piatok, 11. januára 2008

Oblbovanie verejnej mienky

copyright obrázku cox and forkum - http://www.coxandforkum.com/

Šťastné multi-kulti spolužitie o ktorom neinformujú médiá v Nemecku

Nasledujúce riadky pojednávajú o udalosti, ktorá medzi vianočnými sviatkami rozrušila veľkú časť nemeckej spoločnosti, omračovanú generáciou „šesťdesiatosmičkárov“ nekončiacimi rečami o nutnosti „splatiť nesplatiteľné a odčiniť neodčiniteľné“ – vybudovať multikultúrnu, všeobjímajúcou toleranciou všetkého cudzieho presiaknutú modernú spoločnosť v krajine, ktorej obraz sa v priebehu dvadsiateho storočia zmenil v rámci Európy snáď najvýraznejšie.

Asi pred rokom som písal, aké „radostné“ je spolužitie Nemcov s hordami Ausländerov balkánskej, arabskej, africkej, tureckej, či post-sovietskej [v geografickom ponímaní myslené] proveniencie. V dnešnom Nemecku sa nájde málokto, kto by nikdy vo svojom živote nebol svedkom asociálneho správania mladých týpkov vyššie zmieneného pôvodu. Od oplzlých pokrikov na ulici, či na školskom dvore až po fyzický útok napríklad v metre. V bavorskej metropole München došlo štyri dni pred Vianocami k pokusu o vraždu s rasistickým podtónom. Ibaže pri sledovaní správ z mainstreamových médií to vyzeralo, čo sa toho podtónu týka, na niečo úplne iné.

76-ročný dôchodca, svojho času riaditeľ školy si dovolil poprosiť 20-ročného Turka a 17-ročného Gréka, aby nefajčili v súprave metra a zahasili svoje cigarety. Odpoveďou mu bol pozdrav „Posratý Nemec!“ a niekoľko pľuvancov. (Viem, každý národ má iné zvyky, naučili sme sa to už v globálnej dobe ako-tak rešpektovať.) Starý pán sa zdvihol a prešiel do prednej časti vagónu rýchlodráhy. Na konečnej linky U-4 „Arabellapark“ sa prišli dvaja junáci s pánom direktorom ešte rozlúčiť. Vrazili mu päsťou do tváre a zhodili na zem. Na zemi mu venovali niekoľko úderov a kopancov, hlavne do tváre a do hlavy. Na koniec lúčenia mu vzali jeho ruksak a odišli.

V ten piatkový večer sa diváci televíznych správ pýtali nielen samých seba, či sa vzhľadom na brutalitu a priebeh celého aktu násilia (zábery televíznych kamier boli kvôli nechutným detailom tela poškodeného zámerne čiastočne „vyštvorčekované“) nejednalo o páchateľov z „iného geografického pásma“. Nebolo by to totiž po prvýkrát, čo mladí výrastkovia nenemeckého pôvodu prizabili nejakého autochtónne domáceho. Televízia v piatok večer a tlač na druhý deň ráno chytro zaobalili celú scénu do pozlátka konfliktu „nefajčiara s fajčiarmi“. Veď moderný človek je predsa bez predsudkov...

Použitím hmlistých výrazív typu „fajčiari“, „chlapci“ a pod... navodzovala nemecká tlač dojem, že sa vlastne nič také hrozné nestalo. (Na mládež, ktorá je zhovadená absenciou akejkoľvek autority pri jej „výchove“, si starší Nemci už síce neradi, ale zvykli. O tom, že sa jednalo o postupy pri „výchove“ ďalších generácií, nanútené zvonku, by sa dali popísať stohy kníh. Podľa povojnovej oficiálnej propagandy spôsobila cnosť spoľahlivosti, poslušnosti, poriadku a disciplíny pruské agresie celej tristoročnej histórie tohto nemeckého štátu, v neposlednej miere aj agresie Nemeckej Ríše v oboch svetových vojnách. Generácia „šesťdesiatosmičkárov“ vychovala hejná psychológov, sociológov a iných quasivedcov, ktorí spojenými silami v rámci akéhosi propagačno-publikačno-edukačno-praktického postupu degradovali muža na mäkkýša, citovo a mentálne nevyzretého prijímateľa podenkových výdobytkov konzumnej spoločnosti. Z vojakov urobili vrahov, z kňazov hlupákov a zo skutočných vedcov hlásateľov subjektívnej pravdy. Len umelci, tí vedeli za posledné polstoročie urobiť idiotov zo seba sami.) Skutočnosti boli zahmlievané, informácie boli podávané tak, aby nebol ohrozený integračný projekt cudzincov, ktorý podporuje v Bavorsku vládnuca CSU. Aby to nikomu nedošlo, kto za tým útokom stál, noviny vo väčšine prípadov neuverejnili mená páchateľov. Ich etnicita by tým bola totiž okamžite prezradená a jasná aj hlupákovi. Tu si spomínam na francúzske predmestia, kde sa to len hemžilo kecami o „bezperspektívnych mladíkoch“ namiesto toho, aby sa jasne uviedlo, že šlo o adolescentov arabského a afrického pôvodu. V Nemecku je na ústupe aj doteraz celkom bežne používaný pojem „Ausländer“ (=cudzinec), ktorý začal ľavicovým politikom vadiť, nakoľko je príliš jasný v zaradení páchateľov kadejakých deliktov do patričnej kolonky kriminálnych štatistík a „budí predsudky (dnes ešte) majoritnej spoločnosti“. Na zavádzanie priemernej masy konzumentov správ sa vynašiel terminus technicus „Človek s migračným pozadím“. Priemernému čitateľovi Bild-u nedôjde, že ide o to isté, ako keby sa rovno stručne a jasne napísalo/povedalo, že ide o „Ausländer-a“.

Prevrat v mašinérii „neinformovania“ o skutočných okolnostiach tohto prípadu priniesli až zábery videokamery, nainštalovanej v priestoroch metra. Neopísateľná brutalita týchto záberov viedla orgány činné v trestnom konaní k začatiu trestného stíhania vo veci pokusu o vraždu. Následne došlo aj k odhaleniu identity páchateľov. Ministerský predseda bavorskej vlády Beckstein požadoval tvrdý postup voči delikventom a navrhol zvýšenie hornej hranice trestu odňatia slobody pre mladistvých páchateľov z dnešných desať na pätnásť rokov. Minister vnútra Joachim Herrmann hovoril rovnako rezolútne – trest vyhostenia pre tureckého výrastka by nemal byť problémom, keďže dotyčný nemá občianstvo krajiny EÚ. Potiaľ by bolo všetko v poriadku. Šokujúce však na tom všetkom je, že ani Beckstein a ani Herrmann si nedali námahu zistiť, o aký výkvet integračnej politiky sa u tejto dvojice skorovrahov jedná. Sedemnásťročný Helén mal podľa policajných záznamov 23-krát konflikt so zákonom a ide o známu firmu bitkára, drogového dealera a zlodeja. Jeho starší turecký vzor má 39 policajných zápisov za zhruba rovnaké delikty. CSU sa zobúdza po 62 zaznamenaných kriminálnych činoch tejto dvojice! Je to výsmech obetí všetkých takýchto kriminálnych excesov a dokonalá ukážka toho, ako súčasní „volení zástupcovia“ obhajujú záujmy toho ľudu, ktorý ich na tie dobre platené fleky voľbami katapultoval.

Podľa vyjadrení Christiana Pfeiffera, riaditeľa dolnosaského Kriminologického výskumného inštitútu, ktoré je možné nájsť v ním vypracovanej štúdii „Migrácia a Kriminalita“, bol každý štvrtý mladý Turek, žijúci v Nemecku účastný útoku s poranením tela. U mladých Nemcov to je osmina. Vôbec, kriminalita mladých Turkov, Arabov a Balkáncov v západonemeckých veľkomestách je trikrát vyššia ako kriminalita etnicky nemeckej mládeže.

Bežný čitateľ, poslucháč, či divák sa nemal odkiaľ dozvedieť, že 20. decembra sa v mníchovskom metre udial rasisticky motivovaný trestný čin s výrazne protinemeckým podtónom. Okrem titulu „Scheiß-Deutscher“, ktorý sa stal u takýchto gaunerov evergreenom sa vyšetrovatelia dostali k záznamu, ktorý pochádza z mobilného telefónu, ukradnutému obeti týmito páchateľmi. Jeden z nich sa v ňom komusi do telefónu chváli: „Teraz budeš práve svedkom, ako zabijem jedného Nemčúra“. Predpokladám s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, že sa teraz kvôli tomu nebudú konať ani pochody so sviečkami za účasti politikov, či Cirkvi, ani sa cez mediálne spoty na ARD nebude vzývať „občianska statočnosť“ pri zabraňovaní, či poukazovaní na takéto útoky, ba ani do povestného „povstania slušných“ nikto z Bundestagu, či z médií nezatrúbi. Pri pochybných alebo dokonca fingovaných (článok č. 2) výčinoch „krajnej pravice“ sa to len hemžilo a hemží slovami ako „rasizmus“, „intolerancia“ či „nenávisť voči cudzincom“. A pochoduje sa, kampaňuje sa a odsudzuje sa vo veľkom... Holt, sú obete druhej triedy, dvojitý meter je neúprosný. Nájdu sa aj početné reakcie typu „Kto je taký blbý, že si trúfne chuligánov takej klasy v metre požiadať, aby zahasili svoje cigarety!“. To by však znamenalo, že v Nemecku si Mustafovia, Konstantinosovia, Mehmeti a im podobní už môžu robiť úplne všetko, čo sa im zachce.

Druhá strana mince liberálnej propagandy

Kým násilné útoky páchateľov nenemeckého pôvodu drvivá väčšina médií ignoruje alebo ich vágnym opisom dokonca zľahčuje, občasné excesy vyholených adolescentov, pochádzajúcich z domácich (rozumej autochtónnych) radov televízia, rozhlas a tlač opisuje zväčša krikľavo hystericky, za použitia výraziva, navodzujúceho punc zmesi senzácie, prekvapenia, šoku a strojeného rezolútneho odsúdenia (ajhľa, relativita morálky moderného človeka ide bokom, pokiaľ za niečím stojí Hitler, Pápež alebo Bush resp. „ich ľudia“ – katolíci; skutoční alebo vyfabrikovaní nacisti/fašisti/rasisti; americkí Republikáni). No a keď sa dlho nejaký útok skína neobjaví, treba ho vymyslieť, výmysel rozfúkať skrze novinovú reportáž po krajine ako keď dieťa fúkne do odkvitnutej púpavy a výmyselníka za dodanie „materiálu“ finančne honorovať.

Bolo raz jedno 17-ročné dievča, ktoré sa v šestnásťtisícovom saskom mestečku Mittweida malo stať začiatkom novembra obeťou vyčíňania štyroch neonacistov. Tí vraj na parkovisku pred jedným zo supermarketov napadli najprv šesťročné dievčatko tmavej pleti, ktorého sa mala táto mladá dievčina zastať a potom aj ju samotnú. Jeden z výrastkov jej mal vyryť do boku hákový kríž. Fakt je, že sa teraz vedie vyšetrovanie práve voči tomuto dievčaťu – pre podozrenie z „predstierania trestného činu“. Existujú totiž dva lekárske posudky, ktorých závery nie sú pre dotknutú lichotivé. Podľa všetkého si poranenia spôsobila sama. Nemecká mediálna scéna až na mikrovýnimky celú story zbaštila. (Na Slovensku si fakty neoveril František Šebej, ktorý sa rozhorčoval v tejto veci v .týždni 49/2007, konkrétne v jeho kritickej prílohe.) Korunou celého príbehu je akcia pochybného spolku „Za demokraciu a toleranciu“, ktorá zorganizovala v prospech sedemnásťročnej zbierkovú akciu. Vraj ako ocenenie jej odvahy a statočnosti. Nuž, tak.

A čo svedkovia, na ktorých sa dievča odvolávalo? A čo to malé šesťročné dievčatko? Ako je možné, že všetci – od Bild-u až po renomovaný FAZ (Frankfurter Allgemeine Zeitung; pozn. red.) písali o tejto kauze s tradičnou penou okolo úst (tá v prípade bavorského dôchodcu z článku I. absentovala), nevyhli sa citáciám gýčovitého opisu vzhľadu páchateľov [„bundy á la NSDAP, spustené nohavicové traky v ríšskonemeckých farbách (čierna-biela-červená), holé lebky, tetovania...“] a kopli si aj do rádových obyvateľov Mittweidy, ktorých obvinili z pasivity, „prizerania sa“ a zbabelosti. Človek pri tom čítaní nadobúdal dojem, že tie články o tomto prípade museli jednotlivé novinové redakcie od seba opisovať.

Súdny človek si však musel položiť niekoľko otázok: Prečo oznámila „poškodená“ útok na jej telesnú integritu polícii až po desiatich dňoch? Čo sú to „bundy á la NSDAP“? Prečo sa neprihlásili svedkovia, napriek tomu, že za každú poskytnutú indíciu by dostali 5000 € ako odmenu? Na základe výpovedí dievčaťa vyhotovené „fantómové podoby“ údajných páchateľov boli až detinsky klišéovité, ale čo je najzaujímavejšie - kde sú fotografie vyrytého hákového kríža? Spravodajstvo súkromných TV staníc a bulvárna tlač na takéto materiály letí ako mäsiarka na plát bravčového. Ale – oných materiálov niet.

Mysterióznom zaváňa aj pobyt šesťročného dieťaťa, ktoré sa malo stať prvou obeťou holohlavých mladíkov. Polícia najprv uviedla, že malá výpoveď jej „ochrankyne“ potvrdila, ale neskôr sa zistilo, že korunná svedkyňa nemohla byť v čase spáchania útoku v Mittweida, keďže bola s rodičmi na dovolenke v zahraničí. Obťažovali ju teda na diaľku?

Istý „Spolok pre demokraciu a toleranciu“, ktorého členmi sú známe tváre viacerých poslancov Bundestagu, jednohlasne rozhodol, že násťročnej udelí čestnú cenu „za občiansku statočnosť“. Dokonca už zorganizoval aj finančnú zbierku za účelom, ako tvrdí, „aby sa mladej dáme pomohlo“. Výňatky z ich vyhlásenia znejú na pozadí vyššie uvedeného viac ako tragikomicky: „Chceme týmto oceniť oduševnený zásah mladej ženy v prospech šesťročného dievčatka, ktoré urážali a na ktoré zaútočili štyria muži. Príkladne ukázala občiansku statočnosť, na ktorú sa stále nabáda. Ak by sa rovnako zachovali svedkovia tohto prípadu a pomohli by spoločne tejto mladej žene, pravdepodobne by bola zákerného poranenia, ktoré jej privodili útočníci, ušetrená.“ Mnohí darcovia by chceli po tom, čo na povrch vyplávali nové skutočnosti vedieť, čo bude s ich milodarmi a kam sa podejú darované peniaze.

Parádneho capa strelila frakcia boľševikov („Die Linke“) v saskom parlamente – okamžite po tom, čo v novinách, televízii a všelikde inde prebehla správa o „útoku“ z Mittweida, navrhla sedemnásťročnej „záchrankyni“ Rád za zásluhy Slobodného štátu Sasko. Zároveň bola zriadená nová štábna sekcia saskej polície na úseku „boja proti extrémizmu“. Jej šéf Manfred Lindemann, donedávna aktívny v Spolku „Sieť Sasko proti pravicovému extrémizmu, násiliu a nevraživosti proti cudzincom“ tak vďačí za svoj post a plat fingovanému útoku.

Konanie sedemnásťročného dievčaťa dosť poškodilo hlavne obyvateľov mestečka Mittweida. Ukázalo ich v svetle akýchsi prihliadačov neonacistických útokov na nevinných maloletých a mladistvých. Ukázalo však v zlom svetle aj celé Nemecko, v rámci šesťdesiatročného omieľania nacistických zločinov zasiahlo povesť Nemecka v jej najneuralgickejšom bode. Žiadalo by sa, keby boli konkrétni novinári braní občas tlakom verejnej mienky za písanie o výmysloch na zodpovednosť, aby sa konečne začalo písať len o takých udalostiach, ktoré sa naozaj neodškriepiteľne stali. To by sme však museli poznať iné Nemecko dnešných časov. Nie to, kde za útokmi „krajnej pravice“ často stoja nasadení jedinci z tajných služieb za účelom vyvolať zdanie toho, že v radoch pravicových strán sa nachádzajú hlavne násilníci a devianti. Takejto mašinérii sa odoláva totiž veľmi ťažko...