pondelok, 11. februára 2008

Z dejín hrdinného zápasu proti islamu


Päť rokov po prvom obliehaní Viedne zbrojí cisár Karol V. na vojenskú obranu pred hrozbou, ktorá jeho mocnej ríši hrozí z Orientu. Karol V. je pánom nad obrovskou ríšou, „nad ktorou slnko nezapadá.“ Je ríšskonemeckým cisárom, ktorý pochádza zo španielskej vety dynastie Habsburgov. Ako španielsky kráľ Karol I. sústreďuje svoju ofenzívu proti Osmanom na oblasť Stredozemného mora. Turci sú už v tom čase dlho pánmi nad rozsiahlymi oblasťami východného Stredomoria. Začiatkom 16. storočia sa im darí ovládnuť aj vody medzi Sicíliou a Gibraltarom. Tureckej hrozbe sú vystavené najmä najdôležitejšie obchodné centrá vtedajšieho kresťanského Západu. Začína námorná vojna proti Osmanom, v ktorej ide o všetko.

Nechválne známi tureckí piráti prepadávajú obchodné lode, uvrhujú ľudí, ktorých sa zmocnia, do otroctva a obchodujú s nimi. Najobávanejším z nich je istý Chaireddin, grécky renegát, ktorý svoj alžírsky mocenský priestor podriadil samotnému Sultánovi, za čo od neho obdržal hodnosť Pašu a vymenovanie za Admirála Osmanskej ríše. Chaireddin dobyl pre Sultána takmer celé severné pobrežie Afriky. V Alžíri nahromadil obrovské množstvá zlata, a tak Turci nazvali toto mesto svojou „Indiou, Mexikom a Peru zároveň“. No a zo Severnej Afriky je to pre Osmanov už len mačací skok do Španielska, na Baleáry, do Itálie, na Sicíliu a Sardíniu.

Jediné Francúzsko sa smie cítiť pred tureckými pirátmi a dobyvateľmi bezpečne. Pretože len ono sa vo svojej nenávisti voči všetkému Habsburskému (rozumej: nemeckému) neštítilo uzavrieť spojenectvo so samotným osmanským sultánom. Francúzsky kráľ František I., ktorý sa veľmi rád nechal titulovať „Rex Christianissimus“ alias „Sa Majesté très chrétienne“ [„Najkresťanskejší kráľ“] paktoval s Osmanmi, ohrozujúcimi všetko západné a kresťanské. Postup proti Habsburgom je ich spoločnou vecou. V tridsiatych rokoch 16. storočia sa Francúzsko stáva dokonca oficiálnym spojeneckým partnerom Osmanskej ríše. Po prvýkrát uzatvára jedna z kresťanských veľmocí alianciu s Islamom. V rámci partnerstva sú Turkom zo strany francúzskeho kráľa pridelené mestá Toulon a Marseille ako strategické základne.

V roku 1535 vysiela cisár Karol V. expedíciu do Severnej Afriky. 120 vojnových lodí je pripravených na odvážny útok, ktorý má zmeniť status quo na mori medzi Orientom a Occidentom. Hlavným veliteľom je cisársky admirál Andrea Doria z Janova. Tento cisárov počin zamestnáva desať tisíc námorníkov a veslárov a tridsaťtisíc vojakov. Výpravy sa účastní aj mladý nemecký gróf Ebernstein, veliaci ôsmim tisíckam žoldnierov z rôznych nemeckých krajín. Cieľ je jasný – dobytie pirátskej pevnosti La Goletta v Tuniskom zálive. V epicentre ozbrojeného stretu bojuje osobne aj cisár Karol. Hodnú chvíľu je na vážkach, ktorá strana okúsi sladkú chuť víťazstva, pomery síl sú veľmi vyrovnané. Napokon sa vďaka lepšej stratégii a taktike uzavretých útočných radov môžu tešiť Kresťania.

Cisár je v Tunise, kde medzitým stihlo vypuknúť aj niekoľko otrockých vzbúr, entuziasticky vítaný desať tisícami Kresťanov. „Salve! Carolus Imperator!“, znie pri víťaznom vstupe do mesta. Víťazný oblúk, ktorý bol na počesť tejto udalosti zhotovený, nesie nápis: „Víťaznému cisárovi Karlovi, otcovi vlasti, pokoritelovi Afriky, obšťastniteľovi krajiny“. Chaireddin uteká do Alžíru, do náručia Francúzov. Tu nachádza ochranu a pokoj, potrebný na plánovanie odvetných ťažení. Západ si však na krátky čas môže od Chaireddina oddýchnuť. A sultán Sülejman „Nádherný“ nedokáže vysloviť cisárovo meno bez patričného preklínania...

Aj po tom, čo cisár Karol v roku 1556 abdikuje v prospech svojho syna Filipa na španielsky kráľovský a v prospech svojho brata Ferdinanda na nemecký cisársky trón je mediterránsky priestor dejiskom krvavých stretov s Osmanskou Ríšou. Sultán Selim I. napáda v roku 1570 benátsky ostrov Cyprus. V meste Famagusta [turecký názov mesta je Gazimağusa, grécky Ammóchostos] sa Turci ukájajú v krvavom kúpeli. Generálkapitán Bragadino, veliteľ pevnosti, je zaživa zvlečený z kože, jeho vypreparované pozostatky sú putovne posúvané po celom tureckom impériu ako symbol triumfu. Toto nemôže zostať nepotrestané, proti Turkom vstupuje na scénu loďstvo Benátok. Serenissima sa totiž doteraz držala ako neutrálna mocnosť v úzadí... Nemecký cisár, španielsky kráľ a Benátky dávajú s požehnaním a účasťou Pápeža Pia V. dohromady mocnú flotilu proti Moslimom. Rozhodujúca bitka sa odohráva v roku 1571 pri západogréckom prístavnom meste Lepanto [grécky názov je Nafpaktos] v Korintskom zálive. Armádu kresťanskej aliancie vedie syn cisára Karola, Generálkapitán Don Juan d´Austria. V jej radoch bojujú benátski a pápežskí Taliani, Španieli spolu s Nemcami a príslušníkmi iných etník. Táto bitka je poslednou v ľudských dejinách, v ktorej bojujú výhradne veslice. Turci v tejto bitke ťahajú opäť za kratší koniec povrazu. Kresťania oslobodzujú dvanásťtisíc otrokov, ktorí dreli na tureckých galérach.

Túto bitku zažil osobne aj velikán španielskej literatúry - Miguel de Cervantes, tvorca diela „Don Quijote“. Jeho ľavá ruka zostáva po strete s tureckou guľkou navždy ochrnutá. O štyri roky získa de Cervantes ešte jednu nepríjemnú skúsenosť s Osmanmi. Po tom, čo ho uniesli na jednu z ich pirátskych lodí, musí čakať na svoju slobodu dlhých päť rokov, kedy ho Turci prepustia vďaka zaplatenému výkupnému.

Sto rokov po Lepante sa však Turkom podarí opäť jedno dôležité víťazstvo v Stredomorí – dobytie ostrova Kréta. Na jej úpornej obrane sa podieľajú opäť vojská rôznych kresťanských krajín, vojská cisárskej armády a nechýba ani Rád nemeckých rytierov. Veľkovezír Ahmed Körpülü však patrí medzi to lepšie v tureckej generalite. Tento janičiar netúži po masakre Kresťanov a dodržiac svoje slovo, dovoľuje porazeným vojskám odchod so cťou. Rovnako ústretovo sa zachováva pri požiadavke Nemcov, odniesť si „Milostivý obraz Madony“, ku ktorému sa modlievali, so sebou domov. Dodnes môžeme tento skvost – Madonu z Kandie [tak volali Benátčania Krétu] – obdivovať na hlavnom oltári Michaelerskirche vo Viedni. Aj veľkovezíra však ešte beh dejín zaveje ku Viedni, to keď bude v roku 1683 pri druhom obliehaní ríšskeho hlavného mesta na čele „vojsk Prorokových“. To už je však iný príbeh...