utorok, 8. apríla 2008

Sv. Thomas More ako utopista?

„Keď Sir Thomas Morus vydal roku 1516 svoju Utópiu, položil základy útvaru, ktorý bol potom živý niekoľko storočí,“ píše vo svojom článku v .týždni č. 14 Daniel Hevier. Podsúvať ale Sv. Thomasovi Morovi utopické myslenie je úplne pomýlené a dôkazom neznalosti problému.
More totiž rozprávanie o utopijskej spoločnosti vkladá do úst inej osobe, nie sebe. Nemyslím, že by ho k tomu viedla skromnosť, naopak, aj touto formou sa sám dištancuje od predstáv, ktoré sa snaží ironizovať.

Utópia začína stretnutím troch postáv, medzi ktorými sa rozprúdi rozhovor tvoriaci vlastný obsah diela. Thomas More a Peter Giles počúvajú rozprávanie fiktívnej postavy, „scestovaného“ Rafaela Hythlodaia o vzdialených krajoch. Utópiu tvoria časti: úvod, prvá kniha: Řeč znamenitého Rafaela Hythlodaia o nejlepším stavu státu, druhá kniha: O ostrově Utopii obecně a záver.

Hneď v úvode naznačuje More, v akom duchu bude pokračovať jeho dielo a ako ho treba chápať. Priznáva, že jeho úlohou bolo len podať istý pohľad na svet bez toho, aby sa s ním stotožnil: „abych prostě vypsal, co jsem slyšel.“ (s. 23) Rafaelovo rozprávanie je preto podané bez reflexie a zásahov Mora: „tak v případě pochybnosti spíše budu opakovat lež, než abych sám lhal, protože raději volím být věrný než moudrý. (s. 24-25) Z toho je zrejmé, že sa Rafaelove myšlienky nestanú názormi Morovými a že je More dokonca presvedčený o ich nerealizovateľnosti, o tom, že sú vymyslené, že skúsenosť, ktorú Rafael prezentuje ako svoju vlastnú, je len príťažlivou lžou: „pel a půvab novosti toho, co on [Rafael] vymyslil.“ (s.25)

To, že rozprávanie o Utópii je potrebné brať s rezervou, je zrejmé aj z toho, že jej chýba konkrétna geografická lokalizácia: „Nepřipadlo totiž na mysl ani nám, abychom se tázali, ani jemu, aby pověděl, v které končině onoho Nového světa Utopie leží.“ (s. 25) Bolo by predsa úplne logické pri akomkoľvek rozprávaní o nových krajinách na začiatku objasniť, kde sa daná zem nachádza. Bez toho stráca každá správa na váhe a hodnovernosti.

Zároveň je evidentná zrejmá irónia, ktorá mu umožňuje sa dištancovať a zaujať stanovisko k tomu, čo počul a o čom píše bez toho, aby zmenil Rafaelovu výpoveď. Ironický je Rafaelov prívlastok, ktorým ho More charakterizuje, Hythlodaios, teda „Tlachal“, či „Barón Prášil“ (starogr. hythlos - žvást a daios – skúsený, znalý). „Taková volba jména – a nepochybujeme, že vědomá – zcela znevažuje vše, co bude tato postava říkat, včetně názorů na utopijský způsob života.“ (Havlíček, s. 34.) To, že More rozlišuje medzi utopijským zriadením a nasledovania hodným príkladom, je viditeľné aj na tom, že zdôrazňuje, že teraz nie je priestor pre poučovanie z cudzích príkladov: „tak vypočítaval [Rafael] nemálo toho, co může sloužit za vhodný příklad k nápravě omylů našich měst, národů, kmenů a království. Ale, jak jsem řekl, to vše připomenu jindy. Nyní toužím podat zprávu jen o tom, co vykládal Rafael o mravech a zřízeních Utopijských.“ (s. 31) Utopia preto nemá byť vzorovým príkladom pre reálnu politiku.

Prečo ale pri očividnej nereálnosti Hythlodaiových predstáv pristupuje More na jeho hru a pripúšťa zaoberanie sa prezentovanými opatreniami a myšlienkou spoločného majetku? „Neboť sám nejmoudřejší Šalamoun dí: Odpověz bláznu podle bláznovství jeho!“ (s. 45) Je zrejmé, že autor Utópie sa s postavou Rafaela nestotožňuje, naopak, ten je príkladom človeka pyšného, čo sa chce vo svojej dokonalosti rovnať Bohu.

Za všetky absurdné opatrenia spomeňme spoločné vlastníctvo majetku, „zglajchšaltovanie“ z hľadiska ľudskej prirodzenosti či absenciu hierarchizácie. Všetky mestá majú rovnaký vzhľad, jazyk, mravy, zákony i zriadenie. Rodiny sú pod dohľadom špehovacieho úradu. Počet ich členov je na vidieku presne stanovený, ako aj to, koľkí každoročne smerujú do miest, z čoho možno usudzovať, že aby sedeli počty, je pravdepodobné, dochádza pravdepodobne aj k regulácii počtu narodených, nehovoriac o tom, čo sa asi deje s tými, čo sú telesne či fyzicky (a nie na základe vlastného rozhodnutia odmietania spoločenského zriadenia) neschopní „zapadnúť“ do systému.

Jednotvárnosť stojí v protiklade k tradíciám, ktoré sa zakladajú na odlišnosti, jedinečnosti a špecifickosti. Človeku v Utópii sú akékoľvek tradície cudzie, je vykorenený (dochádza pravidelne k výmene domov skrze losovanie), obyvatelia Utópie sú „všude [teda nikde] doma.“ (s. 73) Rodina je doslova zničená, pretože v prípade nutnosti je človek „prepísaný“ z mnohopočetnej do malej rodiny.

Myslím, že nie je nutné zmieňovať sa o všetkých nariadeniach a pomeroch panujúcich v Utópii, o ktorých hovorí Rafael. Príkladov obmedzenia individuálnej slobody je v texte habadej, zámerom autora však nie je ostať len pri tomto popise, sloboda ako taká totiž nespočíva v miere neviazanosti na akékoľvek obmedzenia.

V priebehu celej Hythlodaiovej reči More mlčí, nakoniec si však neodpustí vlastný komentár, ktorý je reflexiou toho, čo práve počul: „Tanulo mi sice na mysli nemálo věcí z mravů a zákonů toho národa, které mi připadaly jako zřízení zhola nesmyslná...“ (s. 118) Je preto bez pochyby, že sa More s utopickou predstavou nestotožňuje, naopak, stojí v kontrastnej pozícii k Hythlodaiovi a uvedomuje si jej nerealizovateľnosť a nebezpečnosť. Sloboda človeka ja na Utópii neznámou záležitosťou, nie však z toho dôvodu, že by mal jednotlivec stanovenú dĺžku spánku, že je povinný k účasti na poľnohospodárstve (bez ohľadu na jeho talent) alebo že je sledovaný špehovacím úradom. Podstatou je to, že mu chýba sloboda zakotvená v Bohu. V Utópii je najvyššia moc uzurpovaná človekom, v mene šťastia človeka je človekom samotným popretý Kristus ako Najvyšší Vládca, táto cesta je však istou cestou do pekla.

Svätý Thomas More vo svojom spise geniálne popísal nebezpečnosť ľudskej pýchy z celospoločenského hľadiska a vystríhal pred hrôzami, ku ktorým došlo v priebehu francúzskej revolúcie, ale i v storočí dvadsiatom. Podsúvanie utopických predstáv do svojho myslenia si naozaj nezaslúži.

Svätý Thomas More, oroduj za nás...

Použitá literatúra:
More, T.: Utopie, Praha: 1978.
Havlíček, A.: Je Morův spis „Utopie“ utopický?, Reflexe č. 30, Praha: 2006. s. 29-45.