streda, 22. augusta 2007

Krátko o Léonovi Bloy


„Ajhľa, tak zomiera spravodlivý

a nie je, kto by o tom uvažoval,

spravodliví sú odnímaní a nikto si to nevšíma.

Od neprávosti zničený je spravodlivý

a v pokoji bude žiť jeho pamiatka.“

z pašiovej liturgie

Ak sa vám diskusie o tom, kto je konzervatívcom zdajú neplodné, tak vedzte, že sa na vec dá ísť aj inak. Ukázaním nesmrteľného nasledovaniahodného príkladu muža, ktorý bol výborným individuálnym odrazom, odleskom idey spoločenského /nie redukovaného na politiku/ konzervatívca.

Dielo

Tento dnešnej dobe tak vzdialený muž sa narodil v Périgueux, 11 Júla 1846, v roku v ktorom zomrel veľký liberálobijec, pápež Gregor XVI. autor významnej encykliky Mirari Vos.

Bloy sa už v dvanástich rokoch prejavuje ako veľký bádavý a rozjímavý duch a samorast. V 18 rokoch sa ho v Paríži ujíma Barbey d´Aurevilly pod ktorého ochranou je až do Aurevillyho smrti. V roku 1870 si Bloy vyslúžil vojnové ostrohy, ktoré neskôr pretavil do poviedok uverejnených v knihe Krvavý pot. Svoj prvý významný literárny počin uverejňuje v roku 1873 venovaný Aurevillymu, rovnako vydáva štúdiu Rytierka smrti, ktorá je jeho poeticko-mystickou štúdiou o Márii-Antoinette zabitej zločinnými francúzskymi revolucionármi.

Od roku 1882 sa datuje Bloyov odpor k ohavnosti sveta, ktorý človeka v modernej dobe obklopuje a robí z neho zúfalca. Zároveň sa stáva nepriateľom škrabákov, ktorý tento moderný svet pomáhali vytvoriť. V roku 1886 Bloy odpovedá svojim literárne výnimočným Zúfalcom, satirou na modernú spoločnosť a knihou, ktorá mnohých mocne zasiahla a jej žeň bola hojná. Kiež by len Pán žatvy poslal pustatine moderného sveta nového Bloya. Akurát žurnalistický póvl, povrchná chamraď ktorej lížu päty masy, sa snažil knihu zatajiť. V Zúfalcovi nájdeme Bloya v postave Marchenoira.

V roku 1889 píše Bloy apológiu na Aurevillyho, Verlaina a Hella, ktorú nazýva Brelanom vyobcovaných. Nasledujúci rok vydáva Objaviteľa glóbu, knihu o Krištofovi Kolumbovi, nasledujúc Rosellyho de Lorgues v čase keď bola otvorená kauza Kolumbovej kanonizácie. Prenasledovateľov šľahá biblickým slovom býci. V českom prostredí nasledoval Bloya Albert Vyskočil, ktorého Kryštof Kolumbus sa dočkal nedávno vydania, doplnený o kritickú štúdiu Jitky Bednářovej.

V roku 1892 vychádza jeho kniha Spása skrze Židov ako odpoveď na prácu antisemitu Edouarda Drumonta, o tejto práci však prihlúpli obviňovači Bloya z antisemitizmu akoby nič nechceli vedieť. Samozrejme Bloy bol správne antijudaista a rovnako tak sa správne postavil proti Zolovi v Dreyfussovej afére.

V roku 1897 vychádza jedno z najdôležitejších Bloyových diel: Chudobná žena /nedávno vyšla aj v češtine/,v ktorej opäť predvádza svoje enormné literárne schopnosti a skvostnú katolícku apologetiku proti ktorej sa môže moderný dialogizmus jedine ak krčiť v kúte. V knihe sú niektoré Bloyove vety priam programové – akokoľvek tak sotva boli zamýšľané – ako: „Je jenom jeden smútok: že nie sme svätí“ (čo znie ako odpoveď na pravdivú tézu Sv. Alfonza Maria de Liguori: „Všetci sme povolaní k svätosti“. ) a „do raja sa nevstupuje ani včera, ani zajtra ani dnes, pre toho, kto je chudobný a križovaný“.

Bloy tiež predkladá svoj Denník (vedie si však aj tajný) o čom hovorí: „Zazdalo sa mi, že urobím dobre, ak uverejním niektoré z úvah, ku ktorým ma denne vyzývali moje muky.“

Pri písaní Ľudovíta XVI. Bloy dochádza vrcholu kontemplácie utrpenia premýšľajúc nad utrpením mladého bourbonského princa, povzbudený „diabolskou nenávisťou“, ktorú k nemu chovali liberálni škrabáci. V tom istom roku 1900 prichádza Bloyov tvrdý hanopis Obviňujem sa namierený na Veľkého Kakala Zolu, ktorým vyvolal pobúrenie nedotklivých moderných presladlíkov neschopných tvrdej kritiky a polemiky tam, kde je to ich povinnosť.

Bloy Zolu výstižne charakterizoval: "Všetko, čokoľvek sa vyblilo neaprostrednejšieho, najšpinavšieho u obchodných cestujúcich alebo v nízkých feuilletonech antiklerikálnych, redigovaných pre bezbožných prťákov, všetky usadeniny starých smradľavých mienok, vrhnuté kedysi toľko odrezancami a odpadlíkmi, hltavo spolykané mrzkými skostnatelými pedantami a opätovne vydávené v dlhých vlnách do tlamy posledných psov Materialismu, - pán Zola zobral ako predrahocenné korenie a priehrštím nahádzal do svojho kotla na varenie."

V roku 1902 vychádzajú Exegézy všeobecných porekadiel – hlboké úvahy o ľudových porekadlách a úsloviach, ktoré sa veľa používajú, ale o ktorých sa málo premýšľa. V Posledných stĺpoch Cirkvi sa apoštolsky zaoberá Cirkvou. Po 17 mesiacoch, ktoré strávil v Dánsku s manželkou vydáva Môj denník. Nasleduje humorná kniha Štyri roky zajatia v prasačom na Marne, ktora je pokračovaním denníku. V Denníku autor myslí na verných katolíkov a prorokuje: „Bude ich málo to je celkom možné, budú prenasledovaní, to je celkom pravdepodobné.“

V roku 1908 píše Bloy o jednej zo svojich najvýznamnejších tém o Matke Božej, Panne Márii z La Salette v knihe s názvom: Tá, ktorá plače. Neskôr k nej pridá tiež Život Melániin.

1909 vychádza jeho Nepredajný, v ktorom zasnubuje svoju literárnu prácu s chudobou, toho istého roku potom tiež Krv chudobného, hovoriaca o tom, že bohatstvo tohto sveta je „krv toho najchudobnejšieho, Ježiša Krista“. 1911 opäť prichádza pokračovanie denníku, tento krát nazvané Starec z hory, predstavujúce Bloya ako rytiera la salettskej Matky.

1912 nasleduje Bloyova štúdia o tajomstve Napoleonovej duše.

Predposledný denník potom vycháda v roku 1914 ako Pútnik Absolútna, pričom Absolútno pre Bloya znamená: „Boh je Absolútno vo všetkých zmysloch…Ak mi niekto povie, kopajúc do Evanjelia, že možno byť učeníkom Ježiša Krista bez toho, aby sme všetko opustili, ihneď sa stáva blbcom.“ Predznačuje tiež mnohé, avšak ešte stále nie v takej miere prítomné ako dnes, keď tieto slová platia stonásobne, keď píše: „Súc apoštolom, ak chcete apoštolom absolútneho kresťanstva, budím a nevyhnutne budím hrôzu, alebo aspoň krajnú nedôveru u valnej časti moderného kléru, či už biskupov, alebo jednoduchých kňazov, ktorí chcú nedbajúc Sv. Pavla, aby Evanjelium bolo zhodné so zásadami sveta.“

A inde dodáva: „Demokracia je názor zvrhlých. Mohli ste postrehnúť, že nenáležím nikomu, iba Trom Osobám, ktoré sú v Bohu.“

Uprostred svetovej vojny Bloy vydáva Johanku z Arku a Nemecko, posledný denník Na prahu Apokalypsy a nakoniec zdrtený bolesťou telesnou i duševnou vydáva svoju poslednú knihu Rozjímanie samotárovo v roku 1916 o ktorej hovorí: „Táto kniha je vojnovou daňou starého spisovateľa, ktorého vojna takmer zabila.“ A ďalej dodáva: „Som sám … som sám v predsieni Božej …Čím viac sa blížim k Bohu, tým som viac osamelejší…“. Podľa Jacquesa Loreilheho je treba čítať túto knihu velebnú ako čierna mramorová stena.

Zatiaľ 3. augusta 1917 Léon Bloy zomiera v Bourg-la-Reine. Jeho život a dielo boli inšpiratívne pre mnohých a premnohých vytrhol z pazúrov satanových. Jeden z nich po pohrebe povedal: „Je nás mnoho, ktorí sme sa jeho zásluhou zďaleka vrátili do lona Cirkvi.“

V roku 1918 vydáva jeho manželka Bloyovu knihu V temnotách. Následne v roku 1920 vydáva jeho listy, ktoré dopĺňajú listy snúbenke vydané roku 1922. V roku 1928 potom Bloyova žena vydáva ďalšie dielko spojené s La SaletteSymbolizmus zjavenia, ku ktorému samotné predchnutá manželovými názormi napísala predhovor.

Myšlienky

Loreilhe Bloya skvele charakterizoval: „bol v duši križiak, nositeľ kríža.“ Bloy sa vždy snažil byť aktívnym prijímateľom Kristových slov: „Kto nevezme na seba každý deň svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ Prežíval to ak o svätí, ktorí okusujúc drobky Božej lásky ťažko nesú pozemský život uchvátení prísľubom toho, čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo. Bloy bol poznačený týmto krížom: „Som smutný celkom prirodzene…“.

Léon Bloy vnímal pravé miesto bolesti v spasiteľnom diele: „Šťastie podľa mňa náleží v tomto: znášať pre Boha najhoršie muky.“ A tak aj píše v utrpení a opustenosti. Jeho utrpenie je však solidárne, kdekoľvek stretáva trpiaceho, snaží sa mu pomôcť v duchu svojho hesla: „Narodil som sa pre lásku, nikto nemiloval ľudí tak naivne ako ja.“ Ak si nejaký liberálny pletichár mädlí ruky, že to vyvráti poukazom na Bloyovu tvrdosť, jeho slová ho vykazujú do patričných miest: „Chystajú sa udusiť jahniatko, alebo osla z bájky: ponáhľam sa pobiť týchto trýzniteľov. No a za to som obviňovaný, že nemám milosrdnú lásku.“ To večný súboj s drakom, ku ktorému sme povolaní. Zatiaľ čo mnohí dávajú „moderne“ prednosť „mierovému“ kompromisu. Bloy bol v boji za ušľachtilé a vznešené naopak vždy nezmieriteľný.

Bloy sa sám najlepšie vystihuje v Pútnikovi Absolútna: „Ale bolo riadením Prozreteľnosti, aby som po celý život bol tak trýznený, ako len je možné a zároveň nezomrel som. Bolo to asi zapotreby, aby som nepodobajúc sa ani šťastným, ani pološťastným pozemšťanom, nemajúc ani miesta medzi obyčajnými nešťastníkmi, mohol napísať niekoľko riadkov na svedectvo agónie Spasiteľovej.“ Tieto myšlienky dupľuje aj v autobiografickej postave Marchenoira, zo Zúfalca, v ktorej prednáša myšlienku nevyhnutnosti utrpenia pre Boha v Pavlovskej línii dopĺňania toho, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu. Každý pôžitok musí byť vykúpený utrpením, Bloy to vedel a ako jeden z mála to radostne prijímal. Jeho slová na adresu buržuou a moderných ekonomických liberálov sú zrejmé: „Snáď si nemyslíte, že žrúti by si dali dohovorom zobrať plnú misu, ktorú majú pod nosom! Oh, tí tomu rozumejú tak, že obe strany majú svoj údel navždy.“ Ako pracujúci splácajú „dlh“ nepracujúcich, tak rehoľníci splácajú dlh milosti Božej tých, ktorí sa nemodlia a nekajajú, za tých, ktorí sa chcú len baviť a každú rozkoš si doprajú – čím, samozrejme predurčujú na ktorej strane budú stáť pri poslednom súde, suum cuique. Boh je nekonečne dobrotivý, avšak – a na to je dnes vyhlásená všeobecná skleróza – aj nekonečne spravodlivý. Sv. Otec Piux XI. akoby anticipoval Bloyove vlastné myšlienky a konanie hovoriac: „Nestačí uctievať Krista Kráľa platonickým kultom, je treba pridružiť k tejto úcte činné pokánie na nápravu nespočítateľných hriechov.“ A pápež dupľuje svoju výzvu po pokání, keď „nám nie je daná moc zmyť tieto hriechy svojou krvou!“

V modernom svete plnom modloslužobníctva je Bloyovo utrpenie o to väčšie. Jeden z osamelých pútnikov na modernej pustatine. Katolícky vyvrheľ na troskách niekďajšej veľkej spoločnosti. Osamelý rytier smutnej postavy zdanlivo odsúdený na úspech, toť konzervatívec, ultramontánny katolík, kontrarevolucionár, ktorý je sám, opovrhnutý a opľutý, že sa ho nezastanú ani vlastní, ale priložia mu ešte ďalšie utrpenie. Tento rytier sa však nesťažuje, ale naopak bráni mŕtvych, ktorí už nemôžu brániť svoje meno- Kolumba, Máriu Antionettu, Ľudovíta XVII. Bloy tiež bránil odkaz Melánie, ktorej sa spolu s ďalším pastierom – Maximinom zjavila Panna Mária v La Salette v roku 1846. Po rôznych prieskumoch a prieťahoch toto zjavenie po 5 rokoch uznal za pravé grenoblský biskup. Mnohí kňazi však na zjavenie útočili v rozpore s mienkou Cirkvi (ani dnes nič neobvyklé, skôr naopak). Vo veci zasiahol aj Lev XIII., ktorý povolil spísať obhajobu lasalettského tajomstva Amedeé Nicolasovi. Bloy toto všetko neskôr ešte doplnil, predovšetkým z rozhovorov z misionárom z La Salette.

Bloy však býval nielen smutný, ale aj veselý, predovšetkým v prítomnosti iných, ukájal svoju vášeň lásky a smäd po zamiešavaní náboženských dojmov do udalostí bežného života. Svojich priateľov zahŕňal veselosťou a smiechom. Ako hovorí Martineau: „Tento bolestný človek zažil neobyčajné radosti. ´Slzy zo zármutku sa rýchlo menia v slzy radosti.´, hovorieval.“

Léon Bloy bol rytierom nápravy kresťanstva, kráčania ku spáse Kristovej, predraho vykúpenej. A tým dal príklad aj nám. Ako hovorí Loreilhe: „Léon Bloy je lev. Čítať ho znamená sýtiť sa levom“. A je známe, či, či naši ďalekí potomkovia križiakov potrebujú takej stravy, všetci tí, ktorí sú tak často nútení pásť sa na baranine, oslovine, ak to nie je dokonca opičina...“.

Dnes keď súmrak ešte pokročil a ľudstvo sa tvári, že svetlo lámp prekryje slnko, chýba nám osobnosť Bloyova ešte viac ako v hodinu jeho smrti.

Použitá literatúra:

Loreilhe, Jacques: Léon Bloy, Votobia : Olomouc, 1994.