piatok, 22. februára 2008

Odchod Vladimíra Palka z KDH – vážna rana konzervativizmu ?


Niet lepšieho poodhalenia manicheizmu s akým sa u nás používa slovo konzervatívec ako v prednáške Braňa Michalku Revolúcia, kontrarevolúcia a konzervatívna revolúcia. Toto slovo dnes v poli společenského diskurzu - naskrz liberálneho - ukazuje domnienku, že to slová tvoria skutočnosť a nie ju reflektujú. Slovenské liberálne médiá sa zhodujú, že pre slovenských voličov je dostatočne konzervatívne KDH aj po odchode tvrdej konzervatívnej línie ku ktorej má patriť nielen Vladimír Palko, ale priraďovaný je k nej dokonca i Daniel Lipšic.

Nič sa nezmenilo na tom, že Vladimír Palko bol tým najlepším, čo slovenská politika ponúkla. Je len triviálne konštatovať, že napriek diametrálnym rozdielom v názoroch si Palka pre to vážim. KDH aké je rozhodne nemohlo mať lepšieho predsedu. Rozhodne nie z „ideológov pragmatizmu“ predovšetkým Martina Fronca, Jána Figeľa, Júliusa Brocku či focolarínky Sabolovej. Rozhodne nie Pavla Hrušovského. Títo snáď svojou politikou ani nestoja za zmienku.

Keby som veril – ako som ešte nedávno aspoň dúfal – v možnosti nápravy aspoň malej časti politických problémov v slovenskej demokracii – nemyslím riešenie HDP, ale to čo považovali za podstatné v politike Sv. Tomáš Akvinský, či Sv. Augustin – bol by som určite bojoval na Palkovej strane. Takúto vieru a úfanie však pokladám za márnu. Možnú čisto z hľadiska potenciality, naivnú a opovážlivú z hľadiska reality.

Riešiť čisto otázku toho ako na tom bol Vladimír Palko v rámci kádrov KDH, vychádzalo by to preňho skutočne pozitívne. Premeriavanie jeho postojov s ideovými rámcami konzervativizmu by však dopadlo presne opačne. Samozrejme o tých, ktorí v KDH ostali na vedúcich pozíciách ani nehovoriac. Palkov rozpor s konzervativizmom sa dá odvodiť z jednoduchej tézy – idei, ktorými sa prezentuje sú zväčša pôvodu liberálneho a v minulosti boli konzervatívcami (tým nemyslím relativistickú anglosaskú konzervatívno-revolucionársku tradíciu, ktorú dnes implementujú rôzne rádoby konzervatívne strany do Európy) tvrdo odmietané.

Na druhej strane obcovanie s „dobrým“ - pravicovým liberalizmom (čo je oxymoron, alebo ako by ironicky povedal posmievačik Martin Hanus, ktorý sa nikdy nebil v hruď, že konzervatívcom je – liberalizmus, fuj, fuj) Vladimír Palko nijak nepopiera. Musel by totiž poprieť aj nos medzi očami. Samozrejme toto je pre konzervatívca – teda toho, ktorý nerobí (alebo sa o to v rámci možností uprostred všeobecnej nadvlády liberálnej paradigmy snaží) kompromisy s liberalizmom a revolúciou – neprijateľné. Akýkoľvek konzervativizmus sa totiž skončí ak prijme do usporiadania spoločnosti relativistický aspekt revolúcie, ktorá podomieľa hodnoty.

Skúsim použiť príklad – napokon aj Vladimír Palko ich používa rád. Počas francúzskej revolúcie by Vladimír Palko so svojimi názormi patril niekde k revolucionárskemu stredu – nehlasoval by síce hádam za popravu Jeho Výsosti kráľa Ľudovíta XVI., ale minimálne ponižujúcu červenú čiapku by „občanovi Kapetovi“ s pocitom konzervatívneho trvania na hodnotách s radosťou a zadosťučinením natiahol až na uši. Jeho priatelia z OKS a Konzervatívneho Inštitútu by s „občanom Kapetom“ naložili ešte horšie a niektorí z .týždňa by ho nepochybne odpravili gilotínou jedna radosť. To, že niekto nie je Maratom, Dantonom, či Robespierrom, poťažmo Napolenom totiž ešte stále neznamená, že je konzervatívcom. Parafrázujúc opäť skvelého Braňa Michalku: mudrlanti, ktorí tárajú o Bourbonovcou, ktorí sa ničomu nepriučili a nič nepochopili, takto zdôvodňujúci svoju kooperáciu s protikresťanskými myšlienkami modernity nestoja na konzervatívnej strane. Oné " konzervatívne hodnoty" , ktorými sa dnes skupina okolo Vladimíra Palka oháňa by totiž ešte donedávna ani neboli považované za hodnoty.

Áno, pre zmätené vojsko je ťažké zaujať po drvivej porážke pôvodnú formu. K obnoveniu dnes mŕtveho konzervatívneho postoja, však treba minimálne návrat späť ad fontes k dielam tých autorov prelomu 17. a18. storočia, ktorí sa neúspešne snažili zastaviť valiaci sa valec revolúcie vybudovaný na opozičných stanoviskách voči pôvodnej Christianitas. To samozrejme vyžaduje ďaleko viac sebazaprenia a odvrátenia sa od všeobecne prijímaných pseudoprávd liberálnych politológov a žurnalistického póvlu. Súlad s hodnotami potrebnými pre uzdravenie dnešnej dekadentnej spoločnosti vyžaduje útrpnú cestu osamelého pútnika „ktorý nemá kam hlavu skloniť“, vyhnanca na planinách waste landu a neochvejného služobníka trojjediného Boha a jeho Cirkvi, ktorý pre liberálnu spoločnosť odpudivý, šialený, vhodný len pre pľuvance, kopance a dehonestáciu. Nie je ním však v žiadnom prípade žiaden slovenský demokratický politik, akokoľvek sa úprimne snaží presadzovať, či ochraňovať posledné stopové prvky hodnôt v spoločnosti, predtým ako ich ľud otročiaci vášňam a vedený každodennými fekáliami perfídnych médií pozrie a pervertuje vo veľkej modloslužbe vlastnej neuspokojiteľnej protiskutočnostnej nenažranosti.

Konzervativizmus je zatiaľ mŕtvy a len Boh vie, či ešte povstane – ergo či sa opäť vráti spoločnosť, ktorá v arci neustálom dejinnom pnutí nastolí aký taký spoločenský poriadok v súlade s potrebami ľudskej duše. Z tohto hľadiska však tragédia politického angažovania sa Vladimíra Palka, žiadny význam nemá. Zatiaľ KDH Pavla Hrušovského vyjadrilo podporu potratárskej liberálke Ivete Radičov, čím ukázalo ako ďaleko je to vo svojom morálnom rozklade dotiahlo. Posledná možnosť opustiť túto stranu osobných záujmov aspoň s trochou cti.