sobota, 16. februára 2008

Slávenie „tridentskej“ omše (mimoriadnej formy rítu) a Slovensko


Po vydaní pápežovho motu proprio Summorum Pontificum sme očakávali – hoci s oprávnenými pochybnosťami – zlepšenie možností a priestoru pre slávenie „tradičnej liturgie“. Nejde o žiadne dramatické, nenáležité, či prehnané požiadavky. Nevyvolávali sme žiadnu revolúciu.

Jediné o čo sme sa snažili a stále sa snažíme je slúženie mimoriadnej formy jedného zákonu modlitby aspoň na jednom stabilnom vhodnom mieste (vzhľadom na okruh veriacich, ktorí by mali záujem v Bratislave), aby k nemu mali veriaci – oddaní celým srdcom Cirkvi – pripútaní k tejto forme prístup.

V tejto veci sme aj adresovali žiadosť (zaslaná 16.11.2007) otcovi arcibiskupovi Jánovi Sokolovi, podpísanú cca 30 ľuďmi – aby sme zdokumentovali, že za žiadosťou je skupina veriacich ako ju spomína pápežský dokument. Do dnešného dňa sme ale nedostali odpoveď!

Teda ak nerátame neoficiálnu, ktorú mám z druhej ruky, v zmysle: – my vám brániť nebudeme (čo by samozrejme znamenalo jasné postavenie sa proti pápežovi), nájdite si svojho kňaza a nech slúži.

Mimochodom, pokúsili sme sa! – poprosili sme istého pátra, ktorý nasľuboval hory doly, potom však postupne svoje vlastné vyjadrenia spochybnil. Žiadne korektné vysvetlenie nám však nedal.

Práve preto, že sme laici a sami si liturgiu slúžiť nemôžeme sme sa obrátili na hierarchiu Cirkvi zodpovednú za liturgiu v diecéze, aby bolo slávenie liturgie – a pre nás je to vec absolútne prioritná – pokiaľ možno najdôstojnejšie a pri reflektovaní možností Cirkvi aj dostatočne materiálne pripravené.

Nepokladáme totiž za najlepšie, aby si laici mierne anarchistickým spôsobom určovali vhodný kostol, či kňaza, ktorého oslovia, keď sa dá všetko riešiť elegantne a tak, aby bola aspoň na jednom mieste na západnom Slovensku – ergo v Bratislave veriacim zabezpečená možnosť pristúpiť k mimoriadnej forme rítu. Budeme sa teda musieť obracať individuálne na farnosti, pretože naše snahy rozhodne nevzdávame, aj keby sme sa museli obrátiť o pomoc na Ecclesia Dei.

Oháňanie sa nezáujmom veriacich mi príde ako nenáležité v prípade, keď sa nám podarilo zdokumentovať určitú podporu, ktorá tu zázračne predsa len je aj napriek tomu, že ide o tému, ktorá je tu cez 40 rokov tabuizovaná, potieraná a veriacim sa nedostávajú žiadne relevantné informácie. Samozrejme ak nepočítame tendenčné správy slovenských liberálnych médií, ktoré vždy rady pošpinia pápeža Benedikta XVI. Okrem toho zásadnejšie (tým nemyslím proti-pápežské útoky) informácie zazneli len v liberálnych médiách zameraných skôr proti tridentskej liturgii (.týždeň, Impulz, Postoy).

Treba spomenúť najmä Imricha Gazdu, ktorý v rámci objektivity dal možnosť vyjadriť sa aj Kruhu Leva XIII., sám však vo verejnej diskusii nanáša a preferuje postoje, ktoré možno miestami subsumovať pod vyjadrenia arcibiskupa Ranjitha – ako rebelské. Napriek tomu treba predsa Imrichovi Gazdovi poďakovať, lebo inak by táto téma bola už úplne mŕtva a slúžila by len na liberálne útoky na pápeža aké predvádzajú slovenské televízie a denníky. Nedá sa aj napriek niektorým mojim príkrym slovám na jeho adresu poprieť, že mu rozhodne patrí popredné miesto v informovaní o pápežovom motu proprio, hoci ako odporcovi.

Málo (t.j. prakticky vôbec) sa na druhej strane spomínajú vyjadrenia pre mimoriadnu formu rítu a dôstojnejšie slávenie liturgie ako sú napr. vyjadrenia J. E. kardinála Castrillona Hoyosa, arcibiskupa Alberta Malcolma Ranjitha, tajomníka Kongregácie pre Božský kult a disciplínu sviatostí, predsedu americkej biskupskej liturgickej konferencie, biskupa Arthura Serratelliho, predsedu konferencie talianskych biskupov Angela Bagnasca, či biskupa Athanasia Schneidera a ďalších.

Podobne ako sa nespomína nesúhlas s odstránením starobylého rítu rôznymi významnými intelektuálmi – ako boli Evelyn Waugh, J. R. R. Tolkien, alebo Jacques Maritain a ďalších v dnešnej dobe. Naopak sa vydávajú izolovane „liturgické“ stanoviská (viď článok p. Cabana v Impulze) oprosťujúce sa od všeobecného kontextu v ktorom rítus existuje a pôsobí na človeka. Podopierané sú potom práve takými argumentmi, ktoré celkom jasne s veľkou učiteľskou múdrosťou odmietol v Mediator Dei (viď citát na margu webu) Sv. otec Pius XII.

Aby sme videli ako sa situácia má, musíme si osvetliť aj širší kontext. Na Slovensku sa tak aj po našej žiadosti slávi extraordinérne len v malej dedinke Perbete, vďaka maďarským Na druhej strane čo na Slovensku nájdeme v každom kostole ? Nedôstojnú gitarovú hudbu, často dokonca doprevádzanú bicími a ďalšími rušivými nástrojmi, spojenú so sebastrednými speváckymi výkonmi gospelových superstar, či gospelového undergroundu, ktoré buď svojsky narábajú s kánonom, alebo prinášajú vlastné piesne, často s podivnými, v lepšom prípade len infantilne znejúcimi textami bez vnútornej hĺbky, inšpirované často rôznymi protikresťanskými prúdmi, aj keď snáď aspoň so snahou o kresťanský obsah.

Preto je veľmi paradoxné, keď liberáli vyrukovali s tvrdou – „liturgickou“ ? – kritikou pápežovho motu proprio (viď napr. Gazdov článok v Hospodárskych novinách), kým o negatívnych dôsledkoch úpadku straty zmyslu pre posvätno a s tým spojeného zmyslu pre krásu sa z vážnymi dopadmi na dušu sa nehovorí.

Domnievam sa napríklad, že ústupom od motu proprio Sv. Otca a Sv. pápeža Pia X. o posvätnej hudbe sa udiala nenapraviteľná škoda. Všeobecná devalvácia a vnútorný manicheizmus súčasnej pseudokultúry dekadentnej spoločnosti zasiahla aj túto oblasť, keď sa sakrálna hudba začala zamieňať za sekulárnu hudbu prijateľnú predovšetkým pre denne nezmyselne adorovanú mládež (čo už je to pre kresťana za hodnotu, či privilégium byť mladým).

Namiesto tomu, aby bola mládež vedená k hlbšej kráse, zostúpilo sa na jej úroveň, no výsledky sa nedosiahli – ak nepokladáme za úspech práve „katolícke festivaly“.

A poďme ku spomínaným kostolom. Tie, ktoré boli postavené v poslednej dobe celkom jasne vyjadrujú tézu Russella Kirka, že moderné chrámy vypadajú tak ako vypadajú lebo nie sú napájané náboženskou imagináciou. Je to presne to o čom hovorí predseda biskupskej liturgickej v USA biskup Serratelli v článkoch o strate posvätného. Skutočne, sacrum sa vytráca. Naše kostoly bohužiaľ vyzerajú z vonku ako inšpirované socialistickým realizmom, či funkcionalizmom hypermarketov, zvnútra sú zas vyzdobené dekadentným, často manicheisticky dekonštruktivistickým „umením“ - ktoré upozorňuje, že strata zmyslu pre posvätné je doprevádzaná rozkladom reality a snahou anihiláciu skutočnosti. Obávam sa, že v dnešnej ortopraxi už na mnohých miestach a v mnohých kostoloch neplatí: "veď môj dom sa bude volať domom modlitby".

Domnievam sa, že rovnaké teoretické východiská stoja aj za útokom a ignoráciou extraordinárnej formy rítu, ktoré dostali široký priestor po vydaní motu proprio.

Desekralizácia pôvodne sakrálnych priestorov, architektonický a filozoficko-teologický úpadok sa nedá obhájiť tvrdeniami ako (rímska) bazilika tiež pôvodne nebola práve dôstojným a sakrálnym priestorom. Nebola, ale práve kresťanstvo hlboké a inšpirované, s úctou k forme (ku skutočnosti – a bolo to dobré!) ju pozdvihlo. Kresťanstvo skrotilo všetkých pohanských netvorov a dalo im formu a poriadok zameraním k Bohu živému a pravému – aby som parafrázoval jednu z Chestertonových úvah. Vracať sa podľa ľúbosti spoločnosti ad fontes – ba čo je horšie nechať sa formovať sekulárnym rozbíjaním a zohavovaním formy modernej (nielen) architektúry vystavanej na moderných anti-kresťanských filozofiách je zjavným úpadkom. Tento úpadok sa prejavuje vo všetkých oblastiach kultúry a kresťanské sa tu ocitlo v troskách, hoc zahalené frázami o modernej otvorenej občianskej slobodnej demokratickej a neviem akej (predovšetkým modloslužobníckej) spoločnosti – evidentne toporne sa neustále snažiacej uskutočniť protiskutočnostnú ideu nového človeka prevzatú z osvietensko-idealistického blúznenia 18. storočia.

Čo sa týka liturgie – pred týmto varoval blahej pamäti Sv. Otec Pius XII., ktorý videl krásu večnej liturgie misálu Pia V. bez ohľadu na to akými rôznymi okľukami, krízami a zneužitiami prešiel liturgický vývoj v dejinách. Moderné excesy všeobecne prítomné v liturgii znamenajú odvrátenie sa nielen od veľkého doma Prospera Guérangera, ale dokonca aj od personalistu Guardiniho, či požiadaviek koncilnej konštitúcie o liturgii (napr. pri úlohe gregoriánskeho chorálu celkom nespochybniteľne). Zaujímavé je, že kým tieto excesy slobodne na Slovensku existujú, mimoriadna forma rítu sa stala natoľko mimoriadnou, že sa jej možno prakticky zúčastniť len v malej maďarskej dedinke a viac mimoriadna už ani nemôže byť.

Zo slávením mimoriadnej formy rítu sa spája aj iný, neriešený problém. Ak sa bude neustále tvrdiť, že táto otázka na Slovensku v podstate neexistuje – samozrejme vo väčšine neexistuje. Pre väčšinu nie, ale sú tu aj takí veriaci, ktorí sa zaujímajú. Sú tu aj veriaci, ktorí majú záujem čerpať z bohatstva Cirkvi – použijúc slová Benedikta XVI. Nechať ich odkázaných samých na seba. Ak sa v tomto nič nezmení, možno očakávať odpad od cirkevnej hierarchie, či sedevacantizmus, ktorý na Slovensku skutočne rastie a zrejme proti tomu nikto nič nerobí, ako keby to Cirkev nezaujímalo. Resp. nikde som sa nedočítal fundovaných odpovedí na otázky z oblasti kanonického práva, ktoré sedesvacantisti vznášajú. To, že Slovensko v slúžení – na Slovensku o slúžení v podstate ani nemožno hovoriť – extraordinérneej formy rítu absolútne zaostáva aj za ešte menej katolíckymi krajinami Vyšehradskej štvorky situáciu len zhorší. Podobne sa opomína blízkosť mimoriadnej formy s liturgiou grékokatolíkov a pravoslávnych.

Nám ostáva len pokračovať v aktivitách a modlitbách obetovaných pre to, aby sa mimoriadna forma rítu slúžila v dôstojných podmienkach aj u nás. Bez kňaza a dôstojného chrámového priestoru to však nepôjde.

Sú dve možnosti: buď sa snahy Slovenského Kruhu Leva XIII. naplnia a veriaci budú môcť čerpať z bohatstva mimoriadnej formy, ktorú sa tak neváhal a nehanbil pomenovať samotný Sv. Otec Benedikt XVI., alebo vnikne škoda z jeho nevyužitia. A kde je škoda je aj zodpovednosť.