piatok, 20. júla 2007

Othmar Spann II. časť - Teoretik


Zatiaľ čo sa život Othmara Spanna teší aspoň minimálnej pozornosti publika, tak jeho teórie sú považované za niečo prekonané a dobové. Kým jeho život slúži liberálom, ako odstrašujúci príklad politického zlyhania a poblúdenia, tak zatiaľ jeho teórie už asi nebudú môcť poslúžiť v dohľadnom čase nikomu, tak nekonečne vzdialené sa zdá byť liberálne víťazstvo od týchto porazených a zasypaných pamiatok minulosti.

Liberálom slúži Spann, ktorý bol Rakúšanom, podobne ako ich ikony Hayek a Misses, za príklad ekonomickej poblúdenosti a keďže chápu všetko čo súvisí s teóriou stavovského štátu ako niečo fašistické, Piom XI. počnúc a Salazarom, či Dolfussom končiac, tak je samozrejme aj Spann pre nich fašista, prípadne kléro-fašista.

V súvislosti s týmto liberálnym postojom dochádza ku komickým situáciám, v rámci ktorých je bagatelizované mučenie Spanna gestapom a jeho následné uväznenie v Dachau. Ako vidno, nie je mučenie ako mučenie a ani ten čo bol v koncentračnom tábore nemusí byť vždy zahalený závojom kadidla. Stačí keď nebol na správnej strane. Vec je potom prezentovaná ako niečo na spôsob zaslúženej odplaty dejín, za vyvolávanie zlých duchov a Spann ako pekelný mlynár, ktorého zomlel mlyn, uvedený aj s jeho pomocou, do života.

To všetko je, bohužiaľ, na takej istej úrovni ako obvinenia liberálov voči kresťanským-sociálom, že sú to v podstate boľševici s náboženským náterom. Spannova teória bola komplikovanejšia, než aby sa dala vtesnať do podobných zjednodušujúcich súdov. Bola komplikovanejšia ako všetky moderné diktatúry, s ktorými by mohla byť uvedená do súvisu.

Spannov pojem „pravého štátu“ nie je synonymom centralizovaného a mimochodom liberalizmom 19. storočia inšpirovaného, etatizmu ani predzvesťou a apológiou štátu totalitného. Bytnosť Spannovho „pravého štátu“ je členitá a mohutne štrukturovaná a zaslúži si, podobne ako jeho univerzalizmus, aby boli vnímané v celej svojej mnohovrstvenosti.

Spannove názory sa dajú rozdeliť do troch základných okruhov jeho záujmu: ekonómiu, štát (spoločnosť) a univerzum, čiže celok bytia. Samotný Spann sa nikdy nepovažoval za ekonóma alebo sociológa v zmysle určitej špecializácie. Snažil sa vypracovať určité nazeranie, ktoré by sa dalo aplikovať na veľmi široké spektrum odborov. Venoval sa logike, napísal knihu o dejinách nemeckej mystiky, vo svojich dielach pestoval filozofiu prírody, umenia a náboženstva.

Univerzalizmus

Pramene Spannovho univerzalizmu (ako sám nazýval svoju filozofiu) sú rozvetvené a siahajú k veľkým systematikom novoveku, od Descarta až po Hegela, ktorých systematičnosť mu imponovala v protiklade k rakúskej empiricko-kritickej a lingvistickej škole, podobne ako veľké systémy stredovekej scholastiky; až k nemeckým romantikom a v obmedzenej miere aj k Platonovi. Názov univerzalizmus upomína na stredoveký spor o univerzálie, medzi realistami a nominalistami a Spann sa skutočne k tomuto sporu hlásil, hlavne v jeho transformovanej podobe z diela Adama Müllera, ktorý spor medzi obecninami a jednotlivinami previedol do sociálnej a politickej roviny ako protiklad organického štátu a individua. Spann tiež nazýval svoje teórie „učením o celosti.“

Tento názov nás vedie k základnej Spannovej myšlienke, ktorá je osou jeho univerzalizmu, že celok existuje pred časťami a je viac než súhrnom častí. Takto ponímaný univerzalizmus je v protiklade k individualizmu, pod ktorým nerozumel len spoločenský jav reprezentujúci amorálny egoizmus, ale epystemologický omyl, vedúci k snahám o skonštruovanie spoločnosti, na základe vzájomných vzťahov medzi nezávislými individuami.

Poblúdenosť individualizmu spočíva podľa Spanna v tom, že prezentuje jednotlivca ako niečo v spoločnosti primárneho a pôvodného. Tým dochádza k atomizácii, ktorá má tendenciu k popieraniu celku, čím dochádza k deštrukcii samotnej podstaty sociálneho bytia. Avšak napriek tomu, že pozorujeme závadnosť takého myslenia ako fakt, nutne sa musíme pýtať, ako mohlo k nemu dôjsť keď je človek organickou súčasťou celku. Ak je evidentné, že celok je pred časťami, čo spôsobuje to, že ľudia na to zabúdajú, myslia a chovajú sa tak, ako by opak bol pravdou?

V prvom rade treba povedať, že podľa Spanna: „Celok nemá zmyslovú danosť: ukazuje sa (analogickým spôsobom) v členoch“To znamená, že ľudia vnímajú celosť na základe vzťahov s inými ľuďmi. Aby ukázal akým spôsobom sa udržuje a ako je zakorenený celok vo svojich častiach, prišiel Spann v diele Učenie o kategóriach z roku 1924 s princípom vyčleňovania a opätovného zlučovania.

Pripomína špirálu odchodu, putovania a návratu, po ktorom dochádza k zavŕšeniu a plnosti bytia. Až v opätovnom zlúčení dochádza k naplneniu. Chcený individualizmus je teda porucha v prirodzenom procese opätovného začleňovania vyčlenených jednotlivín, snaha zostať na úrovni vyčlenenia. Človek prichádza na svet ako vyčlenená jednotlivina, ale jeho skutočná, naplnená existencia sa vytvára až opätovným zlučovaním do celkov, čiže žitím vo vzťahu k inému.

Princíp vyčleňovania umožňuje v celku existencie vznik jednotlivín a pripomína hilémorfický systém aktualizovanej možnosti látky skrze formu. Veškerá existencia sa podľa Spanna vyčlenila z pôvodného centra - Boha- ktoré zostáva nevyčleneným. Z celostnej existencie sa potom vyčleňujú jednotlivosti. Boh je pre Spanna skutočným východiskom filozofie a ako „metafyzické nad nami“ ručiteľom hierarchicky usporiadaného Vesmíru. Preto je náboženstvo pre Spanna vrcholné zlúčenie a zároveň zavŕšenie systému univerzalizmu . Náboženstvo je pre Spanna vedomie opätovného zlučovania ľudí v Bohu. Pre Spanna, ako katolíka, hrá otázka stvorenia zásadnú úlohu v jeho spoločenskej koncepcii.

Človek sa stáva , ako to interpretuje tradičné katolícke učenie o stvorení, skrze „creatio continua“, spolupodielnikom na tvorivom akte, čo ho začleňuje do hierarchického celku a zabraňuje jeho naprostému vyčleneniu. To pomáha Spannovi prezentovať individualizmus ako blud, ktorý odporuje realite stvorenia. Boh ako stvoriteľ veškerého bytia, nesúceho a obsahujúceho celosť , začleňuje človeka do tohoto Rádu, ktorý hierarchicky stúpa smerom k centru. Všetko stvorené v sebe samo nesie túto zlučujúcu „spätnú spätosť“ vedúcu k základom celku - k Bohu.

V princípoch vyčleňovania a zlučovania teda vidí Spann vyjadrenie spôsobu existencie členov v celku a vzťah celku k častiam. Tieto dva princípy vytvárajú u Spanna najobecnejšiu polaritu a polarita bola pre neho dalším konštitutívnym princípom sveta a sociálneho bytia zvlášť. Na prekonanie individualizmu, je podľa Spanna potrebné prinavrátiť prežívanie a skúsenosť polarity, v ktorej sa odohráva celý sociálny život. Každému osamoteniu, každému egoizmu a programovému individualizmu, predchádza vzťah ľudského ducha k druhému duchu, ktorému Spann dáva archaický znejúci novotvar „podvojnosť“ (Gezwiung), niekdy prekladaný ako „vzájomnosť“. Táto podvojnosť sa nám zjavuje všade v spoločenskom bytí, keď hľadíme na základnú dualitu muž - žena, či matka - dieťa, učiteľ - žiak, majster - učeň a pod. V tejto podvojnosti, v ovplyvňujúcej sa vzájomnosti je každá individualita len časťou, ak berieme do úvahy nadradený celok. „Ja“ nežije len samo zo seba.

Až táto vzájomnosť a opätovné zlučovanie do celosti dáva vzniknúť „seba“ - vedomiu, „len v spolu-bytí s inými existujem ja sám“, hovorí Spann a pokračuje: „ Univerzalizmus chápe pojem indivídua tak, že individuum neodvodzuje to, čo je vnútorné, svoje duchovné bytie a podstatu, zo seba samého, ale vytvára sa a buduje až v existencii s druhými, udržuje sa prostredníctvom vnútorného a mnohostranného stretávania sa s inými duchovnými bytosťami. Táto tvorivá sila pospolitosti je porovnateľná s jednotiacou životnou silou organizmu, v ktorej a až prostredníctvom ktorej, sa vytvárajú jednotlivé bunky. Individuá už nie sú zamerané samé na seba, založená samé na sebe, nie sú samostatnými existenciami, ale ťažisko sa presúva do ich duchovnej súvislosti, do celku.“

Za konkretizáciu rozporov medzi univerzalizmom a individualizmom, ako aj za inšpiráciu protikladom používaných pojmov „pospolitosť“ (Gemeinschaft) a „spoločnosť“ (Gesellschaft), pri rozlišovaní organickej a mechanicko-atomizovanej spoločnosti, vďačí Spann veľa nemeckej romantike, konkrétne už zmieňovanému Adamovi Müllerovi. Snáď by bolo vhodné sa o tomto Spannovom vzore zmieniť podrobnejšie, aby vynikla určitá kontinuita obhajoby stavovskej spoločnosti v Strednej Európe, ktorou sa Spann nechal viesť.

O základných dátach Müllerovho života bolo pojednané vyššie. Keďže ho po skorej smrti jeho matky vychovával luteránsky pastor, tak bol predurčený na štúdium teológie. Zo štúdia teológie zišlo a nakoniec študoval v Gottingene štátovedu. Zaoberal sa Adamom Smithom, Edmundom Burkom a osobitne sa venoval Schellingovej a Fichteho filozofii; ako aj Goetheho estetike. Výsledkom bol prvý spis Náuka o protiklade (Lehre vom Gegensatz), vydaný v roku 1804.V roku 1805, po presídlení do Drážďan, konvertoval na katolicizmus, rozpoznajúc, ako sám tvrdil, že luteránstvo je presiaknuté individualizmom a odporuje Pravde.

Do roku 1809 mal sériu úspešných prednášok o estetike a umení a zároveň sa prezentoval ako teoretik štátovedy, v sérii prednášok O celku štátovedy (Uber das Ganze der Staatswissenschaft), ktoré vyšli v roku 1809 pod titulom Prvky štátnického umenia (Die elemente der Staatskunst). Konverzia ho donútila v roku 1811 emigrovať z rodného Pruska, pretože mu kvôli nej hrozil súdny proces, keďže Prusko a luteranstvo boli v podstate synonymá. Po roku 1812 sa angažoval v protinapoleonskom povstaní v Tyrolsku. Neskôr pracuje ako radca kniežaťa Metternicha pri cisárskom dvore, dokonca býva označovaný za inšpirátora koncepcie Svätej aliancie.

Na sklonku života, a v tom je jeho podobnosť so Spannom príznačná, sa čoraz viac upína k teológii, čoho plodom sú jeho práce O nevyhnutnosti teologického základu všetkých vied o štáte a osobitne štátneho hospodárstva (Von der Notwendigkeit einer theologischen Grundlage der gesamten Staatswissenschaften un der Staatswirtschafts insbesondere) z roku 1819 a Vnútorný štátny rozpočet; systematicky rozvedený na teologickom základe (Die innere Staatshaushaltung; systematisch dargestellt auf theologische Grundlage), ktorá vyšla v časopise Concordia pod vedením Friedricha Schlegela, daľšieho pruského kovertitu v službách viedenského dvora, v roku 1820. Tesne pred smrťou bol, na osobnú Metternichovu prosbu, povýšený cisárom do šľachtického stavu.

Celý spôsob Müllerovho myslenia obsahuje takmer všetky intencie, ktoré nachádzame aj u Spanna. Pre posúdenie je najlepšie si vybrať reprezentatívnu Müllerovu prácu, ktorá ho preslávila na poli štátovedy - Prvky štátnického umenia.

Celý Müllerov postoj je vlastne reakciou na 18. storočie, podobne ako u de Maistreho. Na rozdiel od neho je však systematickejší, čo ho približuje skôr k Bonaldovi, ktorý s Müllerom zdiela aj obdiv k feudalizmu ako germánskemu výtvoru.

Müller odsudzoval na 18. storočí obidva jeho úpadkové momenty: na jednej strane individualizmus a na druhej zbyrokratizovaný absolutistický centralizmus, pričom preferoval členité stavovské usporiadanie. Jeho idea štátu, ako živého organizmu založeného na tradícii a nie na abstraktných ústavných konštrukciách, ho stavala automaticky proti obidvom úchylkám od organického Rádu. Müller odsudzoval racionalistické konštrukcie v politike. Ako estetik a predovšetkým člen romantického hnutia, považoval rozum za príliš obmedzený na to, aby mohol zvládnuť vytvorenie harmonického Rádu. Nie nadarmo jeho práca nesie v názve slovo „umenie“.

Podla Müllera je konzervatívny politik básnikom, umelcom nadchnutým Tradíciou a Bohom. Rozum nedomýšľa iracionálnu povahu politiky, rozum je kozmopolita, zatiaľ čo národy sa opierajú o skúsenosť a tradíciu. Müller uvažoval, že božské učenie Kristovo, sa týka spásy jednotlivcov, ale Božiu vôľu ohľadom ustrojenia a výstavby spoločnosti nemôžeme hľadať v Písme svätom. Božia vôľa bola taká, že poznanie štátu je nám dané skrze Históriu a Tradíciu. Veril, že Boh riadi dejiny, že sú zápisom jeho vôle týkajúcej sa spoločnosti a politiky.

Z Müllerovho odporu k zmechanizovanému osvieteneckému ideálu štátu, ktorý mal neustále pred očami vo svojom rodnom Prusku a zároveň z odporu k smithovskej liberálnej ekonomike, vyrastá jeho agresívny odpor voči kapitalizmu, ktorý je symbiózou týchto dvoch princípov. „Štát to nie je nejaká manufaktúra, fabrika či akciová spoločnosť“, píše Müller. Kapitalizmus stavia na individualizme, zmechanizovaných vzťahoch medzi ľuďmi a jeho cieľom je len zisk. Vedie k tyranii kapitálu a stroja nad človekom a k vzniku novej kasty otrokov - proletárov. Je to popretie organickej vízie spoločnosti. Korporacie a stavy sa premenili na agregát vzájomne nepriateľských jednotiek. Zároveň Müller upozorňuje, že záujmy kapitalistov častokrát idú proti záujmom štátu.

Do protikladu k tomuto stavu kladie obnovenie stavovského usporiadanie s harmonickým a hierarchickým súžitím jednotlivých zložiek štátu. Zmyslom múdrej politiky je organické začlenenie jednotiek a jednotlivcov, do spoločenstva a štátu. Pre Müllera je stvorený svet raz a navždy daný a nie je v silách človeka ho prerobiť, alebo vybudovať apriori novú harmóniu, odlišnú od večnej a stvorenej. Človek nie je atomizovaným bytím, mimo stvoreného bytia, lež jeho organickou čiastkou, preto nie je schopny tvoriť niečo nové, popierajúce stvorený Rád, aby zároveň nepôsobil deštruktívne. Človek je pre Müllera mikrokozmom, ktorý je zmenšeným obrazom Veľkého Celku a jeho integrálnou súčasťou.

Už pri zbežnom pohľade na základné Müllerove myšlienky môžeme ľahko vypozorovať, čo konkrétne Spann z jeho učenia prevzal a čo majú spoločné. Sú to: anti-individualizmus, snaha o zriadenie „pravého štátu“, organická koncepcia spoločnosti, obhajoba Celku pred prehnanými nárokmi jednotlivca, stavovské usporiadanie spoločnosti, odpor ku kapitalizmu a liberálnej ekonómii, ale aj katolicizmus a inšpirácia teológiou.

V oblasti „celosti“ sa podarilo Spannovi posunúť analýzu oproti romantikom a Müllerovi, k detailnejšiemu opisu rekonštrukcie celosti po vyčlenení individuí. Spann rozpoznáva v spoločnosti celú hierarchiu celostí, ktoré sa pyramidálne radia od tých najmenších a najpočetnejších až po Najvyššiu. Každá je, podobne ako Müllerov mikrokosmický jednotlivec, odrazom tých vyšších a aj Najvyššej.

Opätovné zlučovanie sa koná skrze proces podvojnosti a vzájomnosti. Napríklad celok rodiny, tento duchovný zväzok, vzniká podvojnosťou a vzájomnosťou: matka - dieťa, ktorá tvorí materskosť a tá pomocou dalších vzájomných podvojností ako: muž-žena, otec-matka a pod. vytvára celostnosť rodiny. Spanov hierarchický systém pripomína gigantickú pavučinu duchovných vzťahov, ktorá postupne cez stupne rodu, obce, korporácie, stavu, štátu, Církvi stúpa až k Nebesiam.

Z toho by vyplývalo, že akýkoľvek pokus o rozbitie týchto základných celostí, napríklad rodiny alebo štátu, by viedlo k droleniu a následnému rozpadávaniu sa tejto pyramídy. Ľudia sú jeden na druhom závislí, tvoria prirodzené duchovné zväzky, ktoré ani nevymysleli ani nemôžu zmeniť, jedine v autodeštruktívnej zaslepenosti. To je spannovská výzva aj v prítomnosti: na jednej strane boj s individualizmom, ktorý chce negovať tieto záväzné vzťahy a na druhej so zmechanizovanou technokratickou vôľou k moci, usilujúcou sa ponechať zo všetkých vzťahov len jeden - vzťah atomizovaného jedinca k všemocnému byrokratickému štátu.

Štát

Aj keď býva v súčasnosti Spann vnímaný hlavne ako ekonóm a to ekonóm radený k prúdu korporativizmu medzivojnového obdobia, z vyššie uvedeného je zrejmé, že sa považoval za niečo viac. Nechápal svoj systém síce ako niečo prevratného, ale nárokoval si znovunastolenie pravého idealistického myslenia v spoločenských vedách. Považoval sa skôr za pokračovateľa rozvíjajúceho odkaz nemeckého romantizmu, ktorý bol tiež len jedným z pokusov o „znovuobnovenie“ myslenia koreniaceho v náboženstve a v odkaze stredoveku. Spann nepodceňoval, ale ani nepreceňoval úlohu štátu oproti iným celostiam. Štát je sice ideálnou jednotou celkovej členitosti a potiaľ „najvyšším stavom“ v celku, ale jeho panstvo môže byť len nepriame „zostupujúce“ a „stupňovito idúce zhora dole“. „Skutočný štát“ je u Spanna poňatý ako neindividualistický, nie demokratický, nevystavaný na politických stranách.

Zo stavovskej koncepcie plynie, namiesto centralizmu, partikularizmus. Spann sa pokúša postaviť proti totalizujúcemu poňatiu štátu decentralistický princíp stavov, s bohato štrukturovaným systémom delegovania a subsidiarity. Tento ideál „skutočného štátu“ chápe ako nadčasový a spočívajúci na večne platnej vnútornej štruktúre, ktorá je základom štátu ako štátu. Je teda nekonečne vzdialený akejkoľvek utopickosti. Naopak práve demokraciu považuje Spann za nerealizovateľnú utópiu. Trvá na tom, že koncepcia určitého vytvárania vôle vyplývajúca z individualizmu je „zdola“ v podstate nemožná.

Inšpirovaný stredovekom, postuluje Spann stavy jednak podľa profesného členenia a zároveň z hľadiska fukcionálneho v štáte či hľadiska duchovného. Medzi jednotlivými stavmi a korporáciami, chce mať diferencie čo do práv a privilégii. Stavy zaoberajúce sa uspokojovaním materiálnych potrieb, by stáli nižšie ako stavy uspokojujúce duchovné záujmy národa. Bolo by omylom vidieť v stavovskom systéme len reformu hospodárskych a ekonomických vzťahov, čo sa často stáva ľavicovým mysliteľom, keď hovoria o korporáciách a majú na mysli predovšetkým priemyselné, výrobné a pracovné zložky spoločnosti.

Pre Spanna bol ešte aj štát stavom, aj keď najvyšším, ktorý nazýva „stav-štát“ alebo hovorí o politickom stave. V ponímaní stavu u Spanna a v modernom stavovstve vôbec, by sa dalo hovoriť o skôr stredovekom chápaní tohoto slova. Johan Huizinga píše v Jeseni stredoveku: „Funkcie či skupiny, označované v stredoveku termínmi stav a rád, sú veľmi rozdielnej povahy. Máme tu do činenia najprv s kráľovskými stavmi, ale jestvujú aj remeslá, stav manželský a panenský, stav hriechu. ... Jednotu hlboko rozdielnych významov tohoto slova tvorí podľa stredovekého myslenia presvedčenie, že každé toto zoskupenie predstavuje božskú ústanovizeň, prvok v živom organizme, ktorý vyžaruje z vôle božej...“

Napadá nás slovo „údel“ ako označenie určitého Bohom danej polohy bytia, alebo poslania na tomto svete. Taktiež by bolo možné sa zmieniť o Aristotelových Kategóriach, kde jedným z druhov kategórie kvality je práve „stav“ , ktorý je akousi formou dispozície, ale neľahko meniteľnou. Ostatne na toto Aristotelovo dielo upomína aj názov Spannovho Učenia o kategóriach.

Stav je teda niečo viac ako len hospodárske uskupenie a tomu zodpovedajú u Spanna aj privilégia s ním spojené.

V takto ponímanom štáte nemajú politici, zástupcovia „stavu-štátu“ funkciu platonských strážcov, o tú ich oberajú mohutné kompetencie stavov a korporácii, do ktorých sa stavy zľučujú. V tom možno vidieť Spannov ústupok dobe, keď oproti Müllerovi, ktorý preferoval a ospevoval šľachtu, hovorí skôr o služobnej úlohe politikov, než o ich privilégiach. Aj keď sa v knihe Pravý štát nakoniec nebráni hovoriť o tom, že „stav-štát“ by mohla byť nejaká etablovaná aristokracia.

Odpadá tu masová a populistická propaganda, pretože politici sú volení nie vo všeobecných masových voľbách, ale kompetentnými reprezentantmi stavov. O politike, hospodárstve a kultúre teda nerozhodujú profesionálni politický žoldnieri, manipulujúci masami ani kapitáni priemyslu, ale zástupcovia skutočne všetkých stavov v spoločnosti, vrátane stavu duchovného alebo kultúrneho. Spann hovoril o vychovanom vodcovstve. Bola to obrana „stavovského“ rozumu v politike a varovanie pred nevzdelanými straníckymi vodcami, ktorí nie sú stavovsky zaradení, ale patria k „nepestovaným skupinám vodcov“, nahovárajúcim ľudom čo majú chcieť.

V praxi by spannovský štát postupoval nasledovne: ľudia združený do nižších celostí - stavov, by buďto v rámci stavu, alebo v rámci združenia viacerých stavov do korporácie (určitej obdoby stredovekého cechu), na základe svojej samosprávy delegovali zástupcov jednotlivých stavov, ktorí by jednak volili politických reprezentantov ale zároveň aj zastupovali partikulárne záujmy stavu. Spann nezatvára oči ani pred potencionálnym súperením stavov a nebráni sa mu apriori; jeho koncepcia nie je nejaká unifikovaná naivná harmónia.

Zároveň Spann predpokladá aj stavy štátu nepriateľské, ktoré je možné aj dnes sledovať v záplave nových stavov, aké boli ešte pred niekoľkými desaťročiami nemysliteľné. Rôzne uskupenia , ktoré spája spoločná zvrhlosť a popieranie elementárnych morálnych zásad. Spann počíta s touto potencionálnou anarchiou a hovorí o tom ako sa spoločnosť proti nej bráni. Deje sa tak rozvrstvením podľa hodnôt, odstupňovaním. Štát garantuje rešpektovanie vládnucich zásad hodnotenia.

Ako hovorí v Pravom štáte: „Každá dejinne existujúca spoločnosť spočíva na krotení pre ňu nepriateľských hodnotových systémov.“ Stavovský štát by teda rešpektoval len tie stavy, ktoré by nepopierali jeho hodnotový systém, v tomto prípade - kresťanský.

Ekonómia

Spann bol od počiatku svojej vedeckej dráhy vnímaný hlavne ako ekonóm, aj keď on sám to tak nevnímal, najmä po roku 1928. Jeho ekonomické teórie vyrastali jednak z odporu k dobovým náhľadom na ekonómiu a zároveň z nostalgie po starom stavovstve. Jeho námietky proti starým ekonomickým teóriam boli v skratke nasledujúce:

Prvá klasická škola bola podľa jeho náhľadu vo svojom tvrdení o dopredu danej harmónii obecných a zvláštnych záujmov účastníkov výmeny príliš optimistickou. Venovala sa tiež primnoho štúdiu izolovaných atómov-jednotlivcov, zatiaľ čo podľa Spanna, sa má ekonómia sústrediť na štúdium sociálnej organizácie ako celku. Marxizmus bol pre neho školu, vzhľadom k materializmu a triednemu boju, ničiacou civilizáciu. Historická škola sa podľa jeho názoru transforomovala na empirizmus zbavený vedeckých hodnôt.

Mladý Spann bol spočiatku zástancom teórie medzného úžitku, opierajúcej sa o Gossenov zákon, podľa ktorého potreby progresívne slabnú v závislosti na miere ich uspokojovania, v dôsledku čoho hodnota statkov bohatstva s rastom ich množstva klesá. Postupne ju však opustil s výhradou, že tento zákon platí len v neveľkom počte prípadov a takmer náhodne. Vytýkal jej aj prehnaný subjektivizmus. Používanie individuálnej psychológie pri vysvetľovaní sociálnych metód je bezcenné. Jednanie skupín sa nedá vysvetliť pomocou pohnútok jednotlivcov. Skupiny sa riadia inými pohnútkami a ani dav ani štát nejednajú ako jednotlivci, z ktorých sa skladajú. Taktiež sa domnieval, že intenzitu potrieb nie je možné kvantitatívne zmerať. Považoval snahy o použitie matematiky v oblastiach hodnoty a ceny za márne. Len málo ekonomických kategórii sa dá merať kvantitatívne a preto je nutné sa sústrediť na prvky kvalitatívne, ktoré stále pôsobia na tvorbu cien.

Obzvlášť Spann kritizoval metódu matematickej školy, ktorá vychádza z presvedčenia , akoby sa niektoré veličiny mohli meniť nezávisle, pričom by sa súčasne nemenili veličiny ostatné. Preto bol skôr naklonený skúmaniu vzťahov vzájomnej závislosti medzi ekonomickými javmi, než kauzálnych vzťahov. Jeho úsilie o širokú syntézu viedlo u neho k spojeniu sociologických pozorovaní s politicko-ekonomickými, poznanie jednotlivcov s poznaním skupín, vedy s akciou.

Spannov univerzalismus chápe ekonomiku ako rozčlenený a hierarchický celok.

Systém stavov a korporácii použitý v rovine spoločenskej bol uplatnený aj v ekonomickej rovine.

Pohľad z pozície univerzalizmu ho viedol k zavrhnutiu pojmu užitočnosti ako základu hodnoty. Tento pojem sa mu zdal príliš individualistický. Hodnota všetkých statkov je u neho skôr určovaná významom aký majú pre ekonomiku ako celok. A samozrejme, hodnotu ekonomiky pomeriaval tiež jej významom pre vyššie prvky štátu a v závislosti na jej služobnom postavení.

Keďže odmietal tvrdenia liberálnych ekonómov o automatických mechanizmoch v hospodárstve, tak sa prikláňal skôr k pôsobeniu určitých sociálnych organizmov (v prípade „pravého štátu“ stavov) na tvorbu ekonomických predpokladov, vrátane tvorby cien. Svoju organizovanú ekonomiku však nebudoval na etatizme, ale skôr na súhre korporácii, ktoré v konečnom dôsledku podliehali stavu-štátu ako najvyššiemu arbitrovi pri koordinácii korporácii, ale nie ako hlavnému organizátorovi. Prikláňal sa tiež k protekcionizmu, ktorý uprednostňuje domácu sebestačnosť a potiera lacný dovoz.

Uvedomoval si, že môže vyvolať zvýšenie cien a výrobných nákladov, ale podobne ako Salazar v Portugalsku, sa netajil tým, že pre veci národné je nutné prinášať nepopulárne obete a nebál sa ich. Tým zároveň vymedzil pole pôsobnosti ekonomiky. Nepokladal ju za hédonisticko-liberálny nástroj uspokojovania stále rastúcich chúťok obyvateľstva, ani za anarcho-liberálnu náhradu za štát a organizovaný Rád. Jej úlohou je slúžiť národu, v zmysle organickom, nie atomickom a štátu, ktorý je garantom hodnôt. Ostatné úlohy preberajú stavy vyššie od stavu hospodárskeho.

Záver

Ak by sme hodnotili Spanna podľa časnej úspešnosti, tak by sme mohli tvrdiť, že dokonale skrachoval. Netešil sa ako jeho predchodca Müller, ani krátkodobému úspechu na poli uskutočnenej politiky, nezomrel povýšený do šľachtického stavu, ale opovrhnutý a odsunutý na vedľajšiu koľaj. Dnešok praje jeho úvahám ešte menej ako minulé storočie. Či je možný návrat k tým formám spoločenského usporiadania, ktoré formovali Európu pri jej zrode, bude závisieť od toho, či úpadok, v ktorom sa nachádzame je jednou z kríz alebo definitivnym zánikom európskej kultúry. V prvom prípade by nám Spannove myšlienky mohli ešte v mnohom poslúžiť. V druhom môžeme hľadať pomoc už len u Boha.