utorok, 12. februára 2008

Ratzinger ako nadávka


"Že vernosť sľubom, daným pri kňazskej vysviacke vedie u kňazov ku konfliktom v pastoračnej činnosti vo farnostiach, je smutné zistenie, ktoré okúšame denno-denne“, tak sa pre jednu nemeckú katolícku webstránku tento mesiac rozhovoril štyridsaťpäťročný kňaz Hendrick Jolie. Podľa vlastných slov bol zhrozený, keď zistil, že liturgické a pastoračné nariadenia Cirkvi a kanonického práva boli vo farnostiach, kde ako kaplán pôsobil, s najvyššou samozrejmosťou prehliadané a ignorované. Tento muž je od roku 1992 kňazom a desať rokov spravuje ako farár diecézy Mainz štyri obce v prednom Odenwalde blízo krajského mesta Darmstadt, ktoré leží v Hessensku. Na základe svojich neblahých pastoračných skúseností založil s herzogenrathským (diecéza Aachen) kňazom Guidom Rodheudtom v roku 2001 webovú stránku „Netzwerk katholischer Priester - Sieť katolíckych kňazov“.

Ako hovorí, východiskom preňho bola „iritujúca skúsenosť, že vernosť mojim kňazským sľubom viedla už počas mojich prvých kňazských pastoračných liet ku extrémnym konfliktom“. Už po pár rokoch bol tento, vtedy ešte mladý kaplán všade titulovaný ako „Hardliner“, hoci nevedel, čo robí zle. {Druhá vec je, že vieme, kto také prívlastky vymýšľa a vytrubuje a že v kontexte toho ide v konečnom dôsledku o kompliment a nie nadávku, pozn., autora.}. Vo svojej „bezhraničnej naivite“ veril, že novokňaz je prijímaný svojimi farníkmi s otvorenou náručou. To však nebýval jeho prípad.

Na základe prežitého mu bolo jasné, že je nutné, aby sa medzi pravovernými kňazmi vytvorila akási solidarita. „Je to vo svojej podstate absurdná myšlienka, veď proti čomu máme solidarizovať, keď sme predsa katolíkmi a teda v Cirkvi doma?“, pýta sa Jolie. Na nie celkom bezpečnú a príjemnú otázku o tom, kto je za biedu nemeckej (možno povedať, západnej, všeobecne) Cirkvi zodpovedný, odpovedá iba nepriamo. Počas jeho študijných liet boli slová ako „Ratzinger“ a „predkoncilný“ univerzálnymi nadávkami, ktorými seminaristov ich predstavení teologicky a sociálne odrovnávali. „Keďže pochádzam z nekatolíckeho prostredia, veľmi som sa tomu na začiatku čudoval“, spomína páter Jolie. Cez to všetko si myslí a predpokladá, že väčšine súčasných biskupov nie je dobre pri zistení, že sa im skutočný život v rádových farnostiach vymkol spod kontroly. „Bude treba niekoľko generácií, kým bude v Nemecku možný opäť bežný katolícky život. To, čo spustlo za uplynulé desaťročia, nie je možné znovu vybudovať za jednu noc“. {Tu je treba dodať, že autor týchto riadkov nevidí žiadnu nádej na zlepšenie, nakoľko liberalizmom paralyzovaná generácia môže tej ďalšej odovzdať už len ono „zhnité ovocie“ a teda aj ďalšie generácie nadviažu už len ten sajrajt, ktorý existuje a možnosť očistenia prichádza do úvahy už len mocným zásahom samotného Boha.}

Na záver poukazuje páter Jolie na krok predchádzajúceho pápeža Jána Pavla II., ktorý po tom, čo v záležitostiach, opisovaných v článku, neúspešne apeloval na biskupov, vydal v roku 2004 inštrukciu „Redemptionis Sacramentum“, v ktorej sa obracia priamo na veriacich a dajúc im právo, ich vyzýva, aby sa v takýchto prípadoch obracali priamo na patričné miesta v Ríme. „Tento krok Svätého Otca snáď nepotrebuje žiaden ďalší komentár“, uzatvára otec Jolie.