultúre však zároveň možno dať zmysel, ale jedine skrze Kristovo vykupiteľské dielo. Je tu však aj pokušenie v akomsi proti-zmysle. Toto pokušenie ostáva v podobe rozvaliť hradby polis a odovzdať sa bezcieľnej kainovskej slobode útekom k horizontu nebytia. Naopak stredoveká kresťanská kultúra sa „snažila zabrániť likvidácii cisára-Kaina, ktorou sa ospravedlňuje a interpretuje ako „zákonitý“, predpoklad konkretizácie spravodlivého poriadku a ľudských práv. Chcela tejto likvidácii zabrániť tým, že poznamenala vládu a moc cisára zmyslom“.Oproti tomu novovek odstránil polaritu cisár : pápež a „zabudol na dejinnú úlohu svätcov“.

Dôsledok bol zrejmý, úsilie „odstrániť cisára i pápeža z divadla sveta a založiť politický systém na čírej pluralite ľudstva vykupujúceho seba samých“. Kým pre stredovekú kultúru bola každá moc prepožičaná a legitimovaná mocou duchovnou /v prípade cisára pápežom/, novoveká dialektika prišla s tvrdením, že cisár dostáva moc od Boha bezprostredne, bez sprostredkovania pápežom. To bol skrytý – no zreteľne manicheistický – útok na Cirkev, ktorá sa mala stať niečím čisto duchovným a prejavovať sa manifestačnou chudobou. Vedľa tejto, povedzme rovno odstavenej Cirkvi sa mal rozvíjať štát podľa vzoru rímskeho impéria a „rímskeho práva“, ktoré sa zas dalo považovať „za jeden z impulzov „ľudských práv“ ako ich konštituovalo 17.storočie“.

Tu sa následne novoveký cisár stáva vladárom z „milosti človeka“, čo je poňatie moci bez transcendentného rozmeru, arci s právom na kontrolu vecí duchovných. Preisner dodáva, že: „Príslušný program tejto antitranscendentnej spirituality poskytujú ideológie“.Spomínané učenie najviac rozvíjal nominalizmus, predovšetkým Viliam z Ockhamu, v nasledujúcich storočiach však kresťanstvo muselo bojovať tiež s „mnohohlavým drakom staronovej gnózy“, ktorú vo svojom diele výborne odhalil a popísal Eric Voegelin. Následkom toho sa „po rozpade kresťanskej kultúry štát zmenil v nástroj sústavnej dekonštrukcie reality“.

Tá bola predpokladom realizácie snáh o konkretizáciu utópií, odrážajúcu sa v tom, čo nasledovalo vo a po francúzskej revolúcii v postkresťanskej ľudovej demokracii. Preisner ju lepšie vysvetľuje tak, že „nominalistické, jakobínske poňatie moci sa od zodpovednosti apriórne zbavuje poukazom na vyššiu determináciu danú zákonmi dejinného vývoja, osobnú zodpovednosť za mocenské akcie kryje stotožnením imaginárnou vôľou konkretizujúceho sa mena „ľud“.Sám pritom poukazuje na to, že európska demokracia je potomkom deisticky jakobínskeho konceptu.A odtiaľ je už len krok k totalitarizmu.

Od formulovania teórie ľudských práv po dnešok

Vráťme sa však k teóriám ľudských práv, ktoré sa začínajú formulovať v 17.storočí, v čase krízy mocenskej rovnováhy pápeža a cisára. Preisner tu robí dôležité rozlíšenie medzi „reálne uplatňovanými ľudskými právami“ a „odhodlaním presadzovať ich systematicky“.

Prichádza totiž k abstraktnej systematike ľudských práv, v súvislosti s osvietenským poňatím človeka, interpretujúceho sa skrze projekciu seba samotného, človek chápe sám seba ako ideál seba samého“. V následnom kroku potom dospejú ľudské práva k definícii, „ktorá obetuje jedinca v prospech ľudstva s poukazom na všeľudský vývoj k vyšším hodnotám, k dokonalej spoločnosti, večnému mieru“. Systém sa ďalej dialektizuje, zvlášť pod vplyvom Hegela a „hodnotové rozlíšenie v hierarchii ľudských práv sa revolučne prevracia. Rádovo nižšie práva, napr. na zaručenú prácu, na vykrmovanie, sa vyzdvihnú nad vyššie práva občianske a politické“.

To sa deje na darwinistickom základa s poukazom na to, že človek ešte len vzniká, od osvietenstva trvalú poveru nového, oslobodeného človeka postupujúceho neustále ďalej a „vlastniaceho“ ďalšie, nové práva.Okrem toho, na začiatku nášho pojednania spomínaný biblický trest nahrádza zmluvná dohoda medzi kráľom a všeobecným ľudom, pričom ľud si volí za určitých podmienok vládcu.

A kategória biblického trestu je tiež pervertovaná, ľud smie trestať vládcu za odpadnutie od zmluvy. Ľud vytrhnutý z dejinnosti sa tak obracia k naddejiným a nadčasovým, ergo utopickým cieľom a odvracia sa od foriem vlády ktoré zaručujú vyššiu mieru spravodlivosti a poriadku. „Ľudské práva a naddejinné ciele majú vyslobodiť človeka z nezmyselnosti dejín a vrátiť ho do hájemstva mimodejinnej utopickej prirodzenosti. Vztýčia sa teda ciele mimo dejiny a skoro totožné s procesom konkretizácie práv a prirodzenej utópie“. To sa deje ako opak dvoch určujúcich znakov u kresťana, ktorými sú dejinnosť a vzťahovanie sa /odovodené z intertrinitárneho vzťahovania sa v rámci Božskej Trojice/. „Dejinným aktom Kristovho vykúpenia sa obnovuje prirodzenosť ľudstva pozdvihnutá k obrazu Božiemu, aby vytvorila základ pre reálne dejinné východisko v podobe novej štruktúry – nielen ľudských práv, ale aj medziľudských vzťahov“.

Tým sa dostávame k láske medzi blížnymi, presnejšie k Ježišovej reči na hore, pretože padnutý prirodzený ľudský základ bol vykúpený a znovu pozdvihnutý Kristom, bez ktorého sa ponúka len sebadeštrukcia človeka. Tá sa paradoxne ukazuje v koncipovaní ideologických programoch totálneho oslobodenia človeka. U Nietzscheho predstavuje skok do nadčlovečenstva. Naopak Kant sa snažil opojnú deštrukciu prekonať mravným imperatívom, ktorý mal prekonať rozdiel medzi jedincom a spoločnosťou. Základný rozpor v Kantovom pokuse, ale tkvie v tom „že mravný zákon vytyčuje subjekt sám sebe, nadto vo svete, ktorý je „o sebe“ nepoznateľný“. V Kantovi sa tiež rodí nový druh mesianizmu, imanentizáciou pôvodne transcendentnálnej kategórie katolicity v internacionalitu. Kantov absolútne slobodný subjekt plánovito zovšeobecňuje, interancionalizuje ľudské práva, ktoré sú totožné so zákonom zovšeobecnelého kategorického imperatívu. Celá Kantova utópia končí nakoniec v utopickej predstave večného mieru. Myšlienky neblaho nasledovanej Kantovými kalvínsko-ateistickými dedičmi Wilsonom a Rooseveltom.Marx a dnešná ľavica /čo je následkom neobyčajne silného posunu smerom doľava, ku ktorému neodolateľnú konvergenciu už dávno predpovedal Eric Voegelin takmer celá politická reprezentácia liberálnych demokracií/ len pokračovali vo vytýčenom vývoji, v nasledovaní práv, vytvorených gnózou a projektovaných do neexistujúcej ríše utópie, práv nového človek, človeka, ktorý stále ešte len vzniká.

Preto sú aj tieto „práva“ neustále revolučne prehodnocované, arci bez reálnej hodnoty. Toť odraz Kantovho „mravného zákona“ „na hviezdnom nebi, v projekcii nekonečnej túžby a nádeje, ktorý sa živí a utešuje nekonečnou nedosiahnuteľnosťou cieľa“. To je aj právo na manželstvo pre sodomitov, či právo na potrat, v ktorom sa „materské lono, miesto mieru a bezpečia premieňa na miesto premyslenej vraždy v mene matkinej slobody a sebestačnosti“.

To je revolučné prehodnotenie všetkých hodnôt, odvrátenie sa od vykupiteľského diela Kristovho, ktoré jediné môže byť pravým podkladom pre akékoľvek ľudské práva.

Záver

Profesor Preisner vo svojich 15 etudách o lidských právech veľmi podrobne vyložil túto tématiku a ja som sa ju pokúsil stručne vyjadriť v tomto článku. Spolu s profesorom Preisnerom sa domnievam, že jediné reálne ukotvenie ľudských práv sa viaže na Ježiša Krista a jeho vykupiteľské dielo, dvíhajúce padlého človeka. Každá iná definícia ľudských práv nutne zapadá do neriešiteľných rozporov a gnostických projekcií utópií.„Dejinné pôsobenie Ježiša Krista ukázalo úplne jednoznačne, že cesta k uskutočneniubožieho kráľovstva, ktorého „ústavu“ vytýčilo kázanie na hore, vedie človeka a ľudstvo cez Golgotu k vzkriesenému Kristovi.

Žiadna iná zmysluplná cesta neexistuje, iba ak nekonečný labyrint scestností. Cesta i necesta k „večnému mieru“ vedú však k neúprosnému Súdu a večnému Rozsudku kráľovského Krista. Že neexistuje iná cesta, manifestuje Cirkev eucharistiou“.Pokiaľ sa človek uchyľuje k ľudským právam ako k protiskutočnostným abstrakciám a autointepretačným blábolom a nie je schopný pochopiť a prijať jediné slovo z kázania na hore ostáva mu len zotrvať v otroctve nekonečného vytyčovania všemožných práv a nárokov.