nedeľa, 16. septembra 2007

Pamiatka šľachetnosti


Nikto sa nepozastavuje nad tým, že na rozdiel od napr. Adolfa Hitlera je postava Napoleona opradená akýmsi pátosom obdivuhodna, romantiky, ba až šarmu. Pritom ide o človeka, ktorého šialená mánia dobývania a vládnutia priniesla Európe mnoho sĺz a utrpenia. Ako prototyp odvekej francúzskej obsessie, zjednotiť pod nadvládou galského kapúna celý kontinent, je Napoleon uctievaný aj mnohými nevedomými katolíkmi. Proti gustu žiaden dišputát, sú ľudia, ktorým by príkoria pod francúzskou čižmou nevadili, naopak, pod nemeckou, americkou, maďarskou, etc...už áno, hoci by sa jednalo v princípe o to isté.

Rád by som však rozpovedal v krátkosti príbeh istého muža, ktorý si za Napoleona vytrpel obrovské poníženie, pripomínajúce v niektorých aspektoch poníženie Toho, koho nástupcom na Zemi sa tento muž stal. Snáď sa niektorým zasneným katolíkom otvoria oči a pri fľaši Napoleona im prebehnú mysľou aj tieto udalosti...

14. augusta 1742 sa v meste Cesena, ktoré sa nachádza v rámci dnešného Talianska v regióne Emilia-Romagna, narodil Gróf Luigi Barnabà Niccolò Maria Chiaramonti. Ako šestnásťročný si vybral duchovnú dráhu – vstúpil do benediktínskeho kláštora Santa Maria del Monte pri Cesene. Vyštudoval filosofiu a teológiu a následne učil ako profesor týchto vied na benediktínskych seminároch v Parme a Ríme. Vtedajší pápež Pius VI., rodinný priateľ, ho ustanovil za opáta kláštora San Callisto v Ríme. Jeho kariéra napredovala, keď bol Piom VI. vysvätený za biskupa Tivoli a v roku 1782 sa stal biskupom Imoly. V roku 1786 nasledovalo vymenovanie za kardinála.

O tri roky sa v mene osvietenských „hodnôt“ začal nebývalý teror zvaný „Veľká francúzska revolúcia“. Po krvavom vystriedaní jednotlivých revolučných vĺn, frakcií a zoskupení začalo Francúzsko napádať aj svojich susedov a medzi prvotné ciele útokov patrilo aj Rakúsko a Pápežský štát, zaberajúci stred Apeninského polostrova. Kardinál Chiaramonti ako človek jemných, uhladených spôsobov a zároveň mimoriadne zbožný, varoval v roku 1796, keď napadli francúzske vojská Pápežský štát, miestny ľud pred krvilačnosťou a pomstychtivosťou. Zašiel až tak ďaleko, že v snahe ukončiť odporné plienenie mesta Lugo v ravennskej provincii sa hodil k nohám francúzskeho generála Augereau-a, aby tak pre zúbožených mešťanov vyprosil milosť. To sa písal rok 1797.

Niekoľko mesiacov pred tým, než sa stal Napoléon vo Francúzsku Prvým Konzulom s neobmedzenou mocou, umiera 29. augusta 1799 pápež Pius VI. „Posledný“, ako ho posmešne častovali vtedajší „osvietenci“. Po jeho smrti začalo Konkláve, ktoré sa zišlo v Opátstve San Giorgio Maggiore v Benátkach, s voľbou nového pápeža. Meno nového pápeža sa však katolícky svet dozvedel až 14. marca 1800. Voľba znela: kardinál Chiaramonti. Skromný muž sa najprv rozhodnutie Konkláve zdráhal prijať, ale neskôr sa voľbe podvolil. V Ríme ho čakalo búrlivé a frenetické prijatie pospolitým ľuďom. Keďže mal povesť ľudomila, bola jeho osobnosť predmetom úcty už za života.

Napoléon Bonaparte vpadol na Apeniny dva mesiace po tom, čo sa stál kardinál Chiaramonti, zvoliac si meno Pius VII., pápežom. Napoléonovo ťaženie bolo korunované vojenským úspechom. S výnimkou Benátska, ktoré Rakúsko úspešne ubránilo, prišli Habsburgovci o všetky svoje italské územia. Tzv. Lunévillskym „mierom“ v roku 1801 obnovil Napoléon formálne Pápežský štát, no samozrejme, v zmenšených rozmeroch. Pápež Pius VII. sa podvolil nátlaku a podpísal s Napoléonom Konkordát, v ktorom uznal dve veľmi bolestivé skutočnosti – zosadenie francúzskeho duchovenstva (kompletný episkopát bol vymenený; novými biskupmi, ktorých právo menovať si uzurpoval Napoléon, sa stali jeho verní nohsledi) a sekularizáciu (t. j. zosvetštenie – etatizáciu – zoštátnenie) cirkevného majetku vo Francúzsku a na podmanených územiach, čo bola okrem Švajčiarska aj veľká časť Itálie a Nizozemsko. Katolicizmus prestal byť vo Francúzsku oficiálnym štátnym náboženstvom. Tento konkordát mal platiť do roku 1905.

Spojené Kráľovstvo, ktoré podpísalo s Napoléonom mierové dohody v roku 1802 však vyhlásilo Francúzsku vojnu už o rok neskôr. Zámienkou Britov boli nedorozumenia medzi Parížom a Londýnom v otázke ostrova Malta. To bol začiatok tzv. Napoléonskych vojen. To však nebolo zďaleka všetko. Napoléon si zavolal koncom roka 1804 pápeža Pia VII. do Paríža, aby mu asistoval pri korunovácii za Cisára. Napoléon si triumfálne posadil cisársku korunu na svoju hlavu. Za svojho poddaného vyhlásil Napoléon pokoreného Pia VII. v roku 1806. Bola to drzosť, ktorá postavila úplne na hlavu stredoveký rámec teórie dvoch mečov, podľa ktorej pápeži ako námestníci Kristovi disponovali duchovnou i svetskou mocou a len po ich pomazaní sa mohol stať konkrétny muž panovníkom – cisárom stredovekej Svätej ríše rímskej. Ešte pred tým prijal 26. mája 1805 v milánskom dóme železnú korunu Langobardov ako znak hodnosti kráľa Itálie.

Napoléonov tlak voči pápežovi kulminoval v ďalšom období. Po Piovi požadoval, aby jasne odsúdil režimy jeho nepriateľov. Pius VII. však rigorózne trval na neutralite, nedržiac stranu nikomu.

Keď 21. júna 1807 uzatváral Napoléon prímerie s Ruskom, bola kedysi najmocnejšia ríša kresťanského Západu - Nemecká Ríša v troskách a všetky európske krajiny, až na Švédsko, Spojené Kráľovstvo a Osmanskú Ríšu boli Napoléonom pokorené, alebo si ich k sebe pripútal rôznymi zmluvami. V roku 1808 zaviala nad Rímom opäť francúzska trikolóra. Vrchol slávy však prišiel až o rok...

Po tom, čo Napoléon bezohľadne obsadil Pápežský štát, odhodlal sa Pius VII. k exkomunikácii spupného cisára. Odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Pius VII. bol zajatý francúzskymi vojskami a v reťaziach odvedený do Savony, ležiacej v Ligurii. Stalo sa tak 6. júla 1809. Po troch rokoch odvliekli Francúzi Svätého otca do Fontainebleau. Pius si aj vo väzení uchoval jasnú myseľ, držiac sa svojich zásad, z ktorých nebol ochotný ustúpiť. Istý čas dokonca držal aj protestnú hladovku.

Ďalšie udalosti sú už dôverne známe – v Európe došlo k sformovaniu širokej protinapoléonovskej koalície, ktorej najvýznamnejšími členmi bolo Prusko, Rakúsko, Rusko a Spojené Kráľovstvo Veľkej Británie. Napoléon si vylámal zuby na svojom „slávnom“ ruskom ťažení, ktoré skončilo pre Francúzov totálnym fiaskom. Zo 612 tisícovej Grande Armée sa vrátilo domov len niečo cez 40 tisíc vojakov.

Po „bitke národov“ pri saskom Leipzig-u roku 1813 bol Napoléon uvrhnutý do vyhnanstva na toskánsky ostrov Elba. Piovi VII. bolo konečne po rokoch potupy dovolené vrátiť sa do Ríma. Triumfálnemu návratu 24. mája 1814 skandovali v dojímavej jednote Katolíci vedno s (hlavne nemeckými) Protestantmi.

1. marca roku 1815 sa Napoléon vrátil na francúzsky cisársky trón. Pius bol nútený utiecť do Janova. Po krátkej sérii vojenských víťazstiev napadol Napoléon 18. júna pri Waterloo neďaleko Brusselu britskú armádu, ktorej velil Vojvoda Wellington. Britom však prišili na pomoc spojenci – Maršal Blücher na čele pruskej armády, ďalej armáda Nizozemska, vojvodstva (budúceho kráľovstva) Hannoverského a niekoľko menších nemeckých spojencov. Waterloo vošlo do dejín ako miesto definitívnej porážky Napoléona. Preňho nasledovalo už len vyhnanstvo na britskom ostrove Svätej Heleny.

Nasledovný Kongres veľmocí (Pruska, Rakúska, Ruska a Spojeného Kráľovstva), ktorý sa konal vo Viedni odovzdal Piovi opätovnú moc nad Cirkevným štátom. Hlavnú zásluhu mal na tom Ercole Consalvi, hlavný vyjednávač Jeho Svätosti a priateľ slávneho nemeckého vzdelanca a štátnika, Wilhelma von Humboldta. V roku 1815 reštauroval Pius VII. aj jesuitský rád.

Na rozdiel od neférového, priam sprostého a hanebného prístupu (o vás bez vás), ktorý Francúzi uplatnili o vyše sto rokov neskôr voči Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Bulharsku a Osmanskej ríši vo Versailles, Saint-Germain, Trianone, Neuilly-sur-Seine a Sèvres, víťazné mocnosti protinapoléonovskej koalície prizvali francúzskych zástupcov do rokovaní (v zostave: Charles Maurice de Talleyrand - Alphonse de Lamartine - François-René de Chateaubriand - Marie-Joseph Motier, Marquis de La Fayette a Jean Anthelme Brillat-Savarin) a poskytli im na rozdiel od potomkov ich francúzskych náprotivkov viac než len podradnú úlohu štatistov. Zároveň sa tu ukázala dobrota Piovho srdca, keď tento viackrát orodoval u Britov v prospech Napoléona. Zasadzoval sa za zmiernenie utrpenia počas jeho afrického vyhnanstva. Neváhal poskytnúť, teraz už prenasledovanej rodine bývalého francúzskeho mocnára, azyl v Ríme. Dojímavo zabezpečil starostlivosť o Napoléonovu matku Laetitiu, ale aj o ďalších členov jeho rodiny.

Po týchto udalostiach sa venoval Pius VII. rozsiahlej obnove Cirkvi a náboženského života. Zomrel 20. augusta 1823 v Ríme. Pochovaný je v Capella Clementina, v krypte Svätopeterského dómu.