utorok, 27. mája 2008

Blíži sa kríza ?

V súvislosti s ekonomickou krízou sa začínajú – nakoniec ako je tomu zvykom – vynárať prvé katastrofické scenáre (lepšie povedané nad rámec bežného pseudochiliazmu moderného sveta) s flagrantými výkyvmi ekonomiky a ich dopadmi na spoločnosť. Spoločnosť, ktorá odvrhla Boha a na jeho miesto postavila človeka napokon vyžaduje imanentizáciu eschatonu. Je to však skutočne tá hlavná kríza, ktorá nás trápi? Teda ak nás vôbec má trápiť.

Vyvstáva pred nami snáď predovšetkým najmä jedna zrejmá všeobecná téza: vážne spoločenské zvraty, ktoré sa odohrajú v budúcnosti sú predvídateľné len s určitou mierou pravdepodobnosti a z jedného dňa na druhý môžu prestať predovšetkým rôzne zdanlivo neotrasiteľné istoty jestvovať.

Z tohto pohľadu je možné vnímať aj súčasné dominantné postavenie liberalizmu (v širšom kontexte zahŕňajúcom jeho rôzne vývinové stupne), ktorý pôsobí rozkladne na spoločnosť podmínovávaním morálnych princípov a rozkladaním základov spoločnosti, jej ordo a prirodzených inštitútov a inštitúcií, na ktorých stojí. Liberálna paradigma v postupnom ovládaní spoločnosti (alebo dnes už v kruhovej „evolúcii“ vládnucich liberálinych ideí) je permanentnou a samovražednou krízou smerujúcou k najrôznejším katastrofám vrcholiacim v nespočetnom počte duší padajúcich na základe svojho vlastného rozhodnutia a presvedčenia do útrob satanových. Ako suché lístie zo stromov. V lepších časoch pomenoval skutočnú krízu veľký pápež 20. storočia Sv. Pius X. ako pôsobenie Antikrista. Kríza je teda tu (v istom zmysle odkedy existuje dedičný hriech), spoločnosť pomaly skomiera v orgiastických bakchanáliách otročenia najnižším ľudským pudom a vášňam.

Súčasná demokracia za halasného povyku promiskuitných žrecov postupne hromadí základy svojho tragicky bolestivého pádu. Možno mu bude predchádzať krvavý kúpeľ pripravený (o.i. aj) pre mučeníkov, ktorí vytrvajú a dostanú palmu víťazstva, akiste však mnohí budú (sú) verejne obetovaní v nekrvavom ale o to brutálnejšom mediálnom lynči, zatiaľ čo pospolitý plebs bude olizovať paty smotánke zloženej z ľudsky úbohých celebrít.

Plebs už teraz s fanatickou radosťou prijíma denné mediálne fekálie, výdatné manichejské hnojivo smrtiacej zábavy a dráždenia pohlavných orgánov, ktoré najlepšie umožňuje pretvoriť spoločnosť v slobodomurársky ideál nekonečnej a zhubnej vzbury proti Bohu (a proti samotnému človeku s padlou prirodzenosťou a ľudskou dôstojnosťou) skrížený s ideálom nekonečnej utopickej slobody, pri snahe o napĺňanie ktorej požiera každý sám seba i prirodzené štruktúry pospolitosti.

Denno-denné prasačiny majúce bohatú publicitu nielen v tzv. bulvárnych reláciách s hviezdičkou i bez hviezdičky ale aj v seriózne sa tváriacich (i „spravodajských“) médiách a spolu s infiltráciou do vzdelávania a kapitalistického (trhového) princípu v pohľade na človeka neberú ohľady na denne ponižovanú ľudskú dôstojnosť, čím zdôrazňujú gnostickú podstatu súčasného pseudo-náboženstva sexuálnej deviácie. Sekulárne kňažné – ako Oľga Pietruchová (ktorá sa považuje za výsledok, či skôr vývojový stupeň evolúcie neživej hmoty v uvedomenie si samej seba) tancujú pre toto božstvo tance postupného návratu k animálnym formám riadiacim sa pudmi a primitívnymi pôžitkami. To všetko pod heslom pokroku, aj keď teraz už nie (aspoň nie zjavne) pod nacistickýmu, či komunistickými zástavkami.

Európa žije ilúziami o euro-sne, ktorý je nám predkladaný v obale primitívnej utopickej reklamy o lepších svetlých zajtrajškoch v raji pod euro-socialistickou klikou, ktorej sa nedá (politicky) vzdorovať – kde aj na demokraciu, ktorá sa inak donekonečna modloslužobnícky adoruje sa treba občas „vykašľať“ ak to potrebujú politické elity na ľahšie presadzovanie ľavicovo-liberálnych ideí. Euro-únijná utópia sa však môže zrútiť veľmi rýchlo na základe nášľapných mín liberálnej ideológie, ktorá ju dlhodobo kvári. Na vraždení nenarodených neviniatok, zvýhodňovaní zhubnej sodomie, manichejskom materializme, sexuálnej neviazanosti a deviácie (ktorá sa stala normou), všeobecnej nevychovanosti a velebení stupídnej mediálnej chamradr sa žiadna spoločnosť nemôže dlhodobo udržať. Toto samovražedné konanie modernej spoločnosti je jedna veľká kríza, ktorá vo svojom vyústení mnohých kruto pomelie, než sa rozsype na kusy nahradená niečím zdravším – i keď možno brutálnejším. (môže to byť napríklad v súčasnosti veľmi vitálny islam, ktorý je vo víťaznom ťažení, ktoré mu z rúk ľavicovo-liberálnych idiotov padlo do lona a bez vlastných zásluh povstal predtým zdrvený a zatlačený).

Kríza nás však nesmie zastrašiť o nič viac ako zastrašila Sv. Augustína, ktorý videl padajúci a dnešným časom nie nepodobný demoralizovaný Rím (hoc až dnešná doba ukazuje, že aj dekadentný Rím by sa veru mal čo učiť) . Sv. Augustína však úpadok dakedy skvelej kultúry nemohol zlomiť. Vedel, že Pánom času je Kristus, ktorý nakoniec príde ako víťazný Kráľ. A preto platí: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“, ako hovorí Sv. Pavol. O to viac, že prenasledovanie prebieha čoraz intenzívnejšie aj dnes – skryté za heslami slobody a tolerancie.

V takom prostredí nadobúdajú slová o dennom zapieraní samého seba a braní svojho kríža na plecia – ako nasledovania nášho Pána Ježiša Krista stále jasnejšie a reálnejšie kontúry. Napriek tomu, že sa pred touto cestou dáva prednosť neplodnému dialógu. Pred nami dnes stojí voľba podmienená obrovským tlakom sekulárneho „západného sveta“ v ktorej môžeme obstáť, len ak sme všetko vložili do rúk nášmu Spasiteľovi, vládcovi dejín a budeme schopní obstáť na prísnom súde, kde nebude šikovných obhajcov schopných meniť pravdu v lož a dobro v zlo.

Vzory, ktoré máme pred sebou z posledných storočí nám ukazujú tú ťažkú cestu tých, ktorí okrem náboženskej vernosti (čo by v spojení v živote s Kristom celkom stačilo), kráčajú tiež cestou verejného prezentovania širších spoločenských a politických súvislostí. Tí, ktorí bojujú o premenu verejného priestoru za politiku, ktorá je v súlade s pnutiami ľudskej duše. Porazení a predsa nezmieriteľní. Kontra-revolucionári odmietajúci krivoprísažníctvo na satanskú pa-bibliu moderných slobodomurárskych vládcov. Krvavá niť vinie sa až do 18. storočia kde naše hrdinské vzory vykrvácali na barikádach a ich odkaz už možno nebude naplnení.

No jedného dňa príde súdny deň, kedy sa bežný svet pominie a časné kráľovstvo plné chýb a zlyhaní bude nahradené kráľovstvom nebeským večného Jeruzalema a zástoj verných bude spievať aleluja. Vtedy každá ľudská kríza zanikne a odhalí sa v plnej nahote ako niečo malé a komické, čo bolo a je bez významu. Tí čo sa borili proti presile služobníkov temna – a napriek obrovskej presile vytrvali v boji a vo viere – vtedy zložia svoj zbroj a budú hľadieť Bohu do tváre.


Kolaborantom so súčasným marazmom však ostane len škrípanie zubami.