sobota, 16. februára 2008

Kult holocaustu


Rozhovor s popredným talianskym publicistom, literátom, diplomatom a historikom Sergiom Romanom

Pán Romano, čo znamená Holokaust pre Európu a pre našu kultúru?

Máte na mysli jeho historický význam, alebo metaforický?

Tieto sa nezhodujú?

Nie, pretože Holokaust je sám osebe „normálnou“ historickou udalosťou. Teraz je tu však tendencia, interpretovať ho metahistoricky. Pretože pre mnohých sa Holokaustom a v ňom manifestuje samo absolútne zlo, predstavuje akéhosi „protiboha“, ktorého je nutné skrze osobitý kult – spomienkové podujatia, pamätníky, prosby o odpustenie – preklínať.

Vo Vašej knihe „List židovskému priateľovi“, ktorá nedávno vyšla v Nemecku a v Taliansku bola objektom mnohých ostrých polemík hovoríte otvorene o „holokaustovom náboženstve“.

Myslím, že som v celej knihe použil toto slovné spojenie iba raz, dva razy. Uprednostňujem pojem „Kult Holokaustu“.

Európske spoločnosti považujú samé seba za „osvietené“ a sekulárne. Tvrdíte týmto, žeby skutočne slúžili nejakému kultu?

Spomína sa, pripomína sa vždy niečo „náboženské“. Niečo, čo súvisí s religióznom. Každá spoločnosť má sklon k tomu, že mýticky inštitucionalizuje dejinné momenty. Napriek tomu je ale vznik Kultu Holokaustu pozoruhodný. Totiž, tesne po skončení druhej svetovej vojny bol tento strašný masový zločin pre súčasníkov sprvoti iba tragický obrazový výsek jedného ďaleko väčšieho apokalyptického obrazu, obrazu totálne zničenej Európy. V tom čase sa dokonca ani preživší Židia nemali veľmi k tomu, aby o tejto téme ďalej hovorili. A Židia v Spojených Štátoch alebo Židia v Sovietskom Zväze mali akýsi ostych, či obavu o to väčšiu, že chceli byť občanmi U.S.A., respektíve ZSSR a nechceli sa cez identifikáciu s týmito špeciálnymi udalosťami, dejinami separovať od ostatných svojich spoluobčanov. To, čo ma teraz zaujímalo a zaujíma je: Kedy a prečo sa toto zmenilo?

Vo svojej knihe robíte za to zodpovednými tri udalosti.

Po prvé to bol proces s Eichmannom v roku 1961, ktorý zrazu urobil túto tému nielenže nesmierne populárnou, ale zároveň prebudil v izraelskej spoločnosti potrebu akejsi vyrovnávajúcej spravodlivosti a trestu. Táto potreba tu dovtedy takto otvorene nebola prítomná. Druhou udalosťou bola šesťdňová vojna z roku 1967, lebo táto ukázala celému svetu, predovšetkým ale samotným Izraelčanom ich maličkú krajinu ako militaristicky natoľko prevažujúcu, že dovtedy iba v skrytosti prítomný politický prúd nadobudol nebývalý vzostup: Izrael sa odrazu videl v polohe toho, ktorý si jednoducho môže vziať čokoľvek, čo mu, podľa jeho vlastného poňatia skutočnosti, patrí. Vízia „Veľkého Izraela“, ktorá bola dovtedy iba snom, vyzerala odrazu schopná stať sa skutočnosťou. A zatiaľ čo boli prví prisťahovalci sekulárni sionisti, teraz prichádzali do krajiny nábožensky založení Židia, ktorí snívali sen o biblickom Izraeli.

Antitéza: Ak by sa Hitlerovi bolo pred jeho vlastnou smrťou podarilo zavraždiť posledných Židov a keby tak nebol vznikol žiaden štát Izrael, napriek tomu by Kult Holokaustu bol býval vznikol – pretože on nemá s Izraelom nič spoločné !

Nenechali ste ma ešte dohovoriť: Tretia rozhodujúca udalosť nemá skutočne nič spoločné s Izraelom – ide o študentskú revoltu z rokov 1967/1968. A tá začala dokonca u Vás, v Nemecku. Ako je známe, bolo to povstanie voči autoritám, voči rodičom, voči otcom. A ktorý prostriedok bol v tých časoch najvhodnejším na to, aby sa podmínovala morálna pozícia otcov? Bol to prostriedok výčitky morálneho zlyhania generácie otcov v čase druhej svetovej vojny. A tak objavila nová generácia mladých Európanov holokaust a jeho potenciál nanovo. Všetky tri udalosti sa zbehli dokopy a vyvolali onen „návrat spomínania“, ktorý pretransformoval ten historický Holokaust v Holokaustové náboženstvo. A nemôžete pritom vybrať, odstrániť rolu Izraela, ako to myslíte s Vašou predchádzajúcou námietkou. Veď izraelské vlády využívali Holokaust jednak ako prostriedok legitimizácie, ako aj presadzovania svojej politiky.

Napríklad?

Napríklad k ospravedlneniu svojej politiky na obsadených územiach. Palestínčania na to reagujú samozrejme nacionalisticky a vo svojom, tak povediac bezvedomí, preberajú prvky z rezervoára európskeho antisemitizmu, v mylnej domnienke, že ich môžu efektívne využiť proti svojmu židovskému súperovi. Pritom nie je väčšina Arabov sama o sebe antisemitská, k tomuto prostriedku sa utiekajú iba vo svojej bezmocnosti. U Izraelčanov to ale naopak posilňuje presvedčenie, že holokaust nie je žiadna historická udalosť, ale trvalá možnosť, akási tmavá protimoc, proti ktorej sa musí vždy, všade a na všetkých úrovniach bojovať. Výsledkom je, že to vyzerá, akoby sa tu objavila akási „židovská inkvizícia“, ktorá hľadá, vyšetruje a kvantifikuje antisemitizmus aj v kresťanských spoločnostiach Európy, akýsi stály tribunál antisemitizmu, pred ktorý môže byť celosvetovo každý kedykoľvek predvolaný.

Rovnako ako Arabi, stoja i Európania v podozrení akéhosi historicky vrodeného antisemitizmu svojej kultúry?

Pomyslite si len napríklad na knihy Daniela Goldhagena „Hitlers willige Vollstrecker“ [doslovný preklad je „Hitlerovi ochotní vykonávatelia“] a „Katolícka Cirkev a Holokaust“. Tá prvá podsúva Nemcom a tá druhá Katolíkom presne toto. Čo je ale úplne nechané mimo pozornosť, je napríklad fakt, že kresťanské vnímanie Židov sa menilo v závislosti od historických okolností a že židovstvo získalo v priebehu času rozličné konnotácie. Týmto je nemožné hovoriť o vždy rovnakom kresťanskom predsudku. Niet väčšieho dejín neznalého argumentu, ako toho, ktorý poníma Kresťanstvo a Judaizmus ako dve nemenné veličiny a ktorý vníma nenávisť voči Židom ako „rakovinový nádor“ na tele Kresťanstva, ktorý neustále rastie a ktorý ako svoju poslednú metastázu vytvára plynové komory. Významná je mimochodom aj tá okolnosť, že medzičasom už žijeme v epoche globalizácie. To totiž znamená, že Kult Holokaustu má možnosť stať sa globálnou veličinou.

Táto dominancia však podľa Vašej mienky nesie už sama v sebe svoju antitézu: Namiesto vyhýbaniu sa antisemitizmu, ako varujete, ho tento Kult Holokaustu práveže podporuje.

V dejinách je častým moment, kedy nejaká výhoda, ktorá bola využívaná až do krajnosti, prerazila v svoj protiklad. Konkrétne je preto viacero dôvodov, napríklad, lebo vyvyšovanie Holokaustu vedie k relativizácii ostatných tragédií. Pretože sa prirodzene ich obete cítia, nech už sú to napríklad vyhnaní Nemci, ako pritlačení na mantinel. Alebo si len pomyslite na psychologické dôsledky bitiev o odškodnenie, ktoré zvádzali niektorí zástupcovia židovských organizácií a ich advokáti. Isto, niektoré banky a poisťovne sa voči masovú vraždu preživším zachovali všelijako inak, len nie férovo a pravda je aj to, že sa do rastu mnohých firiem „vliali“ aj výkony nacistami nútene nasadených pracovníkov. Ale je to už šesťdesiat rokov za nami a hospodársky vývoj týchto firiem prešiel medzičasom všetkými možnými fázami. V skutočnosti platia toto odškodné dnes ľudia, ktorí nenesú ani najmenšiu zodpovednosť za to, čo sa stalo vtedy. Čo majú dnešní akcionári ešte spoločné s vtedajšími majiteľmi týchto firiem?

Istým spôsobom, tak znie Vaša námietka, padajú za obeť akémusi druhu „rasizmu“.

Áno, lebo je im zjavne podsúvané niečo ako „pokrvná línia“. Pretože bez tejto utkvelej predstavy by nebolo dostatočne osvetlené, prečo majú konať pokánie za niečo, s čím nemajú osobne nič spoločného. A tento rasizmus sa vyskytuje aj na vyššom stupni, menovite tam, kde sa Holokaust rozumie ako spoločná vina celých národov a náboženstiev, kde sa táto vina kolektívne nakladá na plecia celého ľudu. Skôr alebo neskôr vyvolá ale každé zovšeobecnenie nemenej radikálnu a vylučujúcu protireakciu.

Už zosnulý politik FDP – Jürgen Möllemann bol presne týmto atestovaný ako dokladom svojho antisemitizmu: jeho kritika, že politika židovských inštitúcií vytvára posilu pre nevraživosť voči Židom, nie je ničím iným ako klišé z repertoáru klasického antisemitizmu.

Prirodzene existujú skutoční antisemiti, ktorí používajú tento vzorec, aby vyjadrili svoj antisemitizmus. To ale neznamená, že je tento súvis púhym výmyslom. Ak antisemiti zneužívajú túto argumentáciu, je to škodlivé, ale nerobí to vecný súvis automaticky nepravdivým.

Nemecko-židovský publicista Micha Brumlik Vás už vidí „v plavebnici revizionizmu v duchu Ernsta Nolteho“.

Nenechám sa takýmito slovami zastrašiť. Revizionizmus nie je pre mňa sám osebe zlou vecou.

Vaša kniha vyšla v Taliansku už v roku 1997. Desať rokov sa ju neodvážilo preložiť žiadne nemecké vydavateľstvo.

Moja kniha vyvolala vtedy veľmi kontroverznú debatu, nielen v Taliansku ale aj v Izraeli. Nato som sa rozhodol, že sa vzdám niečoho, čoho sa inak nevzdáva žiaden autor, a síce, že urobím moju knihu celosvetovo známou a že sa budem snažiť aby vyšla v mnohých prekladoch. Nechcel som sám od seba oslňovať Francúzov, Angličanov alebo Nemcov svojimi tézami. Chcel som vyčkať, či a kedy sa v týchto krajinách objaví sám od seba záujem o moju knihu. Po skoro desiatich rokoch tak prišiel za mnou z Nemecka berlínsky vydavateľ Andreas Krause Landt.

V Nemecku skĺznu takéto debaty okamžite do publicistických gerilových vojen. Bola v Taliansku diskusia naproti tomu konštruktívna?

Pri takýchto témach sa musí politika vynechať, inak ste okamžite zruinovaný. To ešte nie je v Nemecku očividne také jednoduché. Ale aj naša debata niesla po istý čas rysy takého malého „Historikerstreit-u“.

Napriek tomu, že Vaša kniha vyšla v nemčine, nerozvinula sa v našich končinách o nej zatiaľ žiadna debata. Zdá sa však, že to nie je znakom akejsi uvoľnenosti, pretože sa k nej neobjavili okrem tej vo Frankfurter Allgemeine Zeitung ani žiadne recenzie. Skôr to tu vyzerá na smrteľné mlčanie.

Môže tomu tak byť, ja to neviem posúdiť. Túto otázku by som mal položiť skôr ja Vám. Ale ako počúvam od pána Krause Landta, kniha sa predáva. Takže svoje publikum nachádza.

Aké následky holokaustového náboženstva vidíte v súvislosti s budúcnosťou Nemecka?

Ak sa človek obzrie dozadu, nedá sa prehliadnuť, akú profesionalitu mali na počiatku diplomatické vzťahy medzi Spolkovou republikou a Izraelom: úplne vecné, bez hanblivosti na nemeckej a bez agresivity na izraelskej strane. Dnes sú naproti tomu vzťahy emocionalizované, a to na vysokom stupni. Nemeckí politici sa síce s veľkou vážnosťou venujú pamiatke Holokaustu, sú ňou však zároveň premožení. Obávam sa psychologických dôsledkov u ľudí, ktorí sú priam nútení príliš často prosiť o odpustenie. Otázka znie, či náhodou niekedy, po nejakom storočí núteného pamätania a spomínania, nemôže udrieť ono pomyselné tykadlo do protismeru a nebude môcť potom nasledovať storočie radikálneho zabúdania.

Sergio Romano patrí medzi najvyprofilovanejších predstaviteľov talianskej pravicovej inteligencie v súčasnosti. Narodil sa vo Vicenze [región Benátsko]v roku 1929. Šéfoval kultúrnemu oddeleniu na Ministerstve zahraničných vecí Talianska, bol vyslancom svojej krajiny pri NATO a v rokoch 1988 až 1989 veľvyslancom Talianska v Moskve. Ponuky z politickej sféry, ako aj tú poslednú od Silvia Berlusconiho z roku 2001, vytrvalo odmieta. Učil na rôznych talianskych univerzitách, prednášal aj na Berkeley a Harvarde. Napísal niekoľko desiatok kníh a ako renomovaný stály komentátor spoločenského a politického diania prispieva do viacerých talianskych denníkov a týždenníkov.

preložil Ladislav Hajdu z Junge Freiheit (4.1.2008)