nedeľa, 8. júla 2007

Summorum pontificum


Summorum Pontificum

Apoštolský list Benedikta XVI. vydaný ako motu proprio

Benedikt XVI.


Najvyšší veľkňazi sa až po dnešné časy vždy starali o to, aby Kristova Cirkev prinášala dôstojnú obetu Božej velebnosti, na chválu a slávu Jeho mena a na úžitok celej svätej Cirkvi.

Už od pradávnych čias platila zásada, ktorá má platiť aj do budúcnosti, podľa ktorej partikulárna cirkev má sa zhodovať s univerzálnou Cirkvou nielen čo sa týka náuky viery a znakov sviatosti, ale aj praxe, ktorá pochádza z všeobecne prijatej apoštolskej a nepretržitej tradície. Tá sa má zachovávať nielen kvôli vyhýbaniu sa omylom, ale naozaj aj kvôli tomu, aby sa predkladala neporušená viera, pretože zákon modlitby Cirkvi sa zhoduje so zákonom viery.(1)

Medzi tými veľkňazmi, ktorí vynaložili takúto náležitú starostlivosť, vyniká meno Gregora Veľkého. On sa postaral o sprostredkovanie jednak katolíckej viery, jednak pokladov kultu a kultúry, ktoré nahromadili Rimania v predošlých storočiach novým európskym národom . Určil a rozkázal zachovať takú formu obety sv. omše, ako aj Božieho ofícia, aká sa slávila v Meste (Ríme). Mníchov a mníšky, ktorí kráčali podľa pravidiel sv. Benedikta, zvlášť povzbudzoval, aby všade, kde ohlasujú evanjelium, svojím životom osvetľovali tú najspásonosnejšiu myšlienku pravidiel: pred bohoslužbou ničomu nedávaj prednosť (kap. 43). Takýmto spôsobom posvätná liturgia podľa rímskeho spôsobu robila plodnou nielen vieru a zbožnosť, ale aj kultúru mnohých národov.

V každom prípade je jasné, že latinská liturgia svojimi rôznymi formami v Cirkvi vo všetkých časoch kresťanskej doby podnecovala premnohých svätých v duchovnom živote, mnohé národy posilňovala v náboženských čnostiach a oplodňovala ich zbožnosť.

Aby posvätná liturgia túto úlohu splnila účinnejšie, mnohí ďalší rímski veľkňazi v priebehu vekov vynakladali zvláštnu starostlivosť. Osobitne vyniká Pius V., ktorý s veľkým pastoračným úsilím, povzbudený Tridentským koncilom, celý kult Cirkvi obnovil, postaral sa o zdokonalenie liturgických kníh a tiež podľa noriem otcov obnovovateľov sa postaral o ich vydanie a odovzdanie na užívanie v Latinskej cirkvi.

Medzi liturgickými knihami mimoriadne vyniká Rímsky misál, ktorý sa vyvíjal v meste Rím a postupne v priebehu ďalších vekov priberal formy, ktoré majú veľkú podobnosť s tými, ktoré platia v prítomnosti.

Rímski veľkňazi v nasledujúcich časoch mali úplne ten istý úmysel, keď vydávali nové liturgické knihy, aby obrad prispôsobili novým požiadavkám času, až na konci tohto nášho storočia zavŕšili obšírnejšiu obnovu.(2) Takto si počínali naši predchodcovia Klement III., Urban VIII., svätý Pius X.,(3) Benedikt XV., Pius XII. a blahoslavený Ján XXIII.

V najnovších časoch Druhý vatikánsky koncil prejavil túžbu, aby sa Božiemu kultu venovala pozornosť a úcta, nanovo sa obnovil a prispôsobil potrebám prítomnosti. Pohnutý touto túžbou náš predchodca najvyšší veľkňaz Pavol VI. roku 1970 potvrdil pre latinskú Cirkev obnovené liturgické knihy a sčasti aj úplne nové. Tieto boli potom preložené po svete do premnohých ľudových jazykov a s láskou ich prijali biskupi, kňazi a veriaci. Ján Pavol II. prepracoval tretie typické vydanie Rímskeho misálu. Rímski veľkňazi si tak počínali, aby táto liturgická akoby stavba [...] znova sa zaskvela vznešenosťou a krásou.(4)

V niektorých krajinách nemálo veriacich s predošlými liturgickými formami, ktoré hlboko ovplyvnili ich kultúru a ducha, s veľkou láskou a citom tak zrástli a stále v tom zotrvávajú, že najvyšší veľkňaz Ján Pavol II., pohnutý pastoračnou starostlivosťou o týchto veriacich, roku 1984 zvláštnym indultom Quattuor abhinc annos, ktorý vypracovala Kongregácia pre Boží kult, udelil možnosť užívať Rímsky misál, ktorý vydal roku 1962 Ján XXIII. V roku 1988 Ján Pavol II. znova apoštolským listom Ecclesia Dei, vydanom ako motu proprio, povzbudil biskupov, aby túto možnosť využili čo najrozsiahlejšie z úprimného srdca na úžitok všetkých veriacich, ktorí o to prosia.

Na základe prosieb týchto veriacich, o ktorých dlho uvažoval už náš predchodca Ján Pavol II., tiež po vypočutí otcov kardinálov v konzistóriu, ktoré sa konalo 23. marca 2006, po dôkladnom zvážení všetkého, za vzývania Ducha Svätého a v dôvere v Božiu pomoc, týmto apoštolským listom ustanovujeme to, čo nasleduje:


Článok 1. Rímsky misál, ktorý vydal Pavol VI., je riadnym vyjadrením „zákona modlitby“ Katolíckej cirkvi latinského obradu. Rímsky misál, ktorý vydal svätý Pius V. a blahoslavený Ján XXIII. obnovil jeho vydanie, má sa pokladať za mimoriadne vydanie tohto „zákona modlitby“ Cirkvi a kvôli ctihodnému a dlhodobému užívaniu sa mu má prikladať patričná úcta. Tieto dve vyjadrenia „zákona modlitby“ Cirkvi ani najmenej neprispievajú k rozdeleniu „zákona viery“ Cirkvi; sú to dve uskutočňovania jediného rímskeho obradu. Teda obetu sv. omše možno sláviť podľa typického vydania Rímskeho misálu, ktorý schválil roku 1962 blahoslavený Ján XXIII. Tento misál nebol nikdy odvolaný. Toto slávenie treba pokladať za mimoriadnu formu liturgie Cirkvi. Podmienky, ktoré stanovujú predchádzajúce dokumenty Quattuor abhinc annos a Ecclesia Dei pre užívanie tohto misálu, sa nahrádzajú tak, ako nasleduje:


Článok 2. Pri svätých omšiach, ktoré sa slávia bez účasti ľudu, ktorýkoľvek katolícky kňaz latinského obradu, či diecézny, alebo rehoľný, môže používať Rímsky misál, ktorý vydal blahoslavený pápež Ján XXIII. roku 1962, alebo Rímsky misál, ktorý schválil najvyšší veľkňaz Pavol VI. roku 1970, a to v ktorýkoľvek deň, okrem Posvätného trojdnia. K takému sláveniu, pri ktorom sa použije jeden alebo druhý misál, kňaz nepotrebuje žiadne dovolenie ani od Apoštolskej stolice, ani od svojho ordinára.


Článok 3. Ak spoločenstvá inštitútov zasväteného života alebo spoločenstiev apoštolského života, či už pápežského, alebo diecézneho práva, pri slávení konventuálnej omše, čiže omše z príležitosti zhromaždenia, chcú sláviť sv. omšu podľa vydania Rímskeho misálu, ktorý bol schválený roku 1962, je im to dovolené. Ak by nejaké spoločenstvo alebo celý inštitút alebo spoločnosť takéto slávenie chceli uskutočňovať často alebo častejšie, alebo trvalo, nech o tom rozhodnú vyšší predstavení podľa noriem práva a podľa osobitných zákonov a ustanovení.


Článok 4. Na slávení sv. omše, o ktorej je reč v art. 2., môžu mať účasť aj veriaci, ak sa zachová všetko, čo treba zachovať a ak to žiadajú samovoľne.


Článok 5. § 1. V tých farnostiach, kde spoločenstvo veriacich pretrvávajúco inklinuje k predchádzajúcej liturgickej tradícii, farár nech ich žiadosť slávenia svätej omše podľa obradu Rímskeho misálu, vydaného roku 1962, s láskou prijme. Nech sa ale stará o to, aby dobro týchto veriacich sa zhodovalo s riadnou pastoračnou starostlivosťou o farnosť, pod vedením biskupa podľa normy kánona 392, aby sa vyhlo nesvornosti a napomáhalo sa jednote Cirkvi.

§ 2. Slávenie podľa misálu blahoslaveného Jána XXIII. môže sa uskutočňovať vo feriálnych dňoch; v nedele a sviatky môže tiež byť jedna takáto sv. omša.

§ 3. Ak si želajú veriaci alebo kňazi, farár nech dovolí slávenie touto mimoriadnou formou vo zvláštnych okolnostiach, ako sú vysluhovanie sviatosti manželstva, pohreby alebo príležitostné slávenia, napr. púte.

§ 4. Kňazi, ktorí užívajú misál blahoslaveného Jána XXIII., majú byť súci a nehatení právom.

§ 5. V kostoloch, ktoré nie sú farskými ani konventuálnymi, toto dovolenie, o ktorom je reč vyššie, môže udeliť správca kostola.


Článok 6. Vo sv. omšiach, ktoré sa slávia za účasti ľudu podľa misálu blahoslaveného Jána XXIII., čítania sa môžu predniesť aj v reči ľudu, pričom sa použijú texty, ktoré sú schválené Apoštolskou stolicou.


Článok 7. Kde nejaké spoločenstvo veriacich laikov, ktoré požiada farára o to, čo sa spomína v art. 5 § 1, a to nedostane, nech to oznámi diecéznemu biskupovi. Od biskupa sa naliehavo žiada, aby ich želanie vypočul. Ak nemôže zabezpečiť takéto celebrovanie, vec nech predloží Pápežskej komisii Ecclesia Dei.


Článok 8. Biskup, ktorý chce vyhovieť žiadosti veriacich laikov, ale mu v tom bránia rôzne príčiny, nech túto záležitosť zverí Pápežskej komisii Ecclesia Dei, ktorá mu v tej veci poradí a pomôže.


Článok 9. § 1. Farár, po vážnom premyslení všetkého, môže udeliť aj povolenie užívať starý rituál pri vysluhovaní sviatosti krstu, manželstva, pokánia a pomazania chorých, ak usúdi, že to poslúži dobru duší.

§ 2. Ordinár môže udeliť povolenie vysluhovať sviatosť birmovania podľa starého Rímskeho pontifikálu, ak poslúži dobru duší.

§ 3. Klerikom, ktorí vlastnia posvätné stupne, je dovolené používať aj Rímsky breviár, ktorý schválil roku 1962 blahoslavený Ján XXIII.


Článok 10. Miestnemu ordinárovi je dovolené, ak to pokladá za vhodné, ustanoviť personálnu farnosť podľa normy kánona 518, v ktorej by sa slávilo podľa staršej formy rímskeho obradu, a menovať duchovného správcu alebo rektora, pri zachovaní všetkého, čo sa má zachovať podľa práva.


Článok 11. Pápežská komisia Ecclesia Dei, ktorú založil Ján Pavol II. roku 1988,(5) v plnení svojej úlohy ďalej pokračuje. Táto komisia nech má takú formu, povinnosti a normy činnosti, aké jej bude chcieť udeliť Rímsky veľkňaz.


Článok 12. Táto komisia, ktorá má tieto právomoci, bude ich vykonávať autoritou Svätej stolice a bude dohliadať na zachovávanie a aplikovanie týchto ustanovení.


Všetko, o čom sme vydaním tohto apoštolského listu motu proprio rozhodli, je pevné a potvrdené a nariaďujeme to zachovávať od 14. septembra tohto roku na sviatok Povýšenia sv. Kríža, pričom čokoľvek by bolo proti tomu, je neplatné.


V Ríme u Svätého Petra 7. júla 2007, v treťom roku nášho pontifikátu


Benedikt PP XVI.

Z latinského originálu preložil:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

Preklad odborne lektorovali:
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.
ICDr. Miloš Pekarčík, PhD.


Poznámky:

1. Institutio generalis Missalis Romani, Editio tertia, 2002, 397

2. Ioannes Pp. II, Litt. ap. Vicesimus quintus annus (4 decembris 1988), 3: AAA 81 (1989), 899.

3. Ibid.

4. S. Pius Pp. X, Litt. Ap. Motu proprio datae Abhinc duos annos (23 Octobris 1913): AAS 5 (1913), 449-450; cfr. Ioannes Paulus II, Litt. ap. Vicesimus quintus annus (4 Decembris 1988) 3: AAA 81 (1989), 899.

5. Cfr Ioannes Paulus Pp. II, Litt. ap. Motu proprio datae Ecclesia Dei (2 iulii 1988), 6: AAS 80 (1988), 1498.

prebrané z http://tribunal.kapitula.sk/2007-2/summorum.htm