štvrtok, 10. apríla 2008

Tragédia lode „Wilhelm Gustloff“


O udalosti, o ktorej pojednáva tento článok, vie u nás veľmi málo ľudí, dá sa povedať, že temer nikto. Pri predstave námorného nešťastia katastrofického rozsahu napadne každému Titanic, podchytený v mysli Hollywoodom živenými vnemami morskej apokalypsy.


Začiatkom roka 1945 utekali tisíce a tisíce nemeckých civilistov (lebo o tých bude primárne reč, nie o ustupujúcom Wehrmachte) do prístavov Baltského mora pred Červenou armádou. „Rusi idú!“ - masové znásilnenia, lúpeže, barbarstvo mučenia a vraždenia, plienenie a pustošenie – toto všetko hnalo zúbožených a krutou zimou týraných ľudí do prístavov, akým bol aj Gotenhafen (do roku 1939 Gdingen, po poľskom zabratí východného Nemecka r. 1945 Gdynia). Gotenhafen bol pre mnohých poslednou nádejou. Bol to prístav veľkých lodí, ktoré boli stelesnením nádeje úniku pred obávanými zúrivými hordami Rusov. Ale značné percento ľudí neprežilo už ani cestu do prístavu. Krutá zima, hlad, vyčerpanie, horúčky, bombardovania nízko letiacich stíhačiek a nájazdy tankov na volmi a koňmi ťahané povozy roľníkov preriedili počty tých, ktorí dúfali v záchranu útekom do západnejších oblastí Ríše.


Vysnívanú nádej stelesňovala obrovská loď „Wilhelm Gustloff“, ktorá slúžila ako výletná loď odborovej organizácie „Kraft durch Freude“ (v preklade: „Sila skrze radosť“). V prístave vládol nepredstaviteľný chaos, ľudia zbierali svoje posledné sily, aby sa dostali na jednu z lodí, ktoré vyplávali do Hamburgu alebo Lübecku, či Kielu. Ťažko si vôbec predstaviť utrpenie zúfalých matiek, ktoré sa snažili zachrániť seba a svoje malé deti a zúfalstvo tých, ktorým sa nepodarilo zohnať žiaden lístok na jednu z lodí. V prístavoch však fungovala aspoň (v rámci možnosti, daných vojnou) aká–taká lekárska a ošetrovateľská služba, ktorá bola mnohým ľuďom schopná pomôcť svojou starostlivosťou aspoň z toho najhoršieho.


Celá tá dráma sa slovami opisuje veľmi ťažko: Večer 29. januára 1945 bolo kapitánovi lode oznámené, že povolenie na vyplávanie „Gustloffa“ sa prekladá na ráno zajtrajšieho dňa. Loď mal sprevádzať parník „Hansa“. Velenie lode „Wilhelm Gustloff“ pozostávalo z týchto ľudí: Kapitána Friedricha Petersena, mladých kapitánov Köhlera a Wellera, 1. dôstojníka Lousia Reeseho a korvetného kapitána Wilhelma Zahna, ktorý bol zároveň vojenským šéfom tohto mužstva. Zatiaľ čo v skorých ranných hodinách 30. januára prebiehala na „Hanse“ posledná situačná porada spomínaných námorných dôstojníkov, na palubu „Gustloffa“ sa chceli dostať posledné stovky zúfalých utečencov.


Ako pochodeň sa šírila v to ráno 30. januára zvesť o tom, že „Wilhelm Gustloff“ má vyplávať už o pol jednej popoludní. Keď sa o 12:30 zdvihli nástupné schodíky a začal sa osekávať ľad pri prístavnom móle, odohrávali sa na brehu nepredstaviteľné scény, plné dramatiky. Zo všetkých zvyšných síl sa chceli na palubu lode dostať tí, pre ktorých sa na lodi nezvýšilo miesto. Zúfalé matky podávali úplne cudzím ľuďom svoje v tenkej látke ovinuté bábätká, aby sa aspoň tie mohli dostať do teplého bezpečia lode. Všetci sa desili ruskej armády, ktorá im bola v pätách a nevedeli, či sa dožijú najbližších dní. Boli to momenty neopísateľného desu.


Po pár desiatkach metrov došlo k prvému väčšiemu zdržaniu. „Gustloffa“ obkolesili viaceré, utečencami preplnené menšie lode. Matky dvíhali svoje deti a s plačom prosili, aby ich posádka pustila na palubu „Gustloffa“. Zodpovední dôstojníci sa nato nevedeli pozerať a hoci bola kapacita lode dávno prekročená, ustúpili. Dali rozkaz na prijatie ďalších stoviek ľudí. Dvere sa otvorili, padajúce schodíky umožnili nápor ďalších pasažierov. Do vyhriatych útrob lode sa drali húfy trasúcich sa, premočených a premrznutých úbožiakov.


Potom prišla zlá správa: Sprievodný parník „Hansa“ mal poruchu stroja a ukázalo sa, že nebude schopný vyplávať. Ako sprievodné plavidlá tak boli po ďalšom dlhšom zdržaní nasadené dva torpédové člny „Löwe“ a „TF 1“. Vedenie „Wilhelma Gustloffa“ stálo pred ťažkou dilemou: Vyčká sa, pokiaľ bude parník „Hansa“ schopný po oprave vyplávať, alebo sa podnikne plavba okamžite, aj keď v sprievode iba dvoch malých torpédových člnov? Dôstojníci zvážili všetky „pre“ a „proti“. Kapitán Zahn napokon oznámil rozhodnutie: Vyplávame ihneď a bez „Hansy“. Ďalšia debata sa rozprúdila ohľadom smeru plavebnej cesty. Tu sa črtali iba dve možnosti – alebo pozdĺž pobrežia Baltského mora, kde by loď nemohli ohroziť nepriateľské ponorky, avšak mohla by naraziť na míny, druhou alternatívou bola tzv. „núdzová cesta 58“. Toto bola možnosť, ktorej výhodou bola rýchlejšia plavba a navyše bez strachu z mín, no nikto neručil za to, že sa loď nestane obeťou ponorkového útoku Sovietov. Tu rozhodol kapitán Petersen: Pôjde sa „núdzovou cestou 58“!


Nad ľadovým Baltikom sa rozhostilo ticho a skorá januárová tma. Loď, ktorá bola na mori od 15. marca 1938 sa plavila veľmi pomaly, bez použitia svetiel. S pribúdajúcim časom bolo more čoraz viac rozbúrené, o krížnik narážali silné vlny, na palube sa kvôli ľadovému víchru nedalo vydržať a ešte k tomu veľmi husto snežilo. Zrazu zachytila posádka „Gustloffa“ signálnu správu od „TF 1“: „Máme zárez v bočnom zvare. Zistené vniknutie veľkého množstva vody. Žiadame o prepustenie zo sprievodu.“ Nebolo inej možnosti, „TF 1“ sa musel vrátiť späť do Gotenhafenu. „Wilhelmovi Gustloffovi“ tak zostal jediný sprievodca, malý torpédový čln „Löwe“. Okolo šiestej večer dostali kapitáni Zahn a Petersen rádiovú správu: „Južno-južným smerom sa v otvorenej formácii oproti „Wilhelmovi Gustloffovi“ plaví odmínovávací lodný útvar, zložený z viacerých plavidiel.“ Aby sa vyhli kolízii, navrhol kapitán Zahn zapnutie pozičných svetiel, pokiaľ lodný konvoj neprejde okolo. Kapitán Petersen s návrhom súhlasil. Žiadna zostava lodí však neprichádzala, čas plynul a „Gustloff“ stál vyše hodinu na mieste. Okolo pol ôsmej prikázal kapitán Petersen, aby sa pozičné svetlá opäť zhasli.


Sovietskym ponorkám boli záchranné akcie nemeckého námorníctva veľmi dobre známe. Už niekoľko dní čakala ponorka „S 13“ pod velením kapitána Alexandra Marinesca na „núdzovej ceste 58“ na svoju korisť. Marinesco mal medzi spolubojovníkmi povesť ožrana a chvastúňa. Medzi kádrami Červenej armády bežný profil. Nutne potreboval nejaký „úspešný zásah“, aby si šplhol u svojich nadriadených. Dlho očakávanej koristi sa mu dostalo, keď okolo siedmej večer jeden z jeho mužov objavil rozsvietené pozičné svetla obrovskej nemeckej lode. Bol to muž bez škrupúľ, presne v duchu žlče majstra propagandy – židovského súdruha Ilju Ehrenburga mu bolo úplne jedno, či pošle ku dnu vojnovú loď, alebo krížnik naložený tisícami nevinných civilistov. Pod rúškom noci sa priblížil k „Wilhelmovi Gustloffovi“ a čakal na príhodný okamih, kedy môže vypáliť svoje torpéda.


Je šesť minút po pol ôsmej večer. „Gustloff“ sa plaví predpokladaným kurzom a nachádza sa 12 námorných míľ severne od prístavu Stolpmünde (po r. 1945 Ustka). Všade samé ticho. V tom istom čase sa v sovietskej ponorke „S 13“ chystali na svoj veľký zásah – keďže však bol „Wilhelm Gustloff“ zo strany otvoreného mora krytý torpédovým člnom „Löwe“, rozhodol sa Marinesco pre odpálenie striel zo strany pobrežia. Vyše hodinu hlásil Marinescovi jeho navigačný dôstojník Redkoborodov pravidelne presnú polohu, vzdialenosť a plavebnú rýchlosť nemeckej veľlode. Keď bola korisť vzdialená už len 500 metrov, vydal Marinesco rozkaz k paľbe.


Desať minút po deviatej v noci opustili ponorku tri torpédové strely. Pár sekúnd nato mohutne explodovali po presnom zásahu do svojho cieľa. Na „Gustloffovi“ začalo peklo. Zatriasol sa po mohutnom údere, ktorý sa pasažierom zdal ako úder obrím kladivom. Stroje prestali pracovať, loď zastala. Ľudia boli po náraze striel v útrobách lode porozhadzovaní, každý ležal zrazu inde, než bol pred sekundami. Z boku lode civela niekoľkometrová diera, cez ktorú sa do nej valili tony ľadovej vody.


Heinz Richter vysielal nepretržite a bez kódovania z malého sprievodného člna „Löwe“ správu o tragédii: „SOS – Gustloff sa potápa po zásahu troch torpédových striel.“ Plačúce deti na lodi zúfalo hľadali svojich rodičov. Ranení vojaci boli svedkami scén, ako matky, v snahe zachrániť svoje deti, unáša nemilosrdný prúd vody. Živočíšny boj o holé prežitie pokračoval aj po okamžitom začatí záchranných prác posádkou malého sprievodného člnu „Löwe“. Každý zdravý muž bol v akcii, každá zdravá žena z radov ošetrovateliek im pomáhala. Z minúty na minúty však bolo jasné, že šancí na prežitie niet. Záchranné člny na boku lode boli primrznuté, rovnako ako laná, ktoré sa pretrhovali. Člny, do ktorých sa podarilo naložiť pár ľudí, sa prevrhávali do januárovo ľadových vĺn rozbúreného mora. Všade vreskot a plač. Z paluby sa ozývali neustále výstrely. To dôstojníci, ktorí mali na palube svoje rodiny, strieľali svoje manželky a deti, aby ich ušetrili hroznej smrti v studenom pysku Baltiku.


Zatiaľ čo sa na „Wilhelmovi Gustloffovi“ odohrávali hrozné výjavy, k miestu skazy sa približoval ťažký krížnik „Admiral Hipper“, naložený ďalšími utečencami, ktorý vyplával tiež z Gotenhafenu. Pred týmto krížnikom sa plavil ako bezpečnostný sprievod torpédový čln „T 36“, ktorému velil Kapitán poručík Robert Hering. Okolo pol desiatej zbadala posádka „T 36“ a „Admirala Hippera“ červené svetelné signály, ktoré boli vystreľované z člnu „Löwe“ a „Gustloffa“. Hoci bol samotný torpédový čln naložený 250 utečencami, neváhal kapitán Hering ani chvíľu, zrýchlil plavbu a nariadil svojmu mužstvu pomoc pri záchranných prácach na „Gustloffovi“.


Čím viac sa „Wilhelm Gustloff“ nahýnal na bok, tým strašnejšie scény sa na ňom a pri ňom odohrávali. Stovky ľudí padali s krikom z klzkej zľadovatelej paluby do studeného mora, iní sa so zvyškom svojich síl snažili dostať do nejakého z mála záchranných člnov, stovky ďalších ležali alebo sedeli bez pohnutia vo svojich záchranných plaveckých vestách. O 22:18, vyše hodinu po sovietskom útoku sa „Wilhelm Gustloff“ potopil. Pre preživších to bol neskutočný pohľad.


Záchranné práce pokračovali energickým tempom ďalej. Baltské more bolo však v tú noc už dávno masovým hrobom. O pol jednej v noci musel torpédový čln „T 36“ svoje záchranné práce pozastaviť, sám sa stal obeťou ďalšieho sovietskeho ponorkového útoku. V tomto priestore poľovali očividne aj iné sovietske ponorky, nie len tá Marinescova. S určitosťou však sovietski velitelia dávno videli a vedeli, čo sa pri nich na mori deje. Videli a vedeli, že všetky lode zachraňujú v prvom rade holé životy matiek a detí. Nemecký život však pre sovietskych námorníkov očividne nemal (a vo väčšine historických a historizujúcich komentárov zväčša židovských a slovanských autorov, v menšej miere u Anglosasov pri téme vyhnania východných Nemcov ani dodnes nemá, ale najviac to bolí pri prácach „oficiálnej nemeckej historiografie“, poplatnej „duchu doby“) valnú hodnotu. Nadránom dosiahli miesto tragédie ďalšie lode, posádky ktorých zašli pri ratovaní toho, čo sa ratovať ešte dalo, až na samé dno svojich síl.


Až po niekoľkých dňoch bolo možné vyčísliť rozsah úmrtí pasažierov „Wilhelma Gustloffa“. Zo zhruba 10 500 utečencov a ranených vojakov na palube (5000 ľudí z toho tvorili malé deti a kojenci) prežilo noc z 30. januára na 31. januára 1252 ľudí. Na podchladenie neskôr zahynulo ďalších trinásť osôb. Potopenie tejto lode si vyžiadalo šesťkrát viac obetí než slávny Titanic, o ktorom sa točia filmy, píšu knihy a skladajú „sladké“ melódie. 16. apríla potopila Sovietska ponorka „L 3“ krížnik „Goya“, plne naložený utečencami z nemeckého východu. Vlny Baltského mora spláchli ďalších sedem tisíc osôb. Toto sú však len najvypuklejšie prípady, potopených lodí bolo oveľa viac. Svetovými ľavicovými elitami adorovaný súdruh Michail Gorbačov vymenoval kapitána Marinesca v roku 1990 posmrtne za „Hrdinu Sovietskeho Zväzu“ a bol mu odhalený pamätník v Kaliningrade (do roku 1945 Königsberg vo Východnom Prusku).


Podľa zahraničnej tlače upravil
L.H.