nedeľa, 2. marca 2008

Juan Donoso Cortés


I. časť

Život

Juan Francisco María da Salud Donoso Cortés, 1. markíz de Valdegamas sa narodil 6. mája 1809 vo Valle de la Serena a zomrel v Estramadure 3. maja 1853. Bol potomkom starobylej kastílskej rodiny, pýšiacej sa príbuzenstvom s Hernánom Cortézom, dobyvateľom Mexika. Absolvoval štúdia filozofie v Salamanke a práva v Seville a po ich ukončení obdržal katedru estetiky a literatúry v Caceres. V roku 1830 sa však vzdal ďalšej vedeckej kariéry a plne sa začal venovať kariére politickej.

Začínal ako zamestnanec ministerstva vnútra a od roku 1836 bol náčelníkom rezortu na ministerstve spravodlivosti. V roku 1832, po vydaní knihy Memoria sobre la situación de la Monarquia na seba upútal pozornosť kráľa Ferdinanda VII. a Akadémia v Seville ho menovala svojim čestným členom.

Jeho vtedajšie všeobecné náhľady na politiku boli liberálne, no napriek tomu už ho odlišovala od ostatných liberálov zápalistá, aj keď ešte sentimentálna a doktrinálne neukotvená, religióznosť. V tom čase oslavoval ešte Francúzsku revolúciu, aj keď spôsobom netypickým pre liberálov, ako „posledný akt veľkej drámy emancipácie sveta, ktorá sa započala ukrižovaním Krista a skončila sa popravou Ľudovíta XVI.” Vo veku 25 rokov ho postihla bolestná tragédia: umrela mu žena a jediný syn.

V dynastickom spore medzi „karlistami” a „kristínovcami” vyvolaným pragmatickou sankciou Ferdinanda VII. potvrdzujúcou (napriek zásadám dedičnosti trónu dodržiavaných v bourbonskej dynastii) možnosť dedenia trónu skrze manželku, sa Donoso Cortés zastával, ako všetci liberáli, strany neplnoletej Ferdinandovej dcéry – Izabely II. ako nástupníčky trónu a kráľovnej-matky Marie Kristíny, ako regentky. V čoraz viac profilujúcom sa liberálnom hnutí zaujímal D.C. počas tridsiatych rokov pozíciu na jeho pravom krídle, zvanom moderados (umiernení), ktoré sa potýkalo s antikatolíckymi radikálmi – exaltados. Spolu s J.F. Pachecom a J. Bravom Murillom tvoril triumvirát vo vedení moderados a zároveň redigoval časopis El Boletin de Jurísprudencia y Legíslacion. Ako vynikajúci rečník bol tiež členom madridského Atenea. Spolupracoval s tlačovinami ako El Heraldo, Revista de Madrid a Correo Nacional a v roku 1837 založil denník Avenir.

V desaťročí po roku 1830 vypublikoval okrem iných aj tieto práce: De la monarquia absoluta en Espaňa (1833), Consideraciones sobre la diplomacia y su influencia in el estado político e social de Europa, des de la revolución de Julio hasta il tredato de la Quadruple Alianza (1834); La ley electoral, considerata en su base y en su relación con de spiritu de nuestra instituciones (1835); Lecciones de derecho político (1837); Principios constitucionales aplicados al proyecto de ley fundamental presentado a las Cortes por la comisión nombrada al efecto (1837) a taktiež esej El clasicismo y el romanticismo (1838), považovanú za apológiu kresťanskej civilizácie z pohľadu literatúry a umenia.

V roku 1837 zasadol po prvý krát do španielskej parlamentnej inštitúcie – kortesov. V parlamente sa dostával do neustálych rozbrojov s exaltados pri obrane Cirkvi. Už pri svojom prvom príhovore sa utiekal pod Božiu ochranu, za čo sa mu ušla kanonáda smiechu od exaltados, ale on sa nenechal odradiť a ku koncu sila jeho výrečnosti umlčala ich smiech a vyniesla mu potlesk. Po nástupe antikatolíckej diktatúry (formálne regentstva) radikálneho generála Espartera v roku 1839, sa D.C. utiahol do emigrácie v Paríži , kde vykonával funkciu osobitného sekretára kráľovnej-matky Marie Kristíny.

Po zvrhnutí Espartera umiernenými generálmi Narvaézom a O´Donnellom v roku 1843 a následnom uznaní plnoletosti kráľovny Izabely, ktorej bol D.C. vychovávateľom, sa vrátil späť do Španielska. Počas „Umiernenej dekády” (Decada moderada) v rokoch 1844-54 sa vrátil do politického života zostávajúc znovu poslancom, pričom pomnohokrát odmietol prijať ministerské kreslo. V roku 1845 bol povolaný do Korunnej rady a o rok neskôr obdržal titul markíza de Valdegamas, čo mu dávalo právo zasadať v hornej komore kortesov. Od francúzskeho kráľa Ľudovíta-Filipa obdržal v tom čase rád Čestnej légie za diplomatické sprostredkovanie sobáša infantky Ľudovíty-Ferdinandy (sestry Izabely II.) s kráľovým synom vojvodom de Montpensier. Členom Španielskej kráľovskej akadémie sa stal D.C. v roku 1849.

V tomto desaťročí napísal niekoľko prác. Z nich najdôležitejšie boli: Estado de las relaciones diplomaticas entre Francia y España, explicado por el caracter de las alianzaz europeas; De la intervención de los representantes del pueblo en la imposición de las contribuciones; Antecendentes para la inteligencia de la cuestión de Oriente; Apuntes sobre los reinados de menor edad; Cartas de Paris à „El Heraldo” en 1842; Discurso sobre dotación del culto y clero; Discurso acerca de las relaciones de España con otras potencias; Discurso de recepción de la Academia Española en 16 de Abril 1849; Bosqueja histórico-fílosófica.

Medzi rokmi 1843 až 1848 sa udiala posledná duchovná premena v živote D.C. (nie bez vplyvu poznania katolíckych spisovateľov Montalamberta, Veuillota a Gaumea v Paríží), ktorú on sám komentoval nasledovne: „V hĺbke duše dom niekedy býval veriacim, ale moja viera bola mŕtva, pretože nevládla nad mojimi myšlienkami, neprenikala mojimi slovami a neviedla moje skutky. (...) Zachránili ma dve veci: hľadanie morálnej krásy a vrúcnosť srdca, inklinujúceho k súcitu; prvá ma naučila obdivovať katolicizmus, druhá ma časom pomohla zamilovať si ho. (...) Následne vytvoril Boh pre mňa iný nástroj konverzie, reálnejší a potešujúcejší. Mal som brata; videl som jeho život i jeho smrť; žil ako anjel a umrel tak ako by umierali anjeli, keby podliehali smrti. A odvtedy som začal milovať a ctiť, milujem a ctím Boha, ktorého miloval môj brat. (...) Taká je história môjho obrátenia. Ani talent, ani rozum nemal na ňom žiaden podiel; pri mojom slabom talente, pri mojom chorom rozume, smrť by ma dostihla, skôr ako by viera prišla. Tajomstvo môjho obrátenia (lebo každé obrátenie je tajomstvom) je tajomstvom milosti. Nemiloval som Ho a Boh chcel aby som Ho miloval; zamiloval som si ho, a že som ho miloval, navrátil som sa.” (list Alberichovi de Blanche)

Zvyšné roky života mu vyplnila diplomatická služba: od roku 1848 do 1849 bol veľvyslancom v Berline a od roku 1851 do smrti veľvyslancom v Paríži. Podržiac staré známosti nadobudnuté počas búrok tzv. „Jari národov” ako napr. S Metternichom a Guizotom, zblížil sa zároveň s redaktorom ultramontánneho časopisu L”Univers L. Veuillotom. Z toho obdobia pochádza aj známosť, rýchlo premenená v priateľstvo, s poľským aristokratom pracujúcim v pruskej diplomacii, Atanazom grófom Raczyńskim. V rokoch revolučnej vlny 1848-49 sa zavŕšila celková ideovo-politická metamorfóza D.C. ; z bývalého, hoci umierneného, liberála nezostalo nič a zrodil sa konzekventný „reakcionár”: „Medzi zásadami, ktoré boli mojimi, keď som bol ešte mladý a zásadami, ktoré vyznávam teraz, sa nachádza úplný protiklad a nekonečný rozpor” (Cartas de Paris v El Heraldo). 4. januára 1849 vyslovil v Senáte reč, čoskoro publikovanú pod názvom Reč o diktatúre (Discurso sobre la dictadura) a pokračoval 31. januára aby predstavil apokalyptický obraz sociálno-politického stavu Európy. Ohromujúci efekt a význam týchto dvoch rečí núti k porovnaniu s príhovorom Edmunda Burka z 6. mája 1790 proti zásadám Francúzskej revolúcie, uvádzajúcim do dejín po prvý krát kontrarevolučné myslenie. Jeden z ich prvých čitateľov - Metternich si zapísal do denníka: „Jediné čo človeku zostáva po prečítaní Cortésa je odložiť pero, keďže sám nie je v stave vzoprieť sa k vyšším výkonom.”

Popri množstve diel venovaných analýze dobovej situácie zrevolucionarizovanej Európy ako napr. Pio IX, Otros discursos políticos; Cartas políticas acerca de la situación de Prussia en 1849; Cartas políticas acerca de la situación de Francia en 1851 y 1852; ohlásil D.C. v roku 1851 opus magnum: Esej o katolicizme, liberalizme a socializme, premyslená na základe ich fundamentálnych princípov (Ensayo sobre el catolicismo, el liberalismo y el socialismo, considerados en sus principios fundamentales). Popri všeobecnom hneve, ktorý toto dielo vyvolalo doma i v zahraničí, sa bolestnou ranou pre autora stal útok z najmenej pravdepodobnej strany.

V recenzii, v časopise L´Ami de la Religion, z pera P. Gaduela, ktorý zle porozumel podstate diela, sa písalo, že je hotovým súborom všetkých herézii osúdených Cirkvou, obzvlášť manicheizmu. D.C. bol spochybnením svojej pravovernosti zasiahnutý do živého; sám sa obrátil na Sv. Ofícium s prosbou o vydanie posudku, dopredu sa podriaďujúc jeho rozhodnutiu. Svätá Stolica vydala verdikt o naprostej ortodoxnosti jeho diela a čo viac sám bl. pápež Pius IX. vyjadril autorovi svoju pochvalu. Zakrátko sa ukázalo, že argumentácia predostrená D.C. zohrala nemalú úlohu v príprave Syllabu, t.j. zoznamu najvážnejších bludov novoveku odsúdených Cirkvou.

D.C. však nebolo súdené dočkať sa tohoto cirkevného imprimatur, pretože ho predbehla ťažká pľúcna choroba. Tvárou v tvár blížiacej sa smrti zložil sľub, že ak by vyzdravel, tak vstúpi do jezuitského rádu. Po pohrebe bolo jeho telo uložené v kráľovskej kaplnke zasvätenej patrńovi Madridu – sv. Izidorovi Oráčovi, kde sa nachádza aj pomník D.C., postavený z celonárodnej zbierky.

Text bol prebratý z http://metapedia.konserwatyzm.pl/wiki/Strona_g%C5%82%C3%B3wna, preklad B.M.