štvrtok, 5. júla 2007

Uzdravenie posvätného


Druhá úvaha otca biskupa Serratelliho o liturgii

Holandský historik a filozof náboženstva Gerardus van der Leeuw raz povedal, “Moderný človek nie je schopný nájsť sa v niekoľkých kruhoch naraz, ako to dokázali jeho primitívni predkovia. ‘Keď tancujeme, nemodlíme sa; keď sa modlíme, netancujeme. A keď pracujeme, ani netancujeme, ani sa nemodlíme.”

V slove sa zmysel sakrálneho vytratil, ale nie úplne, skôr nenapraviteľne. Liturgia Cirkvi je moment, kde všetky dimenzie nášho života prichádzajú pred živého Boha. Je to miesto kde sa stretávame s Bohom. Je to miesto, kde môžeme znovuobjaviť posvätnosť v našich životoch.

2 vatikánsky koncil začal liturgickú reformu s nádejou v znovuoživenie zmyslu pre reálnu prítomnosť Boha, ktorý prichádza, aby sa s nami stretol v láske. Dve generácie po koncile, stále pátrame po hlbšom zmysle posvätného v našej liturgii.

V súčasnosti si uvedomujeme niekoľko spôsobov, ktorými sa to môže podariť. Dobré by bolo pozrieť sa na niekoľké. Určité nastavenia vyžadujú svoju vlastnú partikulárnu etiketu. Oblečenie na svadobnú hostinu sa líši od oblečenia na športové zápolenie. Konverzácia v bare je hlučnejšia ako v pohrebnej sieni. O čo viac si uvedomujeme, že prichádzame v kostole k Božej prítomnosti, o to viac sa naša celá osobnosť stáva úctivá a plná rešpektu. Žuvačka, hlasné dialógy, plážové oblečenie a necudné oblečenie do kostola nepatria!

V kostole, potrebujeme kultivovať zmysel pre Boha, ktorý je tu pre nás prítomný. To je prečo sme volaní k dodržiavaniu chvíľ ticha. Rovnako predtým ako omša začína ako skrze jej slúženie. Liturgia je oveľa viac ako vzájomné stretávanie sa. Je otvorením sa Bohu. Našim spevom a modlitbami odpovedáme Bohu, ktorý nás oslovuje v liturgii. Konštantný prúd slov a piesní napĺňajúci každý voľný priestor v liturgii nenecháva nášmu srdcu priestor, ktorý potrebuje, aby spočívalo ticho v Božskej prítomnosti.

Vo zvestovaní, po tom, čo anjel oznámil Márii, že je matkou Pána a Mária dala svoje fiat, nasleduje ticho ( Lk, 1:38). V tomto pregnantnom tichu, Slovo sa Telom stalo. Mária ostáva modelom učeníka pred Slovom Boha. Pripomína nám, že potrebujemechvíle ticha, aby Boh vstúpil do našich životov. Potrebujeme tieto chvíle v našej osobnej modlitbe a v liturgii.

V liturgii zaznamenanej v poslednej knihe Nového zákona, knihe Zjavenia Sv. Jána, slovo proskynein (pokloniť sa) je použité 24 krát –viac ako v ktorejkoľvek inej časti Nového zákona. Sv. Ján, autor knihy Zjavenia, prezentuje túto nebeskú liturgiu ako model a štandard pre Cirkevnú liturgiu na zemi. Naše telá sklonené k modlitbe rozpoznávajú Pánovu dôstojnosť. Viditeľne vyznávajúnašu náležitosť Bohu, ktorý je Pánom všetkých. Tu je silná pripomienka umiestnenia tela v liturgii.

Nie sme len duch /duša/, keď sa modlíme. Modlíme sa v našej úplnej realite, ako telo a duch. A tak na znovuzískanie zmyslu pre posvätné, preto potrebujeme vyjadriť našu úctu skrze jazyk nášho tela. Normy liturgie nám rozumne prikazujú stáť v určitých momentoch, sedieť a pozorne počúvať pri čítaniach a klaňať sa v úctivej adorácii počas slávnostnej modlitby konsekrácie. Tieto normy nie sú svojvoľné, ani nie sú ponechané na uvážlivosť celebranta.

Kreativita nie je autentickým pravidlom pre celebrovanie Cirkevnej liturgie. V mnohých prípadoch, humanizuje liturgiu a zameriava pozornosť z Boha na celebranta. Kňaz je len služobníkom liturgie, nie jej tvorca, alebo centrum.

Komentujúc to, J. E. kardinál Ratzinger, teraz pápež Benedikt XVI, povedal: “Úžasnosť liturgie závisí — a toto by sme mali neustále opakovať— na jej nespontánnosti. (Unbeliebigkeit)…. Iba rešpekt pre základnú nespontánnosť a skoršiu identitu liturgie nám môže dať to, v čo dúfame: slávnosť, v ktorej úžasná realita prichádza k nám a my ju nevytvárame, ale dostávame ju ako dar. " (Ratzinger, Duch liturgie). Odkedy liturgia je dar a nie niečo, čo sami tvoríme, vyžaduje veľkú pokoru celebrovať liturgiu správne a úctivo.

Slúžiť normám liturgie nám pomáha vytvoriť si hlboký zmysel pre posvätné v každom z nás počas Sv. omše. Celebrovanie omše a poslušnosť liturgickým normám nás tiež robí viditeľnými údmi Cirkvi ku ktorej prináležíme. “Kňaz, ktorý s vierou celebruje omšu podľa liturgických noriem a veriaci, ktorí sa prispôsobujú týmto normám, ticho, ale výrečne demonštrujú svoju lásku k Cirkvi” (Ecclesia de Eucharistia, 52).

Dnes sa stalo samozrejmým na konci liturgie recitovať litánie vďaky pre všetkých tých, ktorí nejakým spôsobom prispeli k dôstojnému priebehu Sv. omše. Niet pochýb, že je spôsob vyjadrenia vďaky na konci Sv. omše. Ale je možné, že aplauz nás vyvádza mimo liturgiu na konci Sv. omše pre niekoho prispenie a my upadáme v nazeranie Sv. omše ako ľudské výtvoru?
Niekedy tiež cez Sv. omšu po tom ako niekto zaspieval prekrásny hymnus, príde spontánny aplauz. Neupadá v takej chvíli skutočný význam liturgie v púhy ľudský spôsob zábavy?

Môžeme znovuzískať viac a viac zmyslu pre posvätné ak dovolíme liturgii aby bola tým, čím v skutočnosti je. Darom od Boha, ktorý nám dovoľuje, aby Boh hovoril a konal v našich životoch. Dar, ktorý nás vytrháva z nášho ega a z našej časnosti k večnému životu Božiemu už dnes.

Preložil Peter Frišo

zdroj: http://www.patersondiocese.org/archives.cfm

Pokračovanie nabudúce