štvrtok, 25. októbra 2007

Boj o hodnoty Európy v ostatnej dekáde. Aký boj?











Ako kedysi energicky zdôrazňoval Hilaire Belloc, Európa je viera a viera je Európa. Nemal tým však na mysli akýkoľvek slaboduchý názor, že niečo je tak či onak. Nemal tým na mysli ani kresťanskú vieru, ako opakoval ešte dôraznejšie. Slovo "kresťanský" sa mu totiž bridilo ako výmysel reformačných heretikov.

Chceli ním zahmlievať skutočnú podstatu viery - ako bezpodmienečný súhlas rozumu so všetkými zjavenými pravdami. A vierou, ktorá súhlasí so všetkými pravdami, je jedine viera katolícka.

Z tohto pohľadu je v
Európe iba spúšť. Katolícky spoločenský poriadok je zničený, christianitas - kde by vládol Kristus, Kráľ neba i zeme - neexistuje. A zaregistroval niekto vôbec dáke pokusy o jej návrat? Ja nie. Pritom práve toto sú hodnoty Európy.

Hodnoty – čoho sú hodné?
Načim vôbec opustiť plané slovo "hodnoty", ktoré je v morálnej filozofii iba sofizmom a ľstivým votrelkom. Podobne ako sa Belloc ohradzoval voči slovu kresťanský, musíme sa my ohradiť s rovnakou vervou voči slovu "hodnoty". V živote sa človek môže usilovať iba o dobro (alebo dobrá), vyvierajúce prirodzeného zákona a v plnej miere obsiahnuté v depozite katolíckej dogmatiky a morálky. Slovo "hodnoty" je uhýbacím manévrom tých, čo sa proti božskému zákonu prehrešujú - a to v základe tým, že si sami, sťa bohovia, stavajú vlastný zákon; taký, čo je ich svojvoľným
chúťkam najviac prispôsobený. Jednotlivé svetské konkrétnosti tejto povrchnej filozofie (vôbec asi najpovrchnejšej, akú kedy ľudia vymysleli) potom jej vyznávači prezentujú ako veci im drahé (na to, že vychádzajú zo subjektu, ku podivu - univerzálne platné), skrátka ako hodnoty. Slovo hodnoty potom zvádza k indifirenetizmu, ako som ho často kedysi počul na TA3 od tamojšej známej moderátorky Beáty Oravcovej; akoby politika bola súbojom hodnôt jednotlivých táborov, ktorý by mal nestranný pozorovateľ riešiť tak, že ho bude bude brať z nadhľadu iba ako súboj a nič viac. Jeho obsah sa tak vyprázdňuje - už samotný takýto indiferentistický postup nie je objektívny - ale naopak: silne subjektivistický, keďže sa nesnaží ísť po koreni veci. Namiesto toho sa svojvoľne rozhodne súdiť ho takto povrchne. A týmto modom agendi sa ipso facto stavia na jednu stranu konfliktu. Je úplne jasné, že tú svojvoľnú.

Týmto krátkym expozé som nechcel pranierovať len spomínanú moderátorku. Chcel som pobádať k abstrakcii od daného javu, pretože používanie slova "hodnoty" aj od zástancu dobra znamená upustenie zo svojej pozície a dávanie munície do rúk protivníka. O
no samotné slovo totiž v spleti úskalí danej spoločenskej problematiky - poťažmo viacerých - menej orientovaného pozorovateľa priamo nabáda k indiferentistickému súdeniu.

Ak chceme bojovať za ´hodnoty´ Európy - alebo skrátka všeobecné spoločenské dobro, ktoré je zhodou okolností totožné s hodnotami Európy (hovoril som skrátka? - no, táto formulácia skôr zdlha), musíme mať na zreteli, že je nevyhnutné bojovať za katolícky spoločenský rád. Teda usporiadanie, kde by mal katolicizmus výsadné spoločenské postavenie - ako štátne náboženstvo. Že je to v rozpore s Ústavou SR? Áno, je. A to hneď s jej prvým článkom. Jedným dychom však treba dodať, že Ústava SR je hneď od prvého článku v rozpore s prirodzeným poriadkom.

Oslabiť štát?
Úlohou štátu je svojim občanom uľahčovať v prvom rade cestu k spáse a v druhom rade zabezpečiť im podmienky na dôstojné hmotné zabezpečenie. Opak tvrdia agnostickí liberáli, považovaní za konzervatívcov (väčšinou sebou samými), ktorí budú tvrdiť, že štát má iba zabezpečiť podmienky na slobodné konanie občanov, pričom v súvis
losti s jednotlivcami prízvukujú predovšetkým ekonomickú stránku a štátu silové vynucovanie práva tohto práva na slobodu. [Pripomienka: Hovorím o tzv. konzervatívcoch, nie libertariánoch - tí by štát nepotrebovali vôbec.] Takisto je kvílivo nedostačujúce bojovať len za takzvané konzervatívne hodnoty, ako ich poznáme z politickej arény, či brojiť za zmienku o kresťanstve v euroústave. Tiež je málo zaručovať na politicko-spoločenskej úrovni poriadok na základe prirodzeného práva, bez ohľadu na pravú konfesiu. Prirodzený zákon nás v dôsledku privádza k Božskému zákonu. A aby nebol porušený Božský zákon, je nevyhnutné podriadiť fungovanie spoločnosti pravej náuke. Toto musí urobiť štát.

Ako napísal Lev XIII. (patrón Slovenského kruhu Leva XIII.) v encyklike Annum sacrum: "Kristovo kráľovstvo sa neobmedzuje iba na katolícke národy, nielen na pokrstených, ktorých odviedol od Cirkvi blud alebo schizma, ale tiež na všetkých, ktorí sú mimo kresťanskej viery: takže vskutku celé ľudstvo je podriadené moci Ježiša Krista." Z toho jasne vyplýva, že ani heretici, ani schizmatici, tobôž pohania vnútri štátu nemajú právo šíriť svoj blud. Naopak, právny rámec štátu musí zaručovať, aby aj oni boli povinní navonok nenarúšať katolicitu štátu ako celku. Do svedomia im však nikto vchádzať nebude a ani ich nútiť prijať pro foro interno katolícku vieru. Pretože ako pripomína sv. Augustín: "Človek nemôže veriť inak než vlastnou slobodnou vôľou." Pro foro externo sa však musia správať tak, aby neohrozovali duchovné smerovanie bežných katolíkov a nenarúšali Kristovo spoločenské panovanie. Ak neznabohovia sami nútia iných správať sa podľa ich pravidiel, o čo viac má kresťan vyžadovať, aby sa všetky bytia upínali ku svojej konštituujúcej idei?!

Oddeliť štát a Cirkev?
Oddelenie štátu od Cirkvi je zdrojom všetkého zla v spoločnosti. Stvorenstvo nemá právo separovať sa od svojho Stvoriteľa. Ani štát - pretože Omnis potestas a Deo. Ako prvý to urobil zakladateľ liberalizmu - Satan. "Non serviam!" vyhlásil a započal svoje skazonosné dielo. Lev XIII. v Immortale Dei píše: "Každé civilizované spoločenstvo musí mať vládnucu autoritu, a táto autorita, nie menej ako spoločnosť sama, má svoj pôvod v prirodzenosti, a teda má Boha za svojho pôvodcu. Z toho vyplýva, že všetka verejná moc musí vychádzať z Boha. Pretože iba Boh jediný je pravým a najvyšším vládcom sveta. Všetko bez výnimky mu musí byť podriadené a slúžiť mu, lebo čokoľvek sa teší právu vládnuť, má toto právo z jediného zdroja, Boha, suverénneho Vládcu všetkého. "Niet moci, ktorá by nebola od Boha." (Rim 13,1)" A na inom mieste: "Nikomu nie je dovolené neslúžiť Bohu, hlavnou povinnosťou všetkých ľudí je ľnúť k náboženstvu v učení i skutkoch - nie k náboženstvu, ktoré sa im páči, ale náboženstvo, ktoré má u Boha zaľúbenie a ktoré nesie najistejšie a najjasnejšie znaky jediného pravého nábožentva - je verejným zločinom konať, akoby Boha nebolo. Taktiež je hriechom, ak štát nedbá o náboženstvo ako o niečo, čo je mimo jeho dosah jeho pôsobenia alebo praktického úžitku (...) Štáty sú povinné uctievať Boha spôsobom, akým on zjavil, že je jeho vôľa."

Škola mladého kresťanského politika
Tu je však v prvom rade pre katolíka nevyhnutné poznať depozit svojej vlastnej viery, aby vôbec vedel, čo má sťa politik zavádzať. Musí poznať učenie o odnímaní života (samovraždy, eutanázia, potraty, hrdelný trest), o pôvode, zmysle a fungovaní autority, o rodine, o mravnosti, o vedení vojny, o hospodárskom zriadení a zmysle ekonomiky, o šírení bludu - čo sme práve spomínali -, mať štátnickú cnosť rozvahy v rozhodovaní o rozumnej miere vecí. Pravda, táto rozvaha by mala byť vlastná aj obyčajnému človeku, ale pri ohlúpujúcej indoktrinácii utopickosťou od útleho veku (ohavnou školou), niet divu, že aj členovia spoločenských elít strácajú súdnosť. (Pravda, v drvivej väčšine sú to práve oni, ktorí sa o všeobecnú stratu súdnosti starajú.) V zásade to nie je nič ťažké: treba poznať hlavné hriechy, hriechy do neba volajúce...

Kedysi následníci trónov boli školení udivujúcou a vznešenou prípravou (na rolu správcu, a to najzodpovednejšieho). Pre politika by bolo načim byť vyškoleným "aspoň" v metafyzickom myslení. S metafyzikou sa dajú nájsť riešenia na všetko.

Vzory existujú
Teraz sa pozrime na konštitúciu katolíckeho štátu z praktickej stránky. Napríklad v Ekvádore 1869 (treba si uvedomiť, že tento časový odstup je pomerne malý vzhľadom napríklad na časovú a spoločenskú priepasť, ktorá nás delí od pozdnej antiky či stredoveku; ekvádorská politika bol totiž vtedy naskrz napadnutá slobodomurárstvom - tak ako je tomu dnes u nás), po tom, čo vypukla občianska vojna a po nej bol zvolený katolícky prezident Gabriel Garcia Moreno, bola tu vyhlásená ústava, ktorá zakotvila katolicizmus ako štátne náboženstvo a vyžadovala, aby právo kandidovať aj právo byť volený mali len katolíci. Je to logické, keďže nekatolíci boli nielen teoreticky, ale aj prakticky očividnými nepriateľmi štátu. A nepriateľmi štátu sú vždy, aj u nás. Je jasné prečo. Na okraj sa patrí dodať, že sám Garcia Moreno bol rojalista a republikánske zriadenie chápal iba ako dočasné riešenie. Akosi sa tu črtá, že demokracia nemôže byť prijateľným konštitutívnym základom štátu. Nakoniec, ani na ekvádorskú republiku post 1869 by nikto iste nepovedal, že bola demokratická...

V Belgicku vychádzala v 30. rokoch 20. storočia Revue Reactionnaire. Nám dnes čosi podobné chýba - a vieme prečo... Revue redigoval novinár Robert Poulet, člen Reaction Groupe. Žurnál tohto zoskupenia mal v záhlaví nápis "Silný prúd názorov proti parlamentu a demokracii". Leitmotívom tohto prúdu bolo vyhlásenie, že všetky staré politické strany musia zaniknúť a prepustiť svoju suverenitu do rúk kráľa. Kráľ, ktorý by vládol s pomocou korporatívneho systému, by mal najrozsiahlejšie možné právomoci, vrátane zákonodarnej. Moc sa predsa nemá štiepiť - to bola hlavná zásada štátov od nepamäti. Až kým neprišli vzbúrenci proti spoločenskému poriadku a zaviedli demokraciu. Štáty ňou spravili absolútne nemohúcimi; ak sa totiž zvrchovaná moc rozdelila medzi viacerých, prestala byť zvrchovanou. A pre zástancov znovuzavedenia starého poriadku, hoc aj riadne obrúsených, hodlajúcich v tomto režime zaviesť čo-to z normality, ostala iba bezmoc.

Na záver si dovolím zacitovať pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. (1849) [a Alfred II. Fürst zu Windisch-Grätz (1848)]: "Jedoch zum Abschied die Wahrheit: Gegen Demokraten helfen nur Soldaten."

Adaptácia časti prednášky, ktorá odznela na konferencii Young Leaders Forum v Nových Zámkoch 24. februára 2007.