streda, 29. augusta 2007

Demokracia a revolúcie


„Tak sa pozvoľne šírila v národe mienka, že len rovnosť zodpovedá prirodzenému poriadku

vecí…“.[1]

Prednáška odznela na Konferencii Slovenského Kruhu Leva XIII. Demokracia a jej alternatívy 28.4.2007 v Trenčianskych Tepliciach


Vážení páni a dámy, milí priatelia,

je pre mňa radosťou, že môžem po viac ako roku opäť pár slovami prehovoriť na konferencii usporiadanej Slovenským Kruhom Leva XIII., o to viac, že tento krát sme už zvládli usporiadať konferenciu sami.

Mojou témou je demokracia a revolúcie: a priznám sa, že som sám netušil, aký som si na seba uplietol bič, keď som si vybral práve túto tému, tak rozmanitú, so širokým predmetom bádania. Hneď na začiatku musím upozorniť, že prednáška je len redukciou témy, ani náhodou sa ju nesnaží obsiahnuť a vysvetliť všetky dôležité aspekty, skôr chce priniesť niekoľko hádam zaujímavých informácií a niekoľko inšpiratívnych pohľadov, ktoré inak vo verejnom diskurze absolútne chýbajú.

Na dostatočnú analýzu problému by bola potrebná minimálne monografia. Napokon len samotný pojem demokracia sa nutne používa vo viacerých významových podobách, ako tomu bude aj v tejto prednáške, samotnej definícii by sme mohli venovať neúmerne veľa času osvetľovaním všeobecných a jedinečných aspektov používania tohto pojmu: demokraciou môže byť totiž myslená účasť /priama-nepriama/ na správe verejných vecí rôznym spôsobom, substantívum zastávania názoru prospešnému ľudu, demokracia je tiež procesná stránka: spôsob rozhodovania o veci. Treba preto túto mnohorozmernosť mať na mysli aj pri tejto prednáške.

Obdobne nie je jednoduché vymedziť si revolúciu. V najširšom zmysle ide o boj proti existujúcemu politickému a spoločenskému poriadku /ordo/, ktorý má byť zlomený a zlikvidovaný a má taktiež mnoho podôb. Má svoju násilnú i nenásilnú podobu a tieto môžu byť a aj nutne sú navzájom spojené.

Je tu však ešte jeden bod v ktorom musíme túto propedeutiku doplniť: a síce pokladáme za správny poriadok – ordo - usporiadania spoločnosti len ten poriadok, ktorý priamo vychádza z pravdy o svete ako stvorenom trojjediným a osobným Bohom, teda len ten poriadok, ktorý reflektuje transcendentnú skutočnosť.

Revolúcie chápeme striktne v zmysle útoku na tento poriadok. Samozrejme tým neumenšujeme – v súlade s tým, čo hovorí o svetskej moci Sv. Pavol a náš Pán pred Pilátom – fakt, že aj „revolúcie“ (násilné snahy o prevrat spoločenského poriadku založené na utopickom podklade, v zmysle čohosi podobného s našim vymedzením) v inom spoločenskom usporiadaní vyvolajú morálne zlo.

Inými slovami by sme mohli povedať, že aj nekatolícke tradície spoločenského usporiadania majú svoj pozitívny význam, pokiaľ nie sú v rozpore s katolíckou tradíciou. Bližšie by som však k tejto téme doporučil názory Sv. Tomáša Akvinského na túto otázku.

Pojem revolúcia nájdeme tiež zaujímavo vykreslený v prednáške Branislava Michalku Revolúcia, kontrarevolúcia a konzervatívna revolúcia[2], ktorú nájdete aj na našej webovej stránke.

Ďalší z pojmov, ktorý je si treba osvetliť je pojem „permanentnej revolúcie“ ktorý vo svoje publikačnej činnosti predkladám. Ide opäť o pojem viac-vrstvý, reflektujúci jednak všeobecný boj dobra so zlom ako následok dedičného hriechu – hádam najdôležitejšieho aspektu politickej teológie vôbec -, z neho vychádzajúci „ boj morálne správnej a nesprávnej“ paradigmy spoločnosť a predovšetkým týmto pojmom označujem revolučné uchopenie politickej moci a upevňovanie nadvlády nad spoločnosťou liberalizmom a prejavy s tým spojené.

Prijímam pritom ako osvetlím nižšie medzník (nie až tak zásadný) francúzskej revolúcie a keďže hlboké zmeny, ktoré boli týmto vyvolané pokračujú dodnes – súc ovplyvnený konceptom za neskončený, navyše za dominujúci posledným dvom storočiam, ktorých leitmotívom je sloboda, chápaná predovšetkým ako teoretický koncept oslobodenia človeka od donucovacej sily trestajúceho Boha – veľmi dôležitý poznatok – aby sám bol ako Boh a určoval, čo je dobré a čo zlé. Toľko teda k niektorým hlavným pojmom a východiskám, ktoré potrebovali osvetlenie predtým ako sa pustím hlbšie do našej témy.

Politická gnóza, herézy

Za hnací motor hnilobného revolučného kvasenia považujeme herézu – teda zastávanie názorov, ktoré sú v rozpore a protiklade s dogmami – Magistériom Katolíckej Cirkvi. To sprvu ešte nie je vidieť, nakoľko spoločenský poriadok v prvých storočiach kresťanstva nie je vystavaný morálne, ale v intenciách rímskeho pohanstva a kresťanská politická filozofia sa ešte iba rodí. Kresťania prvých storočí sa však vyznačujú zaujímavou antirevolučnosťou: dávajú cisárovi, čo je cisárovo, patria i k popredným rímskym rodinám, nie sú to však žiadni zelóti, svoj odpor končia pokornou smrťou v rímskych arénach. Heréza však pôsobí už v tomto čase a striktne pred ňou varuje Sv. Ján apoštol.

Stretávame sa s gnózou, ktorá – ako odhalil Eric Voegelin – je charakteristickým interpretačným prvkom modernej spoločnosti. „Gnostik neverí, pretože viera je nižšia než poznanie a jeho gnóza, „poznanie nezmernej veľkosti“ samo o sebe predstavuje dokonalé vykúpenie“.[3]Gnostik teda odmieta Boha v dualistickom systéme v ktorom sú zlo a dobro rovnako esenciálne, na rozdiel od katolíckeho učenia, kde je zlo len nedostatkom dobra. Gnostické demokratické rámce sa otvárajú: „Jadrom gnostického myslenia je idea božej prítomnosti v človeku, akejsi božskej iskry, ktorá pochádza z božského sveta a spadá do sveta osudu“.[4] To vedie k pomýleným ideám rovnosti. Keďže svet a Boh sú zlí, gnosticizmus nachádza zaľúbenie v „oslobodení“ sa od utláčajúcich pravidiel Boha – liberalizmus – a vo vzbure proti svetu.

Ozýva sa opäť – budete ako bohovia – tzv. Filipovo evanjelium: „Boh stvoril človeka a ľudia tvoria Boha. Tak už to na svete chodí, ľudia tvoria bohov a uctievajú ich ako svoje stvorenie. Bolo by dobré, keby bohovia uctievali ľudí“.

Keď katolicizmus prestane byť prenasledovaný prichádzajú na rad nové otázky spoločenského usporiadania. Koncepcie ordo ako ho vnímame v tejto prednáške naopak ovplyvňujú svojim príkladom dvaja mužovia.

Sv. Ambróz neváha zasiahnuť na obranu pravého náboženstva politicky. Milánsky biskup zasiahol viackrát proti ariánskym heretikom a pri snahe navrátiť do senátu pohanskú bohyňu Venušu neváhal cisárovi pohroziť exkomunikáciou, podobne sa stalo v prípade keď cisár chcel, aby biskup platil reparácie za to, že kresťania v Calliniku zničili pohanskú modlitebňu a synagógu.

Druhým mužom je Sv. Augustín, ten odmietol spájať spásu s politikou – s rímskou ríšou a jej inštitúciami, pretože Božia prítomnosť je len vo vtelenom Slove prítomnom v Cirkvi – a vidiac hrozné následky herézy, sám bývalý manichejec, súhlasil s použitím politickej moci proti heretikom.

Usporiadanie politickej moci následne našlo svoje vyjadrenie u pápeža Gelasia I., ktorý počal náuku o “dvoch mečoch”. Rio Preisner zhrňujúco hovorí o stredovekej koncepcii: “stredoveká kresťanská kultúra sa snažila zabrániť likvidácii cisára-Kaina, ktorou sa ospravedlňuje a interpretuje ako „zákonitý“, predpoklad konkretizácie spravodlivého poriadku a ľudských práv. Chcela tejto likvidácii zabrániť tým, že poznamenala vládu a moc cisára zmyslom“.[5]

Naopak gnostické prúdy – od nominalizmu po humanistické – absolutizovali postavenie cisára, keď ho robili nezávislým na autorite pápeža a dávali mu postavenie povolaného Bohom bez sprostredkovateľa čo našlo svoju odozvu aj v revolučných časoch. Svoju úlohu ako neraz zohrali právnici, ktorí hľadali ospravedlnenie pre centralizáciu moci a posilnenie sily panovníka, ktorý sa na jednej strane vymkol z korelatívnej moci stavov, na druhej strane nechcel aby jeho moc bola obmedzená zo strany moci duchovnej, ktorá tvrdo vystupovala proti nemorálnemu nakladaniu s mocou. V dejinách tohto boja nájdeme súboje Gregora VII. S Henrichom IV., či Bonifáca VIII. z francúzskym Filipom IV., ktorého radca Nogaret, sám z heretického rodu patarínov zastával tézu, že panovník sám je vyvolený Bohom a k tomu už nepotrebuje cirkevnú inštaláciu.

Tieto tézy potom dostali vážnu teoretickú silu počas obdobia renesancie.

12. storočie prinieslo interpretačné symboly Joachima z Fiore, ktoré opäť zbožšťovali človeka a spoločnosť. Eric Voegelin k tomu uvádza: “Gnostické skúsenosti také pevnejšie uchopenie ponúkajú do tej miery, nakoľko predstavujú rozšírenie duše až k okamžiku, kde je Boh sám vtiahnutý do existencie človeka... Tieto gnostické skúsenosti sú pritom v šírke svojej rôznorodosti jadrom nového zbožštenia spoločnosti, lebo ľudia, ktorí do takých skúseností upadajú, zbožšťujú sami seba tým, že vieru v kresťanskom zmysle nahrádzajú podstatne masívnejšími spôsobmi účasti v božstve.”[6]

Nie je náhodou, že filozofiou Joachima z Fiore bol hlboko ovplyvnený aj augustiniánsky kňaz arciheretik Martin Luther, ktorého nové náboženstvo – chránené politickou mocou kniežat – umožnilo konečne „úspešnú inváziu gnostických hnutí do západných inštitúcií.“[7]

Ukončime túto časť jednou prípadovou štúdiou heretika a jeho názorov ako príklad vzťahu herézy, revolúcie a demokracie. Vybral som si príklad pastiera oviec Pierra Mauryho z Okcitánie, presnejšie dedinky Montaillou, prelomu 13. a 14. storočia, ktorú zdokumentoval biskup Jacques Fourniere, neskôr Benedikt XII. a ktorú spracoval francúzsky historik Emanue Le Roy Ladurie[8] – ktorí netají svoje sympatie k heretickému pastierovi. Heretikov nazýva Maury „dobrými kresťanmi“, alebo „dobrými ľuďmi“. Aké sú jeho názory? Manželstvo si nectí, keď ho uzavrie na druhý deň sa nechá rozviesť, má však milenky, niektoré možno prostitútky. Zato zanovito prijíma učenie katarských „dokonalých“ proti bohatstvu a množstvu jedla. Jeho – revolučným ideálom – je odstránenie nespravodlivosti – protikladu ideálneho a demokratického katarského raja, kde malí a veľkí žijú spolu v súlade a nedokonalej skutočnosti. Hmotným majetkom pohŕda.

Maury skrátka vyznáva mnohé ideály dnešného liberála – odmieta hierarchiu, vrchnosť, Cirkev, preferuje voľnosť a slobodu bez donútenia, ktorá má byť základným stavebným kameňom ideálnej „dobrej“ katarskej spoločnosti.

Politické revolúcie a demokracia

Revolučných hnutí – v ktorých sa tiež odkrývajú až prekvapivo jasne intencie vlastné liberalizmu – bolo v dejinách mnoho. Arianizmus, nestorianizmus, donatizmus, monofyzitizmus, pelagianizmus, pataríni, albigénci, učenie Husa a Viklefa. Všetky tieto herézy – hádam s výnimkou arianizmu, ktorý však dokázala Cirkev zázračne eliminovať – mali len malý a krátkodobo trvajúci politický vplyv a nepresadili sa proti pravému učeniu.

V 16. storočí však dochádza k obratu. Nemecko si nedokáže poradiť s lutherskou herézou, naopak sú to kniežatá, ktoré hája Luthera a samotný panovník Karol V. berúci Luthera ako politického protivníka sa v tejto veci prejavuje ako váhavec. V Ženeve nastolí svoju moc Kalvín, Anglicko ovládne Henrich VIII., najzrejmejší príklad likvidácie meča Cirkvi, absolutizácie a sekularizácie moci, keďže cirkev sa stala podriadenou štátnej moci a do veľkej miery aj jej súčasťou.

Christopher Dawson v knihe Bohovia revolúcie hovorí: „A tak 16. storočie uvidelo prvú revolúciu, vzburu uskutočnenú jednak italskou renesanciou, jednak nemeckou reformáciou v mene čistoty evanjelia. ...reformácia bola zdrojom sporu a rozkolu, ktorý rozdelí Európu do dvoch nepriateľských táborov.“

Čo sa týka samotného Luthera, nájdeme u neho – v spleti rôznych často kontradiktórnych myšlienok - ako rovnostárske prvky – zároveň však uznával hierarchiu svojich ochrancov a hoci prijal prvé tézy odporu proti katolíckej hierarchii, ešte nešiel v revolučnosti tak ďaleko ako jeho nasledovníci ako Theodore Bézy, či Martin Bucer, ďalej u Luthera nájdeme manicheistické – človeka oslobodzujúce tézy – ako sme o nich hovorili vyjadrené jeho tézou Maj pevnú vieru a hreš koľko chceš – prekrútenie Augustínovho Amo et fac qou vis!

Protestantskej reformácii sa postavili katolícke reformné hnutia, pôsobiace už pred jej vznikom, ktoré vyvolali veľkú obnovu katolíckej ortodoxie. Viedli ju myslitelia a reformátori ako Karol Boromejský, či Ignác z Loyoly, oporu našli v pápežovi a Habsburských veľmociach. Vyvrcholením tejto katolíckej reformácie v mene hesla ecclesia semper reformanda bol veľký tridentský koncil, ktorý bránil pravú vieru.

V kultúre víťazilo majestátne baroko týčiace sa nad manicheistickým obrazoborectvom postihnutým kultúrnym svetom protestantizmu. Zatiaľ v kalvínskych oblastiach boli položené základy kapitalistického ekonomického systému, ďalšieho revolučného prvku smerujúcemu proti starému režimu.

V istej chvíli vyzerala byť protestantská heréza na pokraji síl, skôr sa však rozpadala do mnohých vzájomne odlišných siekt – takmer nutný dôsledok princípu sola scriptura – ktoré sa stále viac radikalizovali, na druhej strane v dôsledku progresivistických bludov osvietenstva sa neskôr v 17. storočí sekularizovali, čo nie je pre gnostické prúdy nijak nelogické.

Pozrime sa teraz na politické revolúcie, ktoré v konečnom dôsledku viedli k dnešnej liberálnej demokracii, ktorá sa postupne stávala jedným z ich cieľov. Hneď prvú z tzv. buržoáznych revolúcií vyvolala heréza v Nizozemsku, ktoré sa postavilo proti vládnucej španielskej katolíckej hierarchii. Demokratický prvok v tejto revolúcii predstavuje masové ľudové protestantské povstanie. Objavuje sa tu aj iný prvok liberalizmu a zdroj revolúcií: nacionalizmus.

Významnejšia však je anglická revolúcia. To pre zvrhlé chúťky Henricha VIII. vyvolalo v 16. storočí paralelne s reformáciou na kontinente schizmu, keď panovník zoštátnil Cirkev a uzurpoval si práva, ktoré jej patrili. Tudorovský systém však zároveň vytváral predpoklady krízy, keď sa protestantizmus v krajine radikalizoval, čo ponechávali benevolentne bez riešenia a naopak využívali v boji proti katolicizmu a za Alžbety I. bojujúcej úspešne proti Španielsku. Neriešenie štrukturálnych reforiem bolo do veľkej miery politikou ako Alžbety I., tak aj Jakuba I. Stuarta, ktorý navyše videl stav anglickej ekonomiky a uvedomoval si, že nemôže viesť vojnu. Ľud živený širokou pamfletistickou protestantskou provojnovou propagandou to panovníkovi zazlieval.

Naopak Karol I. vypočul hlas stále dôležitejšej verejnej mienky – stále radikálnejšej, kloniacej sa ku škótskemu presbyterianizmu a radikálnemu kalvinizmu – a rozhodol sa pre vojnu, ktorá dopadla katastrofou. Demokratické rozhodovanie zafungovalo svojou zvláštnou logikou: najprv síce vtiahlo krajinu do vojny, na ktorú nebolo pripravené, potom však zvalilo vinu za neúspech čisto na kráľa zadĺženého po tomto dobrodružstve kapitalistom z londýnskej City.

Panovník sa snažil riešiť problémy monarchie centralizáciou moci cez je byrokratizáciu a vytvorenie moderného štátneho aparátu. O to sa Karol I. usiloval aj v náboženskej otázke v strete s nebezpečenstvom puritanizmu. Opieral sa o armiánskeho biskupa Williama Lauda. Arminianizmus hlásal návrat k ceremonializácii a štruktúre katolíckej Cirkvi a bol umiernenejší ako súdobá štátna anglikánska cirkev. Situácia musela brať na zreteľ demokratické vplyvy: predovšetkým „verejnú mienku“ ovplyvnenú enormným nárastom písaných politických pamfletov, traktátov, parlamentných letákov a iných propagandistických písomností. Pre pochopenie len zbierka Georgea Thomasona obsahovala cez 22 000 tlačovín z obdobia 1640-60. Thomas Hobbes sa príliš nemýlil ak označil za centrum revolučného pnutia univerzity. Domnievam sa, že v takej situácii musela gnostická verejná mienka skôr či neskôr prepuknúť v revolučnej erupcii.

Arminianizmus a názory Richarda Hookera ako relatívne “konzervatívne“. Hooker hájil napríklad proti verejnej mienke episkopát a hierarchiu v cirkvi.

Neboli však schopní laudiánsku reformu skutočne presadiť. Puritánskej propagande sa v atmosfére chiliazmu podarilo urobiť z protestantského biskupa Lauda pápeženca, ktorý už dostal od Ríma kardinálsky klobúk. Treba si pritom uvedomiť, že „Radikálni kalvíni naviac chápali cirkev nie ako inštitúciu, ale ako zhromaždenie veriacich čerpajúc z duchovného odkazu albigénskych, Jána Viklefa a Jána Husa.[9]S presadzovaním Lauda a jeho reformy bol náboženský kompromis v troskách. Zatiaľ protestantskí učenci v kontinentálnej Európe i na ostrovoch prinášali pomerne revolučné a katolicizmu cudzie náuky o tom, že ak je „pravé“ náboženstvo prenasledované veriaci môžu svojvoľne povstať proti svetskej moci so zbraňou ruke. Tento prvok predstavuje demokratizáciu odporu.

Svoju úlohu zohrali i právnici. Idea panovníka z moci Božej bola stále prijímaná v protestantskom revolucionizovanom chápaní, jej relatívnu neobmedzenosť nad poddanými však vystriedal neskôr prijímaný whigovský mýtus vytvorený predovšetkým Edwardom Cookeom: „Predpoklad o neexistencii prvotného tvorcu zákonov umožnil Cookovi argumentovať, že všeobecné právo tvoriaci pilier anglickej ústavy sa už od okamžiku svojho zrodu vyvíjalo autonómne na kráľovskej moci a panovníci teda nielenže nemali oprávnenie meniť jeho základné prvky, ale sú podriadení jeho autorite. Panovnícky právny akt vedúci ku vzniku historickej ústavy nahradil Coke obrazom všeobecného práva ako postupne vytváraného, dedičného a autonómneho zvykového systému stojaceho v opozícii k písanému právo ako výrazu vôle jedného zákonodarcu. Za skutočného tvorcu práva považoval minulé pokolenia, ktoré postupne zdokonaľovali pôvodné zvyky a vytvárali obrysy ústavného zriadenia. Kľúčovú úlohu v tomto Cooke pripisoval profesionálnym právnikom a sudcom rozvíjajúcim všeobecné právo pomocou precedentných rozhodnutí.“[10]

Na tomto mieste nemáme bohužiaľ priestor venovať sa dostatočne problémom anglickej revolúcie. Zamerajme sa však na jej druhú fázu, tzv. Glorious revolution. Tá vypukla ako reakcia radikálnych protestantov na snahu katolíckeho panovníka Jakuba II. uzákoniť náboženskú toleranciu v protestantskej krajine. Angličania vôbec nenávideli Jakuba z Yorku lebo bol katolík a zhrozili sa konverzie Karola II. pred smrťou na katolicizmus. Ľud sa postavil proti panovníkovi napriek tomu, že liberáli oficiálne hlásali ideu „náboženskej slobody“. Protestantské Nizozemsko sa podieľalo na invázia Viliama III. Oranžského. Verejná mienka bola ako za Karola I. revolučná. V protestantských zemiach búrili verejnú mienku exulantskí hugenoti. Glorious Revolution vychýlila podľa Christophera Dawsona rovnováhu moci v Európe na stranu protestantizmu a smerom k rozvoju kapitalizmu a laissez faire.[11] Moc sa dostala do rúk liberálnych whigov a rozomieľal tradičný spoločenský poriadok. Na scénu vstupuje John Locke, ktorého teória štátu je už moderná, v zmysle sekulárna – „racionálneho“ náboženstva a odmietaní abstraktných ideí. V súvislosti s technologickým pokrokom Boh už nie je vnímaný ako Stvoriteľ, Kráľ a Otec, ale ako architekt vesmíru a dokonalý mechanik, ktorý skonštruoval kozmický mechanizmus, ktorý nechal bežať podľa jeho vlastných zákonov.“[12]

V anglickej revolúcii dominovali predovšetkým aspekty náboženské a protestantský radikalizmus, ľudová mienka zohrávala veľmi výraznú úlohu, aj keď nie je možné hovoriť priamo o demokratickej revolúcii, aj keď možno do veľkej miery o revolúcii s demokratizačným charakterom silne anticipujúcim – no nie úplne – a zároveň propagandou formulovaným postojom .


Americká revolúcia

Na protestantské a liberálne dedičstvo nadväzovalo osvietenstvo spriahnuté so slobodomurárstvom, ezoterizmom a deizmom, veľmi podivnými „racionalizáciami“ náboženstva. Pravú vieru neznášalo, zrejmým príkladom je Voltaire, ktorý sa svojou nenávisťou voči katolicizmu nijak netajil, okrem prípadu, keď ležal na smrteľnom lôžku a kňučal za katolíckym kňazom. Prvé osvietenské prúdy však boli prúdmi vyšších vrstiev spoločnosti, sám Voltaire napriek nabubralej filozofii prostými ľuďmi pohŕdal.

Toto osvietenstvo sa ujalo u panovníkov – sociálnych inžinierov – ako bol Jozef II.

Zatiaľ za oceánom vznikal nový – už demokratický štát. Veľký vplyv v tomto štáte mali radikálni puritáni, ktorí opustili pre svoj radikalizmus Anglicko a dobíjali americký kontinent. Svoj politický vývoj spájajú s liberálnymi teóriami spoločenskej zmluvy spojený s demokratickými kongregačnými zásadami. Vytvorili konsenzus medzi zásadami demokracie, kalvínskeho fanatizmu, puritánskeho sektárstva a kapitalizmu.

Ideálom sa stal šetrný puritán Franklin „stelesňujúci nový demokratický model ľudstva, zbavený zábran privilégií a tradícií a uznávajúci iba zákony prírody a rozumu.“

V revolúcii nadviazala Amerika na spomínanú Glorious Revolution a odmietla anglického kráľa na základe whigovskej zásady žiadne dane bez zastúpenia. Christopher Dawson upozorňuje na prehliadaný fakt, že revolučným motorom revolúcie sa stali ľudové vrstvy organizované v tajných spolkoch a „biblické spoločnosti“, ktoré považovali náboženstvo v Anglicku za zradu sola scriptura. Vedenia revolúcie sa ujali liberálni právnici premietajúci demokratické zásady do práva. Samozrejme ako je jasné, stále to nebola ani zďaleka demokracia v dnešnom zmysle.

K tej sa približoval viac bývalý anglický výberca daní, nefalšovaný revolucionár a politický gnostik moderného veku Thomas Paine, plamenný kazateľ ľudskej slobody a oslobodenia, ktorý kričal: „Nech sa Ty, milované ľudstvo, odvážiš postaviť sa nielen proti tyranovi, ale i proti tyranii a pevne stáť. Na všetkých miestach Starého sveta panuje útlak. Sloboda je prenasledovaná po celej zemeguli... Amerika, prijmi uprchlíkov a priprav včas kľudný domov pre ľudstvo.

Je v našej moci znovu prerobiť svet. Situácia ako naša od Noemových dní ešte nenastala. Deň zrodenia nového sveta je blízko a ľudské pokolenie, snáď tak početné ako celá Európa má dostať svoj podiel slobody na základe udalostí niekoľkých mesiacov.“[13]

Nové revolučné hnutia mali nasledovať toto kázanie zhutnené v dvoch myšlienkach:

Politickej revolúcie ako kozmickej zmeny – ktorá tvorí nový ideálny svet a nového slobodného človeka – a politického mesianizmu.

Ako hovorí Paine: „To, čo povedal o mechanickej sile, ide použiť na slobodu a rozum. Americká revolúcia predviedla v politike to, čo bolo v mechanike iba teóriou.“.


Francúzska revolúcia

„Vo Francúzsku nič-menej všetko už dávno smerovalo k demokracii. Kto by sa nedal ovplyvniť vonkajším zdaním a predstavil si stav morálnej nemohúcnosti, do ktorej upadol klérus, chudobnenie šľachty, bohatstvo a vzdelanosť tretieho stavu, už existujúce jedinečné rozdelenie pozemkového majetku, veľké množstvo stredných majetkov, malý počet veľkých majetkov, kto by si pripomenul veľké teórie hlásané v tejto dobe, zásady mlčky, ale takmer všeobecne pripomínané, kto by zhromaždil z jedného hľadiska všetky tieto rozmanité skutočnosti, musel by nutne dôjsť k záveru, že vtedajšie Francúzsko so svojou šľachtou, svojim štátnym náboženstvom, svojimi zákonmi a svojimi aristokratickými zvyklosťami bola už celkom vzaté štátom v Európe najviac demokratickým a že Francúzi na konci 18.storočia svojim sociálnym stavom, svojím občianskym zriadením, svojimi ideami a svojimi mravmi ďaleko predbehli tie dnešné národy, ktoré najviditeľnejšie smerujú k demokracii“[14].

„V spoločnosti, kde panuje rovnosť životných podmienok a kde si občania sú navzájom takmer rovní, považujú za prirodzené /s.30/ poveriť všetkými podrobnosťami správy samotnú vládu, ktorá jediná ešte vyčnieva nad davom a priťahuje na seba pozornosť. A i keby sa im nezdalo vhodné vládu touto úlohou poveriť, väčšinou ich k tomu donúti ich individuálna slabosť alebo potiaže, ktoré im pôsobí neschopnosť navzájom sa dohodnúť a potom sú nútení ju znášať“.[15]

Venujme sa teraz revolúcii, ktorá dala pečať dnešnému svetu ako zárodok všetkých prvkov dnešného liberalizmu. Bolo tu tiež niečo nové: táto revolúcia celkom zavrhla minulosť, ktorú chcela priam vymazať ako obdobie temna. Táto revolúcia, jej víťazstvo a to čo rozvrátila, dominantne určila trendy vývoja Európy – jej dekadencie. Táto revolúcia sa stala demokratickou minimálne v princípoch, hoci prakticky bola všetkým možným, najmä ochlokraciou. Stavaná na osvietenských základoch postavených zas na už spomínanom revolučnom vývoji, našla však svojho proroka v mužovi, ktorí býva ospravedlňovaný tým, že vedel, že sa takto uskutočniť vo Francúzsku prakticky nedá.

Podľa mňa to ho to ospravedlňuje málo, keďže jeho filozofia bola pomýlená.

Bol to Jean Jacques Roussea, ktorý domyslel liberalizmus s teóriou ľudských práv do jeho logických rovnostárskych dôsledkov. Rousseau vytvoril demokratickú metafyziku. Dedičný hriech zas nahradil naivistickou teóriou o neskazenom prirodzenom človeku – divochovi žijúcom v prírode, ktorého kazí len spoločnosť. Roussea to bol, kto predznamenal dnešnú Európu a to, čo malo prísť.

Ako každý gnostik prišiel s novým počiatkom sveta a novým svetovým poriadkom. Ak sa niečo pozitívne u Roussea dá nájsť tak sú to určité ekonomické distributivistické princípy, ktoré prebral od katolíkov pri svojej kritike kapitalizmu. Ako bludár sa však staval proti katolíckej úcte k chudobe.

Otázky, ktoré sa vynorili v súvislosti s demokratickou ideológiou riešil ako nikto pred ním. Hľadal odpovede na vzťah spoločnosti a ľudu ako zdroja zákona – ktorý bol teoreticky odbožštený. Rousseau prišiel s odpoveďou všeobecnej vôle. Všeobecná vôľa „môže byť myslená len vo vzťahu k predchádzajúcej atomizácii spoločnosti v autarkčných jednotlivcov, ktorí navzájom komunikujú len prostredníctvom tejto vôle a ako absolútna trasparencia s každou individuálnou vôľou, každý jedinec, ktorý ju poslúcha tak poslúcha seba samého.“[16]Rousseau konštruuje absolútnu priam mystickú silu majúcu monopol na moc a reprezentujúcu suverenitu každého občana. S touto koncepciou je tiež spojený nacionalizmu, pretože spoločenská zmluva sa realizuje výhradne v priestore národa.

Je nutné sa bližšie pozrieť aj na ľud: Ten “nie je danosťou, alebo pojmom odkazujúcim k empirickej spoločnosti. Je legitimitou Revolúcie a akoby definícia jej samej: všetka moc, celá politika sa v revolúcii točí okolo tohto ustanovujúceho princípu, ktorý sa napriek tomu všetkému vyhýba stelesneniu.“[17]

Laická eschatológia tých rokov, nivelizuje zmysel existencie a zároveň je integrujúcou silou. “Tu sa rodí interpretačný systém – revolúcia konštituuje vyznanie viery, ktoré oddeľuje – ako to robili predtým herézy – dobrých ľudí od zlých.“[18]

Starý režim predstavoval Ľudovít XVI., ktorý v žiadnom prípade nebol zlým panovníkom. Reforma po ktorej sa volalo sa skutočne uskutočnila už pred rokom 1789. Riešeniu hlavných problémov bránil parlament, nie panovník. Šľachta bola do veľkej miery na strane revolúcie, bola plná idealistov ovplyvnených antikatolíckou propagandou obrovského množstva pisálkov o ktorých nás informuje Tocquville. Stretávala sa v slobodomurárskych lóžach a v liberálnom prostredí kaviarni spolu s liberálnymi ideológmi: „… šľachtou podporovaní spisovatelia vytvárali najnekľudnejšiu časť tretieho stavu a bolo ich počuť ako broja proti privilégiám dokonca i v paláci privilegovaných“.[19]

Okrem toho jej vplyv sa už strácal, ekonomicky nedosahovala na buržuov, likvidoval ju rozklad cez predávanie titulov. Iná vec, ktorú si treba uvedomiť je úpadok Cirkvi, tá bola už dávno poškodená galikánskymi článkami, ktoré jasne uzurpovali práva, ktoré mali patriť Cirkvi, ktorá teda bola poštátnená a odlišná od iných krajín. Postavenie Cirkvi sa ukazuje aj v tom, že niektorí biskupi a aj časť kňazov sa k revolúcii pridali. Najznámejší je Tayllerand.

Revolučné idey mali rozhodujúcu podporu v najsilnejších mocenských centrách krajiny. Revolucionársky duch sa vznášal na krajinou a revolučný krok do temnoty bol otázkou času, revolucionári nemali žiadnu predstavu, kam ich predstavy povedú, ako hovorí v Novej politickej vede Eric Voegelin: „...v gnostickom snovom svete také druhy činnosti, ktoré by boli v skutočnom svete vzhľadom ku svojim následkom považované za morálne šialené, naopak prijímané ako morálne, lebo pôvodne predsa mali mať úplne iné následky. Priepasť medzi zamýšľanými a skutočnými dôsledkami nebude však pripísaná nemorálnemu gnostickému ignorovaniu štruktúry skutočnosti, ale nemravnosti nejakej inej osoby či spoločnosti, ktorá sa nespráva tak, akoby sa podľa gnostického snového poňatia príčiny a následku správať mala.“

Demokratizmus francúzskej revolúcie – odsúdený slovami pápeža Pia VI. – reprezentovala predovšetkým parížska luza, neskôr známa ako sanscullots, ktorá sa klonila k najradikálnejším politickým silám. Revolučná ideológia naberá na obrátkach v súvislosti s volebnými zápasmi, kde sa prejavy radikalizujú pre získanie podpory – príkladom je napr. Robespierre uchádzajúci sa o miesto poslanca tretieho stavu v Arrase.

Ľud si revolúcia tiež naklonila známym princípom panem et circences, keď revolúcia rozkradla majetok svojho najväčšieho nepriateľa – Katolíckej Cirkvi. Liberalizmus totiž svojho najväčšieho nepriateľa dobre poznal. Manicheizmus revolucionárov rozkrútil zatiaľ tiež neuveriteľný teror – Jerzy Robert Nowak v knihe Cirkev a revolúcia podrobne opisuje ohavnosť útoku na katolíckych kňazov, ktorí ostali verní Rímu - neoddeliteľný znak revolučného útoku proti skutočnosti. Danton, Marat a podobní už neboli ani liberálmi, boli to predchodcovia Leninovi, nová vývojová zložka liberalizmu, ktorej politikou bol teror.

Utopické ideály politického gnosticizmu halené do krásne znejúcich nerealizovateľných politických fráz sveta poškodeného dedičným hriechom sloboda-rovnosť-bratstvo sa dali skúsiť len takouto politikou. Kráľ ktorý bol veriacim katolíkom sa stal zajatcom demokratickej luzy, ktorá mu bránili prijímať Telo Pánovo.

Zatiaľ sa gnóza prejavila ako ešte doposiaľ nie: v humanistickom náboženstve „Rozumu“. Ako píše Dawson Kríž bol nahradený Stromom voľnosti, Božia milosť ľudským rozum – skôr jeho trúfalosťou – Vykúpenie revolúciou.

Ústavy demokracie mali v sebe gnostické princípy a De Maistreove úvahy o vplyve Boha na politické ústavy presne odrážajú ich problematickosť. Propaganda pracovala na plno a na scénu sa dostali radikáli, čoskoro získal podporu právnik, jakobín Maximilián Robespierre. Revolúcia v mene šírení svojich liberálnych ideí zahájila vojnu za tlieskania demokracie a nacionalizmu. Byť panovníkom sa stalo zločinom a Ľudovít XVI. sa stal martýrom. Nasledovali ho však aj mnohí revolucionári ako sa už v utopickej revolúcii patrí. Za neplnenie nemožných prísľubov gnózy musí zaplatiť vykonštruovaný nepriateľ ľudu, ktorí sa neprispôsobil oným veľkým ideám.

Sedliaci z Vendeé verní nie demokratickým ideám a falošnému oslobodeniu, ale Bohu a kráľovi povstali. Bolo to chudobné a veriace Konzervatívna šľachta vedená hrdinskými bojovníkmi ako Rochejaquelin, Bonchamps, Charret, či Jean Cotterau, sa pridala až neskôr. Aj kontrarevolúcia mala v istom zmysle demokratické prvky, bojovali však za monarchiu.

Armeé catholique et royale sa dala do jednej z posledných neúspešných skutočných bitiek kontrarevolúcie. Proti kontrarevolúcii bojovali revolučné armády bez štipky milosti, zároveň radikalizovaní jakobíni schvaľovali tvrdé represívne zákony. „5. nivose roku II (25.12.1796) Robespierre predniesol menom Výboru pre verejné blaho v Konvente najprepracovanejšiu teóriu o revolučnej vláde, ktorá nepodlieha zákonu, má za cieľ ustanoviť národ proti jeho nepriateľom.“[20] Teror jakobínov však likvidoval aj tých, ktorí sa na kontrarevolúcii nezúčastnili - nielen rebelantov, ale všetko obyvateľstvo, usadlosti, poľnosti, dediny a všetko, čo sa stalo kolískou odporcov.“[21]

Robespierre – o ktorého revolučnej republike Dawson skonštatoval, že mala v sebe niečo z Kalvínovej Ženevy a Furet o ňom povedal, že keď sa dostal k moci revolúcia mala už len jeden cieľ seba samotnú – v boji proti kontrarevolúcii povedal: „Je nutná jediná vôľa… Je nutné, aby sa ľud spojil s Konventom a Konvent musí ľud použiť. Je nutné … platiť sansculottov a držať ich v mestách: vyzbrojiť ich, rozpáliť ich hnev a poučiť ich. Je nutné všetkými možnými spôsobmi povzniesť republikánske nadšenie“.[22]

Vojenské správy boli po prvý krát používané k demokratickej propagande. Sila ľudu mala potlačiť kontrarevolučnú menšinu ako to v jednom prejave povedal Saint-Just.

Vrcholil tiež antikatolicizmus: V Lyone mal na sebe osol pluviál a mitru a vláčil za sebou ulicami misál a evanjelia. Notre Damme premenili na katedrálu Rozumu a iné kostoly zavierali. Radikálny hébertizmus však bol potlačený a vládu luzy nahradila vláda Robespierrova, „Tak nadišla chvíľa absolútnej diktatúry Výboru pre verejné blaho“.[23]

Robespierrov teror však tiež skončil neslávne, keď sám bol popravený gilotínou. sansculotti boli v tejto revolúcii vyradení z hry, k slovu sa opäť dostala buržoázia pod vedením thermidoriánskych revolucionárov, ktorí sa už predtým zúčastňovali na terore.

Cesta k moci sa však už uvoľnila pre diktátora, ktorým sa stal Napoleon Bonaparte.

Ten sa neskôr aj sám korunoval na cisára a pre ďalší liberálny prúd, ktorý mal zásadne ovplyvniť dejiny – predovšetkým svojou dialektikou – hegelianizmus sa stal Rozumom na koni, ktorý sa pokúsi rozšíriť revolučné idey po Európe ako to mali v pláne už revolucionári.

Pár slov ku kontrarevolúcii: Za revolúcie sa katolícki kňazi, ktorým silu dodávala zakázaná tradičná liturgia stali hrdinami. Abbé Pinot stúpal na popravisko v liturgickom duchu so slovami Introibo ad altare Dei - Pristupujem k oltáru Božiemu, ktorým sa slávenie liturgie začína.

V poslednom vypätí prišli veľké diela konzervativizmu, napríklad De Maistrove. On sa postavil proti manicheizmu revolučnej filozofie a praxe. Revolúcia je metlou ľudstva za jeho hriechy a nadutosť s ktorou Boha Francúzsko, prvá dcéra Cirkvi odmietla. On popísal katastrofu presne: „Čoho sme svedkami je náboženská revolúcia a to ostatné je len dodatok“ Revolúcia proti skutočnosti, žiada sa mi dodať.

Obnova, ktorú De Maistre očakával sa však nekonala, naopak revolúcia sa prehĺbila, zvíťazila demokracia, ktorá sama seba ustanovila po svetových vojnách že nespochybniteľný systém a liberalizmus sa stal absolútne dominantnou paradigmou moderného sveta.

Je ešte veľa toho, čomu som sa chcel v tejto prednáške venovať: Cochinovej interpretácii francúzskej revolúcie, situácii po viedenskom kongrese, revolúciám roku 1848, parížskej komúne, obom svetovým vojnám, ktoré zlikvidovali zvyšky konzervativizmu, Gramsciho teórii kultúrnej revolúcie a jej pokračovaniu v dnešnom liberalizme, nie je na to však dostatok času a priestoru.

streda, 22. augusta 2007

Krátko o Léonovi Bloy


„Ajhľa, tak zomiera spravodlivý

a nie je, kto by o tom uvažoval,

spravodliví sú odnímaní a nikto si to nevšíma.

Od neprávosti zničený je spravodlivý

a v pokoji bude žiť jeho pamiatka.“

z pašiovej liturgie

Ak sa vám diskusie o tom, kto je konzervatívcom zdajú neplodné, tak vedzte, že sa na vec dá ísť aj inak. Ukázaním nesmrteľného nasledovaniahodného príkladu muža, ktorý bol výborným individuálnym odrazom, odleskom idey spoločenského /nie redukovaného na politiku/ konzervatívca.

Dielo

Tento dnešnej dobe tak vzdialený muž sa narodil v Périgueux, 11 Júla 1846, v roku v ktorom zomrel veľký liberálobijec, pápež Gregor XVI. autor významnej encykliky Mirari Vos.

Bloy sa už v dvanástich rokoch prejavuje ako veľký bádavý a rozjímavý duch a samorast. V 18 rokoch sa ho v Paríži ujíma Barbey d´Aurevilly pod ktorého ochranou je až do Aurevillyho smrti. V roku 1870 si Bloy vyslúžil vojnové ostrohy, ktoré neskôr pretavil do poviedok uverejnených v knihe Krvavý pot. Svoj prvý významný literárny počin uverejňuje v roku 1873 venovaný Aurevillymu, rovnako vydáva štúdiu Rytierka smrti, ktorá je jeho poeticko-mystickou štúdiou o Márii-Antoinette zabitej zločinnými francúzskymi revolucionármi.

Od roku 1882 sa datuje Bloyov odpor k ohavnosti sveta, ktorý človeka v modernej dobe obklopuje a robí z neho zúfalca. Zároveň sa stáva nepriateľom škrabákov, ktorý tento moderný svet pomáhali vytvoriť. V roku 1886 Bloy odpovedá svojim literárne výnimočným Zúfalcom, satirou na modernú spoločnosť a knihou, ktorá mnohých mocne zasiahla a jej žeň bola hojná. Kiež by len Pán žatvy poslal pustatine moderného sveta nového Bloya. Akurát žurnalistický póvl, povrchná chamraď ktorej lížu päty masy, sa snažil knihu zatajiť. V Zúfalcovi nájdeme Bloya v postave Marchenoira.

V roku 1889 píše Bloy apológiu na Aurevillyho, Verlaina a Hella, ktorú nazýva Brelanom vyobcovaných. Nasledujúci rok vydáva Objaviteľa glóbu, knihu o Krištofovi Kolumbovi, nasledujúc Rosellyho de Lorgues v čase keď bola otvorená kauza Kolumbovej kanonizácie. Prenasledovateľov šľahá biblickým slovom býci. V českom prostredí nasledoval Bloya Albert Vyskočil, ktorého Kryštof Kolumbus sa dočkal nedávno vydania, doplnený o kritickú štúdiu Jitky Bednářovej.

V roku 1892 vychádza jeho kniha Spása skrze Židov ako odpoveď na prácu antisemitu Edouarda Drumonta, o tejto práci však prihlúpli obviňovači Bloya z antisemitizmu akoby nič nechceli vedieť. Samozrejme Bloy bol správne antijudaista a rovnako tak sa správne postavil proti Zolovi v Dreyfussovej afére.

V roku 1897 vychádza jedno z najdôležitejších Bloyových diel: Chudobná žena /nedávno vyšla aj v češtine/,v ktorej opäť predvádza svoje enormné literárne schopnosti a skvostnú katolícku apologetiku proti ktorej sa môže moderný dialogizmus jedine ak krčiť v kúte. V knihe sú niektoré Bloyove vety priam programové – akokoľvek tak sotva boli zamýšľané – ako: „Je jenom jeden smútok: že nie sme svätí“ (čo znie ako odpoveď na pravdivú tézu Sv. Alfonza Maria de Liguori: „Všetci sme povolaní k svätosti“. ) a „do raja sa nevstupuje ani včera, ani zajtra ani dnes, pre toho, kto je chudobný a križovaný“.

Bloy tiež predkladá svoj Denník (vedie si však aj tajný) o čom hovorí: „Zazdalo sa mi, že urobím dobre, ak uverejním niektoré z úvah, ku ktorým ma denne vyzývali moje muky.“

Pri písaní Ľudovíta XVI. Bloy dochádza vrcholu kontemplácie utrpenia premýšľajúc nad utrpením mladého bourbonského princa, povzbudený „diabolskou nenávisťou“, ktorú k nemu chovali liberálni škrabáci. V tom istom roku 1900 prichádza Bloyov tvrdý hanopis Obviňujem sa namierený na Veľkého Kakala Zolu, ktorým vyvolal pobúrenie nedotklivých moderných presladlíkov neschopných tvrdej kritiky a polemiky tam, kde je to ich povinnosť.

Bloy Zolu výstižne charakterizoval: "Všetko, čokoľvek sa vyblilo neaprostrednejšieho, najšpinavšieho u obchodných cestujúcich alebo v nízkých feuilletonech antiklerikálnych, redigovaných pre bezbožných prťákov, všetky usadeniny starých smradľavých mienok, vrhnuté kedysi toľko odrezancami a odpadlíkmi, hltavo spolykané mrzkými skostnatelými pedantami a opätovne vydávené v dlhých vlnách do tlamy posledných psov Materialismu, - pán Zola zobral ako predrahocenné korenie a priehrštím nahádzal do svojho kotla na varenie."

V roku 1902 vychádzajú Exegézy všeobecných porekadiel – hlboké úvahy o ľudových porekadlách a úsloviach, ktoré sa veľa používajú, ale o ktorých sa málo premýšľa. V Posledných stĺpoch Cirkvi sa apoštolsky zaoberá Cirkvou. Po 17 mesiacoch, ktoré strávil v Dánsku s manželkou vydáva Môj denník. Nasleduje humorná kniha Štyri roky zajatia v prasačom na Marne, ktora je pokračovaním denníku. V Denníku autor myslí na verných katolíkov a prorokuje: „Bude ich málo to je celkom možné, budú prenasledovaní, to je celkom pravdepodobné.“

V roku 1908 píše Bloy o jednej zo svojich najvýznamnejších tém o Matke Božej, Panne Márii z La Salette v knihe s názvom: Tá, ktorá plače. Neskôr k nej pridá tiež Život Melániin.

1909 vychádza jeho Nepredajný, v ktorom zasnubuje svoju literárnu prácu s chudobou, toho istého roku potom tiež Krv chudobného, hovoriaca o tom, že bohatstvo tohto sveta je „krv toho najchudobnejšieho, Ježiša Krista“. 1911 opäť prichádza pokračovanie denníku, tento krát nazvané Starec z hory, predstavujúce Bloya ako rytiera la salettskej Matky.

1912 nasleduje Bloyova štúdia o tajomstve Napoleonovej duše.

Predposledný denník potom vycháda v roku 1914 ako Pútnik Absolútna, pričom Absolútno pre Bloya znamená: „Boh je Absolútno vo všetkých zmysloch…Ak mi niekto povie, kopajúc do Evanjelia, že možno byť učeníkom Ježiša Krista bez toho, aby sme všetko opustili, ihneď sa stáva blbcom.“ Predznačuje tiež mnohé, avšak ešte stále nie v takej miere prítomné ako dnes, keď tieto slová platia stonásobne, keď píše: „Súc apoštolom, ak chcete apoštolom absolútneho kresťanstva, budím a nevyhnutne budím hrôzu, alebo aspoň krajnú nedôveru u valnej časti moderného kléru, či už biskupov, alebo jednoduchých kňazov, ktorí chcú nedbajúc Sv. Pavla, aby Evanjelium bolo zhodné so zásadami sveta.“

A inde dodáva: „Demokracia je názor zvrhlých. Mohli ste postrehnúť, že nenáležím nikomu, iba Trom Osobám, ktoré sú v Bohu.“

Uprostred svetovej vojny Bloy vydáva Johanku z Arku a Nemecko, posledný denník Na prahu Apokalypsy a nakoniec zdrtený bolesťou telesnou i duševnou vydáva svoju poslednú knihu Rozjímanie samotárovo v roku 1916 o ktorej hovorí: „Táto kniha je vojnovou daňou starého spisovateľa, ktorého vojna takmer zabila.“ A ďalej dodáva: „Som sám … som sám v predsieni Božej …Čím viac sa blížim k Bohu, tým som viac osamelejší…“. Podľa Jacquesa Loreilheho je treba čítať túto knihu velebnú ako čierna mramorová stena.

Zatiaľ 3. augusta 1917 Léon Bloy zomiera v Bourg-la-Reine. Jeho život a dielo boli inšpiratívne pre mnohých a premnohých vytrhol z pazúrov satanových. Jeden z nich po pohrebe povedal: „Je nás mnoho, ktorí sme sa jeho zásluhou zďaleka vrátili do lona Cirkvi.“

V roku 1918 vydáva jeho manželka Bloyovu knihu V temnotách. Následne v roku 1920 vydáva jeho listy, ktoré dopĺňajú listy snúbenke vydané roku 1922. V roku 1928 potom Bloyova žena vydáva ďalšie dielko spojené s La SaletteSymbolizmus zjavenia, ku ktorému samotné predchnutá manželovými názormi napísala predhovor.

Myšlienky

Loreilhe Bloya skvele charakterizoval: „bol v duši križiak, nositeľ kríža.“ Bloy sa vždy snažil byť aktívnym prijímateľom Kristových slov: „Kto nevezme na seba každý deň svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ Prežíval to ak o svätí, ktorí okusujúc drobky Božej lásky ťažko nesú pozemský život uchvátení prísľubom toho, čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo. Bloy bol poznačený týmto krížom: „Som smutný celkom prirodzene…“.

Léon Bloy vnímal pravé miesto bolesti v spasiteľnom diele: „Šťastie podľa mňa náleží v tomto: znášať pre Boha najhoršie muky.“ A tak aj píše v utrpení a opustenosti. Jeho utrpenie je však solidárne, kdekoľvek stretáva trpiaceho, snaží sa mu pomôcť v duchu svojho hesla: „Narodil som sa pre lásku, nikto nemiloval ľudí tak naivne ako ja.“ Ak si nejaký liberálny pletichár mädlí ruky, že to vyvráti poukazom na Bloyovu tvrdosť, jeho slová ho vykazujú do patričných miest: „Chystajú sa udusiť jahniatko, alebo osla z bájky: ponáhľam sa pobiť týchto trýzniteľov. No a za to som obviňovaný, že nemám milosrdnú lásku.“ To večný súboj s drakom, ku ktorému sme povolaní. Zatiaľ čo mnohí dávajú „moderne“ prednosť „mierovému“ kompromisu. Bloy bol v boji za ušľachtilé a vznešené naopak vždy nezmieriteľný.

Bloy sa sám najlepšie vystihuje v Pútnikovi Absolútna: „Ale bolo riadením Prozreteľnosti, aby som po celý život bol tak trýznený, ako len je možné a zároveň nezomrel som. Bolo to asi zapotreby, aby som nepodobajúc sa ani šťastným, ani pološťastným pozemšťanom, nemajúc ani miesta medzi obyčajnými nešťastníkmi, mohol napísať niekoľko riadkov na svedectvo agónie Spasiteľovej.“ Tieto myšlienky dupľuje aj v autobiografickej postave Marchenoira, zo Zúfalca, v ktorej prednáša myšlienku nevyhnutnosti utrpenia pre Boha v Pavlovskej línii dopĺňania toho, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu. Každý pôžitok musí byť vykúpený utrpením, Bloy to vedel a ako jeden z mála to radostne prijímal. Jeho slová na adresu buržuou a moderných ekonomických liberálov sú zrejmé: „Snáď si nemyslíte, že žrúti by si dali dohovorom zobrať plnú misu, ktorú majú pod nosom! Oh, tí tomu rozumejú tak, že obe strany majú svoj údel navždy.“ Ako pracujúci splácajú „dlh“ nepracujúcich, tak rehoľníci splácajú dlh milosti Božej tých, ktorí sa nemodlia a nekajajú, za tých, ktorí sa chcú len baviť a každú rozkoš si doprajú – čím, samozrejme predurčujú na ktorej strane budú stáť pri poslednom súde, suum cuique. Boh je nekonečne dobrotivý, avšak – a na to je dnes vyhlásená všeobecná skleróza – aj nekonečne spravodlivý. Sv. Otec Piux XI. akoby anticipoval Bloyove vlastné myšlienky a konanie hovoriac: „Nestačí uctievať Krista Kráľa platonickým kultom, je treba pridružiť k tejto úcte činné pokánie na nápravu nespočítateľných hriechov.“ A pápež dupľuje svoju výzvu po pokání, keď „nám nie je daná moc zmyť tieto hriechy svojou krvou!“

V modernom svete plnom modloslužobníctva je Bloyovo utrpenie o to väčšie. Jeden z osamelých pútnikov na modernej pustatine. Katolícky vyvrheľ na troskách niekďajšej veľkej spoločnosti. Osamelý rytier smutnej postavy zdanlivo odsúdený na úspech, toť konzervatívec, ultramontánny katolík, kontrarevolucionár, ktorý je sám, opovrhnutý a opľutý, že sa ho nezastanú ani vlastní, ale priložia mu ešte ďalšie utrpenie. Tento rytier sa však nesťažuje, ale naopak bráni mŕtvych, ktorí už nemôžu brániť svoje meno- Kolumba, Máriu Antionettu, Ľudovíta XVII. Bloy tiež bránil odkaz Melánie, ktorej sa spolu s ďalším pastierom – Maximinom zjavila Panna Mária v La Salette v roku 1846. Po rôznych prieskumoch a prieťahoch toto zjavenie po 5 rokoch uznal za pravé grenoblský biskup. Mnohí kňazi však na zjavenie útočili v rozpore s mienkou Cirkvi (ani dnes nič neobvyklé, skôr naopak). Vo veci zasiahol aj Lev XIII., ktorý povolil spísať obhajobu lasalettského tajomstva Amedeé Nicolasovi. Bloy toto všetko neskôr ešte doplnil, predovšetkým z rozhovorov z misionárom z La Salette.

Bloy však býval nielen smutný, ale aj veselý, predovšetkým v prítomnosti iných, ukájal svoju vášeň lásky a smäd po zamiešavaní náboženských dojmov do udalostí bežného života. Svojich priateľov zahŕňal veselosťou a smiechom. Ako hovorí Martineau: „Tento bolestný človek zažil neobyčajné radosti. ´Slzy zo zármutku sa rýchlo menia v slzy radosti.´, hovorieval.“

Léon Bloy bol rytierom nápravy kresťanstva, kráčania ku spáse Kristovej, predraho vykúpenej. A tým dal príklad aj nám. Ako hovorí Loreilhe: „Léon Bloy je lev. Čítať ho znamená sýtiť sa levom“. A je známe, či, či naši ďalekí potomkovia križiakov potrebujú takej stravy, všetci tí, ktorí sú tak často nútení pásť sa na baranine, oslovine, ak to nie je dokonca opičina...“.

Dnes keď súmrak ešte pokročil a ľudstvo sa tvári, že svetlo lámp prekryje slnko, chýba nám osobnosť Bloyova ešte viac ako v hodinu jeho smrti.

Použitá literatúra:

Loreilhe, Jacques: Léon Bloy, Votobia : Olomouc, 1994.

piatok, 3. augusta 2007

Rozhovor s Petrom Frišom na stránkach liberálneho Zrna

Na pustatine modernej spoločnosti


Základom Slovenského kruhu Leva XIII. je metafyzicky ukotvený, antiliberálny pohľad, ktorý vidí skutočnosť nerozdelene a uvedomuje si, že má nielen profánnu, ale aj sakrálnu zložku a tieto sú neoddeliteľné. Predsedom Kruhu je Peter Frišo. Angažuje sa aj ako zástupca šéfredaktora „konzervatívneho hlasu z Trnavy“ Don Quichotte.


Čo je Slovenský kruh Leva XIII.?

Vychádzame z tradičného cirkevného učenia, predovšetkým z konceptu dvoch mečov. Z toho vychádzajú aj naše názory na jednotlivé otázky spoločenského života. Predmetom záujmu Kruhu je predovšetkým rodina. Zdravé rodiny to je to, čo spoločnosť potrebuje a Kruh chce v budúcnosti zamerať svoje aktivity na túto oblasť, najmä na správnu výchovu detí a intronizáciu Krista v našich rodinách. Kruh však dáva ešte oveľa viac. Je oázou na pustatine modernej spoločnosti. Jeho stretnutia sú niečím pre dnešnú spoločnosť nepoznaným, tolkienovskou dlho očakávanou oslavou, hostinou plnou bardov a tečúcej medoviny z úst medoústych. Pre mňa osobne je Kruh splneným snom, ktorý som nikdy nemal odvahu ani len snívať.

Čo je to koncept dvoch mečov? Ako tento koncept ovplyvňuje postoje Kruhu?

Koncept dvoch mečov je teória deľby moci medzi mocou duchovnou a mocou svetskou a ich vzájomný vzťah. Načrtol ju pápež Gelasius I. v 5. storočí, výrazne ju ovplyvnili sv. Augustín, sv. Ambróz, sv. Gregor VII., Bonifác VIII., či Sv. Tomáš Akvinský, no teoreticky je rozvíjaná až do dnešných dní. Obe moci majú relatívne samostatné sféry pôsobenia a rozdielne ciele, svetská moc sa však má pridŕžať morálnych pravidiel, ktoré vykladá Cirkev. Samozrejme, v praxi poznačenej dedičným hriechom to nikdy nefunguje dokonale.

Aká je to zdravá rodina?

Ak sa pozrieme okolo seba vidíme všetko iné: prevrátený rebríček hodnôt, karierizmus a honbu za mamonou, alkoholizmus, rozvody, rozbroje kvôli majetku, nevychované deti, drogy, atď. Zdravá rodina je tvorená mužom-otcom a ženou-matkou, deťmi, prípadne ďalšími príbuznými, je hierarchicky usporiadaná, založená na vzájomnej láske, trpezlivosti a obetavosti, deti sú vedené k modlitbe a k úcte k pravým hodnotám. Uprostred takej rodiny je aj Kristus.

Ako by si charakterizoval Sacrum Imperium? Je to združenie alebo len názov webovej stránky?

Sacrum Imperium je webový projekt, hoci má dnes podobu e-zinu, je plánovaný ako viacfunkčný informačný portál a zároveň „tlačový orgán“ Kruhu. Jeho cieľom je sprístupniť takmer stratené poklady minulosti a prezentovať názory zo stratenej varty konzervativizmu. Núti čitateľov znovu rozmýšľať o ideách, ktoré moderná spoločnosť dávno odvrhla.

K stránke sa viaže aj literárna revue Kruhu, ktorá špecificky vyjadruje osobitný vzťah členov Kruhu k hodnotnej literatúre a umeniu vôbe

Vo svojej publikačnej činnosti brojíš najmä proti liberalizmu. Ako chápeš „liberalizmus“?

Ako diablovo „non serviam”. Túžba po absolútnom oslobodení, túžba nebyť viazaný morálnymi zákonmi. Je to stále to isté pokušenie. Budete ako Boh, vy budete určovať, čo je správne a čo nie. To nie je sloboda, Ježiš predsa hovorí: Kto pácha hriech, je otrokom hriechu. A kto je ten, čo to teoreticky odôvodňuje? Liberálny teoretik.

Ako sa k liberalizmu stavia katolicizmus?

Môj pohľad je taký: katolicizmus je nielen nezlučiteľný a priamo protichodný s liberalizmom a jeho základmi, ale nemá s liberalizmom ani kooperovať a robiť kompromisy, mimo závažných výnimiek. Liberalizmus bol odsudený pápežmi - v encyklike Mirari vos Gregora VII., sylabe bl. Pia IX. a v encyklikách Leva XIII. a sv. Pia X.

Ktoré sú tie závažné výnimky, kedy môžu katolicizmus a liberalizmus uzavrieť kompromis?

Sféra konania, čiže sféra praktického rozumu je mierne odlišná, je premenlivá - Aristotelovské kinéton - určité pravidlá preto bývajú dočasne pozastavené a to len vtedy, ak príde k takému stavu, že len tak je možné uchovať väčšie dobro, alebo zabrániť väčšiemu zlu, alebo je vhodné nechať pôsobiť milosrdenstvo. Samozrejme, sú prípady kedy nie sú možné výnimky.

Kruh Leva XIII. sa usiluje o povolenie sláviť tridentskú svätú omšu. Aké sú rozdiely medzi tridentskou a súčasnou (NOM) sv. omšou?

Nehovorme o rozdieloch, ale zamerajme sa na starý rítus. Ten predstavuje veľké bohatstvo Cirkvi, ako by malo stáž aj v pápežovom Motu proprio rozširujúcom možnosti slávenia v tomto ríte, ktorý sa teší stále väčšej podpore. Pozrime sa len koľko dobrého nám priniesol a akou láskou k nemu horeli zástupy katolíckych svätých. Jeho dôraz na mystérium, univerzalitu jazyka, bázeň pred Bohom, dôstojnú formu, krásna liturgická štruktúra, majestátnosť, nádherné modlitby, to všetko má významný pozitívny vplyv na dušu človeka. O uchovanie tridentskej omše sa vážne zasadzovali osobnosti ako Evelyn Waugh, J. R. R. Tolkien či Jacques Maritain.

Považuješ sa za konzervatívca. Čo to znamená? Aké sú tvoje postoje?

Konzervativizmus je pohľad na spoločnosť takú, aká je, vrátane metafyzických právd. Najsilnejšiu oporu má v Eucharistii, v ktorej je plne prítomný Ježiš Kristus a je najsilnejšou oporou proti manicheizmu. Takto má konzervatívec realistický pohľad na spoločnosť, chráni a uchováva stále a nemenné hodnoty, stvorené Bohom. Týmto nestráca cit pre potreby doby, nemôže však ísť proti týmto hodnotám a proti Bohom danému poriadku sveta a prirodzeným základom ľudskej spoločnosti.

Niektorí konzervatívci neveria v Boha, takže ani v Eucharistii oporu nenájdu. Sú ešte konzervatívcami?

Často sú to skôr liberáli a konzervatívcami sa nazývajú len vzhľadom na to, že súčasné trendy liberalizmu sú pre nich natoľko neprijateľné.

Ako hodnotíš súčasný konzervativizmus?

To, čo sa dnes za konzervativizmus považuje sú snahy konzervovať určité „vývinové“ stupne liberalizmu. Konzervovať revolúciu však nie je možné a udržateľné. Rovnako tak ako konzervujeme len nepokazené ovocie, nie ovocie hnilé, nemožno hovoriť o konzervativizme tam, kde je snaha uchovávať revolučné výdobytky, spolu s tradičnými hodnotami, s ktorými sú v rozpore.

Čo považuješ za revolučné výdobytky?

Je ich samozrejme mnoho. Sú to napríklad moderné „ľudské práva”, ktoré sú často nielen projekciou liberálnych fantázií, ale priam pošliapaním skutočného zákona. Ďalej napríklad: ničím neobmedzený kapitalizmus, masmediálna mašinéria, ktorá často neberie na zreteľ ľudskú dôstojnosť a často sú skôr zdrojom propagandy ako informácií, nekonečné modlárstvo veciam, ktoré nás obklopujú, vyprahnutosť človeka bez Boha, strata posvätnosti, úpadok umenia a kultúry, rozklad rodiny, všeobecné otročenie vášňam predkladané ako skutočná sloboda, likvidácia neželaných starých, chorých, trpiacich a ešte nenarodených, atď., príkladov je všade na okolo dostatok.

Komu vlastne „patrí“ konzervativizmus?

Konzervativizmus je doménou kontrevolucionárov, ultramontanistov, či kontinentálnych konzervatívcov. Tých, ktorí nikdy neprestali trvať na apriórnych principiálnych zásadách, aj keď boli čoraz via v rozpore s moderným – desakralizovaným svetom. Konzervatívci sú nasledovníci hrdinských príkladov vendeéanov, chouanov a iných bojovníkov proti liberálnym revolúciám.

Kto boli vendeéani?

Povstanie vo Vendeé - departmente na severozápade Francúzska - bolo jedným z prvých vážnych vystúpení kontrarevolúcie po francúzskej revolúcii. Tie chudobnejšie vrstvy tu vystúpili proti revolučnej buržoázii a luze, keď bol ich kráľ popravený. Na duchovných, ktorí sa nepodrobili civilnej konštitúcii, ale ostali verní pápežovi, bola páchaná genocída a moderný štát ich chcel navliecť do vojny za ideály, ktoré nevyznávali. Preto povstali za Boha a za kráľa, za rozumné a hierarchické usporiadanie spoločnosti.

Je iné byť konzervatívcom v Cirkvi a konzervatívcom v tejto spoločnosti?

Termín konzervatívec nepovažujem za vhodný pre delenie v Cirkvi, nakoľko každý katolík musí prijímať záväzné časti katolíckej tradicie – to čo Cirkev vždy a všade učila.

Konzervativizmus je preto termín spoločenský. Čo sa týka spoločnosti, tak pre tú je konzervativizmus nezrozumiteľný, pretože nehovorí ich jazykom. Odmietnutie otročeniu vášňam a hriechu je pre spoločnosť šialenstvo a tmárstvo a reaguje sa naň zapchávaním uší, škrípaním zubami, zatiaľ však ešte nie kameňovaním, nakoľko to pri všeobecnom akceptovaní pahodnôt nie je potrebné. Konzervatívec je pútnik, ktorý nemá kde hlavu zložiť, no vie - pamätajúc politickej teológie sv. Augustína a grófa de Maistre -, že Pánom dejín je Ježiš Kristus.

Čo by si chcel v živote dosiahnuť? Aké ciele si dávaš?

Tým konečným cieľom je samozrejme spása, ak obstojím pred prísnym Kristovým súdom. Ak by som nasledoval Pána po úzkej ceste k spáse, čo viac by som si mohol priať? Pozemským cieľom je pre mňa potom kŕdeľ dobre vychovaných detí a šťastná manželka. V tom je pre nás krásnym vzorom náš posledný panovník bl. cisár Karol I. Habsburský.

Rozhovor viedol Matúš Demko, časopis Zrno 31/2007

Umiernení moslimovia















Okrem skrz-naskrz prešpekulovaných vojnových štváčov sa po svete pohybuje oveľa väčšie množstvo idealistov, ktorí im robia prepotrebné krovie. Zaň sa môžu skryť a hádzať kamene. V prípade „vojny proti terorizmu" je to najironickejšou zhodou okolností demokratizátor Bush (po anglicky Krovie). Keďže na vrcholok onej pyramídy naše oko prihliada len s prižmúrením, rozoberme si ideály krovákov. Je to celkom užitočná kratochvíľa aj preto, že sa od nej môžeme odraziť k podrobnejšej a poučnej analýze islamského terorizmu a islamu ako takého.

Nasládla definícia islamu ako náboženstva mieru nevzišla (iba) z dielne „tej ľavice". Ilúzia o islame vyzerá takto: na svete žije 1,3 miliardy moslimov, z nich však len nepatrnú štipku tvoria „tí extrémistickí lotri." Ostatní moslimovia zdieľajú „naše" (liberálne) hodnoty. Všetko svoje úsilie vkladajú do získavania pozemských slastí, čo je úplne kompatibilné s vyznávaním autentickej transcendentnej viery. Cítiť tu zreteľné kalvínske prvky, ktoré však prekrýva nový level herézy: liberalizmus ako pseudo-náboženstvo. Predpokladom liberálov je, že iné postoje ako liberálne sú neprirodzenou úchylkou. Ich percentuálny výskyt teda musí byť obmedzený. U 1,3 miliardovej komunity moslimov sa potom akákoľvek štatistická chyba dokonale eliminuje. Islam však nemôže previerkou kritériami liberalizmu prejsť. Spravme si test posvätnou toleranciou.

„Zabíjajte neveriacich všade, kde ich dostihnete..." (Súra 2:187). „Bojujte proti [neveriacim], kým nebude koniec zvádzania od viery a všetko náboženstvo patriť Allahovi." (Súra 2:189) Moslimovia sa tohto slova Allahovho počas uplynulých vyše 14 storočí do bodky držali. Jasnejší príklad intolerancie už netreba hľadať.

Ilúzia na druhú

Záchranným kolesom pre fantazmagorov je vytvorenie – podpornej ilúzie pre pôvodnú ilúziu. Tak sa dozvedáme, že moslimskí Arabi – primitívi z púšte –, keď pustošili kvitnúce katolícke východné Stredomorie, boli preň požehnaním. Predstavovali totiž kultivovanú civilizáciu (myšlienka neokonzervatívca Daniela Pipesa). Takisto bezmála osemstoročná vláda právneho systému šarí´a v Španielsku bola zlatým vekom harmonického súžitia moslimov s katolíkmi (ten istý zdroj). Mnohí sa neštítia vydávať za tolerantného, filozofujúceho spiritualistu dokonca samotného Muhammada.

Tento falzifikát sa potom vydáva za model pravého islamu. No a poznanie imperatívu zachovávania tradície vedie k želanému záveru: jeho predstaviteľom je drvivá moslimská väčšina.

Moslimské učené hlavy neodporujú. „Ktokoľvek vykoná takú vec (teroristický útok v Londýne), nie je moslim, ani náboženský človek," dal dôvod na optimizmus Georgeovi Bushovi jeden imám. Tým však nechcel povedať, že islam odsudzuje vraždenie, on si iba umyl ruky: ´Vravím, že teroristi nie sú moslimami. Tak od nás nežiadajte, aby sme s nimi niečo robili.´

At-taqíja v praxi. „Nech si veriaci neberú neveriacich za priateľov a nápomocných, lež iba veriacich. Inak im nebude pomoci od Allaha, iba ak by tak robili z ostražitosti, aby sa ochránili pred nimi." (Súra 3:28) Inak povedané: at-taqíja je cesta klamstva v záujme islamu. Ako píše uznávaný komentátor Koránu 'Ibn Kathír, „veriaci, ktorí sa v niektorých miestach a časoch obávajú o svoju bezpečnosť pred neveriacimi," môžu „preukázať priateľstvo neveriacim navonok, nikdy však vo svojom vnútri."

Islamospeak

V ostatnej dobe sa stalo módou vydávanie fatáwí, odsudzujúcich terorizmus. Organizácia al-Fiqh, sídliaca v USA, káže: „Sú zakázané (harram) všetky skutky terorizmu. Pre každého moslima je zakázané spolupracovať alebo akokoľvek sa podieľať na teroristických aktoch. Je občianskou a náboženskou povinnosťou moslima spolupracovať z úradmi na ochranu životov civilistov."

Treba uznať, že muftí al-Fiqh sa zachoval pomerne čestne – neluhal. Neunúval sa však jednotlivé pojmy preložiť z islamského jazyka do toho nášho. Pod terorizmom sa napríklad rozumie akékoľvek znepríjemňovanie moslimského života neveriacimi. Nevinní civilisti sú vždy iba moslimovia alebo ahl al-dhimma, ľudia pod ochranou, platiaci akési výpalné – džiziju. Každý káfir je legitímnym vojenským cieľom. Iba dár al-´islám (dom islamu) je zároveň domom mieru (dár as-salám). Neveriaci už svojou samotnou existenciou vedú vojnu – preto sa územie nimi obývané nazýva dár al-harb. Džihádistický útok na nich nie je aktom vojny, ale mierovej iniciatívy.

Oxfordský profesor Bassám at-Tíbí so zápalom hlása: „Moslimovia sú povinní šíriť svoju vieru po svete. Ak sa neveriaci podriadia, dá sa to urobiť pokojne. Ak nie, moslimovia sú povinní viesť proti nim vojnu."

Hviezda moslimskej filozofie 'Ibn Chaldún napísal v 14. storočí (tom našom): „Pre 'umma (islamská obec) je svätá vojna náboženskou povinnosťou, z dôvodu univerzálneho poslania konvertovať každého človeka na islam – presviedčaním alebo silou."

Môžu sa použiť aj iné spôsoby, dá sa povedať proto-teroristické. 'Ibn Hudajl (14. storočie): „Je dovolené zapaľovať krajiny nepriateľa, jeho sýpky a jeho dobytok – ak nie je dovolené moslimovi zmocniť sa ich – a tiež stínať jeho stromy, ničiť jeho mestá; skrátka robiť všetko, čo ho zruinuje." Bez džihádu teda moslim nie je moslimom.

Liečenie demokraciou?

Ak zaznie argument, že umiernení moslimovia predsa existujú, nepraktizujú džihád a sú nádejou, odpoveď znie: Nikto z nich nie je ochotný konfrontovať sa s „extrémistami".

Ale – kto je vlastne umiernený moslim? Neo-konský nadšenec Daniel Pipes vypracoval nasledujúci test moslimskej umiernenosti: „Majú byť nemoslimom umožnené rovnaké práva ako moslimom? Môžu si moslimky brať nemoslimských mužov? Akceptujete zákony vydané nemoslimskou vládou a sľubujete plnú oddanosť takej vláde? Má štát nariadiť povinný ramadánový pôst? Ak sa dostane islamské právo do konfliktu so svetským, dáte prednosť svetskému?"

Ktovie, koľký moslim by týmto testom prešiel. Potom by však už nebol moslimom – hrubo by porušil základné články Allahovej vôle. A to nie je iba diskvalifikáciou vo vnútroislamskej filozofickej debate. To je rozsudok smrti nad odpadlíkom.

Ale ostáva rezonovať otázka: ako môže niekto zvonka (exmoslimovia), hoci aj s pomocou západných vlád – ako si to predstavujú neokonzervatívci – reformovať jedno celé cudzie náboženstvo? Čo má takú silu? Demokracia? Zapáli – slovami Georgea Busha – iskru nádeje a slobody?

Teroristické útoky v Londýne vykonali moslimovia narodení a vychovaní v Británii. V krajine tolerantnej, otvorenej, multikultúrnej. Dá sa predstaviť ešte liberálnejšie, demokratickejšie prostredie?

Správa pripravená pre Downing Street, ktorá sa dostala do redakcie The Times, uvádza, že al-Qá´ida získava na univerzitách nových členov – moslimov narodených v Británii; liberálov, zo strednej príjmovej triedy. Existuje vysvetlenie radikalizácie? Aj nenáruživý moslim – ktorý, nezabúdajme, islamské základy má! – si v cudzej krajine uvedomí svoju identitu. Že nie je západniarom, ale moslimom. Akýkoľvek nezdar voči svojim súvercom (zneuctenie Koránu, Irak) ho vymedzuje voči západnej „vlasti." Dôvody na hnev však nemusia byť politické, stačia bežné životné problémy: neprijatie do školy, prepustenie z práce. Moslima však čaká od malička možno neuvedomovaná, ale vzhľadom na odlišnosť svojej identity od hostiteľskej krajiny pochopiteľná odpoveď: káfirún (neveriaci) sú na vine.

Takže nepomôžu asimilačné programy, ani vkladanie nádeje do liberalizmu (no super) tunajších moslimov-nemoslimov. Samotná prítomnosť v cudzej krajine ich skôr alebo neskôr privedie k autentickému islamu – a teda aj džihádu.

Uverejnené v TE DEUM 3/2007