piatok, 20. júla 2007

Othmar Spann II. časť - Teoretik


Zatiaľ čo sa život Othmara Spanna teší aspoň minimálnej pozornosti publika, tak jeho teórie sú považované za niečo prekonané a dobové. Kým jeho život slúži liberálom, ako odstrašujúci príklad politického zlyhania a poblúdenia, tak zatiaľ jeho teórie už asi nebudú môcť poslúžiť v dohľadnom čase nikomu, tak nekonečne vzdialené sa zdá byť liberálne víťazstvo od týchto porazených a zasypaných pamiatok minulosti.

Liberálom slúži Spann, ktorý bol Rakúšanom, podobne ako ich ikony Hayek a Misses, za príklad ekonomickej poblúdenosti a keďže chápu všetko čo súvisí s teóriou stavovského štátu ako niečo fašistické, Piom XI. počnúc a Salazarom, či Dolfussom končiac, tak je samozrejme aj Spann pre nich fašista, prípadne kléro-fašista.

V súvislosti s týmto liberálnym postojom dochádza ku komickým situáciám, v rámci ktorých je bagatelizované mučenie Spanna gestapom a jeho následné uväznenie v Dachau. Ako vidno, nie je mučenie ako mučenie a ani ten čo bol v koncentračnom tábore nemusí byť vždy zahalený závojom kadidla. Stačí keď nebol na správnej strane. Vec je potom prezentovaná ako niečo na spôsob zaslúženej odplaty dejín, za vyvolávanie zlých duchov a Spann ako pekelný mlynár, ktorého zomlel mlyn, uvedený aj s jeho pomocou, do života.

To všetko je, bohužiaľ, na takej istej úrovni ako obvinenia liberálov voči kresťanským-sociálom, že sú to v podstate boľševici s náboženským náterom. Spannova teória bola komplikovanejšia, než aby sa dala vtesnať do podobných zjednodušujúcich súdov. Bola komplikovanejšia ako všetky moderné diktatúry, s ktorými by mohla byť uvedená do súvisu.

Spannov pojem „pravého štátu“ nie je synonymom centralizovaného a mimochodom liberalizmom 19. storočia inšpirovaného, etatizmu ani predzvesťou a apológiou štátu totalitného. Bytnosť Spannovho „pravého štátu“ je členitá a mohutne štrukturovaná a zaslúži si, podobne ako jeho univerzalizmus, aby boli vnímané v celej svojej mnohovrstvenosti.

Spannove názory sa dajú rozdeliť do troch základných okruhov jeho záujmu: ekonómiu, štát (spoločnosť) a univerzum, čiže celok bytia. Samotný Spann sa nikdy nepovažoval za ekonóma alebo sociológa v zmysle určitej špecializácie. Snažil sa vypracovať určité nazeranie, ktoré by sa dalo aplikovať na veľmi široké spektrum odborov. Venoval sa logike, napísal knihu o dejinách nemeckej mystiky, vo svojich dielach pestoval filozofiu prírody, umenia a náboženstva.

Univerzalizmus

Pramene Spannovho univerzalizmu (ako sám nazýval svoju filozofiu) sú rozvetvené a siahajú k veľkým systematikom novoveku, od Descarta až po Hegela, ktorých systematičnosť mu imponovala v protiklade k rakúskej empiricko-kritickej a lingvistickej škole, podobne ako veľké systémy stredovekej scholastiky; až k nemeckým romantikom a v obmedzenej miere aj k Platonovi. Názov univerzalizmus upomína na stredoveký spor o univerzálie, medzi realistami a nominalistami a Spann sa skutočne k tomuto sporu hlásil, hlavne v jeho transformovanej podobe z diela Adama Müllera, ktorý spor medzi obecninami a jednotlivinami previedol do sociálnej a politickej roviny ako protiklad organického štátu a individua. Spann tiež nazýval svoje teórie „učením o celosti.“

Tento názov nás vedie k základnej Spannovej myšlienke, ktorá je osou jeho univerzalizmu, že celok existuje pred časťami a je viac než súhrnom častí. Takto ponímaný univerzalizmus je v protiklade k individualizmu, pod ktorým nerozumel len spoločenský jav reprezentujúci amorálny egoizmus, ale epystemologický omyl, vedúci k snahám o skonštruovanie spoločnosti, na základe vzájomných vzťahov medzi nezávislými individuami.

Poblúdenosť individualizmu spočíva podľa Spanna v tom, že prezentuje jednotlivca ako niečo v spoločnosti primárneho a pôvodného. Tým dochádza k atomizácii, ktorá má tendenciu k popieraniu celku, čím dochádza k deštrukcii samotnej podstaty sociálneho bytia. Avšak napriek tomu, že pozorujeme závadnosť takého myslenia ako fakt, nutne sa musíme pýtať, ako mohlo k nemu dôjsť keď je človek organickou súčasťou celku. Ak je evidentné, že celok je pred časťami, čo spôsobuje to, že ľudia na to zabúdajú, myslia a chovajú sa tak, ako by opak bol pravdou?

V prvom rade treba povedať, že podľa Spanna: „Celok nemá zmyslovú danosť: ukazuje sa (analogickým spôsobom) v členoch“To znamená, že ľudia vnímajú celosť na základe vzťahov s inými ľuďmi. Aby ukázal akým spôsobom sa udržuje a ako je zakorenený celok vo svojich častiach, prišiel Spann v diele Učenie o kategóriach z roku 1924 s princípom vyčleňovania a opätovného zlučovania.

Pripomína špirálu odchodu, putovania a návratu, po ktorom dochádza k zavŕšeniu a plnosti bytia. Až v opätovnom zlúčení dochádza k naplneniu. Chcený individualizmus je teda porucha v prirodzenom procese opätovného začleňovania vyčlenených jednotlivín, snaha zostať na úrovni vyčlenenia. Človek prichádza na svet ako vyčlenená jednotlivina, ale jeho skutočná, naplnená existencia sa vytvára až opätovným zlučovaním do celkov, čiže žitím vo vzťahu k inému.

Princíp vyčleňovania umožňuje v celku existencie vznik jednotlivín a pripomína hilémorfický systém aktualizovanej možnosti látky skrze formu. Veškerá existencia sa podľa Spanna vyčlenila z pôvodného centra - Boha- ktoré zostáva nevyčleneným. Z celostnej existencie sa potom vyčleňujú jednotlivosti. Boh je pre Spanna skutočným východiskom filozofie a ako „metafyzické nad nami“ ručiteľom hierarchicky usporiadaného Vesmíru. Preto je náboženstvo pre Spanna vrcholné zlúčenie a zároveň zavŕšenie systému univerzalizmu . Náboženstvo je pre Spanna vedomie opätovného zlučovania ľudí v Bohu. Pre Spanna, ako katolíka, hrá otázka stvorenia zásadnú úlohu v jeho spoločenskej koncepcii.

Človek sa stáva , ako to interpretuje tradičné katolícke učenie o stvorení, skrze „creatio continua“, spolupodielnikom na tvorivom akte, čo ho začleňuje do hierarchického celku a zabraňuje jeho naprostému vyčleneniu. To pomáha Spannovi prezentovať individualizmus ako blud, ktorý odporuje realite stvorenia. Boh ako stvoriteľ veškerého bytia, nesúceho a obsahujúceho celosť , začleňuje človeka do tohoto Rádu, ktorý hierarchicky stúpa smerom k centru. Všetko stvorené v sebe samo nesie túto zlučujúcu „spätnú spätosť“ vedúcu k základom celku - k Bohu.

V princípoch vyčleňovania a zlučovania teda vidí Spann vyjadrenie spôsobu existencie členov v celku a vzťah celku k častiam. Tieto dva princípy vytvárajú u Spanna najobecnejšiu polaritu a polarita bola pre neho dalším konštitutívnym princípom sveta a sociálneho bytia zvlášť. Na prekonanie individualizmu, je podľa Spanna potrebné prinavrátiť prežívanie a skúsenosť polarity, v ktorej sa odohráva celý sociálny život. Každému osamoteniu, každému egoizmu a programovému individualizmu, predchádza vzťah ľudského ducha k druhému duchu, ktorému Spann dáva archaický znejúci novotvar „podvojnosť“ (Gezwiung), niekdy prekladaný ako „vzájomnosť“. Táto podvojnosť sa nám zjavuje všade v spoločenskom bytí, keď hľadíme na základnú dualitu muž - žena, či matka - dieťa, učiteľ - žiak, majster - učeň a pod. V tejto podvojnosti, v ovplyvňujúcej sa vzájomnosti je každá individualita len časťou, ak berieme do úvahy nadradený celok. „Ja“ nežije len samo zo seba.

Až táto vzájomnosť a opätovné zlučovanie do celosti dáva vzniknúť „seba“ - vedomiu, „len v spolu-bytí s inými existujem ja sám“, hovorí Spann a pokračuje: „ Univerzalizmus chápe pojem indivídua tak, že individuum neodvodzuje to, čo je vnútorné, svoje duchovné bytie a podstatu, zo seba samého, ale vytvára sa a buduje až v existencii s druhými, udržuje sa prostredníctvom vnútorného a mnohostranného stretávania sa s inými duchovnými bytosťami. Táto tvorivá sila pospolitosti je porovnateľná s jednotiacou životnou silou organizmu, v ktorej a až prostredníctvom ktorej, sa vytvárajú jednotlivé bunky. Individuá už nie sú zamerané samé na seba, založená samé na sebe, nie sú samostatnými existenciami, ale ťažisko sa presúva do ich duchovnej súvislosti, do celku.“

Za konkretizáciu rozporov medzi univerzalizmom a individualizmom, ako aj za inšpiráciu protikladom používaných pojmov „pospolitosť“ (Gemeinschaft) a „spoločnosť“ (Gesellschaft), pri rozlišovaní organickej a mechanicko-atomizovanej spoločnosti, vďačí Spann veľa nemeckej romantike, konkrétne už zmieňovanému Adamovi Müllerovi. Snáď by bolo vhodné sa o tomto Spannovom vzore zmieniť podrobnejšie, aby vynikla určitá kontinuita obhajoby stavovskej spoločnosti v Strednej Európe, ktorou sa Spann nechal viesť.

O základných dátach Müllerovho života bolo pojednané vyššie. Keďže ho po skorej smrti jeho matky vychovával luteránsky pastor, tak bol predurčený na štúdium teológie. Zo štúdia teológie zišlo a nakoniec študoval v Gottingene štátovedu. Zaoberal sa Adamom Smithom, Edmundom Burkom a osobitne sa venoval Schellingovej a Fichteho filozofii; ako aj Goetheho estetike. Výsledkom bol prvý spis Náuka o protiklade (Lehre vom Gegensatz), vydaný v roku 1804.V roku 1805, po presídlení do Drážďan, konvertoval na katolicizmus, rozpoznajúc, ako sám tvrdil, že luteránstvo je presiaknuté individualizmom a odporuje Pravde.

Do roku 1809 mal sériu úspešných prednášok o estetike a umení a zároveň sa prezentoval ako teoretik štátovedy, v sérii prednášok O celku štátovedy (Uber das Ganze der Staatswissenschaft), ktoré vyšli v roku 1809 pod titulom Prvky štátnického umenia (Die elemente der Staatskunst). Konverzia ho donútila v roku 1811 emigrovať z rodného Pruska, pretože mu kvôli nej hrozil súdny proces, keďže Prusko a luteranstvo boli v podstate synonymá. Po roku 1812 sa angažoval v protinapoleonskom povstaní v Tyrolsku. Neskôr pracuje ako radca kniežaťa Metternicha pri cisárskom dvore, dokonca býva označovaný za inšpirátora koncepcie Svätej aliancie.

Na sklonku života, a v tom je jeho podobnosť so Spannom príznačná, sa čoraz viac upína k teológii, čoho plodom sú jeho práce O nevyhnutnosti teologického základu všetkých vied o štáte a osobitne štátneho hospodárstva (Von der Notwendigkeit einer theologischen Grundlage der gesamten Staatswissenschaften un der Staatswirtschafts insbesondere) z roku 1819 a Vnútorný štátny rozpočet; systematicky rozvedený na teologickom základe (Die innere Staatshaushaltung; systematisch dargestellt auf theologische Grundlage), ktorá vyšla v časopise Concordia pod vedením Friedricha Schlegela, daľšieho pruského kovertitu v službách viedenského dvora, v roku 1820. Tesne pred smrťou bol, na osobnú Metternichovu prosbu, povýšený cisárom do šľachtického stavu.

Celý spôsob Müllerovho myslenia obsahuje takmer všetky intencie, ktoré nachádzame aj u Spanna. Pre posúdenie je najlepšie si vybrať reprezentatívnu Müllerovu prácu, ktorá ho preslávila na poli štátovedy - Prvky štátnického umenia.

Celý Müllerov postoj je vlastne reakciou na 18. storočie, podobne ako u de Maistreho. Na rozdiel od neho je však systematickejší, čo ho približuje skôr k Bonaldovi, ktorý s Müllerom zdiela aj obdiv k feudalizmu ako germánskemu výtvoru.

Müller odsudzoval na 18. storočí obidva jeho úpadkové momenty: na jednej strane individualizmus a na druhej zbyrokratizovaný absolutistický centralizmus, pričom preferoval členité stavovské usporiadanie. Jeho idea štátu, ako živého organizmu založeného na tradícii a nie na abstraktných ústavných konštrukciách, ho stavala automaticky proti obidvom úchylkám od organického Rádu. Müller odsudzoval racionalistické konštrukcie v politike. Ako estetik a predovšetkým člen romantického hnutia, považoval rozum za príliš obmedzený na to, aby mohol zvládnuť vytvorenie harmonického Rádu. Nie nadarmo jeho práca nesie v názve slovo „umenie“.

Podla Müllera je konzervatívny politik básnikom, umelcom nadchnutým Tradíciou a Bohom. Rozum nedomýšľa iracionálnu povahu politiky, rozum je kozmopolita, zatiaľ čo národy sa opierajú o skúsenosť a tradíciu. Müller uvažoval, že božské učenie Kristovo, sa týka spásy jednotlivcov, ale Božiu vôľu ohľadom ustrojenia a výstavby spoločnosti nemôžeme hľadať v Písme svätom. Božia vôľa bola taká, že poznanie štátu je nám dané skrze Históriu a Tradíciu. Veril, že Boh riadi dejiny, že sú zápisom jeho vôle týkajúcej sa spoločnosti a politiky.

Z Müllerovho odporu k zmechanizovanému osvieteneckému ideálu štátu, ktorý mal neustále pred očami vo svojom rodnom Prusku a zároveň z odporu k smithovskej liberálnej ekonomike, vyrastá jeho agresívny odpor voči kapitalizmu, ktorý je symbiózou týchto dvoch princípov. „Štát to nie je nejaká manufaktúra, fabrika či akciová spoločnosť“, píše Müller. Kapitalizmus stavia na individualizme, zmechanizovaných vzťahoch medzi ľuďmi a jeho cieľom je len zisk. Vedie k tyranii kapitálu a stroja nad človekom a k vzniku novej kasty otrokov - proletárov. Je to popretie organickej vízie spoločnosti. Korporacie a stavy sa premenili na agregát vzájomne nepriateľských jednotiek. Zároveň Müller upozorňuje, že záujmy kapitalistov častokrát idú proti záujmom štátu.

Do protikladu k tomuto stavu kladie obnovenie stavovského usporiadanie s harmonickým a hierarchickým súžitím jednotlivých zložiek štátu. Zmyslom múdrej politiky je organické začlenenie jednotiek a jednotlivcov, do spoločenstva a štátu. Pre Müllera je stvorený svet raz a navždy daný a nie je v silách človeka ho prerobiť, alebo vybudovať apriori novú harmóniu, odlišnú od večnej a stvorenej. Človek nie je atomizovaným bytím, mimo stvoreného bytia, lež jeho organickou čiastkou, preto nie je schopny tvoriť niečo nové, popierajúce stvorený Rád, aby zároveň nepôsobil deštruktívne. Človek je pre Müllera mikrokozmom, ktorý je zmenšeným obrazom Veľkého Celku a jeho integrálnou súčasťou.

Už pri zbežnom pohľade na základné Müllerove myšlienky môžeme ľahko vypozorovať, čo konkrétne Spann z jeho učenia prevzal a čo majú spoločné. Sú to: anti-individualizmus, snaha o zriadenie „pravého štátu“, organická koncepcia spoločnosti, obhajoba Celku pred prehnanými nárokmi jednotlivca, stavovské usporiadanie spoločnosti, odpor ku kapitalizmu a liberálnej ekonómii, ale aj katolicizmus a inšpirácia teológiou.

V oblasti „celosti“ sa podarilo Spannovi posunúť analýzu oproti romantikom a Müllerovi, k detailnejšiemu opisu rekonštrukcie celosti po vyčlenení individuí. Spann rozpoznáva v spoločnosti celú hierarchiu celostí, ktoré sa pyramidálne radia od tých najmenších a najpočetnejších až po Najvyššiu. Každá je, podobne ako Müllerov mikrokosmický jednotlivec, odrazom tých vyšších a aj Najvyššej.

Opätovné zlučovanie sa koná skrze proces podvojnosti a vzájomnosti. Napríklad celok rodiny, tento duchovný zväzok, vzniká podvojnosťou a vzájomnosťou: matka - dieťa, ktorá tvorí materskosť a tá pomocou dalších vzájomných podvojností ako: muž-žena, otec-matka a pod. vytvára celostnosť rodiny. Spanov hierarchický systém pripomína gigantickú pavučinu duchovných vzťahov, ktorá postupne cez stupne rodu, obce, korporácie, stavu, štátu, Církvi stúpa až k Nebesiam.

Z toho by vyplývalo, že akýkoľvek pokus o rozbitie týchto základných celostí, napríklad rodiny alebo štátu, by viedlo k droleniu a následnému rozpadávaniu sa tejto pyramídy. Ľudia sú jeden na druhom závislí, tvoria prirodzené duchovné zväzky, ktoré ani nevymysleli ani nemôžu zmeniť, jedine v autodeštruktívnej zaslepenosti. To je spannovská výzva aj v prítomnosti: na jednej strane boj s individualizmom, ktorý chce negovať tieto záväzné vzťahy a na druhej so zmechanizovanou technokratickou vôľou k moci, usilujúcou sa ponechať zo všetkých vzťahov len jeden - vzťah atomizovaného jedinca k všemocnému byrokratickému štátu.

Štát

Aj keď býva v súčasnosti Spann vnímaný hlavne ako ekonóm a to ekonóm radený k prúdu korporativizmu medzivojnového obdobia, z vyššie uvedeného je zrejmé, že sa považoval za niečo viac. Nechápal svoj systém síce ako niečo prevratného, ale nárokoval si znovunastolenie pravého idealistického myslenia v spoločenských vedách. Považoval sa skôr za pokračovateľa rozvíjajúceho odkaz nemeckého romantizmu, ktorý bol tiež len jedným z pokusov o „znovuobnovenie“ myslenia koreniaceho v náboženstve a v odkaze stredoveku. Spann nepodceňoval, ale ani nepreceňoval úlohu štátu oproti iným celostiam. Štát je sice ideálnou jednotou celkovej členitosti a potiaľ „najvyšším stavom“ v celku, ale jeho panstvo môže byť len nepriame „zostupujúce“ a „stupňovito idúce zhora dole“. „Skutočný štát“ je u Spanna poňatý ako neindividualistický, nie demokratický, nevystavaný na politických stranách.

Zo stavovskej koncepcie plynie, namiesto centralizmu, partikularizmus. Spann sa pokúša postaviť proti totalizujúcemu poňatiu štátu decentralistický princíp stavov, s bohato štrukturovaným systémom delegovania a subsidiarity. Tento ideál „skutočného štátu“ chápe ako nadčasový a spočívajúci na večne platnej vnútornej štruktúre, ktorá je základom štátu ako štátu. Je teda nekonečne vzdialený akejkoľvek utopickosti. Naopak práve demokraciu považuje Spann za nerealizovateľnú utópiu. Trvá na tom, že koncepcia určitého vytvárania vôle vyplývajúca z individualizmu je „zdola“ v podstate nemožná.

Inšpirovaný stredovekom, postuluje Spann stavy jednak podľa profesného členenia a zároveň z hľadiska fukcionálneho v štáte či hľadiska duchovného. Medzi jednotlivými stavmi a korporáciami, chce mať diferencie čo do práv a privilégii. Stavy zaoberajúce sa uspokojovaním materiálnych potrieb, by stáli nižšie ako stavy uspokojujúce duchovné záujmy národa. Bolo by omylom vidieť v stavovskom systéme len reformu hospodárskych a ekonomických vzťahov, čo sa často stáva ľavicovým mysliteľom, keď hovoria o korporáciách a majú na mysli predovšetkým priemyselné, výrobné a pracovné zložky spoločnosti.

Pre Spanna bol ešte aj štát stavom, aj keď najvyšším, ktorý nazýva „stav-štát“ alebo hovorí o politickom stave. V ponímaní stavu u Spanna a v modernom stavovstve vôbec, by sa dalo hovoriť o skôr stredovekom chápaní tohoto slova. Johan Huizinga píše v Jeseni stredoveku: „Funkcie či skupiny, označované v stredoveku termínmi stav a rád, sú veľmi rozdielnej povahy. Máme tu do činenia najprv s kráľovskými stavmi, ale jestvujú aj remeslá, stav manželský a panenský, stav hriechu. ... Jednotu hlboko rozdielnych významov tohoto slova tvorí podľa stredovekého myslenia presvedčenie, že každé toto zoskupenie predstavuje božskú ústanovizeň, prvok v živom organizme, ktorý vyžaruje z vôle božej...“

Napadá nás slovo „údel“ ako označenie určitého Bohom danej polohy bytia, alebo poslania na tomto svete. Taktiež by bolo možné sa zmieniť o Aristotelových Kategóriach, kde jedným z druhov kategórie kvality je práve „stav“ , ktorý je akousi formou dispozície, ale neľahko meniteľnou. Ostatne na toto Aristotelovo dielo upomína aj názov Spannovho Učenia o kategóriach.

Stav je teda niečo viac ako len hospodárske uskupenie a tomu zodpovedajú u Spanna aj privilégia s ním spojené.

V takto ponímanom štáte nemajú politici, zástupcovia „stavu-štátu“ funkciu platonských strážcov, o tú ich oberajú mohutné kompetencie stavov a korporácii, do ktorých sa stavy zľučujú. V tom možno vidieť Spannov ústupok dobe, keď oproti Müllerovi, ktorý preferoval a ospevoval šľachtu, hovorí skôr o služobnej úlohe politikov, než o ich privilégiach. Aj keď sa v knihe Pravý štát nakoniec nebráni hovoriť o tom, že „stav-štát“ by mohla byť nejaká etablovaná aristokracia.

Odpadá tu masová a populistická propaganda, pretože politici sú volení nie vo všeobecných masových voľbách, ale kompetentnými reprezentantmi stavov. O politike, hospodárstve a kultúre teda nerozhodujú profesionálni politický žoldnieri, manipulujúci masami ani kapitáni priemyslu, ale zástupcovia skutočne všetkých stavov v spoločnosti, vrátane stavu duchovného alebo kultúrneho. Spann hovoril o vychovanom vodcovstve. Bola to obrana „stavovského“ rozumu v politike a varovanie pred nevzdelanými straníckymi vodcami, ktorí nie sú stavovsky zaradení, ale patria k „nepestovaným skupinám vodcov“, nahovárajúcim ľudom čo majú chcieť.

V praxi by spannovský štát postupoval nasledovne: ľudia združený do nižších celostí - stavov, by buďto v rámci stavu, alebo v rámci združenia viacerých stavov do korporácie (určitej obdoby stredovekého cechu), na základe svojej samosprávy delegovali zástupcov jednotlivých stavov, ktorí by jednak volili politických reprezentantov ale zároveň aj zastupovali partikulárne záujmy stavu. Spann nezatvára oči ani pred potencionálnym súperením stavov a nebráni sa mu apriori; jeho koncepcia nie je nejaká unifikovaná naivná harmónia.

Zároveň Spann predpokladá aj stavy štátu nepriateľské, ktoré je možné aj dnes sledovať v záplave nových stavov, aké boli ešte pred niekoľkými desaťročiami nemysliteľné. Rôzne uskupenia , ktoré spája spoločná zvrhlosť a popieranie elementárnych morálnych zásad. Spann počíta s touto potencionálnou anarchiou a hovorí o tom ako sa spoločnosť proti nej bráni. Deje sa tak rozvrstvením podľa hodnôt, odstupňovaním. Štát garantuje rešpektovanie vládnucich zásad hodnotenia.

Ako hovorí v Pravom štáte: „Každá dejinne existujúca spoločnosť spočíva na krotení pre ňu nepriateľských hodnotových systémov.“ Stavovský štát by teda rešpektoval len tie stavy, ktoré by nepopierali jeho hodnotový systém, v tomto prípade - kresťanský.

Ekonómia

Spann bol od počiatku svojej vedeckej dráhy vnímaný hlavne ako ekonóm, aj keď on sám to tak nevnímal, najmä po roku 1928. Jeho ekonomické teórie vyrastali jednak z odporu k dobovým náhľadom na ekonómiu a zároveň z nostalgie po starom stavovstve. Jeho námietky proti starým ekonomickým teóriam boli v skratke nasledujúce:

Prvá klasická škola bola podľa jeho náhľadu vo svojom tvrdení o dopredu danej harmónii obecných a zvláštnych záujmov účastníkov výmeny príliš optimistickou. Venovala sa tiež primnoho štúdiu izolovaných atómov-jednotlivcov, zatiaľ čo podľa Spanna, sa má ekonómia sústrediť na štúdium sociálnej organizácie ako celku. Marxizmus bol pre neho školu, vzhľadom k materializmu a triednemu boju, ničiacou civilizáciu. Historická škola sa podľa jeho názoru transforomovala na empirizmus zbavený vedeckých hodnôt.

Mladý Spann bol spočiatku zástancom teórie medzného úžitku, opierajúcej sa o Gossenov zákon, podľa ktorého potreby progresívne slabnú v závislosti na miere ich uspokojovania, v dôsledku čoho hodnota statkov bohatstva s rastom ich množstva klesá. Postupne ju však opustil s výhradou, že tento zákon platí len v neveľkom počte prípadov a takmer náhodne. Vytýkal jej aj prehnaný subjektivizmus. Používanie individuálnej psychológie pri vysvetľovaní sociálnych metód je bezcenné. Jednanie skupín sa nedá vysvetliť pomocou pohnútok jednotlivcov. Skupiny sa riadia inými pohnútkami a ani dav ani štát nejednajú ako jednotlivci, z ktorých sa skladajú. Taktiež sa domnieval, že intenzitu potrieb nie je možné kvantitatívne zmerať. Považoval snahy o použitie matematiky v oblastiach hodnoty a ceny za márne. Len málo ekonomických kategórii sa dá merať kvantitatívne a preto je nutné sa sústrediť na prvky kvalitatívne, ktoré stále pôsobia na tvorbu cien.

Obzvlášť Spann kritizoval metódu matematickej školy, ktorá vychádza z presvedčenia , akoby sa niektoré veličiny mohli meniť nezávisle, pričom by sa súčasne nemenili veličiny ostatné. Preto bol skôr naklonený skúmaniu vzťahov vzájomnej závislosti medzi ekonomickými javmi, než kauzálnych vzťahov. Jeho úsilie o širokú syntézu viedlo u neho k spojeniu sociologických pozorovaní s politicko-ekonomickými, poznanie jednotlivcov s poznaním skupín, vedy s akciou.

Spannov univerzalismus chápe ekonomiku ako rozčlenený a hierarchický celok.

Systém stavov a korporácii použitý v rovine spoločenskej bol uplatnený aj v ekonomickej rovine.

Pohľad z pozície univerzalizmu ho viedol k zavrhnutiu pojmu užitočnosti ako základu hodnoty. Tento pojem sa mu zdal príliš individualistický. Hodnota všetkých statkov je u neho skôr určovaná významom aký majú pre ekonomiku ako celok. A samozrejme, hodnotu ekonomiky pomeriaval tiež jej významom pre vyššie prvky štátu a v závislosti na jej služobnom postavení.

Keďže odmietal tvrdenia liberálnych ekonómov o automatických mechanizmoch v hospodárstve, tak sa prikláňal skôr k pôsobeniu určitých sociálnych organizmov (v prípade „pravého štátu“ stavov) na tvorbu ekonomických predpokladov, vrátane tvorby cien. Svoju organizovanú ekonomiku však nebudoval na etatizme, ale skôr na súhre korporácii, ktoré v konečnom dôsledku podliehali stavu-štátu ako najvyššiemu arbitrovi pri koordinácii korporácii, ale nie ako hlavnému organizátorovi. Prikláňal sa tiež k protekcionizmu, ktorý uprednostňuje domácu sebestačnosť a potiera lacný dovoz.

Uvedomoval si, že môže vyvolať zvýšenie cien a výrobných nákladov, ale podobne ako Salazar v Portugalsku, sa netajil tým, že pre veci národné je nutné prinášať nepopulárne obete a nebál sa ich. Tým zároveň vymedzil pole pôsobnosti ekonomiky. Nepokladal ju za hédonisticko-liberálny nástroj uspokojovania stále rastúcich chúťok obyvateľstva, ani za anarcho-liberálnu náhradu za štát a organizovaný Rád. Jej úlohou je slúžiť národu, v zmysle organickom, nie atomickom a štátu, ktorý je garantom hodnôt. Ostatné úlohy preberajú stavy vyššie od stavu hospodárskeho.

Záver

Ak by sme hodnotili Spanna podľa časnej úspešnosti, tak by sme mohli tvrdiť, že dokonale skrachoval. Netešil sa ako jeho predchodca Müller, ani krátkodobému úspechu na poli uskutočnenej politiky, nezomrel povýšený do šľachtického stavu, ale opovrhnutý a odsunutý na vedľajšiu koľaj. Dnešok praje jeho úvahám ešte menej ako minulé storočie. Či je možný návrat k tým formám spoločenského usporiadania, ktoré formovali Európu pri jej zrode, bude závisieť od toho, či úpadok, v ktorom sa nachádzame je jednou z kríz alebo definitivnym zánikom európskej kultúry. V prvom prípade by nám Spannove myšlienky mohli ešte v mnohom poslúžiť. V druhom môžeme hľadať pomoc už len u Boha.

streda, 18. júla 2007

Eucharistia: Posvätné dobrodružstvo života


3. diel úvah biskupa z New Jersey


Rano-kresťanské baziliky v Ríme, katedrály stredoveku, kostoly gotickej obnovy z 20st. v Amerike a viac-súčasné konštrukcie posledných rokov, všetky slúžia jednému účelu. Budovať kostol znamená budovať „posvätnú budovu navrhnutú pre bohoslužbu” (CIC, 1214).

Viac ako len miesto, kde sa stretávame, kostol „robí viditeľnou Cirkev žijúcu na tomto mieste, príbytok Boží, ktorý je spojený a zjednotený s Kristom." (Katechizmus, 1180).

Centrálnym pre každý katolícky kostol je preto oltár na ktorom sa vysluhuje Eucharistia. Eucharistia je vrcholom a zdrojom Cirkevného života. A Cirkev vysluhuje Eucharistiu. Bez Eucharistie nie je Cirkev! Eucharistia je najposvätnejší poklad Cirkvi, pretože Eucharistia je náš Pán Ježiš Kristus.

Tak úžasné je mystérium Eucharistie, že nemôže by pokrytá jedným konceptom alebo vysvetlením. Ježiš obdaroval Cirkev Eucharistiou pri poslednej večeri. Večer predtým ako zomrel, celebroval Božie vykúpenie Izraela a vykupiteľské dielo zakončil on sám pre všetkých. Urobil tak v kontexte paschálneho pokrmu.

Predovšetkým, dávanie Eucharistie nám pripomína štruktúru pokrmu. “Vezmite a jedzte... Potom vzal pohár a ... dávajúci im ho povedal: „Pite z neho všetci (Mt 26:26, 27). Eucharistia je pokrmom v ktorom zažívame spoločenstvo s Pánom. Ak dôstojne prijímame Eucharistiu, vstupujeme do hlbokého spoločenstva s Ježišom. On ostáva v nás a my v ňom (Jn 15:4).

Izrael celebroval spoločne obeť v ktorej časť obety bola ponúknutá Bohu a iná časť daná veriacim ako pokrm. Tak Izrael vyjadroval túžbu byť jedno s Bohom. Keď Mojžiš prijal dohodu s Izraelom, Mojžiš, Áron a jeho dvaja synovia Nadab a Abihu, spolu so 70 staršími, odišli na horu. Vo veľmi výnimočnej vete v Starom zákone, sa nám hovorí, “ Mohli hľadieť na Boha. Potom jedli a pili (z obetovaného). ” (Ex 24: 11). Na počiatku Božieho vyvolenia, pokrm na hore predstavoval spoločenstvo, ktoré si Boh želá ustanoviť so všetkými svojimi deťmi. Dnes keď sedíme okolo Pánovho stola, jeme a pijeme pred jeho očami, vstupujeme do spoločenstva, v ktorom máme už v živote účasť na Bohu.

Ďalej, všetky rozprávania o poslednej večeri (Mt 26:26-28: Mk 14:22-23: Lk 22:19-20; a 1 Kor 11:23-25), nám pomáhajú pochopiť, že Eucharistia nie je len pokrmom, ale tiež obetou. Ježiš dáva svoje Telo zlomené pre nás a svoju Krv preliatu pre nás. Ježiš je Trpiaci Služobník, ktorý dáva seba samého v obeti, vylievajúci svoju krv v novej zmluve. Ponúka seba samého ako miesto ľudstvu a pre spásu všetkých ( Iz 42:1-9; 49:8).

Kríž začína na večeri (1 Kor 11:26). V hornej izbe, Ježiš robí prítomnou pod nekrvavým spôsobom svoje sebadarovanie sa na kríži. V každej Eucharistii, Kristus robí pre nás prítomnou znova tú istú obeť pre všetkých na Golgote. Eucharistia je obeť, nie opakovaná znova a znova, ale jedna obeť na kríži, ktorá sa nám sprítomňuje v každom veku.

Za tretie, v tom istom čase ako nám Eucharistia sprítomňuje čo sa stalo v minulosti, tiež nás vedie smerom k budúcnosti. Liturgia samotná nám pripomína toto v aklamácii nasledujúcej po konsekrácii: “Kristus zomrel, Kristus vstal z mŕtvych, Kristus sa opäť vráti.” Eucharistia je eschatologickou skutočnosťou.

Sv. Ján Chrysostomos nám to pripomína. Hovorí, “Keď vidíte obetovaného Pána, ležiaceho na oltári a kňaz stojí a modlí sa nad obetou a všetci veriaci sú znachovení touto predrahou krvou, môžete si naďalej myslieť, že ste medzi ľuďmi a stojíte na zemi? Nie ste na druhej strane, priamo prenesení do neba a vypudiac všetko telesné z duše, nekontemplujete s dušou bez tela a čistou mysľou veci, ktoré sú v nebi?” (De Sacerdotio, III, 4).

Kristus, ktorý sa opäť vráti na konci časov prichádza k nám v Eucharistii. Eschatologický aspekt robí Eucharistiu udalosťou, ktorá nás pozdvihuje do neba. Tak, Eucharistia napĺňa náš život nádejou. V každej Eucharistii, do toho najposvätnejšieho, Tela Kristovho a sme posvätení (Heb 90:11-14). Eucharistia je privilegovaným miestom, v ktorom sa život stáva posvätným. Eucharistia robí náš život posvätným dobrodružstvom stále hlbšieho spoločenstva s Bohom.

Jeho Excellencia bp. Serratelli

Preložil Peter Frišo

nedeľa, 8. júla 2007

Summorum pontificum


Summorum Pontificum

Apoštolský list Benedikta XVI. vydaný ako motu proprio

Benedikt XVI.


Najvyšší veľkňazi sa až po dnešné časy vždy starali o to, aby Kristova Cirkev prinášala dôstojnú obetu Božej velebnosti, na chválu a slávu Jeho mena a na úžitok celej svätej Cirkvi.

Už od pradávnych čias platila zásada, ktorá má platiť aj do budúcnosti, podľa ktorej partikulárna cirkev má sa zhodovať s univerzálnou Cirkvou nielen čo sa týka náuky viery a znakov sviatosti, ale aj praxe, ktorá pochádza z všeobecne prijatej apoštolskej a nepretržitej tradície. Tá sa má zachovávať nielen kvôli vyhýbaniu sa omylom, ale naozaj aj kvôli tomu, aby sa predkladala neporušená viera, pretože zákon modlitby Cirkvi sa zhoduje so zákonom viery.(1)

Medzi tými veľkňazmi, ktorí vynaložili takúto náležitú starostlivosť, vyniká meno Gregora Veľkého. On sa postaral o sprostredkovanie jednak katolíckej viery, jednak pokladov kultu a kultúry, ktoré nahromadili Rimania v predošlých storočiach novým európskym národom . Určil a rozkázal zachovať takú formu obety sv. omše, ako aj Božieho ofícia, aká sa slávila v Meste (Ríme). Mníchov a mníšky, ktorí kráčali podľa pravidiel sv. Benedikta, zvlášť povzbudzoval, aby všade, kde ohlasujú evanjelium, svojím životom osvetľovali tú najspásonosnejšiu myšlienku pravidiel: pred bohoslužbou ničomu nedávaj prednosť (kap. 43). Takýmto spôsobom posvätná liturgia podľa rímskeho spôsobu robila plodnou nielen vieru a zbožnosť, ale aj kultúru mnohých národov.

V každom prípade je jasné, že latinská liturgia svojimi rôznymi formami v Cirkvi vo všetkých časoch kresťanskej doby podnecovala premnohých svätých v duchovnom živote, mnohé národy posilňovala v náboženských čnostiach a oplodňovala ich zbožnosť.

Aby posvätná liturgia túto úlohu splnila účinnejšie, mnohí ďalší rímski veľkňazi v priebehu vekov vynakladali zvláštnu starostlivosť. Osobitne vyniká Pius V., ktorý s veľkým pastoračným úsilím, povzbudený Tridentským koncilom, celý kult Cirkvi obnovil, postaral sa o zdokonalenie liturgických kníh a tiež podľa noriem otcov obnovovateľov sa postaral o ich vydanie a odovzdanie na užívanie v Latinskej cirkvi.

Medzi liturgickými knihami mimoriadne vyniká Rímsky misál, ktorý sa vyvíjal v meste Rím a postupne v priebehu ďalších vekov priberal formy, ktoré majú veľkú podobnosť s tými, ktoré platia v prítomnosti.

Rímski veľkňazi v nasledujúcich časoch mali úplne ten istý úmysel, keď vydávali nové liturgické knihy, aby obrad prispôsobili novým požiadavkám času, až na konci tohto nášho storočia zavŕšili obšírnejšiu obnovu.(2) Takto si počínali naši predchodcovia Klement III., Urban VIII., svätý Pius X.,(3) Benedikt XV., Pius XII. a blahoslavený Ján XXIII.

V najnovších časoch Druhý vatikánsky koncil prejavil túžbu, aby sa Božiemu kultu venovala pozornosť a úcta, nanovo sa obnovil a prispôsobil potrebám prítomnosti. Pohnutý touto túžbou náš predchodca najvyšší veľkňaz Pavol VI. roku 1970 potvrdil pre latinskú Cirkev obnovené liturgické knihy a sčasti aj úplne nové. Tieto boli potom preložené po svete do premnohých ľudových jazykov a s láskou ich prijali biskupi, kňazi a veriaci. Ján Pavol II. prepracoval tretie typické vydanie Rímskeho misálu. Rímski veľkňazi si tak počínali, aby táto liturgická akoby stavba [...] znova sa zaskvela vznešenosťou a krásou.(4)

V niektorých krajinách nemálo veriacich s predošlými liturgickými formami, ktoré hlboko ovplyvnili ich kultúru a ducha, s veľkou láskou a citom tak zrástli a stále v tom zotrvávajú, že najvyšší veľkňaz Ján Pavol II., pohnutý pastoračnou starostlivosťou o týchto veriacich, roku 1984 zvláštnym indultom Quattuor abhinc annos, ktorý vypracovala Kongregácia pre Boží kult, udelil možnosť užívať Rímsky misál, ktorý vydal roku 1962 Ján XXIII. V roku 1988 Ján Pavol II. znova apoštolským listom Ecclesia Dei, vydanom ako motu proprio, povzbudil biskupov, aby túto možnosť využili čo najrozsiahlejšie z úprimného srdca na úžitok všetkých veriacich, ktorí o to prosia.

Na základe prosieb týchto veriacich, o ktorých dlho uvažoval už náš predchodca Ján Pavol II., tiež po vypočutí otcov kardinálov v konzistóriu, ktoré sa konalo 23. marca 2006, po dôkladnom zvážení všetkého, za vzývania Ducha Svätého a v dôvere v Božiu pomoc, týmto apoštolským listom ustanovujeme to, čo nasleduje:


Článok 1. Rímsky misál, ktorý vydal Pavol VI., je riadnym vyjadrením „zákona modlitby“ Katolíckej cirkvi latinského obradu. Rímsky misál, ktorý vydal svätý Pius V. a blahoslavený Ján XXIII. obnovil jeho vydanie, má sa pokladať za mimoriadne vydanie tohto „zákona modlitby“ Cirkvi a kvôli ctihodnému a dlhodobému užívaniu sa mu má prikladať patričná úcta. Tieto dve vyjadrenia „zákona modlitby“ Cirkvi ani najmenej neprispievajú k rozdeleniu „zákona viery“ Cirkvi; sú to dve uskutočňovania jediného rímskeho obradu. Teda obetu sv. omše možno sláviť podľa typického vydania Rímskeho misálu, ktorý schválil roku 1962 blahoslavený Ján XXIII. Tento misál nebol nikdy odvolaný. Toto slávenie treba pokladať za mimoriadnu formu liturgie Cirkvi. Podmienky, ktoré stanovujú predchádzajúce dokumenty Quattuor abhinc annos a Ecclesia Dei pre užívanie tohto misálu, sa nahrádzajú tak, ako nasleduje:


Článok 2. Pri svätých omšiach, ktoré sa slávia bez účasti ľudu, ktorýkoľvek katolícky kňaz latinského obradu, či diecézny, alebo rehoľný, môže používať Rímsky misál, ktorý vydal blahoslavený pápež Ján XXIII. roku 1962, alebo Rímsky misál, ktorý schválil najvyšší veľkňaz Pavol VI. roku 1970, a to v ktorýkoľvek deň, okrem Posvätného trojdnia. K takému sláveniu, pri ktorom sa použije jeden alebo druhý misál, kňaz nepotrebuje žiadne dovolenie ani od Apoštolskej stolice, ani od svojho ordinára.


Článok 3. Ak spoločenstvá inštitútov zasväteného života alebo spoločenstiev apoštolského života, či už pápežského, alebo diecézneho práva, pri slávení konventuálnej omše, čiže omše z príležitosti zhromaždenia, chcú sláviť sv. omšu podľa vydania Rímskeho misálu, ktorý bol schválený roku 1962, je im to dovolené. Ak by nejaké spoločenstvo alebo celý inštitút alebo spoločnosť takéto slávenie chceli uskutočňovať často alebo častejšie, alebo trvalo, nech o tom rozhodnú vyšší predstavení podľa noriem práva a podľa osobitných zákonov a ustanovení.


Článok 4. Na slávení sv. omše, o ktorej je reč v art. 2., môžu mať účasť aj veriaci, ak sa zachová všetko, čo treba zachovať a ak to žiadajú samovoľne.


Článok 5. § 1. V tých farnostiach, kde spoločenstvo veriacich pretrvávajúco inklinuje k predchádzajúcej liturgickej tradícii, farár nech ich žiadosť slávenia svätej omše podľa obradu Rímskeho misálu, vydaného roku 1962, s láskou prijme. Nech sa ale stará o to, aby dobro týchto veriacich sa zhodovalo s riadnou pastoračnou starostlivosťou o farnosť, pod vedením biskupa podľa normy kánona 392, aby sa vyhlo nesvornosti a napomáhalo sa jednote Cirkvi.

§ 2. Slávenie podľa misálu blahoslaveného Jána XXIII. môže sa uskutočňovať vo feriálnych dňoch; v nedele a sviatky môže tiež byť jedna takáto sv. omša.

§ 3. Ak si želajú veriaci alebo kňazi, farár nech dovolí slávenie touto mimoriadnou formou vo zvláštnych okolnostiach, ako sú vysluhovanie sviatosti manželstva, pohreby alebo príležitostné slávenia, napr. púte.

§ 4. Kňazi, ktorí užívajú misál blahoslaveného Jána XXIII., majú byť súci a nehatení právom.

§ 5. V kostoloch, ktoré nie sú farskými ani konventuálnymi, toto dovolenie, o ktorom je reč vyššie, môže udeliť správca kostola.


Článok 6. Vo sv. omšiach, ktoré sa slávia za účasti ľudu podľa misálu blahoslaveného Jána XXIII., čítania sa môžu predniesť aj v reči ľudu, pričom sa použijú texty, ktoré sú schválené Apoštolskou stolicou.


Článok 7. Kde nejaké spoločenstvo veriacich laikov, ktoré požiada farára o to, čo sa spomína v art. 5 § 1, a to nedostane, nech to oznámi diecéznemu biskupovi. Od biskupa sa naliehavo žiada, aby ich želanie vypočul. Ak nemôže zabezpečiť takéto celebrovanie, vec nech predloží Pápežskej komisii Ecclesia Dei.


Článok 8. Biskup, ktorý chce vyhovieť žiadosti veriacich laikov, ale mu v tom bránia rôzne príčiny, nech túto záležitosť zverí Pápežskej komisii Ecclesia Dei, ktorá mu v tej veci poradí a pomôže.


Článok 9. § 1. Farár, po vážnom premyslení všetkého, môže udeliť aj povolenie užívať starý rituál pri vysluhovaní sviatosti krstu, manželstva, pokánia a pomazania chorých, ak usúdi, že to poslúži dobru duší.

§ 2. Ordinár môže udeliť povolenie vysluhovať sviatosť birmovania podľa starého Rímskeho pontifikálu, ak poslúži dobru duší.

§ 3. Klerikom, ktorí vlastnia posvätné stupne, je dovolené používať aj Rímsky breviár, ktorý schválil roku 1962 blahoslavený Ján XXIII.


Článok 10. Miestnemu ordinárovi je dovolené, ak to pokladá za vhodné, ustanoviť personálnu farnosť podľa normy kánona 518, v ktorej by sa slávilo podľa staršej formy rímskeho obradu, a menovať duchovného správcu alebo rektora, pri zachovaní všetkého, čo sa má zachovať podľa práva.


Článok 11. Pápežská komisia Ecclesia Dei, ktorú založil Ján Pavol II. roku 1988,(5) v plnení svojej úlohy ďalej pokračuje. Táto komisia nech má takú formu, povinnosti a normy činnosti, aké jej bude chcieť udeliť Rímsky veľkňaz.


Článok 12. Táto komisia, ktorá má tieto právomoci, bude ich vykonávať autoritou Svätej stolice a bude dohliadať na zachovávanie a aplikovanie týchto ustanovení.


Všetko, o čom sme vydaním tohto apoštolského listu motu proprio rozhodli, je pevné a potvrdené a nariaďujeme to zachovávať od 14. septembra tohto roku na sviatok Povýšenia sv. Kríža, pričom čokoľvek by bolo proti tomu, je neplatné.


V Ríme u Svätého Petra 7. júla 2007, v treťom roku nášho pontifikátu


Benedikt PP XVI.

Z latinského originálu preložil:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

Preklad odborne lektorovali:
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.
ICDr. Miloš Pekarčík, PhD.


Poznámky:

1. Institutio generalis Missalis Romani, Editio tertia, 2002, 397

2. Ioannes Pp. II, Litt. ap. Vicesimus quintus annus (4 decembris 1988), 3: AAA 81 (1989), 899.

3. Ibid.

4. S. Pius Pp. X, Litt. Ap. Motu proprio datae Abhinc duos annos (23 Octobris 1913): AAS 5 (1913), 449-450; cfr. Ioannes Paulus II, Litt. ap. Vicesimus quintus annus (4 Decembris 1988) 3: AAA 81 (1989), 899.

5. Cfr Ioannes Paulus Pp. II, Litt. ap. Motu proprio datae Ecclesia Dei (2 iulii 1988), 6: AAS 80 (1988), 1498.

prebrané z http://tribunal.kapitula.sk/2007-2/summorum.htm

štvrtok, 5. júla 2007

Uzdravenie posvätného


Druhá úvaha otca biskupa Serratelliho o liturgii

Holandský historik a filozof náboženstva Gerardus van der Leeuw raz povedal, “Moderný človek nie je schopný nájsť sa v niekoľkých kruhoch naraz, ako to dokázali jeho primitívni predkovia. ‘Keď tancujeme, nemodlíme sa; keď sa modlíme, netancujeme. A keď pracujeme, ani netancujeme, ani sa nemodlíme.”

V slove sa zmysel sakrálneho vytratil, ale nie úplne, skôr nenapraviteľne. Liturgia Cirkvi je moment, kde všetky dimenzie nášho života prichádzajú pred živého Boha. Je to miesto kde sa stretávame s Bohom. Je to miesto, kde môžeme znovuobjaviť posvätnosť v našich životoch.

2 vatikánsky koncil začal liturgickú reformu s nádejou v znovuoživenie zmyslu pre reálnu prítomnosť Boha, ktorý prichádza, aby sa s nami stretol v láske. Dve generácie po koncile, stále pátrame po hlbšom zmysle posvätného v našej liturgii.

V súčasnosti si uvedomujeme niekoľko spôsobov, ktorými sa to môže podariť. Dobré by bolo pozrieť sa na niekoľké. Určité nastavenia vyžadujú svoju vlastnú partikulárnu etiketu. Oblečenie na svadobnú hostinu sa líši od oblečenia na športové zápolenie. Konverzácia v bare je hlučnejšia ako v pohrebnej sieni. O čo viac si uvedomujeme, že prichádzame v kostole k Božej prítomnosti, o to viac sa naša celá osobnosť stáva úctivá a plná rešpektu. Žuvačka, hlasné dialógy, plážové oblečenie a necudné oblečenie do kostola nepatria!

V kostole, potrebujeme kultivovať zmysel pre Boha, ktorý je tu pre nás prítomný. To je prečo sme volaní k dodržiavaniu chvíľ ticha. Rovnako predtým ako omša začína ako skrze jej slúženie. Liturgia je oveľa viac ako vzájomné stretávanie sa. Je otvorením sa Bohu. Našim spevom a modlitbami odpovedáme Bohu, ktorý nás oslovuje v liturgii. Konštantný prúd slov a piesní napĺňajúci každý voľný priestor v liturgii nenecháva nášmu srdcu priestor, ktorý potrebuje, aby spočívalo ticho v Božskej prítomnosti.

Vo zvestovaní, po tom, čo anjel oznámil Márii, že je matkou Pána a Mária dala svoje fiat, nasleduje ticho ( Lk, 1:38). V tomto pregnantnom tichu, Slovo sa Telom stalo. Mária ostáva modelom učeníka pred Slovom Boha. Pripomína nám, že potrebujemechvíle ticha, aby Boh vstúpil do našich životov. Potrebujeme tieto chvíle v našej osobnej modlitbe a v liturgii.

V liturgii zaznamenanej v poslednej knihe Nového zákona, knihe Zjavenia Sv. Jána, slovo proskynein (pokloniť sa) je použité 24 krát –viac ako v ktorejkoľvek inej časti Nového zákona. Sv. Ján, autor knihy Zjavenia, prezentuje túto nebeskú liturgiu ako model a štandard pre Cirkevnú liturgiu na zemi. Naše telá sklonené k modlitbe rozpoznávajú Pánovu dôstojnosť. Viditeľne vyznávajúnašu náležitosť Bohu, ktorý je Pánom všetkých. Tu je silná pripomienka umiestnenia tela v liturgii.

Nie sme len duch /duša/, keď sa modlíme. Modlíme sa v našej úplnej realite, ako telo a duch. A tak na znovuzískanie zmyslu pre posvätné, preto potrebujeme vyjadriť našu úctu skrze jazyk nášho tela. Normy liturgie nám rozumne prikazujú stáť v určitých momentoch, sedieť a pozorne počúvať pri čítaniach a klaňať sa v úctivej adorácii počas slávnostnej modlitby konsekrácie. Tieto normy nie sú svojvoľné, ani nie sú ponechané na uvážlivosť celebranta.

Kreativita nie je autentickým pravidlom pre celebrovanie Cirkevnej liturgie. V mnohých prípadoch, humanizuje liturgiu a zameriava pozornosť z Boha na celebranta. Kňaz je len služobníkom liturgie, nie jej tvorca, alebo centrum.

Komentujúc to, J. E. kardinál Ratzinger, teraz pápež Benedikt XVI, povedal: “Úžasnosť liturgie závisí — a toto by sme mali neustále opakovať— na jej nespontánnosti. (Unbeliebigkeit)…. Iba rešpekt pre základnú nespontánnosť a skoršiu identitu liturgie nám môže dať to, v čo dúfame: slávnosť, v ktorej úžasná realita prichádza k nám a my ju nevytvárame, ale dostávame ju ako dar. " (Ratzinger, Duch liturgie). Odkedy liturgia je dar a nie niečo, čo sami tvoríme, vyžaduje veľkú pokoru celebrovať liturgiu správne a úctivo.

Slúžiť normám liturgie nám pomáha vytvoriť si hlboký zmysel pre posvätné v každom z nás počas Sv. omše. Celebrovanie omše a poslušnosť liturgickým normám nás tiež robí viditeľnými údmi Cirkvi ku ktorej prináležíme. “Kňaz, ktorý s vierou celebruje omšu podľa liturgických noriem a veriaci, ktorí sa prispôsobujú týmto normám, ticho, ale výrečne demonštrujú svoju lásku k Cirkvi” (Ecclesia de Eucharistia, 52).

Dnes sa stalo samozrejmým na konci liturgie recitovať litánie vďaky pre všetkých tých, ktorí nejakým spôsobom prispeli k dôstojnému priebehu Sv. omše. Niet pochýb, že je spôsob vyjadrenia vďaky na konci Sv. omše. Ale je možné, že aplauz nás vyvádza mimo liturgiu na konci Sv. omše pre niekoho prispenie a my upadáme v nazeranie Sv. omše ako ľudské výtvoru?
Niekedy tiež cez Sv. omšu po tom ako niekto zaspieval prekrásny hymnus, príde spontánny aplauz. Neupadá v takej chvíli skutočný význam liturgie v púhy ľudský spôsob zábavy?

Môžeme znovuzískať viac a viac zmyslu pre posvätné ak dovolíme liturgii aby bola tým, čím v skutočnosti je. Darom od Boha, ktorý nám dovoľuje, aby Boh hovoril a konal v našich životoch. Dar, ktorý nás vytrháva z nášho ega a z našej časnosti k večnému životu Božiemu už dnes.

Preložil Peter Frišo

zdroj: http://www.patersondiocese.org/archives.cfm

Pokračovanie nabudúce