nedeľa, 27. januára 2008

Tradičná liturgia vo Freiburgu - pohľad „od chrbta“


Denník „Badische Zeitung“ – áno, ten, ktorý ešte aj po šesťdesiatich rokoch od skončenia druhej svetovej panikári z toho, keď dá niekto na matrike zapísať meno svojho syna ako Adolf (písal som o tom v jednom kratučkom článočku vlani) opäť raz ukázal, v drese koho kopú mainstreamové médiá v Nemecku. V jednom zo svojich článkov sa venoval tomu, že v juhobádenskom meste Freiburg im Breisgau bude opäť pri oltári počuť jazyk, ktorý tam patrí najviac – Latinčinu. Článok sa niesol v znamení irónie a podpichovania do tých, ktorí prejavili záujem o to, aby sa v tejto arcidiecéznej metropole opäť oprášil starý Misál z roku 1962. Nechýbal ani starý evergreen o „chrbte namierenom k ľudu“, ale poďme pekne zaradom.

V kostole v štvrti Adelhausen bola na sviatok Zjavenia Pána prvýkrát od vydania Motu Proprio Benedikta XVI „Summorum Pontificum“ slúžená tradičná Svätá Omša a redaktor spomenutých regionálnych novín Gerhard M. Kirk kvôli tomu nemôže pokojne spávať. Ide o novinára, ktorý bol v rokoch 1988 a 1997 ocenený novinárskou cenou Baden-Württembergskej Caritas arcidiecézy Freiburg im Breisgau a diecézy Rottenburg/Stuttgart.

Ústami kňaza metropolitného Dómu Claudia Stoffela „upokojil“ Kirk čitateľov, obávajúcich sa toho, čo bude nasledovať po tom, čo arcidiecéza ustanovila možnosť slúženia tradičnej Liturgie („chrbtom k ľudu“, ako nezabudol prvýkrát rozhorčene pripomenúť) každú druhú nedeľu o 1100 vetou, že „je skutočne veľmi málo ľudí, ktorí si žiadajú starú Omšu. Ale keď je to prianie pápeža, tak mu aj vyhovieme.“ Je pekné a na západe vôbec nie samozrejmé, že vo Freiburgu je pápežské želanie ešte vždy rozkazom. Ako náhle bolo isté, že veriacim, ktorí majú túžbu navštevovať „tridentskú liturgiu“ arcidiecéza vyhovie, bolo treba už len nájsť a vymedziť patričné priestory. Hľadal sa vhodný kostol.

„Nestačí totiž vedieť latinsky“, poučuje svojich čitateľov Kirk, „v kostole musí byť aj hlavný oltár, namierený k východu, na ktorom sa kňaz môže ľudu otočiť chrbtom“. Pre tohto novinára je chrbát kňaza fascinujúcim bodom, zároveň asi alfou a omegou Tridentskej liturgie. Čitateľom však medzi smiech vyvolávajúcimi riadkami zostáva zamlčaný fakt, že aj tvorcovia Novus Ordo vychádzali pri jeho zavádzaní z toho, že kňaz bude voči ľudu otočený „nie čelom“.

Veselý pamflet v novinách pokračuje vysvetlením, že je to bývalý dominikánsky kostol v Adelhausene, ktorý ponúka predpoklady pre „formu Omšovej Slávnosti, ktorá bola Druhým vatikánskym koncilom s úmyslom urobiť túto slávnosť ľuďom zrozumiteľnejšiu nahradená obnovenou liturgiou v príslušných ľudových jazykoch.“ Keď už sú čitatelia patrične poučení, s neohroziteľnou samozrejmosťou je im zdôraznené, že takáto „zrozumiteľnejšia Bohoslužba urobila takzvaným Tradicionalistom škrt cez rozpočet“ a tak, ako ďalej pán Kirk poučuje, týmto ľuďom „chce rímsky biskup vyjsť v ústrety svojim Motu Proprio“.

To už k slovu prichádza slovutný Páter Stoffel: „Vo Freiburgu je ich len niekoľko málo“, mysliac tým veriacich, ktorí by mali interes o tradičnú liturgiu. „Nie sú to masy“. Tým sa chcelo povedať, že záujem o pôvodnú liturgiu je v južnom Badene pramizerný. Vychádzalo sa vraj z nízkeho počtu žiadateľov (deväť osôb) takejto liturgie, ktorí sa v tejto veci obrátili na svojho diecézneho biskupa Roberta Zollitscha. Chcel by som sa oboch pánov spýtať, či nazývajú masami tých pár desiatok osôb, ktoré chodia v nedeľu na Omše podľa Novus Ordo. O tom už však Kirk mlčí...

Mimochodom, Stoffel sa nezabudol pochváliť tým, že pre tieto formy liturgie hľadajú „vedome spolu s liturgickým referentom“ arcibiskupstva takého kňaza, ktorý samozrejme, ako inak, „nespochybňuje nový rítus, ktorý umožňuje spoluoslavovateľom silnejšiu spoluúčasť na liturgii ako kedykoľvek predtým“. Už len logicky znie to, že slovami Stoffela sa tradičná liturgia „nami nepodporuje“. A ako sa dnes patrí, nezabudne sa ani na jasný dištanc od stáročného rítu: „Pre mňa táto forma Omšovej slávnosti neprichádza do úvahy.“ Vraj, keď sa celebruje „Liturgia Druhého vatikánskeho koncilu v jeho duchu“, je to tá „najlepšia možnosť konania Bohoslužby.“ Žiadne ďalšie otázky nie sú žiaduce. Basta. Málokto vie však to, že oná „Liturgia Druhého vatikánskeho koncilu“ bola prvýkrát publikovaná v roku 1965 a platila „až“ tri roky.

V duchu Knoppových filmov o nacistoch vyznieva rovnako tragikomicky aj Kirkova glosa, skvejúca sa na tej istej strane s krásnym nadpisom „Latinské mrmlanie“. V súzvuku s liberálnym biskupom Caserty [región Campania v južnom Taliansku] sa nesie veta: “Tak teraz by sa malo každé dva týždne aj v Adelhausenskom kostole, popri požehnaní z Ríma, mrmlať po latinsky.“ Dojatý Kirk vysoko oficiálne ďakuje Stoffelovi „za uistenie“, že „Latinčina v kostole“ a „kňazi, otáčajúci sa k ľudu chrbtom“ sa v žiadnom prípade nestanú novou „Freiburgskou líniou“. Všimnime si, že na tomto mieste sa Kirk nechá uniesť kňazským chrbtom už po tretíkrát! Vo svojej posadnutosti chrbtom kňaza však zabúda na to, že v laviciach kostola, pokiaľ viem, sedíme aj my veriaci tak, že nám „tí za nami“ vidia tiež akurát tak chrbát a zadok. Čo s tým, pán Kirk?

Pozor, prichádza moment osvetlenia: „Cirkev sa stala aj bez tajuplnej reči latiny už dávno mnohým ľuďom nezrozumiteľnou“. Touto vetou pre mňa odrazu nečakane relativizuje tento pán novinár predošle spomínané prínosy tej akože zrozumiteľnejšej liturgie. „Títo ľudia majú zároveň pocit, že sa od nich služobníci cirkvi aj tak otočili“, znie doplňujúce generálne obvinenie voči celému kléru. Teraz však očakáva Kirk „napínavé dni“. Horí zvedavosťou, ktorý katolík sa každé dva týždne vo Freiburgu „vyoutuje“ ako tradicionalista. Pokiaľ bude jeho zvedavosť uspokojená, zostáva mu už len pseudokresťanská čnosť nádeje, že „snáď nájde táto výnimočná ponuka takú nízku ozvenu, že bude stiahnutá zo sortimentu“. To by sme nechceli. Kto by nám potom písal také krásne meditácie o kňazských chrbtoch?


Miesto epilógu:

Ako začala Svätá Omša, bolo vidieť, lavice tohto malého, bývalého dominikánskeho kostolíka boli do posledného miesta zaplnené. Zaplnené boli aj priestory na chóre, ľudia teda postávali aj vzadu, či po bokoch chrámovej lode. Prítomných bolo do dvesto ľudí – nielen seniorov, ale aj dosť študentov a mladých ľudí s malými deťmi, tí všetci prejavili záujem o toto stretnutie s Pánom. Medzi zhromaždenými nechýbalo ani zopár duchovných a bol medzi nimi aj Wolfgang Wolpert, bývalý učiteľ náboženstva Mons. Georga Gänsweina, osobného sekretára Pápeža Benedikta XVI. Ten odovzdal celebrantovi, staručkému kňazovi, osobné srdečné pozdravy od svojho bývalého žiaka.

Hoci to vopred nebolo dohodnuté, spontánne sa pred Svätou Omšou objavili aj dvaja miništranti. Spev „Missa de Angelis“ mohol začať. Pravdepodobne s takou účasťou nepočítali ani celebrant a jeho prisluhujúci, keďže sa im počas rozdávania Eucharistie minuli hostie a museli preto siahnuť do Tabernákula pre ďalšie. Po Svätej Omši sa niektorí hostia venovali reportérom regionálneho „Südwestrundfunk“-u, ktorí si túto, pre nich „exotickú akciu“ nemohli nechať ujsť. Tridentská Svätá Omša by sa mala stať vo Freiburgu pravidlom, s dvojtýždňovou periodicitou.