piatok, 3. augusta 2007

Rozhovor s Petrom Frišom na stránkach liberálneho Zrna

Na pustatine modernej spoločnosti


Základom Slovenského kruhu Leva XIII. je metafyzicky ukotvený, antiliberálny pohľad, ktorý vidí skutočnosť nerozdelene a uvedomuje si, že má nielen profánnu, ale aj sakrálnu zložku a tieto sú neoddeliteľné. Predsedom Kruhu je Peter Frišo. Angažuje sa aj ako zástupca šéfredaktora „konzervatívneho hlasu z Trnavy“ Don Quichotte.


Čo je Slovenský kruh Leva XIII.?

Vychádzame z tradičného cirkevného učenia, predovšetkým z konceptu dvoch mečov. Z toho vychádzajú aj naše názory na jednotlivé otázky spoločenského života. Predmetom záujmu Kruhu je predovšetkým rodina. Zdravé rodiny to je to, čo spoločnosť potrebuje a Kruh chce v budúcnosti zamerať svoje aktivity na túto oblasť, najmä na správnu výchovu detí a intronizáciu Krista v našich rodinách. Kruh však dáva ešte oveľa viac. Je oázou na pustatine modernej spoločnosti. Jeho stretnutia sú niečím pre dnešnú spoločnosť nepoznaným, tolkienovskou dlho očakávanou oslavou, hostinou plnou bardov a tečúcej medoviny z úst medoústych. Pre mňa osobne je Kruh splneným snom, ktorý som nikdy nemal odvahu ani len snívať.

Čo je to koncept dvoch mečov? Ako tento koncept ovplyvňuje postoje Kruhu?

Koncept dvoch mečov je teória deľby moci medzi mocou duchovnou a mocou svetskou a ich vzájomný vzťah. Načrtol ju pápež Gelasius I. v 5. storočí, výrazne ju ovplyvnili sv. Augustín, sv. Ambróz, sv. Gregor VII., Bonifác VIII., či Sv. Tomáš Akvinský, no teoreticky je rozvíjaná až do dnešných dní. Obe moci majú relatívne samostatné sféry pôsobenia a rozdielne ciele, svetská moc sa však má pridŕžať morálnych pravidiel, ktoré vykladá Cirkev. Samozrejme, v praxi poznačenej dedičným hriechom to nikdy nefunguje dokonale.

Aká je to zdravá rodina?

Ak sa pozrieme okolo seba vidíme všetko iné: prevrátený rebríček hodnôt, karierizmus a honbu za mamonou, alkoholizmus, rozvody, rozbroje kvôli majetku, nevychované deti, drogy, atď. Zdravá rodina je tvorená mužom-otcom a ženou-matkou, deťmi, prípadne ďalšími príbuznými, je hierarchicky usporiadaná, založená na vzájomnej láske, trpezlivosti a obetavosti, deti sú vedené k modlitbe a k úcte k pravým hodnotám. Uprostred takej rodiny je aj Kristus.

Ako by si charakterizoval Sacrum Imperium? Je to združenie alebo len názov webovej stránky?

Sacrum Imperium je webový projekt, hoci má dnes podobu e-zinu, je plánovaný ako viacfunkčný informačný portál a zároveň „tlačový orgán“ Kruhu. Jeho cieľom je sprístupniť takmer stratené poklady minulosti a prezentovať názory zo stratenej varty konzervativizmu. Núti čitateľov znovu rozmýšľať o ideách, ktoré moderná spoločnosť dávno odvrhla.

K stránke sa viaže aj literárna revue Kruhu, ktorá špecificky vyjadruje osobitný vzťah členov Kruhu k hodnotnej literatúre a umeniu vôbe

Vo svojej publikačnej činnosti brojíš najmä proti liberalizmu. Ako chápeš „liberalizmus“?

Ako diablovo „non serviam”. Túžba po absolútnom oslobodení, túžba nebyť viazaný morálnymi zákonmi. Je to stále to isté pokušenie. Budete ako Boh, vy budete určovať, čo je správne a čo nie. To nie je sloboda, Ježiš predsa hovorí: Kto pácha hriech, je otrokom hriechu. A kto je ten, čo to teoreticky odôvodňuje? Liberálny teoretik.

Ako sa k liberalizmu stavia katolicizmus?

Môj pohľad je taký: katolicizmus je nielen nezlučiteľný a priamo protichodný s liberalizmom a jeho základmi, ale nemá s liberalizmom ani kooperovať a robiť kompromisy, mimo závažných výnimiek. Liberalizmus bol odsudený pápežmi - v encyklike Mirari vos Gregora VII., sylabe bl. Pia IX. a v encyklikách Leva XIII. a sv. Pia X.

Ktoré sú tie závažné výnimky, kedy môžu katolicizmus a liberalizmus uzavrieť kompromis?

Sféra konania, čiže sféra praktického rozumu je mierne odlišná, je premenlivá - Aristotelovské kinéton - určité pravidlá preto bývajú dočasne pozastavené a to len vtedy, ak príde k takému stavu, že len tak je možné uchovať väčšie dobro, alebo zabrániť väčšiemu zlu, alebo je vhodné nechať pôsobiť milosrdenstvo. Samozrejme, sú prípady kedy nie sú možné výnimky.

Kruh Leva XIII. sa usiluje o povolenie sláviť tridentskú svätú omšu. Aké sú rozdiely medzi tridentskou a súčasnou (NOM) sv. omšou?

Nehovorme o rozdieloch, ale zamerajme sa na starý rítus. Ten predstavuje veľké bohatstvo Cirkvi, ako by malo stáž aj v pápežovom Motu proprio rozširujúcom možnosti slávenia v tomto ríte, ktorý sa teší stále väčšej podpore. Pozrime sa len koľko dobrého nám priniesol a akou láskou k nemu horeli zástupy katolíckych svätých. Jeho dôraz na mystérium, univerzalitu jazyka, bázeň pred Bohom, dôstojnú formu, krásna liturgická štruktúra, majestátnosť, nádherné modlitby, to všetko má významný pozitívny vplyv na dušu človeka. O uchovanie tridentskej omše sa vážne zasadzovali osobnosti ako Evelyn Waugh, J. R. R. Tolkien či Jacques Maritain.

Považuješ sa za konzervatívca. Čo to znamená? Aké sú tvoje postoje?

Konzervativizmus je pohľad na spoločnosť takú, aká je, vrátane metafyzických právd. Najsilnejšiu oporu má v Eucharistii, v ktorej je plne prítomný Ježiš Kristus a je najsilnejšou oporou proti manicheizmu. Takto má konzervatívec realistický pohľad na spoločnosť, chráni a uchováva stále a nemenné hodnoty, stvorené Bohom. Týmto nestráca cit pre potreby doby, nemôže však ísť proti týmto hodnotám a proti Bohom danému poriadku sveta a prirodzeným základom ľudskej spoločnosti.

Niektorí konzervatívci neveria v Boha, takže ani v Eucharistii oporu nenájdu. Sú ešte konzervatívcami?

Často sú to skôr liberáli a konzervatívcami sa nazývajú len vzhľadom na to, že súčasné trendy liberalizmu sú pre nich natoľko neprijateľné.

Ako hodnotíš súčasný konzervativizmus?

To, čo sa dnes za konzervativizmus považuje sú snahy konzervovať určité „vývinové“ stupne liberalizmu. Konzervovať revolúciu však nie je možné a udržateľné. Rovnako tak ako konzervujeme len nepokazené ovocie, nie ovocie hnilé, nemožno hovoriť o konzervativizme tam, kde je snaha uchovávať revolučné výdobytky, spolu s tradičnými hodnotami, s ktorými sú v rozpore.

Čo považuješ za revolučné výdobytky?

Je ich samozrejme mnoho. Sú to napríklad moderné „ľudské práva”, ktoré sú často nielen projekciou liberálnych fantázií, ale priam pošliapaním skutočného zákona. Ďalej napríklad: ničím neobmedzený kapitalizmus, masmediálna mašinéria, ktorá často neberie na zreteľ ľudskú dôstojnosť a často sú skôr zdrojom propagandy ako informácií, nekonečné modlárstvo veciam, ktoré nás obklopujú, vyprahnutosť človeka bez Boha, strata posvätnosti, úpadok umenia a kultúry, rozklad rodiny, všeobecné otročenie vášňam predkladané ako skutočná sloboda, likvidácia neželaných starých, chorých, trpiacich a ešte nenarodených, atď., príkladov je všade na okolo dostatok.

Komu vlastne „patrí“ konzervativizmus?

Konzervativizmus je doménou kontrevolucionárov, ultramontanistov, či kontinentálnych konzervatívcov. Tých, ktorí nikdy neprestali trvať na apriórnych principiálnych zásadách, aj keď boli čoraz via v rozpore s moderným – desakralizovaným svetom. Konzervatívci sú nasledovníci hrdinských príkladov vendeéanov, chouanov a iných bojovníkov proti liberálnym revolúciám.

Kto boli vendeéani?

Povstanie vo Vendeé - departmente na severozápade Francúzska - bolo jedným z prvých vážnych vystúpení kontrarevolúcie po francúzskej revolúcii. Tie chudobnejšie vrstvy tu vystúpili proti revolučnej buržoázii a luze, keď bol ich kráľ popravený. Na duchovných, ktorí sa nepodrobili civilnej konštitúcii, ale ostali verní pápežovi, bola páchaná genocída a moderný štát ich chcel navliecť do vojny za ideály, ktoré nevyznávali. Preto povstali za Boha a za kráľa, za rozumné a hierarchické usporiadanie spoločnosti.

Je iné byť konzervatívcom v Cirkvi a konzervatívcom v tejto spoločnosti?

Termín konzervatívec nepovažujem za vhodný pre delenie v Cirkvi, nakoľko každý katolík musí prijímať záväzné časti katolíckej tradicie – to čo Cirkev vždy a všade učila.

Konzervativizmus je preto termín spoločenský. Čo sa týka spoločnosti, tak pre tú je konzervativizmus nezrozumiteľný, pretože nehovorí ich jazykom. Odmietnutie otročeniu vášňam a hriechu je pre spoločnosť šialenstvo a tmárstvo a reaguje sa naň zapchávaním uší, škrípaním zubami, zatiaľ však ešte nie kameňovaním, nakoľko to pri všeobecnom akceptovaní pahodnôt nie je potrebné. Konzervatívec je pútnik, ktorý nemá kde hlavu zložiť, no vie - pamätajúc politickej teológie sv. Augustína a grófa de Maistre -, že Pánom dejín je Ježiš Kristus.

Čo by si chcel v živote dosiahnuť? Aké ciele si dávaš?

Tým konečným cieľom je samozrejme spása, ak obstojím pred prísnym Kristovým súdom. Ak by som nasledoval Pána po úzkej ceste k spáse, čo viac by som si mohol priať? Pozemským cieľom je pre mňa potom kŕdeľ dobre vychovaných detí a šťastná manželka. V tom je pre nás krásnym vzorom náš posledný panovník bl. cisár Karol I. Habsburský.

Rozhovor viedol Matúš Demko, časopis Zrno 31/2007