streda, 31. októbra 2007

490. výročie reformácie


Pri spomienke na 490. výročie non serviam treťotriedneho augustiniánskeho gnostika Dr. Martina Luthera Vám prinášame výňatky z

Vety Martina Luthera odsúdené pápežom Levom X.:

5. Učenie, že sú tri časti pokánia: ľútosť, vyznanie, zadosťučinenie sa nezakladá ani Svätom Písme, ani na starších kresťanských učiteľoch.

6. Ľútosť, ktorá sa pripravuje spytovaním, zvážením a sprotivením si hriechov, keď sa totiž niekto v horkosti svojej duše zamyslí nad svojimi rokmi a zváži ťarchu, množstvo a ošklivosť hriechov, stratu večnej blaženosti a zaslúženie večného zatratenia, taká ľútosť robí z človeka pokrytca, ba ešte väčšieho hriešnika.

7. Celkom pravdivé a lepšie ako akékoľvek učenie, ktoré bolo doposiaľ predložené o spôsobe ľútosti je príslovie: "Viac to už neurobiť je najlepšou ľútosťou, najlepším pokáním je nový život."

8. Nech Ťa nenapadne spovedať sa zo všedných hriechov, ale ani zo všetkých ťažkých, pretože je nemožné, aby si poznal všetky ťažké hriechy. Preto v prvej Cirkvi sa vyznávali iba verejné ťažké hriechy.

9. Keď sa chceme zo všetkého jasne vyznať, správame sa tak ako keby sme nič nechceli prenechať Božiemu milosrdenstvu na odpustenie.

10. Hriechy sa neodpúšťajú tomu, kto pri odpúšťaní skrze kňaza neverí, že sa mu odpúšťajú: ba hriechy ostávajú tomu, kto neverí v ich odpustenie, lebo odpustenie hriechov a darovanie milosti nestačí, treba veriť, že je odpustené.

11. Vôbec nedôveruj, že si rozhrešený v dôsledku svojej ľútosti, ale v dôsledku Kristových slov: "Čokoľvek rozviažeš..." (Mt 16,19). Preto hovorím: "Dôver a ver pevne vo svoje rozhrešenie, keď si dostal od kňaza rozhrešenie a budeš naozaj rozhrešený, nech by to bolo akokoľvek s tvojou ľútosťou.

12. Predpokladajme nemožný príklad: spovedajúci sa by nemal nijakú ľútosť, alebo kňaz by dal rozhrešenie nie vážne, ale zo žartu: ak však predsa verí vo svoje rozhrešenie, je opravdivo rozhrešený.

13. Vo sviatosti pokánia a v rozhrešení od viny pápež alebo biskup nerobia viac ako najnižšie postavený kňaz, ba keď niet nijakého kňaza, vtedy práve toľko môže každý kresťan, aj keď je to žena, alebo dieťa.

14. Nikto nepotrebuje kňazovi vydávať počet, či má ľútosť a kňaz to nemusí zisťovať.

Podľa: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, 1995 Trnava, 472s., Imprimatur 1995.

štvrtok, 25. októbra 2007

Boj o hodnoty Európy v ostatnej dekáde. Aký boj?











Ako kedysi energicky zdôrazňoval Hilaire Belloc, Európa je viera a viera je Európa. Nemal tým však na mysli akýkoľvek slaboduchý názor, že niečo je tak či onak. Nemal tým na mysli ani kresťanskú vieru, ako opakoval ešte dôraznejšie. Slovo "kresťanský" sa mu totiž bridilo ako výmysel reformačných heretikov.

Chceli ním zahmlievať skutočnú podstatu viery - ako bezpodmienečný súhlas rozumu so všetkými zjavenými pravdami. A vierou, ktorá súhlasí so všetkými pravdami, je jedine viera katolícka.

Z tohto pohľadu je v
Európe iba spúšť. Katolícky spoločenský poriadok je zničený, christianitas - kde by vládol Kristus, Kráľ neba i zeme - neexistuje. A zaregistroval niekto vôbec dáke pokusy o jej návrat? Ja nie. Pritom práve toto sú hodnoty Európy.

Hodnoty – čoho sú hodné?
Načim vôbec opustiť plané slovo "hodnoty", ktoré je v morálnej filozofii iba sofizmom a ľstivým votrelkom. Podobne ako sa Belloc ohradzoval voči slovu kresťanský, musíme sa my ohradiť s rovnakou vervou voči slovu "hodnoty". V živote sa človek môže usilovať iba o dobro (alebo dobrá), vyvierajúce prirodzeného zákona a v plnej miere obsiahnuté v depozite katolíckej dogmatiky a morálky. Slovo "hodnoty" je uhýbacím manévrom tých, čo sa proti božskému zákonu prehrešujú - a to v základe tým, že si sami, sťa bohovia, stavajú vlastný zákon; taký, čo je ich svojvoľným
chúťkam najviac prispôsobený. Jednotlivé svetské konkrétnosti tejto povrchnej filozofie (vôbec asi najpovrchnejšej, akú kedy ľudia vymysleli) potom jej vyznávači prezentujú ako veci im drahé (na to, že vychádzajú zo subjektu, ku podivu - univerzálne platné), skrátka ako hodnoty. Slovo hodnoty potom zvádza k indifirenetizmu, ako som ho často kedysi počul na TA3 od tamojšej známej moderátorky Beáty Oravcovej; akoby politika bola súbojom hodnôt jednotlivých táborov, ktorý by mal nestranný pozorovateľ riešiť tak, že ho bude bude brať z nadhľadu iba ako súboj a nič viac. Jeho obsah sa tak vyprázdňuje - už samotný takýto indiferentistický postup nie je objektívny - ale naopak: silne subjektivistický, keďže sa nesnaží ísť po koreni veci. Namiesto toho sa svojvoľne rozhodne súdiť ho takto povrchne. A týmto modom agendi sa ipso facto stavia na jednu stranu konfliktu. Je úplne jasné, že tú svojvoľnú.

Týmto krátkym expozé som nechcel pranierovať len spomínanú moderátorku. Chcel som pobádať k abstrakcii od daného javu, pretože používanie slova "hodnoty" aj od zástancu dobra znamená upustenie zo svojej pozície a dávanie munície do rúk protivníka. O
no samotné slovo totiž v spleti úskalí danej spoločenskej problematiky - poťažmo viacerých - menej orientovaného pozorovateľa priamo nabáda k indiferentistickému súdeniu.

Ak chceme bojovať za ´hodnoty´ Európy - alebo skrátka všeobecné spoločenské dobro, ktoré je zhodou okolností totožné s hodnotami Európy (hovoril som skrátka? - no, táto formulácia skôr zdlha), musíme mať na zreteli, že je nevyhnutné bojovať za katolícky spoločenský rád. Teda usporiadanie, kde by mal katolicizmus výsadné spoločenské postavenie - ako štátne náboženstvo. Že je to v rozpore s Ústavou SR? Áno, je. A to hneď s jej prvým článkom. Jedným dychom však treba dodať, že Ústava SR je hneď od prvého článku v rozpore s prirodzeným poriadkom.

Oslabiť štát?
Úlohou štátu je svojim občanom uľahčovať v prvom rade cestu k spáse a v druhom rade zabezpečiť im podmienky na dôstojné hmotné zabezpečenie. Opak tvrdia agnostickí liberáli, považovaní za konzervatívcov (väčšinou sebou samými), ktorí budú tvrdiť, že štát má iba zabezpečiť podmienky na slobodné konanie občanov, pričom v súvis
losti s jednotlivcami prízvukujú predovšetkým ekonomickú stránku a štátu silové vynucovanie práva tohto práva na slobodu. [Pripomienka: Hovorím o tzv. konzervatívcoch, nie libertariánoch - tí by štát nepotrebovali vôbec.] Takisto je kvílivo nedostačujúce bojovať len za takzvané konzervatívne hodnoty, ako ich poznáme z politickej arény, či brojiť za zmienku o kresťanstve v euroústave. Tiež je málo zaručovať na politicko-spoločenskej úrovni poriadok na základe prirodzeného práva, bez ohľadu na pravú konfesiu. Prirodzený zákon nás v dôsledku privádza k Božskému zákonu. A aby nebol porušený Božský zákon, je nevyhnutné podriadiť fungovanie spoločnosti pravej náuke. Toto musí urobiť štát.

Ako napísal Lev XIII. (patrón Slovenského kruhu Leva XIII.) v encyklike Annum sacrum: "Kristovo kráľovstvo sa neobmedzuje iba na katolícke národy, nielen na pokrstených, ktorých odviedol od Cirkvi blud alebo schizma, ale tiež na všetkých, ktorí sú mimo kresťanskej viery: takže vskutku celé ľudstvo je podriadené moci Ježiša Krista." Z toho jasne vyplýva, že ani heretici, ani schizmatici, tobôž pohania vnútri štátu nemajú právo šíriť svoj blud. Naopak, právny rámec štátu musí zaručovať, aby aj oni boli povinní navonok nenarúšať katolicitu štátu ako celku. Do svedomia im však nikto vchádzať nebude a ani ich nútiť prijať pro foro interno katolícku vieru. Pretože ako pripomína sv. Augustín: "Človek nemôže veriť inak než vlastnou slobodnou vôľou." Pro foro externo sa však musia správať tak, aby neohrozovali duchovné smerovanie bežných katolíkov a nenarúšali Kristovo spoločenské panovanie. Ak neznabohovia sami nútia iných správať sa podľa ich pravidiel, o čo viac má kresťan vyžadovať, aby sa všetky bytia upínali ku svojej konštituujúcej idei?!

Oddeliť štát a Cirkev?
Oddelenie štátu od Cirkvi je zdrojom všetkého zla v spoločnosti. Stvorenstvo nemá právo separovať sa od svojho Stvoriteľa. Ani štát - pretože Omnis potestas a Deo. Ako prvý to urobil zakladateľ liberalizmu - Satan. "Non serviam!" vyhlásil a započal svoje skazonosné dielo. Lev XIII. v Immortale Dei píše: "Každé civilizované spoločenstvo musí mať vládnucu autoritu, a táto autorita, nie menej ako spoločnosť sama, má svoj pôvod v prirodzenosti, a teda má Boha za svojho pôvodcu. Z toho vyplýva, že všetka verejná moc musí vychádzať z Boha. Pretože iba Boh jediný je pravým a najvyšším vládcom sveta. Všetko bez výnimky mu musí byť podriadené a slúžiť mu, lebo čokoľvek sa teší právu vládnuť, má toto právo z jediného zdroja, Boha, suverénneho Vládcu všetkého. "Niet moci, ktorá by nebola od Boha." (Rim 13,1)" A na inom mieste: "Nikomu nie je dovolené neslúžiť Bohu, hlavnou povinnosťou všetkých ľudí je ľnúť k náboženstvu v učení i skutkoch - nie k náboženstvu, ktoré sa im páči, ale náboženstvo, ktoré má u Boha zaľúbenie a ktoré nesie najistejšie a najjasnejšie znaky jediného pravého nábožentva - je verejným zločinom konať, akoby Boha nebolo. Taktiež je hriechom, ak štát nedbá o náboženstvo ako o niečo, čo je mimo jeho dosah jeho pôsobenia alebo praktického úžitku (...) Štáty sú povinné uctievať Boha spôsobom, akým on zjavil, že je jeho vôľa."

Škola mladého kresťanského politika
Tu je však v prvom rade pre katolíka nevyhnutné poznať depozit svojej vlastnej viery, aby vôbec vedel, čo má sťa politik zavádzať. Musí poznať učenie o odnímaní života (samovraždy, eutanázia, potraty, hrdelný trest), o pôvode, zmysle a fungovaní autority, o rodine, o mravnosti, o vedení vojny, o hospodárskom zriadení a zmysle ekonomiky, o šírení bludu - čo sme práve spomínali -, mať štátnickú cnosť rozvahy v rozhodovaní o rozumnej miere vecí. Pravda, táto rozvaha by mala byť vlastná aj obyčajnému človeku, ale pri ohlúpujúcej indoktrinácii utopickosťou od útleho veku (ohavnou školou), niet divu, že aj členovia spoločenských elít strácajú súdnosť. (Pravda, v drvivej väčšine sú to práve oni, ktorí sa o všeobecnú stratu súdnosti starajú.) V zásade to nie je nič ťažké: treba poznať hlavné hriechy, hriechy do neba volajúce...

Kedysi následníci trónov boli školení udivujúcou a vznešenou prípravou (na rolu správcu, a to najzodpovednejšieho). Pre politika by bolo načim byť vyškoleným "aspoň" v metafyzickom myslení. S metafyzikou sa dajú nájsť riešenia na všetko.

Vzory existujú
Teraz sa pozrime na konštitúciu katolíckeho štátu z praktickej stránky. Napríklad v Ekvádore 1869 (treba si uvedomiť, že tento časový odstup je pomerne malý vzhľadom napríklad na časovú a spoločenskú priepasť, ktorá nás delí od pozdnej antiky či stredoveku; ekvádorská politika bol totiž vtedy naskrz napadnutá slobodomurárstvom - tak ako je tomu dnes u nás), po tom, čo vypukla občianska vojna a po nej bol zvolený katolícky prezident Gabriel Garcia Moreno, bola tu vyhlásená ústava, ktorá zakotvila katolicizmus ako štátne náboženstvo a vyžadovala, aby právo kandidovať aj právo byť volený mali len katolíci. Je to logické, keďže nekatolíci boli nielen teoreticky, ale aj prakticky očividnými nepriateľmi štátu. A nepriateľmi štátu sú vždy, aj u nás. Je jasné prečo. Na okraj sa patrí dodať, že sám Garcia Moreno bol rojalista a republikánske zriadenie chápal iba ako dočasné riešenie. Akosi sa tu črtá, že demokracia nemôže byť prijateľným konštitutívnym základom štátu. Nakoniec, ani na ekvádorskú republiku post 1869 by nikto iste nepovedal, že bola demokratická...

V Belgicku vychádzala v 30. rokoch 20. storočia Revue Reactionnaire. Nám dnes čosi podobné chýba - a vieme prečo... Revue redigoval novinár Robert Poulet, člen Reaction Groupe. Žurnál tohto zoskupenia mal v záhlaví nápis "Silný prúd názorov proti parlamentu a demokracii". Leitmotívom tohto prúdu bolo vyhlásenie, že všetky staré politické strany musia zaniknúť a prepustiť svoju suverenitu do rúk kráľa. Kráľ, ktorý by vládol s pomocou korporatívneho systému, by mal najrozsiahlejšie možné právomoci, vrátane zákonodarnej. Moc sa predsa nemá štiepiť - to bola hlavná zásada štátov od nepamäti. Až kým neprišli vzbúrenci proti spoločenskému poriadku a zaviedli demokraciu. Štáty ňou spravili absolútne nemohúcimi; ak sa totiž zvrchovaná moc rozdelila medzi viacerých, prestala byť zvrchovanou. A pre zástancov znovuzavedenia starého poriadku, hoc aj riadne obrúsených, hodlajúcich v tomto režime zaviesť čo-to z normality, ostala iba bezmoc.

Na záver si dovolím zacitovať pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. (1849) [a Alfred II. Fürst zu Windisch-Grätz (1848)]: "Jedoch zum Abschied die Wahrheit: Gegen Demokraten helfen nur Soldaten."

Adaptácia časti prednášky, ktorá odznela na konferencii Young Leaders Forum v Nových Zámkoch 24. februára 2007.

utorok, 9. októbra 2007

Viva Cristo Rey ! - Povstanie Cristeros


Katolícka Cirkev a jej veriaci boli v dejinách mnoho krát prenasledovaní, ako to nakoniec predpovedal náš Pán Ježiš Kristus. Veľké prenasledovania a vraždenie priniesol predovšetkým liberalizmus prítomný v herézach a neskôr o to viac v moderných spoločenských a politických teóriách hlásaných osvietenstvom a slobodomurárskymi ideami. Pápež Lev XIII. využijúc teológiu dejín Sv. Augustína pomenoval v encyklike Humanum Genus tento jav takto:

"Pokolenie ľudské sa rozdelilo na dva tábory stojace v ostrom protiklade, a to už vtedy, keď závisťou satanovov hanebne odpadlo od svojho Stvoriteľa a Darcu nebeských darov, od svojho Boha. A z týchto táborov jeden sa ustavične bije za pravdu a cnosť, druhý za to, čo je s pravdou a cnosťou v rozpore. Prvý tábor je kráľovstvo Božie na zemi, pravá to Cirkev Ježiša Krista, a tí, ktorí k nemu chcú prináležať z hĺbky svojej duše a cieľavedomým úsilím o spásu, sú ponúkaní k tomu, aby slúžili Bohu a Jeho Jednorodenému Synovi celou svojou mysľou, s najvyšším vypätím svojej vôle.

Druhý tábor je kráľovstvom satanovým, ktorému sú poddaní všetci tí, ktorí sa riadia neblahým vzorom svojho vodcu a prarodičov, vzpierajúc sa počúvnuť večného Zákona Božieho a mnoho vecí podnikajúc bez ohľadu na Boha, mnoho potom proti Bohu. Toto dvoje kráľovstvo, ktoré sa podobá dvom obciam, riadeným protichodným zákonodarstvom a sledujúcim protichodné ciele, jasne videl a popísal Sv. Augustín a týmito slovami stručne a výstižne vyjadril príčinu, ktorá obom dala vznik:

"Dve lásky splodili dve obce: pozemskú totiž lásku k sebe, ústiacu až v pohŕdanie Bohom, skutočne nebeskú lásku k Bohu, ústiacu až k pohŕdaniu sebou." (De civitate Dei, XIV 17) Prenasledovanie, ktoré nasledovalo genocídne praktiky zločineckej francúzskej revolúcie a o ktorom sa dnes málo vie, dosiahlo obrovské rozmery aj v katolíckom Mexiku zo začiatku 20. storočia, v ktorom liberálni extrémisti bez obmedzení uchopili oťaže vlády v niekďajších kresťanských krajinách, ktoré dnes ovládajú slobodomurárske idei. Cieľ antiklerikálnych opatrení, ktoré zavádzala slobodomurárska klika v Mexiku napĺňal ich hlavný cieľ: zlikvidovať Katolícku Cirkev. Pritom svojich oponentov zbavovali vo svojej propagande ľudskej dôstojnosti podobne ako sa tom dialo už predtým proti povstalcom z Vendeé. Napriek tomu katolíci sa snažili o zmierlivé usporiadanie spoločnosti bez násilia, aj napriek tomu, že si laický štát chcel uzurpovať sväté práva Cirkvi. Zmier však nebol cieľom liberálov, ktorých cieľom je likvidácia Cirkvi. Vláda nariadila uzatvorenie kostolov a ich odovzdanie štátnym výborom, s čím nemohli veriaci súhlasiť. Po zlyhaní nenásilných prostriedkov, vyhlásila Liga na obranu náboženskej slobody k 1. januáru 1927 povstanie.

Historický vstup

Problémy, ktoré sa týkali Mexika boli dlho
dobé. Dlhodobo sa tu odohrávali politické strety o získanie moci. Svetská moc sa rovnako tak snažila uzurpovať si práva patriace Cirkvi. Vyostrujú sa tiež národno-ekonomické spory, v ktorých Mexiko bojuje o svoju nezávislosť od koloniálnych mocností. Bojuje sa proti Španielom, Francúzom i Habsburgovcom.

Ústava z roku 1812 obsahuje prvé náznaky boja proti katolicizmu a boja slobodomurárskej "elity" proti mexickému katolíckemu ľudu. Prichádzajú prvé povstania, ktoré sa následne pravidelne opakujú. Mexickí slobodomurári sa koordinujú so španielskymi. Na základe ich aktivít vzniká v roku 1821 samostatné Mexiko. Skazenosť kléru nahrádza len načas Gregor XVI.

V Mexiku vznikajú dva základné politické prúdy:
Konzervatívci sa snažia uhájiť stredoveký stavovský systém, kde mal každý stav určitý objem majetku, ktorý nemohol byť scudzený, systém, ktorý udeľoval prvým dvom stavom určité výsady, ktorý zaisťoval vzdelanie i chod celej spoločnosti v súlade s katolíckou náukou. Naproti tomu liberáli sú spojení s lóžami, usilujú o zavádzanie liberálnej paradigmy: rovnosť všetkých občanov pred zákonom - okrem katolíkov -, "dekatolizáciu" školstva a spoločnosti, zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev na úkor katolicizmu. Pritom 99,2 % obyvateľov Mexika sú pokrstení katolíci. Tých je treba prerobiť na liberálny obraz.

Napriek zločinom, ktoré na Cirkvi páchajú liberálne vlády, Cirkev výrazne prispieva k zachovaniu Mexika počas viacerých finančných a vojenských kríz. Liberáli na oplátku Cirkev likvidujú nasledujúc neúprosne slobodomurársku taktiku. V roku 1856 napríklad zakazujú jezuitskú rehoľu.
Následne v roku 1857 schvaľujú výrazne proticirkevnú ústavu po vzore francúzskej civilnej ústavy.
Cirkev správne vyhlásila, že katolíkom nie je dovolené na ústavu prisahať. Nasledovalo odmietnutie prísahy 4000 klerikov a rehoľníkov, dôstojníkov, štátnych úradníkov, niektorých guvernérov. Takmer všetci biskupi boli vyhostení. Nespokojnosť s ústavou využil generál Zuloaga, ktorý v decembri roku 1857 zahájil konzervatívne povstanie. Nasledovala občianska vojna trvajúca až do roku 1860.
Liberálna vláda na územiach, ktoré ovládala, podporovala prenasledovanie Cirkvi. Jednak prostredníctvom zákonov, jednak toleranciou zločinov revolučných vodcov, ktorí rabovali kostoly a kláštory, väznili a popravovali kňazov. V rokoch 1856 - 1867 je zaznamenané zavraždenie desiatich klerikov a jedného rehoľníka.


Arcibiskup mesta Mexiko situáciu komentoval: "Súčasná vojna je vojnou Liberálnej strany proti kléru, biskupom a tým, ktorí sa riadia ich náukou; krátko povedané, je vojnou proti Katolíckej Cirkvi. Aby táto vojna mohla skončiť, domnievajú sa (liberáli), že nie je iný prostriedku, než skoncovať s klérom, s biskupmi, s katolíkmi." Liberálna strana mala navyše podporu zo strany USA. Infiltrovanie slobodomurárskymi ideami sa podobne ako v Európe dialo cez školský systém a ovládanie tlače - podobne je tomu nakoniec i dnes.

Katolíci mali útechu len vo svojej pevnej viere.

Veľkou udalosťou bola slávnostná korunovácia zázračného obrazu Panny Márie v Guadalupe, 12. októbra 1895, ktorou Cirkev potvrdila pravosť zjavenia z r. 1531.

V roku 1910 vypukla v Mexiku revolúcia v ktorej navzájom súperili rôzny predovšetkým sociálne skupiny. K moci sa na istý čas dostal diktátor Huerta. Huerta bol jedným z mála mexických prezidentov tej doby, ktorý bol katolíkom a nebol členom žiadnej lóže. Za jeho vlády, biskupi požiadali Rím, aby zem mohla byť zasvätená do ochrany Krista Kráľa.
V tom má M
exiko prvenstvo nasledujúc encykliku Quas Primas.11. januára 1914 sa prvý krát v mexickej katedrále kde bol Ježíš Kristus prehlásený kráľom Mexika, ozývá volanie
"Viva Cristo Rey!"
(Nech žije Kristus Kráľ!).

Tieto slová sa zakrátko stanú heslom katolíkov. Budú volané na pútiach i demonštráciách, za viac ako 10 rokov sa stanú poslednými slovami popravovaných kresťanov i bojovým pokrikom cristeros.
Proti Huertovej diktatúre bol samozrejme silný liberálny vojenský odpor a dlho sa neudržala.
15. augusta 1914 generál Álvaro Obregón vst
úpil do hlavného mesta - to bol koniec Huertovej diktatúry. Následne sa krajina rozdelila do troch častí ovládaných rôznymi skupinami revolucionárov - zapatistov, villistov, tých čo podporovali Venustiana Carranzu a Obregóna.

Medzitým vznikla katolícka dem
okratická strana, ktorá bola poznačená tvrdými kompromismi, ani to však nepomohlo a viacerí jej členovia boli zavraždení. Väčšina mexických katolíkov však veľmi dobre chápala, že demokracia je slepou uličkou a oprávnene upínali svoje nádeje k určitej forme spravodlivej katolíckej diktatúry.

Povstanie za Krista

V roku 1924 je zvolený za prezidenta Plu
tarco Elías Calles. Založil slobodomurársku Národnú revolučnú stranu (Partido Nacional Revolucionario), ktorá sa stala stranou jedinou a neskôr bola premenovaná na Institučnú revolučnú stranu (Partido Revolucionario Institucional, PRI). Tá (vďaka volebným podvodom a zastrašovaniu) bola u moci nepretržite až do roku 2000 a i dnes má pomerne silné zastúpenie v parlamente.

Demokracia v Mexiku vyze
rala takto: poslanci získavajú svoje miesta v parlamente výhradne na základe volebných podvodov. Zákony sa nedodržiavajú ani formálne. Korupcia dosahuje obrie rozmery v roku 1923 boli z 28 guvernérov neskorumpovaný len dvaja Násilie sprevádza Mexičanov na každom kroku - kto sa nedá kúpiť, je zlikvidovaný. Obregón, Calles, guvernéri - nechávajú vraždiť nepohodlné osoby. 10 % senátorov umiera násilnou smrťou. Mučí sa, odsekávajú sa hlavy, sťahuje sa z kože, rozštvrťuje sa, ďalšie obete sú kastrované - to všetko sa fotografuje. Mŕtvoly sú hádzané psom a vtákom.

Slobodomurári majú v krajine nebývalú moc. Prezident Portes Gil, povedal: "V Mexiku je štát a slobodomurárstvo v posledných rokoch jedno a to isté". V 19. storočí sú liberáli úzko spojení s lóžami. Na území Mexika pôsobí niekoľko lóží: Veľká západná mexická lóža (Gran Logia Occidental Mexicana) v štáte Jalisco i inde, Veľká lóža federálneho dištriktu (ktorá uznávala existenciu Najvyššej bytosti a neprijímala ateistov), Veľký orient (Gran Oriente) a ďalšie.

Ak niekto chcel v 20. rokoch zastávať nejakú funkciu v štátnom aparáte, potom členstvo v niekterej lóži bolo podmienkou. Mnoho slobodomurárov nájdeme i medzi učiteľmi a odborovými funkcionármi.


Počiatok povstania cristeros je spojený s článkom v El Universal, zverejneným 4. februára 1926. V ňom sú arcibiskupovi José Mora y del Río pririeknuté redaktorom časopisu slová: "Episkopát, klérus, katolíci - neuznáváme 3., 5., 27., a 130. článok ústavy a budeme bojovať za ich zrušenie." Toto celkom normálne prehlásenie arcibiskup ani len nevyriekol, napriek tomu však poslúžilo ako zámienka pre prezidenta Callesa, ktorý chcel skoncovať s katolicizmom v Mexiku. Liga na obranu náboženskej slobody využila situáciu a publikovala pastoračný list mexických biskupov z roku 1917, v ktorom je odmietaná ústava, a blahopriala arcibiskupovi k tomu, čo "povedal" pre El Universal. Prezident okamžite vydal nariadenia na plnú aplikáciu tvrdo protikatolíckej ústavy, ktorá podriaďovala vnútorné záležitosti Cirkvi slobodomurárskej vláde. Nastalo prenasledovanie katolíkov. 23. februára 1926 štátne orgány zavreli chrám Sv. Rodiny pričom zavraždili 7 katolíkov, ktorí sa postavili na odpor.

15.marca bolo zo zeme vyhostených už 202 kňazov a bolo uzavretých 83 katolíckych domov, 118 škôl a 83 kláštorov. 8. mája 1926 vláda prehlasuje, že kňazi, ktorí sa budú vyhýbať plneniu zákona, budú postavení pred súdny tribunál. Od duchovných sa vyžaduje ako podmienka k službe zápis v registri kňazov.

V štáte Colima, kde nastalo najsilnejšie prenasledovanie katolíkov
biskup Amador Velasco, starý, nemocný a dobrosrdečný muž vládny výnos odmietol. Klérus i katolíci stáli za ním. Vláda obvinila biskupa z vyvolávania rebélie.
5. apríla, na veľkonočný pondelok sa konala veľká katolícka demonštrácia požadujúca zrušenie dekrétu. Sprievod sa vydal k palácu guvernéra. Ten však vystúpil na balkón a prehlásil, že ho nič neprinúti zmeniť rozhodnutí. Potom začali uniformovaní policajti strieľať do vzduchu, kým policajti v civile zahájili streľbu do demonštrantov. Bolo najmenej 7 mŕtvych. Kostoly v celom štáte boli neustále plné veriacich. Katolíci sa modlili, postili a činili pokánie. Pretože vláda svoj postoj nezmenila, biskup vyhlásil k 7. aprílu pozastavenie verejných bohoslužieb. Toho dňa sa v kostoloch konali posledné omše za veľkej účasti ľudu. Potom ostali svätostánky prázdne. Liga na obranu náboženskej slobody razila heslo: "modlitba + pokánie + bojkot = víťazstvo. Vláda zatiaľ naďalej strieľala do pokojných katolíckych demonštrácií.

2. februára Svätý Otec Pius XI. v dokumente Paterna sane vyjadril účasť v ťažkej situácii Cirkvi v Mexiku. Zároveň prehlásil, že existujú Iba 2 možnosti riešenia: modlitba a katolícka akcia, oddelené od politiky a nepodporujúc žiadnu politickú stranu. Zakázal všetkým mexickým katolíkom ustanoviť akúkoľvek politickú stranu, ktorá by sa zaštiťovala názvom "katolícka". Pápež, ktorý bol inak výborným teoretikom a nesporne jednou z najvýznamnejších postáv morálneho učenia v 20. storočí, v povstaní bohužiaľ zohral nie práve očakávanú úlohu, opakujúc viaceré zlé politické rozhodnutia pápežov v 20. storočí snažiacich sa o kompromis s liberálmi v praktickej politike.

21. apríla 1926 publikovali mexickí biskupovi pastorálny list (po schválení Rímom), ktorý apeloval na reformu ústavy a pripomínal protest z roku 1917. Koncom mája niektorí členovia biskupského zboru odmietli cestu nikam nevedúceho vyjednávania s vládou a otvorene sa vyslovovali pre odpor. Niektorí z nich boli preto zatknutí.

2. júla bol publikovaný dekrét podpísaný Callesem , ktorý stanovoval konkrétny trestné sadzby za porušovanie antiklerikálnych článkov ústavy ako zostrenie proticirkevného boja. Dekrét sa stal bezprostrednou príčinou konfliktu medzi Cirkvou a štátom a slobodomurárske médiá zahájili okamžite proti nemu propagandu.

Pápež Pius XI. o Mexiku povedal: "... tí, ktorí majú v rukách moc, pod rúškou ochrany zákonnosti prevádzajú skutočné prenasledovanie katolíckeho náboženstva ..." a vyzval všetkých veriacich, aby sa s ním 1. augusta spojili v modlitbe za skúšaných bratov.

Episkopát bol zajedno, že je sa treba vláde postaviť, spory však boli o spôsobe. Niektorí sa obávali, že pozastavenie verejného kultu vyvolá násilnú reakciu ľudu. Rím nechcel vydať žiadne pokyny, pokiaľ medzi biskupmi bola nejednota. Liga medzitým úspešne mobilizovala katolíkov v celej zemi a presviedčala ich, že je možné primäť vládu k ústupu bez jediného výstrelu. Postup Ligy nakoniec presvedčil i váhajúcich biskupov. Biskupský výbor (Comité Episcopal) 11. júla rozhodol o pozastavení verejného kultu, pokiaľ to schváli Sv. Otec.14.júla schválil Biskupský výbor projekt ekonomického bojkotu tak, ako to navrhla Liga. 23. júla prišiel telegram od kardinála Gasparriho z Ríma, v ktorom stálo, že Svätý Stolec odmieta Callesov zákon a episkopát má postupovať v jednote.

25. júla bol zverejnený spoločný pastiersky list mexických biskupov, vychádzajúci z učenia Sv. Tomáša Akvinského, s nasledujúcim obsahom:
"Antiklerikálne zákony a dekréty sa odmietajú s tým, že sa tieto nezakladajú na rozume, nesledujú prospech spoločnosti, ale naopak jej škodia, a preto si ani názov "zákony" nezaslúžia. Od protestu biskupov v roku 1917 až do začiatku roku 1926 Cirkev zachovávala mlčanie, pretože antiklerikálne zákony vtedy neboli aplikované tak, aby znemožňovali život Cirkvi.

Tvárou v tvár dekrétu z 2. júla však už Cirkev nemôže byť pasívnou - za týchto okolností by jej nečinnosť bola zločinom. "Kto môže poprieť, že urobiť zločin z aktov ustanovených samotným Bohom, z aktov schvaľovaných zákonmi všetkých civilizovaných národov, aktov, ktoré po storočia boli dušou a životom mexického ľudu, kto môže poprieť, že urobiť z týchto aktov zločiny,ktoré majú byť postihované trestami prísnejšími ako zločiny proti morálke, proti životu samotnému, proti vlastní
ctvu alebo ostatným ľudským právam, je násilie, ktoré bolo spáchané najvyšším predstaviteľom štátnej moci na nescudziteľných právach, ktoré človek dostal od Boha a ktoré mu prirodzene prináležia ..."

Biskupi pokračujú: "Vynasnažte sa, aby ste všetkými zákonnými a nenásilnými prostriedkami dosiahli zrušení zákonov, ktoré vám a vašim deťom berú ten najväčší poklad: slobodu klaňať sa Bohu, váš duchovný život."

Posledným vládnym dekrétom je znemožňovaný výkon posvätnej služby, a preto, po porade so Sv. Otcom, nariaďujú biskupi od 31. júla 1926 až do vydania nového pokynu zákaz všetkých verejných úkonov, ktoré vyžadujú účasť kňaza, a to vo všetkých kostoloch republiky. To samozrejme najviac postihlo katolíkov, ktorí nemali prístup k sviatostiam.

Slobodomurárska vláda sa zatiaľ na doteraz stále umiernených katolíkov, ktorí nepodnikli žiadnu násilnú akciu a len umiernene žiadali malú časť toho, čo im po právu patrilo, pripravila a chystala rozhodujúci úder a stupňovanie násilia. V tom bola podporovaná aj vládou USA. Katolíci a Liga zatiaľ len chystali ekonomický bojkot, ktorý mal začať 31. júla.

Dva dni pred pozastavením bohoslužieb bol v Pueble vojakmi zastrelený José García Farfán, ktorý sa previnil tým, že do výkladnej skrine svojho obchodu umiestnil plagát s nápisom "Nech žije Kristus Kráľ!"

Ľud tiež trpko reagoval na znesväcovanie kostolov štátom.

2. augusta vyšiel článok v Osservatore Romano v ktorom sa písalo: "Ľudu, ktorý sa nechce podriadiť tyranii a ktorý už nezadrží k nenásiliu vyzývajúci klérus, neostáva nič okrem ozbrojeného povstania".

3. augusta boli napadnutí katolíci strážiaci hádam najvýznamnejší kostol Sv. Panny Márie Guadalupskej v Guadalaraje. Bez toho, že by boli vyzvaní na odchod boli veriaci zasypaní paľbou. Calles a slobodomurárska klika viedli tvrdý a nemilosrdný protikatolícky boj a rokovania s Cirkvou odmietali. Calles dával len dve možnosti: smrť, alebo absolútne podriadenie sa akejkoľvek štátnej zlovôli.

Liga, ktorá hoci neverila v úspešnosť zákonnej cesty predsa vyvinula úsilie a pozbierala asi dva milióny podpisov (vtedy malo Mexiko cca 15 miliónov obyvateľov) pod petíciu žiadajúcu reformu ústavy. Petícia bola zaslaná kongresu, ktorý však o nej ani nerokoval.
Po zahnaní do kúta vypukli povstania. Biskupi sa pritom s povstalcami v základných zásadách zhodli. Odpor proti zločinnej vláde mocnel. Decembrová slávnosť Panny Márie Guadalupskej bola príležitosťou k početným pútiam i demonštráciám. V Guadalajare zástupy pútnikov prevolávali: "Viva la Virgen de Guadalupe! Viva el Papa! Viva el Arzobispo!"

Množstvo návštevníkov v meste umožnilo Ľudovej únii, že sa všetci delegáti mohli stretnúť, aby rozhodli, či sa pripoja k povstaniu vyhlásenému Ligou, či nie.V čele únie stál Anacleto González Flores. Ten bol až doteraz o
dporcom násilnej cesty, a v posledných 10 rokoch sa ako novinár snažil vychovávať ľud k nenásilnému politickému boju. Teraz sa však Flores rozhodol vplyvom vládneho teroru a vedomý si dôsledkov opačného postoja, pripojiť k povstaniu. Na začiatku roka 1927 tak únia podporuje ozbrojený odpor. Proti nemu nasadzuje vláda všetky prostriedky - vrátane tých najnehumánnejších postihujúcich obyvateľstvo - ktoré má po ruke. Tieto vzbudzovali ešte väčší odpor obyvateľstva, nakoľko armáda popravovala prakticky kohokoľvek v priestore svojich operácií. Zajatých cristeros vždy popravovali, veliteľov pred popravou mučili. Vojaci plienili, znásilňovali, vypaľovali nasledujúc genocídu za francúzskej revolúcie. Vymedzovali územia na ktorých kohokoľvek "pristihli" zavraždili ho. Ak narazili na kňaza, popravili ho.

Generál Eulogio Ortiz nechal popraviť vojaka za to, že nosil na krku škapuliar. Niektorí dôstojníci viedli svojich vojakov do boja za pokriku: "Nech žije satan!".11. februára 1927 poslal biskup González y Valencia z Ríma pastiersky list, ktorý obsahoval požehnanie pre cristeros bojujúcich na území jeho diecézy (Durango). Zdôraznil tu právo postaviť sa silou proti tyranovi. List však neobsahoval stanovisko Svätého Otca a bol napísaný mimo Vatikán. Pius XI. sa oficiálne o cristeros nikdy nevyjadril.

1. apríla 1927 bol v Guadalajare zatknutý Anacleto González Flores, vodce Ľudovej únie. Potom bol mučený v prítomnosti generála Fereiru a následne popravený. Napriek nemilosrdnej politike vyvražďovania a podpory USA sa vláde nepodarilo cristeros majúcich podporu v mexickom obyvateľstve potlačiť.
V júli 1927 cristeros mali asi 20 000 mužov.

V júli 1927 vstupuje na scénu veľký muž, generál Enrique Gorostietu, aby velil povstaniu v štáte Jalisco. Bol dôstojníkom v armáde Porfiria Díaza a bojoval po boku Victoriana Huertu. Nový režim nemal v obľube. Nábožensky bol pôvodne ľahostajný, najbližší mu bol liberalizmus 19. storočia i keď postupne sa z neho stal kresťan. Liga mu sľúbila 3000 pesos v zlate mesačne.

Generálovi Gorostietovi sa podarilo stretnúť sa s prvými cristeros až po 2 mesiacoch, v októbri 1927. Pustil sa do práce a do februára 1928 prešiel 4500 km, menoval 215 veliteľov a viedol 17 bitiek, v ktorých padlo 79 cristeros a 789 federálnych vojakov. Ovládal sever štátu Jalisco a juh štátu Zacatecas - Generálova popularita rýchlo vzrástla. Podobne dobre si viedol i generál Jesús Degollado, poverený Ľudovou úniou.

V Cirkvi však bohužiaľ nepanovala dostatočná podpora pre cristeros. A platilo ako platí tisícnásobne dnes, že uvedomelí laici sa v boji s protikresťansky orientovaným štátom a jeho protikresťanskými opatreniami a ideológiou musia potýkať sami bez opory hierarchie hľadajúcej kompromisy, keď všetky podstatné tromfy sa dávno dostali do rúk liberálom. Pre úspechy cristeros hľadala vláda priestor pre rokovania, aby mohla politicky zlomiť odpor, vyhlásiť prímerie, poskytnúť mylné záruky a následne opäť obnoviť proticirkevný boj, ktorý už nebude brzdený predchádzajúcim odporom.

A tak keď 22. apríla 1928 zomrel arcibiskup Mora y del Río, niektorými považovaný za hlavného odporcu vyjednávania s vládou, 17. mája 1928 sa zišiel tajne arcibiskup Ruiz y Flores, nový predseda biskupského výboru s prezidentom Callesom.

Liga na obranu náboženskej slobody varovala, že:

Osoby, ktoré v náboženskom konflikte vidia len obtiaž a chcú, aby bol čo najskôr za akúkoľvek cenu obnovený mier, sledujú iba svoj vlastný prospech a za svoju vieru nikdy nebojovali a nikdy za ňu bojovať nebudú. Uzatvorenie kompromisnej dohody by malo vážne dôsledky.

Medzi katolíkmi by sa rozšíril pocit porážky a tí, ktorí bojujú, by sa už nechceli podieľať na ďalšom zápase o práva Cirkvi. Cirkev by stratila vplyv v spoločnosti, nemohla by sa vyslovovať k riešeniu sociálnych problémov. Ďalším dôsledkom by bola strata dôvery v hierarchiu, ktorá najprv energicky odmietla Callesov zákon a vyhlásila interdikt, aby sa teraz svojim prenasledovateľom podriadila, čím príde nazmar krv a obeť mnohých synov Cirkvi.

Na základe skúseností nejde predpokladať, že sa vláda bude uzatvorenou dohodou riadiť. Prenasledovatelia budú triumfovať, keď sa Cirkev bude musieť podriadiť zákonom, proti ktorým bojovala. Hoci prenasledovanie tvrdo dolieha na veriacich, nechcú títo mier za cenu provizórnej a nedostatočnej dohody. Rozmach ozbrojeného hnutia dáva nádej, že vláda bude prinajmenšom nútená náboženskú otázku skutočne riešiť.

Pisatelia pripomínajú, že Svätý Stolec odmietol Callesov zákon a zakázal také kroky, ktoré by u veriacich mohli vzbudiť zdanie podriadenosti sa tomuto zákonu. Dopis je zakončený prianím, aby Boh doprial Svätému Otcovi ešte mnoho rokov a prosbou o požehnanie.

Na snahu o mier biskupov reagovalo Calles zostrením represií v januári 1929 a ďalším hromadným vraždením. Generál Enrique Gorostieta sa však účinne vládnym represiám postavil a cristeros dosiahli viacero úspechov, kým sa voči vláde postavili obregonisti, ktorí chceli represie ukončiť. Väčším úspechom cristeros však bránil episkopát, ktorý bol ochotný k ústupkom a prijatiu ničím neručeného kompromisu.

Generál Gorostieta, upozornený na vývoj situácie Ligou, zaslal biskupom dopis, v ktorom je žiadal, aby jasne vyjadrili svoj postoj k povstalcom a aby pri vyjednávaní s vládou na nich pamätali. Ak episkopát uznáva povstanie ako legitímne, potom je tiež povinný s povstalcami konzultovať ich postoj. Ak legitimitu povstania odmieta, potom je to zrada, a ide to dokázať.

Na základe správ o vyjednávaní medzi vládou a Cirkvou vydal v máji 1929 generál Gorostieta príkaz udržovať sa v defenzíve. Keď sa pohyboval v Michoacáne, bol prekvapený hliadkou federálov a zastrelený. Vo velení Národnej gardy (Guardia Nacional) ho vystriedal generál Degollado, José Gutiérrez.

V dobe uzatvorenia dohody medzi Cirkvou a štátom sa povstanie cristeros, nachádzalo na vrchole. Južná divízia a Národná garda na východe mali cez 25 000 cristeros. Ďalších 25 000 povstalcov, pôsobilo na zvyšnom území Mexika. Povstanie cristeros spôsobilo vláde vážne škody. Bolo zdrojom neustálych krvavých strát v radách vládneho vojska, malo tvrdý dopad na poľnohospodársku produkciu a na zníženie obchodu. Vláda mala životný záujem na uzatvorení dohody s Cirkvou ešte pred konaním prezidentských volieb. Aby toho dosiahla, potrebovala vylúčiť z rokovania Ligu a cristeros. V tom jej pomohol Rím, ktorý chcel čo najskôr koniec konfliktu Povstanie tak stratilo oporu v Cirkvi. 21. júla 1929 sa zišli biskupi s prezidentom k podpisu dohody.
27. júla 1929 bola slúžená prvá verejná omša. 13. júle vydala Liga prehlásenie, ktorým prijala dohodu z 21. júla 1929.

Degollado potom nariadil rozpustenie jednotiek Národnej gardy. Generál P. Aristeo Pedroza oznámil biskupom, že mier za týchto podmienok znamená smrť pre cristeros. Prave on bol zastrelený 1. júla, na pokyn z hlavného mesta. Zatiaľ čo sa ľud radoval z toho, že zas môže pristupovať k sviatostiam, pre cristeros nastali najťažšie okamžiky, keď mali predstúpiť pred federálov a odovzdať im zbrane.

Navyše
v túto dobu však Vatikán počúval už len provládnu stranu a čerpal z amerických a francúzskych diplomatických zdrojov, ktorí proti cristeros bojovali. Menšia časť kňazov (asi 100 duchovných) vystupovala proti cristeros verejne - čo neprekvapí nakoľko boli títo počas povstania často v bezpečí, dokonca priamo v príbytkoch slobodomurárov -, niektorí z nich dokonca spolupracovali so slobodomurárskou vládou pri operáciách proti povstalcom tým, že pomáhali pri nábore do vládou vytváraných jednotiek.

Liga na obranu náboženské slobody vyhlásila povstanie k 1. januáru 1927. Keď v roku 1925 vznikla, jej zakladatelia o tejto možnosti ani neuvažovali. Víťazstvo malo byť dosiahnuté nenásilným spôsobom
. Boli to katolíci a ich ideálom bola spravodlivá, katolícka, hierarchická spoločnosť, riadiaca sa zásadami pápežských encyklík (Rerum Novarum, Immortale Dei, etc.)

Dohoda s Cirkvou bola uzatvorená bez akejkoľvek zmluvy, Církev sa teda v podstate podriadila "zákonu".To povedal aj Portes Gil 27. júla 1929 na bankete slobodomurárov: "A teraz, drahí bratia, klérus plne uznal štát a prehlásil otvorene, že sa podriaďuje zákonu v plnej šírke. Nemohol som upierať katolíkom právo, ktoré majú, totiž právo podriadiť sa zákonom ... boj je večný, započal sa pred dvadsiatimi storočiami ... A pokiaľ ja budem v čele vlády, prehlasujem pred slobodomurárstvom, že budem žiarlivo strážiť ústavné ... zákony ... V Mexiku je štát a slobodomurárske lóže v posledných rokoch jedna a tá istá vec".

Tento jeho prejav bol zverejnený v tlači. Z pohľadu reálnej politiky Calles zvíťazil. Cristeros zložili zbrane, pretože Cirkev ich k tomu vyzvala, vláda však neustúpila v ničom, ako je tomu zvykom a ako sa dalo čakať. Po uzatvorení dohody trval kľud len niekoľko mesiacov pre reorganizáciu slobodomurárskej činnosti. Potom boli útoky proti Cirkvi znovu obnovené.

Systematická likvidácia cristeros začala v lete 1929 a pokračovala do konca roku. Neustala však ani v rokoch následujúcich. Callisti tak chceli predísť ďalšiemu povstaniu - vedeli, že prenasledovanie Cirkvi opäť začne.Dohoda z 1929 na ktorú biskupi pristúpili mala katastrofálne následky. Naplnilo sa pred čím varoval Mons. Ruize arcibiskup Orozco v lete 1928, keď radil, aby Cirkev zo svojich požiadaviek nezľavovala.

Dôvera veriacich v episkopát po tejto zrade poklesla. Biskupi byli obviňovaní z klamania Svätému Otcovi, pretože katolíci nemohli uveriť, že by pápež s takou katastrofou súhlasil. Niektorí dosvedčili, že tam, kde skôr boli len katolíci, objavili sa sekty a lóže. Mnohí povstalci, ktorí bojovali za Cirkev nemali počas povstania prístup k tomu najcennejšiemu - k sviatosťam a riskujúc i vlastní život boli často odmenení dokonca hrozbou exkomunikácie.

Záver

Vláda cristeros spočívala na tradičných základoch, na rodine a náboženstve, išlo im o budovenie Kristovho kráľovstva podľa Quas Primas .


Svätyňa Panny Márie Guadalupskej v hlavnom meste i chrámy v celej zemi boli stále plné veriacich. Slávnosť Ježiša Krista kráľa bola sprevádzaná najväčšou účasťou pútnikov - 200 000 ich prechádzalo ulicami hlavného mesta, prosili Pannu Máriu, aby sa ich vlasť stala Kristovým kráľovstvom, a volali: "Nech žije Kristus kráľ, nech žije Panna Mária Guadalupská, nech žije pápež, nech žije arcibiskup, nech žije mexický klérus!

Ďakovné omše boli slávené deň po víťazstve, slávnosť Ježiša Krista kráľa, doba pôstna (dlhé krížové cesty, ktorých sa účastnilo mnoho bosých pútnikov) a Veľká noc boli prežívané obzvlášť intenzivne. Pokiaľ to bolo možné, bola v táboroch cristeros uchovávaná Najsvätejšia sviatosť, pred ktorou sa striedali skupiny 15 - 20 mužov v nepretržitej adorácii. Cristeros spievali duchovné piesne do neskorých nočných hodín, modlili sa na kolenách ruženec, medzi jednotlivými desiatkami spievali hymny Kristovi a Panne Márii.

Na koniec ruženca cristeros v Jaliscu pripájali modlitbu, ktorú zložil Anacleto González Flores. Viera prestupovala život bojovníkov, ktorí prosili o požehnanie pred odchodom do vojny. Pred bojom ich velitelia vyzívali ku skutočnému pokániu, aby neodkladali svoje škapuliare a aby bojovali pri speve žalmov a s pokrikom: "Nech žije Kristus kráľ! Nech žije Panna Guadalupská!" Oddiely cristeros boli svojimi veliteľmi zasvätené Kristovi kráľovi - federálni vojaci ich najskôr prezývali "los Cristos Reyes" (Kristovia králi), potom skrátene cricristeros.

Použitý materiál: Jaroslav Jána: Povstanie Cristeros 1926-29 Prenasledovanie kresťanov v Mexiku. diplomová práca 2002.