nedeľa, 2. decembra 2007

Satan z Illfurtu


Spísal Páter Sutter, farár vo Wickerschwihru: Prípad diabolskej posadnutosti dvoch chlapcov v nedávnej dobe., U LADISLAVA KUNCÍŘE : Praha, 1930. 159s.

NIHIL OBSTAT Antoní Stříž, censor

IMPRIMATUR, Pragae, die 2 Maii Nro. 5327, Dr. Antonius Podlaha, episcop. Paphiensis, vic. Generalis


Diablova tyranská moc

Zabudnite na Blattyho Exorcistu! Zabudnite na všetky horšie, či lepšie filmy o exorcizme, ktoré ste videli. Spomeňte si na to ako vyháňal diablov Kristus. Kniha o ktorej budem písať je reálne svedectvo o posadnutí satanom, strašné a vyzývajúce k pokániu a ľútostí hriechov, ktorých sme sa dopustili a ktoré nivočia našu dušu. V čase všeobecnej apostázy a viery šarlatánom od výmyslu sveta, dovoľujem si Vám pripomenúť hrozný príbeh, ktorý sa stal na konci 19. storočia v Alsaskom Illfurte, ktorý spísal páter Sutter a venoval ho Márii, nepoškvrnenej Matke Božej a slávnej víťazke nad satanom.

V čase vydania knihy sa jej dostalo obrovského ohlasu a ocenenia takmer po celej Európe a medzi biskupmi z mnohých krajín, my čerpáme z českého vydania.

Diabli sú zlí duchovia – osobné bytosti, duchovia bez tela, ktorí boli kedysi stvorení ako dobrí anjeli v stave posväcujúcej milosti a určení k veľkej sláve na nebesiach. Chceli však byť rovní Bohu a tak sa vzbúrili, stratili Ducha Svätého a milosť. Boli Bohom zavrhnutí bez možnosti pokánia. Sv. Tomáš Akvinský učí, že nám závidia, že máme raz zaujať ich miesta v nebi a tak sa usilujú strhnúť nás do pokušenia a do hriechu a odlúčiť nás časne i večne od Boha.

Satan je zväčša ľstivý a neukazuje sa priamo navonok. To však neplatí pri niektorých jeho brutálnych útokoch a posadnutiach.

Útoky sú zväčša výrazom jeho bezradnosti voči svätosti, ktoré vrcholia v jeho brutálnosti – ako poznáme z viacerých príkladov: Sv. páter Pius, Sv. Antonín, Sv. Terézia Avillská, apod. Druhý prípad je posadnutie – satan vchádza do ľudského tela a uplatňuje nad ním svoju tyranskú zlovôľu. Kým v kresťanských krajinách sa posadnutie vytrácalo (zažíva však renesanciu prenikaním pohanských kultov do Európy a rozmáhajúcim sa satanizmom a pôsobením Antikrista, ktoré rozpoznal už veľký Sv. Pius X.), mimo nich je posadnutie častejšie – predovšetkým v Afrike plnej primitívnych animistických a podobných kultov.


Ťažké posadnutie Depolda a Jozefa

Príkladom posadnutia je aj príbeh dvoch chlapcov z Illfurtu v Alsasku – Depolda a Jozefa Burnerovcov. Na jeseň 1864 „ochoreli“ chlapci podivnou chorobou – o rok neskôr sa plne prejavila abnormalita ich prípadu: „Ležiaci na chrbte točili sa v kruhu s neobyčajnou rýchlosťou… Potom sa dali s mohutnou vytrvalosťou do boja s posteľami – čo nazývali „mlátenie“ a konali tak bez únavy. Potom sa dostavili kŕče, šklbanie a hneď zas skleslosť, že ležali celé hodiny ako mŕtvi…Nohy sa im krútili a nikomu sa nepodarilo ich rozpliesť…prenasledovala ich príšerná bytosť s kačacím zobákom, s drapákmi na rukách a telom porasteným perím…Inokedy opäť za bolestného pichania a bodania v celom tele vyťahovali zo svojich šatov množstvo peria a morskej trávy, takže toho bola plná podlaha. Perie pokrývajúce nevysvetliteľným spôsobom ich telá, nebolo možné pre veľký zápach uschovať a muselo byť spálené.“ (s.16-17)

Diabli boli dvaja, staršieho Depolda posadli diabli Oribas a Ypes, vládca 71 légií, mladého Jozefa posadol Solalethiel.

Chlapci, ktorých diabol nazýva psami zažívajú preukrutné muky, ťažko posadnuté. Okolo celého prípadu sa rozbieha veľmi pozorné detailné dokazovanie, aby bolo nad akúkoľvek pochybnosť dokázané, že nejde o chorobu, ale o skutočné posadnutie.

V knihe sú nazhromaždené dôkazy v obrovskom množstve, spojené s obrovským množstvom svedkov, ktorí boli prítomní diablovho vyčíňania. Diabol neznášal všetko sväté a čisté – oslavu Boha, svätené predmety, relikvie, svätenú vodu, ruženec, krucifix, kňazské rúcha, praktizujúcich katolíkov, nado všetko nenávidel medailónik Sv. Benedikta (prípadne medailónik Zjavenia v La Salette) a škapuliar. Veľmi sa bál Matky Božej preblahoslavenej Panny Márie, ktorú nazýval „veľká dáma“ a voči ktorej si nič nedovolil. Medzi abnormálne úkazy patrili: výborný znalosť cudzích jazykov, rozhľad vo svetovej politike, podobne vo filozofii, levitácia, pľutie kačacieho peria, dávenie žltej peny, nadľudská sila, vedomosti o udalostiach v rôznej vzdialenosti ktorých nemohli byť chlapci prítomní, či dokonca vedomosti o budúcnosti. Chlapci boli mŕtvolne bledí a vychudnutí, hluchí a vôbec o sebe nevedeli.

Diabli sa netajili svojimi názormi a odporom ku katolicizmu a katolíckym kňazom: „Židom, protestantom a hlavne slobodomurárom bol veľmi naklonený. ´To sú dobrí ľudia´, hovoril, ´takí by mali byť všetci ľudia: tí chcú pravú slobodu. Ušetria nášmu majstrovi mnoho práce a získavajú mu mnoho ľudí. Ale tí hnojári (katolíci) a tí čiernokabátnici (kňazi) mu narobia mnoho škody a olupujú ho o mnoho duší.´“ Kostol nazýval diabol hnojiskom, alebo chlievom. Nedokázali sa však pozerať na obraz pápeža. Bl. Pia IX. Ateistickí a protestantskí posmievači utekali však po hrôzostrašných stretnutiach s posadnutými chlapcami vystrašení preč, alebo sa po pozorovaní chlapcov obrátili.

Na inom mieste sa diabol vyjadril o osvietenskom racionalistovi pokrytcovi Voltairovi, ktorý nenávidel Cirkev: „Ó, toho sme skvele privítali. Išli sme mu naproti a držali sme ho pevne… bol prinútený ohnivou dierou vojsť do pekla.“

O pekle diabol hovoril takto: „Oheň pekelný je celkom iný ako sa domnievate. Nemôžete si o ňom urobiť žiadny pojem: je oveľa horúcejší a zžieravejší ako pôsobí strašné muky.“

Satan potvrdil tiež svoju blízkosť k zločinnej francúzskej revolúcii: „Nech žije „Liberté, Egalité, Fraternité“, to je priaznivý čas pre nás.“

Exorcizmus

Osud chlapcov bol hrozný. Pekelný duch ich sužoval ako mohol, celé dni v nich besnel a mlátil nimi, nedovolil im prijímať potravu, posypával ich všami. Už pohľad na nich vyvolával údes, telo sa im nenormálne skrúcalo, po stenách maľovali satanské netvory, celí opuchli, izba v ktorej bola sa zahrievala do neznesiteľných teplôt. Posadnutí útočili na iných. Biskupský úrad ktorému sa dostala žiadosť o verejný exorcizmus skúmal vec pozorne celé roky, aby sa nedopustil omylu. Biskup Raess bol sprvu veľmi skeptický, čo sa zmenilo až keď dostal správu ním ustanovenej komisie, ktorá jasne potvrdila posadnutie. Členmi komisie boli arcikňaz z Altkirchu, kanovník Lemaire, kanovník Strumpf zo Štrassburgu, Apolinár Freyburger z Ensinheimu a Mikuláš Sester z Mulhausenu. Záznamy o prípade spisoval aj profesor Lachemann z Kongregácie mariánskych bratov v St. Pilte.

Počiatkom roku 1869 začalo nové prešetrovanie v Saint-Charles v Schiltigheimu generálnym vikárom Rappom, superiorom Strumpfom a Eicherom, superiorom štrasburských jezuitov. Exorcizmom Depolda bol biskupom poverený P. Souquat s pomocou ďalších piatich kňazov. Postupne sa modlil litánie ku všetkým svätým a neskôr ďalšie modlitby rituálu. Prvá časť trvala 3 hodiny, na druhý deň po 2 a pol hodinách modlitby diabol zúril koľko vládal a podarilo sa ho vyhnať až za pomoci sochy Matky Božej Márie za slov: „Vidíš tu preblahoslavenú Pannu Máriu ? …Satan, teraz ti prikazuje svätá Matka Božia. Ona ťa núti odstúpiť.“ A vtedy bol satan vyhnaný z Depolda.

Jozefov exorcizmus bol ešte ťažší. Farár Brey žiadal biskupský úrad o splnomocnenie, nakoľko chlapec sa už blížil smrti. Posadnutý chlapec bol dovedený na Sv. omšu, pri ktorej musel byť spútaný. Pri stupňovitých modlitbách však sa však zúrivosťou uvoľni a tak si ho musel jeden z obzvlášť svätým životom žijúcich veriacich, pán Martinot priviazať k sebe. Satan príšerne štekal a krochkal, stíchol až medzi Sanctus a tak ostal až do konca Sv. omše. Páter Brey si po omši odetý rochetou a fialovou štólou kľakol na stupňoch oltára a začal s exorcizmom. Po dlhých hodinách bol vyhnaný pôsobením Panny Márie, pričom takmer zabil zničeného Jozefa. Prítomní pohnutí dojatím sa modlili Te Deum, loretánske litánie, Zdravas Kráľovná a iné modlitby prerývané plačom.

Generálny vikár Rapp neskôr poslal dopis v ktorom potvrdzuje posadnutosť chlapcov proti „rozumovaniu“ neveriacej „kritiky“, ktorá prípad odmietala apriórne bez toho, že by ho poznala len pre vlastnú nevieru. Nepriatelia Cirkvi sa už vtedy snažili pravdu ututlať a príbeh posadnutosti chlapcov z Illfurtu pokladajú samozrejme i dnes za taľafatku, napriek množstvu zrejmých a jasných nazhromaždených dôkazov, ktoré knižka pátra Suttera jasne pomenúva.

Záver knižky tvorí doplnok, ktorí ukazuje už v tej dobre hroznú situáciu v Afrike, kde je posadnutosť – za zvukov tamtamov a pomoci šamanizmu, okultizmu a podobných praktít – posadnutosť prítomná vo veľkom rozsahu. Čítanie tejto knihy je nielen zaujímavé, ale privádza nás hlavne k zamysleniu sa nad našou vlastnou hriešnosťou, našimi službami satanovi a nutnosťou pokánia a ľútosti za naše previnenia, pretože diabol a peklo nie sú výmysly ale reálna perspektíva pre tých, ktorí nežijú v súlade s Kristovým učením.