piatok, 22. februára 2008

Odchod Vladimíra Palka z KDH – vážna rana konzervativizmu ?


Niet lepšieho poodhalenia manicheizmu s akým sa u nás používa slovo konzervatívec ako v prednáške Braňa Michalku Revolúcia, kontrarevolúcia a konzervatívna revolúcia. Toto slovo dnes v poli společenského diskurzu - naskrz liberálneho - ukazuje domnienku, že to slová tvoria skutočnosť a nie ju reflektujú. Slovenské liberálne médiá sa zhodujú, že pre slovenských voličov je dostatočne konzervatívne KDH aj po odchode tvrdej konzervatívnej línie ku ktorej má patriť nielen Vladimír Palko, ale priraďovaný je k nej dokonca i Daniel Lipšic.

Nič sa nezmenilo na tom, že Vladimír Palko bol tým najlepším, čo slovenská politika ponúkla. Je len triviálne konštatovať, že napriek diametrálnym rozdielom v názoroch si Palka pre to vážim. KDH aké je rozhodne nemohlo mať lepšieho predsedu. Rozhodne nie z „ideológov pragmatizmu“ predovšetkým Martina Fronca, Jána Figeľa, Júliusa Brocku či focolarínky Sabolovej. Rozhodne nie Pavla Hrušovského. Títo snáď svojou politikou ani nestoja za zmienku.

Keby som veril – ako som ešte nedávno aspoň dúfal – v možnosti nápravy aspoň malej časti politických problémov v slovenskej demokracii – nemyslím riešenie HDP, ale to čo považovali za podstatné v politike Sv. Tomáš Akvinský, či Sv. Augustin – bol by som určite bojoval na Palkovej strane. Takúto vieru a úfanie však pokladám za márnu. Možnú čisto z hľadiska potenciality, naivnú a opovážlivú z hľadiska reality.

Riešiť čisto otázku toho ako na tom bol Vladimír Palko v rámci kádrov KDH, vychádzalo by to preňho skutočne pozitívne. Premeriavanie jeho postojov s ideovými rámcami konzervativizmu by však dopadlo presne opačne. Samozrejme o tých, ktorí v KDH ostali na vedúcich pozíciách ani nehovoriac. Palkov rozpor s konzervativizmom sa dá odvodiť z jednoduchej tézy – idei, ktorými sa prezentuje sú zväčša pôvodu liberálneho a v minulosti boli konzervatívcami (tým nemyslím relativistickú anglosaskú konzervatívno-revolucionársku tradíciu, ktorú dnes implementujú rôzne rádoby konzervatívne strany do Európy) tvrdo odmietané.

Na druhej strane obcovanie s „dobrým“ - pravicovým liberalizmom (čo je oxymoron, alebo ako by ironicky povedal posmievačik Martin Hanus, ktorý sa nikdy nebil v hruď, že konzervatívcom je – liberalizmus, fuj, fuj) Vladimír Palko nijak nepopiera. Musel by totiž poprieť aj nos medzi očami. Samozrejme toto je pre konzervatívca – teda toho, ktorý nerobí (alebo sa o to v rámci možností uprostred všeobecnej nadvlády liberálnej paradigmy snaží) kompromisy s liberalizmom a revolúciou – neprijateľné. Akýkoľvek konzervativizmus sa totiž skončí ak prijme do usporiadania spoločnosti relativistický aspekt revolúcie, ktorá podomieľa hodnoty.

Skúsim použiť príklad – napokon aj Vladimír Palko ich používa rád. Počas francúzskej revolúcie by Vladimír Palko so svojimi názormi patril niekde k revolucionárskemu stredu – nehlasoval by síce hádam za popravu Jeho Výsosti kráľa Ľudovíta XVI., ale minimálne ponižujúcu červenú čiapku by „občanovi Kapetovi“ s pocitom konzervatívneho trvania na hodnotách s radosťou a zadosťučinením natiahol až na uši. Jeho priatelia z OKS a Konzervatívneho Inštitútu by s „občanom Kapetom“ naložili ešte horšie a niektorí z .týždňa by ho nepochybne odpravili gilotínou jedna radosť. To, že niekto nie je Maratom, Dantonom, či Robespierrom, poťažmo Napolenom totiž ešte stále neznamená, že je konzervatívcom. Parafrázujúc opäť skvelého Braňa Michalku: mudrlanti, ktorí tárajú o Bourbonovcou, ktorí sa ničomu nepriučili a nič nepochopili, takto zdôvodňujúci svoju kooperáciu s protikresťanskými myšlienkami modernity nestoja na konzervatívnej strane. Oné " konzervatívne hodnoty" , ktorými sa dnes skupina okolo Vladimíra Palka oháňa by totiž ešte donedávna ani neboli považované za hodnoty.

Áno, pre zmätené vojsko je ťažké zaujať po drvivej porážke pôvodnú formu. K obnoveniu dnes mŕtveho konzervatívneho postoja, však treba minimálne návrat späť ad fontes k dielam tých autorov prelomu 17. a18. storočia, ktorí sa neúspešne snažili zastaviť valiaci sa valec revolúcie vybudovaný na opozičných stanoviskách voči pôvodnej Christianitas. To samozrejme vyžaduje ďaleko viac sebazaprenia a odvrátenia sa od všeobecne prijímaných pseudoprávd liberálnych politológov a žurnalistického póvlu. Súlad s hodnotami potrebnými pre uzdravenie dnešnej dekadentnej spoločnosti vyžaduje útrpnú cestu osamelého pútnika „ktorý nemá kam hlavu skloniť“, vyhnanca na planinách waste landu a neochvejného služobníka trojjediného Boha a jeho Cirkvi, ktorý pre liberálnu spoločnosť odpudivý, šialený, vhodný len pre pľuvance, kopance a dehonestáciu. Nie je ním však v žiadnom prípade žiaden slovenský demokratický politik, akokoľvek sa úprimne snaží presadzovať, či ochraňovať posledné stopové prvky hodnôt v spoločnosti, predtým ako ich ľud otročiaci vášňam a vedený každodennými fekáliami perfídnych médií pozrie a pervertuje vo veľkej modloslužbe vlastnej neuspokojiteľnej protiskutočnostnej nenažranosti.

Konzervativizmus je zatiaľ mŕtvy a len Boh vie, či ešte povstane – ergo či sa opäť vráti spoločnosť, ktorá v arci neustálom dejinnom pnutí nastolí aký taký spoločenský poriadok v súlade s potrebami ľudskej duše. Z tohto hľadiska však tragédia politického angažovania sa Vladimíra Palka, žiadny význam nemá. Zatiaľ KDH Pavla Hrušovského vyjadrilo podporu potratárskej liberálke Ivete Radičov, čím ukázalo ako ďaleko je to vo svojom morálnom rozklade dotiahlo. Posledná možnosť opustiť túto stranu osobných záujmov aspoň s trochou cti.



sobota, 16. februára 2008

Fotky z kostola v Perbete

Alebo, kde na Slovensku môžete vidieť omšu podľa Rímskeho misálu, ktorý vydal svätý Pius V. a
blahoslavený Ján XXIII. obnovil jeho vydanie.







Kult holocaustu


Rozhovor s popredným talianskym publicistom, literátom, diplomatom a historikom Sergiom Romanom

Pán Romano, čo znamená Holokaust pre Európu a pre našu kultúru?

Máte na mysli jeho historický význam, alebo metaforický?

Tieto sa nezhodujú?

Nie, pretože Holokaust je sám osebe „normálnou“ historickou udalosťou. Teraz je tu však tendencia, interpretovať ho metahistoricky. Pretože pre mnohých sa Holokaustom a v ňom manifestuje samo absolútne zlo, predstavuje akéhosi „protiboha“, ktorého je nutné skrze osobitý kult – spomienkové podujatia, pamätníky, prosby o odpustenie – preklínať.

Vo Vašej knihe „List židovskému priateľovi“, ktorá nedávno vyšla v Nemecku a v Taliansku bola objektom mnohých ostrých polemík hovoríte otvorene o „holokaustovom náboženstve“.

Myslím, že som v celej knihe použil toto slovné spojenie iba raz, dva razy. Uprednostňujem pojem „Kult Holokaustu“.

Európske spoločnosti považujú samé seba za „osvietené“ a sekulárne. Tvrdíte týmto, žeby skutočne slúžili nejakému kultu?

Spomína sa, pripomína sa vždy niečo „náboženské“. Niečo, čo súvisí s religióznom. Každá spoločnosť má sklon k tomu, že mýticky inštitucionalizuje dejinné momenty. Napriek tomu je ale vznik Kultu Holokaustu pozoruhodný. Totiž, tesne po skončení druhej svetovej vojny bol tento strašný masový zločin pre súčasníkov sprvoti iba tragický obrazový výsek jedného ďaleko väčšieho apokalyptického obrazu, obrazu totálne zničenej Európy. V tom čase sa dokonca ani preživší Židia nemali veľmi k tomu, aby o tejto téme ďalej hovorili. A Židia v Spojených Štátoch alebo Židia v Sovietskom Zväze mali akýsi ostych, či obavu o to väčšiu, že chceli byť občanmi U.S.A., respektíve ZSSR a nechceli sa cez identifikáciu s týmito špeciálnymi udalosťami, dejinami separovať od ostatných svojich spoluobčanov. To, čo ma teraz zaujímalo a zaujíma je: Kedy a prečo sa toto zmenilo?

Vo svojej knihe robíte za to zodpovednými tri udalosti.

Po prvé to bol proces s Eichmannom v roku 1961, ktorý zrazu urobil túto tému nielenže nesmierne populárnou, ale zároveň prebudil v izraelskej spoločnosti potrebu akejsi vyrovnávajúcej spravodlivosti a trestu. Táto potreba tu dovtedy takto otvorene nebola prítomná. Druhou udalosťou bola šesťdňová vojna z roku 1967, lebo táto ukázala celému svetu, predovšetkým ale samotným Izraelčanom ich maličkú krajinu ako militaristicky natoľko prevažujúcu, že dovtedy iba v skrytosti prítomný politický prúd nadobudol nebývalý vzostup: Izrael sa odrazu videl v polohe toho, ktorý si jednoducho môže vziať čokoľvek, čo mu, podľa jeho vlastného poňatia skutočnosti, patrí. Vízia „Veľkého Izraela“, ktorá bola dovtedy iba snom, vyzerala odrazu schopná stať sa skutočnosťou. A zatiaľ čo boli prví prisťahovalci sekulárni sionisti, teraz prichádzali do krajiny nábožensky založení Židia, ktorí snívali sen o biblickom Izraeli.

Antitéza: Ak by sa Hitlerovi bolo pred jeho vlastnou smrťou podarilo zavraždiť posledných Židov a keby tak nebol vznikol žiaden štát Izrael, napriek tomu by Kult Holokaustu bol býval vznikol – pretože on nemá s Izraelom nič spoločné !

Nenechali ste ma ešte dohovoriť: Tretia rozhodujúca udalosť nemá skutočne nič spoločné s Izraelom – ide o študentskú revoltu z rokov 1967/1968. A tá začala dokonca u Vás, v Nemecku. Ako je známe, bolo to povstanie voči autoritám, voči rodičom, voči otcom. A ktorý prostriedok bol v tých časoch najvhodnejším na to, aby sa podmínovala morálna pozícia otcov? Bol to prostriedok výčitky morálneho zlyhania generácie otcov v čase druhej svetovej vojny. A tak objavila nová generácia mladých Európanov holokaust a jeho potenciál nanovo. Všetky tri udalosti sa zbehli dokopy a vyvolali onen „návrat spomínania“, ktorý pretransformoval ten historický Holokaust v Holokaustové náboženstvo. A nemôžete pritom vybrať, odstrániť rolu Izraela, ako to myslíte s Vašou predchádzajúcou námietkou. Veď izraelské vlády využívali Holokaust jednak ako prostriedok legitimizácie, ako aj presadzovania svojej politiky.

Napríklad?

Napríklad k ospravedlneniu svojej politiky na obsadených územiach. Palestínčania na to reagujú samozrejme nacionalisticky a vo svojom, tak povediac bezvedomí, preberajú prvky z rezervoára európskeho antisemitizmu, v mylnej domnienke, že ich môžu efektívne využiť proti svojmu židovskému súperovi. Pritom nie je väčšina Arabov sama o sebe antisemitská, k tomuto prostriedku sa utiekajú iba vo svojej bezmocnosti. U Izraelčanov to ale naopak posilňuje presvedčenie, že holokaust nie je žiadna historická udalosť, ale trvalá možnosť, akási tmavá protimoc, proti ktorej sa musí vždy, všade a na všetkých úrovniach bojovať. Výsledkom je, že to vyzerá, akoby sa tu objavila akási „židovská inkvizícia“, ktorá hľadá, vyšetruje a kvantifikuje antisemitizmus aj v kresťanských spoločnostiach Európy, akýsi stály tribunál antisemitizmu, pred ktorý môže byť celosvetovo každý kedykoľvek predvolaný.

Rovnako ako Arabi, stoja i Európania v podozrení akéhosi historicky vrodeného antisemitizmu svojej kultúry?

Pomyslite si len napríklad na knihy Daniela Goldhagena „Hitlers willige Vollstrecker“ [doslovný preklad je „Hitlerovi ochotní vykonávatelia“] a „Katolícka Cirkev a Holokaust“. Tá prvá podsúva Nemcom a tá druhá Katolíkom presne toto. Čo je ale úplne nechané mimo pozornosť, je napríklad fakt, že kresťanské vnímanie Židov sa menilo v závislosti od historických okolností a že židovstvo získalo v priebehu času rozličné konnotácie. Týmto je nemožné hovoriť o vždy rovnakom kresťanskom predsudku. Niet väčšieho dejín neznalého argumentu, ako toho, ktorý poníma Kresťanstvo a Judaizmus ako dve nemenné veličiny a ktorý vníma nenávisť voči Židom ako „rakovinový nádor“ na tele Kresťanstva, ktorý neustále rastie a ktorý ako svoju poslednú metastázu vytvára plynové komory. Významná je mimochodom aj tá okolnosť, že medzičasom už žijeme v epoche globalizácie. To totiž znamená, že Kult Holokaustu má možnosť stať sa globálnou veličinou.

Táto dominancia však podľa Vašej mienky nesie už sama v sebe svoju antitézu: Namiesto vyhýbaniu sa antisemitizmu, ako varujete, ho tento Kult Holokaustu práveže podporuje.

V dejinách je častým moment, kedy nejaká výhoda, ktorá bola využívaná až do krajnosti, prerazila v svoj protiklad. Konkrétne je preto viacero dôvodov, napríklad, lebo vyvyšovanie Holokaustu vedie k relativizácii ostatných tragédií. Pretože sa prirodzene ich obete cítia, nech už sú to napríklad vyhnaní Nemci, ako pritlačení na mantinel. Alebo si len pomyslite na psychologické dôsledky bitiev o odškodnenie, ktoré zvádzali niektorí zástupcovia židovských organizácií a ich advokáti. Isto, niektoré banky a poisťovne sa voči masovú vraždu preživším zachovali všelijako inak, len nie férovo a pravda je aj to, že sa do rastu mnohých firiem „vliali“ aj výkony nacistami nútene nasadených pracovníkov. Ale je to už šesťdesiat rokov za nami a hospodársky vývoj týchto firiem prešiel medzičasom všetkými možnými fázami. V skutočnosti platia toto odškodné dnes ľudia, ktorí nenesú ani najmenšiu zodpovednosť za to, čo sa stalo vtedy. Čo majú dnešní akcionári ešte spoločné s vtedajšími majiteľmi týchto firiem?

Istým spôsobom, tak znie Vaša námietka, padajú za obeť akémusi druhu „rasizmu“.

Áno, lebo je im zjavne podsúvané niečo ako „pokrvná línia“. Pretože bez tejto utkvelej predstavy by nebolo dostatočne osvetlené, prečo majú konať pokánie za niečo, s čím nemajú osobne nič spoločného. A tento rasizmus sa vyskytuje aj na vyššom stupni, menovite tam, kde sa Holokaust rozumie ako spoločná vina celých národov a náboženstiev, kde sa táto vina kolektívne nakladá na plecia celého ľudu. Skôr alebo neskôr vyvolá ale každé zovšeobecnenie nemenej radikálnu a vylučujúcu protireakciu.

Už zosnulý politik FDP – Jürgen Möllemann bol presne týmto atestovaný ako dokladom svojho antisemitizmu: jeho kritika, že politika židovských inštitúcií vytvára posilu pre nevraživosť voči Židom, nie je ničím iným ako klišé z repertoáru klasického antisemitizmu.

Prirodzene existujú skutoční antisemiti, ktorí používajú tento vzorec, aby vyjadrili svoj antisemitizmus. To ale neznamená, že je tento súvis púhym výmyslom. Ak antisemiti zneužívajú túto argumentáciu, je to škodlivé, ale nerobí to vecný súvis automaticky nepravdivým.

Nemecko-židovský publicista Micha Brumlik Vás už vidí „v plavebnici revizionizmu v duchu Ernsta Nolteho“.

Nenechám sa takýmito slovami zastrašiť. Revizionizmus nie je pre mňa sám osebe zlou vecou.

Vaša kniha vyšla v Taliansku už v roku 1997. Desať rokov sa ju neodvážilo preložiť žiadne nemecké vydavateľstvo.

Moja kniha vyvolala vtedy veľmi kontroverznú debatu, nielen v Taliansku ale aj v Izraeli. Nato som sa rozhodol, že sa vzdám niečoho, čoho sa inak nevzdáva žiaden autor, a síce, že urobím moju knihu celosvetovo známou a že sa budem snažiť aby vyšla v mnohých prekladoch. Nechcel som sám od seba oslňovať Francúzov, Angličanov alebo Nemcov svojimi tézami. Chcel som vyčkať, či a kedy sa v týchto krajinách objaví sám od seba záujem o moju knihu. Po skoro desiatich rokoch tak prišiel za mnou z Nemecka berlínsky vydavateľ Andreas Krause Landt.

V Nemecku skĺznu takéto debaty okamžite do publicistických gerilových vojen. Bola v Taliansku diskusia naproti tomu konštruktívna?

Pri takýchto témach sa musí politika vynechať, inak ste okamžite zruinovaný. To ešte nie je v Nemecku očividne také jednoduché. Ale aj naša debata niesla po istý čas rysy takého malého „Historikerstreit-u“.

Napriek tomu, že Vaša kniha vyšla v nemčine, nerozvinula sa v našich končinách o nej zatiaľ žiadna debata. Zdá sa však, že to nie je znakom akejsi uvoľnenosti, pretože sa k nej neobjavili okrem tej vo Frankfurter Allgemeine Zeitung ani žiadne recenzie. Skôr to tu vyzerá na smrteľné mlčanie.

Môže tomu tak byť, ja to neviem posúdiť. Túto otázku by som mal položiť skôr ja Vám. Ale ako počúvam od pána Krause Landta, kniha sa predáva. Takže svoje publikum nachádza.

Aké následky holokaustového náboženstva vidíte v súvislosti s budúcnosťou Nemecka?

Ak sa človek obzrie dozadu, nedá sa prehliadnuť, akú profesionalitu mali na počiatku diplomatické vzťahy medzi Spolkovou republikou a Izraelom: úplne vecné, bez hanblivosti na nemeckej a bez agresivity na izraelskej strane. Dnes sú naproti tomu vzťahy emocionalizované, a to na vysokom stupni. Nemeckí politici sa síce s veľkou vážnosťou venujú pamiatke Holokaustu, sú ňou však zároveň premožení. Obávam sa psychologických dôsledkov u ľudí, ktorí sú priam nútení príliš často prosiť o odpustenie. Otázka znie, či náhodou niekedy, po nejakom storočí núteného pamätania a spomínania, nemôže udrieť ono pomyselné tykadlo do protismeru a nebude môcť potom nasledovať storočie radikálneho zabúdania.

Sergio Romano patrí medzi najvyprofilovanejších predstaviteľov talianskej pravicovej inteligencie v súčasnosti. Narodil sa vo Vicenze [región Benátsko]v roku 1929. Šéfoval kultúrnemu oddeleniu na Ministerstve zahraničných vecí Talianska, bol vyslancom svojej krajiny pri NATO a v rokoch 1988 až 1989 veľvyslancom Talianska v Moskve. Ponuky z politickej sféry, ako aj tú poslednú od Silvia Berlusconiho z roku 2001, vytrvalo odmieta. Učil na rôznych talianskych univerzitách, prednášal aj na Berkeley a Harvarde. Napísal niekoľko desiatok kníh a ako renomovaný stály komentátor spoločenského a politického diania prispieva do viacerých talianskych denníkov a týždenníkov.

preložil Ladislav Hajdu z Junge Freiheit (4.1.2008)

Slávenie „tridentskej“ omše (mimoriadnej formy rítu) a Slovensko


Po vydaní pápežovho motu proprio Summorum Pontificum sme očakávali – hoci s oprávnenými pochybnosťami – zlepšenie možností a priestoru pre slávenie „tradičnej liturgie“. Nejde o žiadne dramatické, nenáležité, či prehnané požiadavky. Nevyvolávali sme žiadnu revolúciu.

Jediné o čo sme sa snažili a stále sa snažíme je slúženie mimoriadnej formy jedného zákonu modlitby aspoň na jednom stabilnom vhodnom mieste (vzhľadom na okruh veriacich, ktorí by mali záujem v Bratislave), aby k nemu mali veriaci – oddaní celým srdcom Cirkvi – pripútaní k tejto forme prístup.

V tejto veci sme aj adresovali žiadosť (zaslaná 16.11.2007) otcovi arcibiskupovi Jánovi Sokolovi, podpísanú cca 30 ľuďmi – aby sme zdokumentovali, že za žiadosťou je skupina veriacich ako ju spomína pápežský dokument. Do dnešného dňa sme ale nedostali odpoveď!

Teda ak nerátame neoficiálnu, ktorú mám z druhej ruky, v zmysle: – my vám brániť nebudeme (čo by samozrejme znamenalo jasné postavenie sa proti pápežovi), nájdite si svojho kňaza a nech slúži.

Mimochodom, pokúsili sme sa! – poprosili sme istého pátra, ktorý nasľuboval hory doly, potom však postupne svoje vlastné vyjadrenia spochybnil. Žiadne korektné vysvetlenie nám však nedal.

Práve preto, že sme laici a sami si liturgiu slúžiť nemôžeme sme sa obrátili na hierarchiu Cirkvi zodpovednú za liturgiu v diecéze, aby bolo slávenie liturgie – a pre nás je to vec absolútne prioritná – pokiaľ možno najdôstojnejšie a pri reflektovaní možností Cirkvi aj dostatočne materiálne pripravené.

Nepokladáme totiž za najlepšie, aby si laici mierne anarchistickým spôsobom určovali vhodný kostol, či kňaza, ktorého oslovia, keď sa dá všetko riešiť elegantne a tak, aby bola aspoň na jednom mieste na západnom Slovensku – ergo v Bratislave veriacim zabezpečená možnosť pristúpiť k mimoriadnej forme rítu. Budeme sa teda musieť obracať individuálne na farnosti, pretože naše snahy rozhodne nevzdávame, aj keby sme sa museli obrátiť o pomoc na Ecclesia Dei.

Oháňanie sa nezáujmom veriacich mi príde ako nenáležité v prípade, keď sa nám podarilo zdokumentovať určitú podporu, ktorá tu zázračne predsa len je aj napriek tomu, že ide o tému, ktorá je tu cez 40 rokov tabuizovaná, potieraná a veriacim sa nedostávajú žiadne relevantné informácie. Samozrejme ak nepočítame tendenčné správy slovenských liberálnych médií, ktoré vždy rady pošpinia pápeža Benedikta XVI. Okrem toho zásadnejšie (tým nemyslím proti-pápežské útoky) informácie zazneli len v liberálnych médiách zameraných skôr proti tridentskej liturgii (.týždeň, Impulz, Postoy).

Treba spomenúť najmä Imricha Gazdu, ktorý v rámci objektivity dal možnosť vyjadriť sa aj Kruhu Leva XIII., sám však vo verejnej diskusii nanáša a preferuje postoje, ktoré možno miestami subsumovať pod vyjadrenia arcibiskupa Ranjitha – ako rebelské. Napriek tomu treba predsa Imrichovi Gazdovi poďakovať, lebo inak by táto téma bola už úplne mŕtva a slúžila by len na liberálne útoky na pápeža aké predvádzajú slovenské televízie a denníky. Nedá sa aj napriek niektorým mojim príkrym slovám na jeho adresu poprieť, že mu rozhodne patrí popredné miesto v informovaní o pápežovom motu proprio, hoci ako odporcovi.

Málo (t.j. prakticky vôbec) sa na druhej strane spomínajú vyjadrenia pre mimoriadnu formu rítu a dôstojnejšie slávenie liturgie ako sú napr. vyjadrenia J. E. kardinála Castrillona Hoyosa, arcibiskupa Alberta Malcolma Ranjitha, tajomníka Kongregácie pre Božský kult a disciplínu sviatostí, predsedu americkej biskupskej liturgickej konferencie, biskupa Arthura Serratelliho, predsedu konferencie talianskych biskupov Angela Bagnasca, či biskupa Athanasia Schneidera a ďalších.

Podobne ako sa nespomína nesúhlas s odstránením starobylého rítu rôznymi významnými intelektuálmi – ako boli Evelyn Waugh, J. R. R. Tolkien, alebo Jacques Maritain a ďalších v dnešnej dobe. Naopak sa vydávajú izolovane „liturgické“ stanoviská (viď článok p. Cabana v Impulze) oprosťujúce sa od všeobecného kontextu v ktorom rítus existuje a pôsobí na človeka. Podopierané sú potom práve takými argumentmi, ktoré celkom jasne s veľkou učiteľskou múdrosťou odmietol v Mediator Dei (viď citát na margu webu) Sv. otec Pius XII.

Aby sme videli ako sa situácia má, musíme si osvetliť aj širší kontext. Na Slovensku sa tak aj po našej žiadosti slávi extraordinérne len v malej dedinke Perbete, vďaka maďarským Na druhej strane čo na Slovensku nájdeme v každom kostole ? Nedôstojnú gitarovú hudbu, často dokonca doprevádzanú bicími a ďalšími rušivými nástrojmi, spojenú so sebastrednými speváckymi výkonmi gospelových superstar, či gospelového undergroundu, ktoré buď svojsky narábajú s kánonom, alebo prinášajú vlastné piesne, často s podivnými, v lepšom prípade len infantilne znejúcimi textami bez vnútornej hĺbky, inšpirované často rôznymi protikresťanskými prúdmi, aj keď snáď aspoň so snahou o kresťanský obsah.

Preto je veľmi paradoxné, keď liberáli vyrukovali s tvrdou – „liturgickou“ ? – kritikou pápežovho motu proprio (viď napr. Gazdov článok v Hospodárskych novinách), kým o negatívnych dôsledkoch úpadku straty zmyslu pre posvätno a s tým spojeného zmyslu pre krásu sa z vážnymi dopadmi na dušu sa nehovorí.

Domnievam sa napríklad, že ústupom od motu proprio Sv. Otca a Sv. pápeža Pia X. o posvätnej hudbe sa udiala nenapraviteľná škoda. Všeobecná devalvácia a vnútorný manicheizmus súčasnej pseudokultúry dekadentnej spoločnosti zasiahla aj túto oblasť, keď sa sakrálna hudba začala zamieňať za sekulárnu hudbu prijateľnú predovšetkým pre denne nezmyselne adorovanú mládež (čo už je to pre kresťana za hodnotu, či privilégium byť mladým).

Namiesto tomu, aby bola mládež vedená k hlbšej kráse, zostúpilo sa na jej úroveň, no výsledky sa nedosiahli – ak nepokladáme za úspech práve „katolícke festivaly“.

A poďme ku spomínaným kostolom. Tie, ktoré boli postavené v poslednej dobe celkom jasne vyjadrujú tézu Russella Kirka, že moderné chrámy vypadajú tak ako vypadajú lebo nie sú napájané náboženskou imagináciou. Je to presne to o čom hovorí predseda biskupskej liturgickej v USA biskup Serratelli v článkoch o strate posvätného. Skutočne, sacrum sa vytráca. Naše kostoly bohužiaľ vyzerajú z vonku ako inšpirované socialistickým realizmom, či funkcionalizmom hypermarketov, zvnútra sú zas vyzdobené dekadentným, často manicheisticky dekonštruktivistickým „umením“ - ktoré upozorňuje, že strata zmyslu pre posvätné je doprevádzaná rozkladom reality a snahou anihiláciu skutočnosti. Obávam sa, že v dnešnej ortopraxi už na mnohých miestach a v mnohých kostoloch neplatí: "veď môj dom sa bude volať domom modlitby".

Domnievam sa, že rovnaké teoretické východiská stoja aj za útokom a ignoráciou extraordinárnej formy rítu, ktoré dostali široký priestor po vydaní motu proprio.

Desekralizácia pôvodne sakrálnych priestorov, architektonický a filozoficko-teologický úpadok sa nedá obhájiť tvrdeniami ako (rímska) bazilika tiež pôvodne nebola práve dôstojným a sakrálnym priestorom. Nebola, ale práve kresťanstvo hlboké a inšpirované, s úctou k forme (ku skutočnosti – a bolo to dobré!) ju pozdvihlo. Kresťanstvo skrotilo všetkých pohanských netvorov a dalo im formu a poriadok zameraním k Bohu živému a pravému – aby som parafrázoval jednu z Chestertonových úvah. Vracať sa podľa ľúbosti spoločnosti ad fontes – ba čo je horšie nechať sa formovať sekulárnym rozbíjaním a zohavovaním formy modernej (nielen) architektúry vystavanej na moderných anti-kresťanských filozofiách je zjavným úpadkom. Tento úpadok sa prejavuje vo všetkých oblastiach kultúry a kresťanské sa tu ocitlo v troskách, hoc zahalené frázami o modernej otvorenej občianskej slobodnej demokratickej a neviem akej (predovšetkým modloslužobníckej) spoločnosti – evidentne toporne sa neustále snažiacej uskutočniť protiskutočnostnú ideu nového človeka prevzatú z osvietensko-idealistického blúznenia 18. storočia.

Čo sa týka liturgie – pred týmto varoval blahej pamäti Sv. Otec Pius XII., ktorý videl krásu večnej liturgie misálu Pia V. bez ohľadu na to akými rôznymi okľukami, krízami a zneužitiami prešiel liturgický vývoj v dejinách. Moderné excesy všeobecne prítomné v liturgii znamenajú odvrátenie sa nielen od veľkého doma Prospera Guérangera, ale dokonca aj od personalistu Guardiniho, či požiadaviek koncilnej konštitúcie o liturgii (napr. pri úlohe gregoriánskeho chorálu celkom nespochybniteľne). Zaujímavé je, že kým tieto excesy slobodne na Slovensku existujú, mimoriadna forma rítu sa stala natoľko mimoriadnou, že sa jej možno prakticky zúčastniť len v malej maďarskej dedinke a viac mimoriadna už ani nemôže byť.

Zo slávením mimoriadnej formy rítu sa spája aj iný, neriešený problém. Ak sa bude neustále tvrdiť, že táto otázka na Slovensku v podstate neexistuje – samozrejme vo väčšine neexistuje. Pre väčšinu nie, ale sú tu aj takí veriaci, ktorí sa zaujímajú. Sú tu aj veriaci, ktorí majú záujem čerpať z bohatstva Cirkvi – použijúc slová Benedikta XVI. Nechať ich odkázaných samých na seba. Ak sa v tomto nič nezmení, možno očakávať odpad od cirkevnej hierarchie, či sedevacantizmus, ktorý na Slovensku skutočne rastie a zrejme proti tomu nikto nič nerobí, ako keby to Cirkev nezaujímalo. Resp. nikde som sa nedočítal fundovaných odpovedí na otázky z oblasti kanonického práva, ktoré sedesvacantisti vznášajú. To, že Slovensko v slúžení – na Slovensku o slúžení v podstate ani nemožno hovoriť – extraordinérneej formy rítu absolútne zaostáva aj za ešte menej katolíckymi krajinami Vyšehradskej štvorky situáciu len zhorší. Podobne sa opomína blízkosť mimoriadnej formy s liturgiou grékokatolíkov a pravoslávnych.

Nám ostáva len pokračovať v aktivitách a modlitbách obetovaných pre to, aby sa mimoriadna forma rítu slúžila v dôstojných podmienkach aj u nás. Bez kňaza a dôstojného chrámového priestoru to však nepôjde.

Sú dve možnosti: buď sa snahy Slovenského Kruhu Leva XIII. naplnia a veriaci budú môcť čerpať z bohatstva mimoriadnej formy, ktorú sa tak neváhal a nehanbil pomenovať samotný Sv. Otec Benedikt XVI., alebo vnikne škoda z jeho nevyužitia. A kde je škoda je aj zodpovednosť.

utorok, 12. februára 2008

Ratzinger ako nadávka


"Že vernosť sľubom, daným pri kňazskej vysviacke vedie u kňazov ku konfliktom v pastoračnej činnosti vo farnostiach, je smutné zistenie, ktoré okúšame denno-denne“, tak sa pre jednu nemeckú katolícku webstránku tento mesiac rozhovoril štyridsaťpäťročný kňaz Hendrick Jolie. Podľa vlastných slov bol zhrozený, keď zistil, že liturgické a pastoračné nariadenia Cirkvi a kanonického práva boli vo farnostiach, kde ako kaplán pôsobil, s najvyššou samozrejmosťou prehliadané a ignorované. Tento muž je od roku 1992 kňazom a desať rokov spravuje ako farár diecézy Mainz štyri obce v prednom Odenwalde blízo krajského mesta Darmstadt, ktoré leží v Hessensku. Na základe svojich neblahých pastoračných skúseností založil s herzogenrathským (diecéza Aachen) kňazom Guidom Rodheudtom v roku 2001 webovú stránku „Netzwerk katholischer Priester - Sieť katolíckych kňazov“.

Ako hovorí, východiskom preňho bola „iritujúca skúsenosť, že vernosť mojim kňazským sľubom viedla už počas mojich prvých kňazských pastoračných liet ku extrémnym konfliktom“. Už po pár rokoch bol tento, vtedy ešte mladý kaplán všade titulovaný ako „Hardliner“, hoci nevedel, čo robí zle. {Druhá vec je, že vieme, kto také prívlastky vymýšľa a vytrubuje a že v kontexte toho ide v konečnom dôsledku o kompliment a nie nadávku, pozn., autora.}. Vo svojej „bezhraničnej naivite“ veril, že novokňaz je prijímaný svojimi farníkmi s otvorenou náručou. To však nebýval jeho prípad.

Na základe prežitého mu bolo jasné, že je nutné, aby sa medzi pravovernými kňazmi vytvorila akási solidarita. „Je to vo svojej podstate absurdná myšlienka, veď proti čomu máme solidarizovať, keď sme predsa katolíkmi a teda v Cirkvi doma?“, pýta sa Jolie. Na nie celkom bezpečnú a príjemnú otázku o tom, kto je za biedu nemeckej (možno povedať, západnej, všeobecne) Cirkvi zodpovedný, odpovedá iba nepriamo. Počas jeho študijných liet boli slová ako „Ratzinger“ a „predkoncilný“ univerzálnymi nadávkami, ktorými seminaristov ich predstavení teologicky a sociálne odrovnávali. „Keďže pochádzam z nekatolíckeho prostredia, veľmi som sa tomu na začiatku čudoval“, spomína páter Jolie. Cez to všetko si myslí a predpokladá, že väčšine súčasných biskupov nie je dobre pri zistení, že sa im skutočný život v rádových farnostiach vymkol spod kontroly. „Bude treba niekoľko generácií, kým bude v Nemecku možný opäť bežný katolícky život. To, čo spustlo za uplynulé desaťročia, nie je možné znovu vybudovať za jednu noc“. {Tu je treba dodať, že autor týchto riadkov nevidí žiadnu nádej na zlepšenie, nakoľko liberalizmom paralyzovaná generácia môže tej ďalšej odovzdať už len ono „zhnité ovocie“ a teda aj ďalšie generácie nadviažu už len ten sajrajt, ktorý existuje a možnosť očistenia prichádza do úvahy už len mocným zásahom samotného Boha.}

Na záver poukazuje páter Jolie na krok predchádzajúceho pápeža Jána Pavla II., ktorý po tom, čo v záležitostiach, opisovaných v článku, neúspešne apeloval na biskupov, vydal v roku 2004 inštrukciu „Redemptionis Sacramentum“, v ktorej sa obracia priamo na veriacich a dajúc im právo, ich vyzýva, aby sa v takýchto prípadoch obracali priamo na patričné miesta v Ríme. „Tento krok Svätého Otca snáď nepotrebuje žiaden ďalší komentár“, uzatvára otec Jolie.

Stretnutie Juventutem-Bern



Nasledujúci článok je výber z e-mailu Petra Sklenára, priaznivca obety sv. omše možno sláviť podľa typického vydania Rímskeho misálu, ktorý schválil roku 1962 blahoslavený Ján XXIII.

Hoci sa nestotožňujeme s prílišným zdôrazňovaní mládeže v Cirkvi, považujeme informácie v e-maily za zaujímavé pre čitateľov našej stránky.


Uplynulý víkend som sa zúčastnil stretnutia medzinárodného tradicionálneho hnutia mládeže Juventutem v Berne. Zišli sme sa tam účastníci z Anglicka, Írska, Francúzska, Švajčiarska, Talianska, Španielska, Litvy, Holandska, Maďarska i Hongkongu

...

Rozoberali sa pripravované stanovy hnutia Juventutem i rôzne ciele do
budúcnosti. V rôznych krajinách fungujú malé skupinky Juventutem.

Podmienky nie sú zložité:
1. denne sa modliť za posväcovanie mládeže, najlepšie žalm 42 Iudica me
2. aspoň raz týždenne navštíviť kostol/kaplnku na poklonu
3. aspoň raz ročne sa zúčastniť sv.omše podľa misálu z roku 1962

...

Som veľmi rád, že som tam bol a vôbec neľutujem dlhšiu cestu. Určite sa
vyplatilo ísť a rád pôjdem aj na púť z Paríža do Chartres na Turíce,ak sa to
podarí.


Fotky zo stretnutia
http://www.juventutem.org/pages/francais/photos/2008-02-09-internat.-...
zo svätej omse
http://www.juventutem.org/pages/francais/photos/2008-02-09-messe-bern...


Preklad listu, ktorý poslal účastníkom kardinál Castrillon Hoyos, Pápežská komisia „Ecclesia Dei"

Drahí mladí členovia medzinárodnej federácie Juventutem,

Ste mladí katolíci, verní hierarchii Cirkvi a priťahovaní „mimoriadnou
formou" Rímskej liturgie, najmä misálom blahoslaveného Jána XXIII.
Povzbudzujem vás vo vašom úsilí o posväcovanie pomocou rímskych tradícii
Cirkvi.

Prítomnosť vašich malých skupiniek v Ázii, Európe, Amerike a Oceánii
dosvedčuje univerzálnu príťažlivosť najstarších foriem rímskej liturgie,
ktorej transcendencia pomáha spájať najrozličnejšie kultúry. Z tejto
liturgie, príjimate zvláštnu pomoc, aby ste mohli lepšie spoznávať a milovať
Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho Cirkev ako to napísal 7.júla 2007 Svätý
Otec: „Ihneď po Druhom vatikánskom koncile sme sa nazdávali, že používanie
misála z roku 1962 si bude žiadať len staršia generácia, ktorá s ním
vyrastala, no medzičasom sa jasne ukázalo, že aj mladí ľudia objavujú túto
formu liturgie, priťahuje ich a nachádzajú v nej pre seba osobitne vhodnú
formu, ako sa stretať s tajomstvom Najsvätejšej Eucharistie" (sprievodný
list biskupom k Motu Proprio *Summorum Pontificum*).

Ako znak vašej zbožnosti k sviatosti Eucharistie, si vaša Federácia
Juventutem vzala za svoje logo monštranciu. Viem tiež, že sa zúčastníte aj
na Medzinárodnom eucharistickom kongrese v Québecu v júni 2008.

Želám si preto opäť vás povzbudiť k napredovaniu v kresťanskej zbožnosti
a priateľstve pomocou rímskych tradícii Cirkvi.. Nech aj naďalej získavate
tsále väčšie posväcovanie, ktoré vás urobí horlivými svedkami Kristovej
lásky v jednote s Jeho Cirkvou.

Dario kardinál Castrilon Hoyos

predseda Pápežskej komisie Ecclesia Dei

Vatikán, 17.január 2008

pondelok, 11. februára 2008

Z dejín hrdinného zápasu proti islamu


Päť rokov po prvom obliehaní Viedne zbrojí cisár Karol V. na vojenskú obranu pred hrozbou, ktorá jeho mocnej ríši hrozí z Orientu. Karol V. je pánom nad obrovskou ríšou, „nad ktorou slnko nezapadá.“ Je ríšskonemeckým cisárom, ktorý pochádza zo španielskej vety dynastie Habsburgov. Ako španielsky kráľ Karol I. sústreďuje svoju ofenzívu proti Osmanom na oblasť Stredozemného mora. Turci sú už v tom čase dlho pánmi nad rozsiahlymi oblasťami východného Stredomoria. Začiatkom 16. storočia sa im darí ovládnuť aj vody medzi Sicíliou a Gibraltarom. Tureckej hrozbe sú vystavené najmä najdôležitejšie obchodné centrá vtedajšieho kresťanského Západu. Začína námorná vojna proti Osmanom, v ktorej ide o všetko.

Nechválne známi tureckí piráti prepadávajú obchodné lode, uvrhujú ľudí, ktorých sa zmocnia, do otroctva a obchodujú s nimi. Najobávanejším z nich je istý Chaireddin, grécky renegát, ktorý svoj alžírsky mocenský priestor podriadil samotnému Sultánovi, za čo od neho obdržal hodnosť Pašu a vymenovanie za Admirála Osmanskej ríše. Chaireddin dobyl pre Sultána takmer celé severné pobrežie Afriky. V Alžíri nahromadil obrovské množstvá zlata, a tak Turci nazvali toto mesto svojou „Indiou, Mexikom a Peru zároveň“. No a zo Severnej Afriky je to pre Osmanov už len mačací skok do Španielska, na Baleáry, do Itálie, na Sicíliu a Sardíniu.

Jediné Francúzsko sa smie cítiť pred tureckými pirátmi a dobyvateľmi bezpečne. Pretože len ono sa vo svojej nenávisti voči všetkému Habsburskému (rozumej: nemeckému) neštítilo uzavrieť spojenectvo so samotným osmanským sultánom. Francúzsky kráľ František I., ktorý sa veľmi rád nechal titulovať „Rex Christianissimus“ alias „Sa Majesté très chrétienne“ [„Najkresťanskejší kráľ“] paktoval s Osmanmi, ohrozujúcimi všetko západné a kresťanské. Postup proti Habsburgom je ich spoločnou vecou. V tridsiatych rokoch 16. storočia sa Francúzsko stáva dokonca oficiálnym spojeneckým partnerom Osmanskej ríše. Po prvýkrát uzatvára jedna z kresťanských veľmocí alianciu s Islamom. V rámci partnerstva sú Turkom zo strany francúzskeho kráľa pridelené mestá Toulon a Marseille ako strategické základne.

V roku 1535 vysiela cisár Karol V. expedíciu do Severnej Afriky. 120 vojnových lodí je pripravených na odvážny útok, ktorý má zmeniť status quo na mori medzi Orientom a Occidentom. Hlavným veliteľom je cisársky admirál Andrea Doria z Janova. Tento cisárov počin zamestnáva desať tisíc námorníkov a veslárov a tridsaťtisíc vojakov. Výpravy sa účastní aj mladý nemecký gróf Ebernstein, veliaci ôsmim tisíckam žoldnierov z rôznych nemeckých krajín. Cieľ je jasný – dobytie pirátskej pevnosti La Goletta v Tuniskom zálive. V epicentre ozbrojeného stretu bojuje osobne aj cisár Karol. Hodnú chvíľu je na vážkach, ktorá strana okúsi sladkú chuť víťazstva, pomery síl sú veľmi vyrovnané. Napokon sa vďaka lepšej stratégii a taktike uzavretých útočných radov môžu tešiť Kresťania.

Cisár je v Tunise, kde medzitým stihlo vypuknúť aj niekoľko otrockých vzbúr, entuziasticky vítaný desať tisícami Kresťanov. „Salve! Carolus Imperator!“, znie pri víťaznom vstupe do mesta. Víťazný oblúk, ktorý bol na počesť tejto udalosti zhotovený, nesie nápis: „Víťaznému cisárovi Karlovi, otcovi vlasti, pokoritelovi Afriky, obšťastniteľovi krajiny“. Chaireddin uteká do Alžíru, do náručia Francúzov. Tu nachádza ochranu a pokoj, potrebný na plánovanie odvetných ťažení. Západ si však na krátky čas môže od Chaireddina oddýchnuť. A sultán Sülejman „Nádherný“ nedokáže vysloviť cisárovo meno bez patričného preklínania...

Aj po tom, čo cisár Karol v roku 1556 abdikuje v prospech svojho syna Filipa na španielsky kráľovský a v prospech svojho brata Ferdinanda na nemecký cisársky trón je mediterránsky priestor dejiskom krvavých stretov s Osmanskou Ríšou. Sultán Selim I. napáda v roku 1570 benátsky ostrov Cyprus. V meste Famagusta [turecký názov mesta je Gazimağusa, grécky Ammóchostos] sa Turci ukájajú v krvavom kúpeli. Generálkapitán Bragadino, veliteľ pevnosti, je zaživa zvlečený z kože, jeho vypreparované pozostatky sú putovne posúvané po celom tureckom impériu ako symbol triumfu. Toto nemôže zostať nepotrestané, proti Turkom vstupuje na scénu loďstvo Benátok. Serenissima sa totiž doteraz držala ako neutrálna mocnosť v úzadí... Nemecký cisár, španielsky kráľ a Benátky dávajú s požehnaním a účasťou Pápeža Pia V. dohromady mocnú flotilu proti Moslimom. Rozhodujúca bitka sa odohráva v roku 1571 pri západogréckom prístavnom meste Lepanto [grécky názov je Nafpaktos] v Korintskom zálive. Armádu kresťanskej aliancie vedie syn cisára Karola, Generálkapitán Don Juan d´Austria. V jej radoch bojujú benátski a pápežskí Taliani, Španieli spolu s Nemcami a príslušníkmi iných etník. Táto bitka je poslednou v ľudských dejinách, v ktorej bojujú výhradne veslice. Turci v tejto bitke ťahajú opäť za kratší koniec povrazu. Kresťania oslobodzujú dvanásťtisíc otrokov, ktorí dreli na tureckých galérach.

Túto bitku zažil osobne aj velikán španielskej literatúry - Miguel de Cervantes, tvorca diela „Don Quijote“. Jeho ľavá ruka zostáva po strete s tureckou guľkou navždy ochrnutá. O štyri roky získa de Cervantes ešte jednu nepríjemnú skúsenosť s Osmanmi. Po tom, čo ho uniesli na jednu z ich pirátskych lodí, musí čakať na svoju slobodu dlhých päť rokov, kedy ho Turci prepustia vďaka zaplatenému výkupnému.

Sto rokov po Lepante sa však Turkom podarí opäť jedno dôležité víťazstvo v Stredomorí – dobytie ostrova Kréta. Na jej úpornej obrane sa podieľajú opäť vojská rôznych kresťanských krajín, vojská cisárskej armády a nechýba ani Rád nemeckých rytierov. Veľkovezír Ahmed Körpülü však patrí medzi to lepšie v tureckej generalite. Tento janičiar netúži po masakre Kresťanov a dodržiac svoje slovo, dovoľuje porazeným vojskám odchod so cťou. Rovnako ústretovo sa zachováva pri požiadavke Nemcov, odniesť si „Milostivý obraz Madony“, ku ktorému sa modlievali, so sebou domov. Dodnes môžeme tento skvost – Madonu z Kandie [tak volali Benátčania Krétu] – obdivovať na hlavnom oltári Michaelerskirche vo Viedni. Aj veľkovezíra však ešte beh dejín zaveje ku Viedni, to keď bude v roku 1683 pri druhom obliehaní ríšskeho hlavného mesta na čele „vojsk Prorokových“. To už je však iný príbeh...

Svobodní zednáři - reálne nebezpečí ?


Napísal Radomír Malý

prebraté z http://www.stjoseph.cz/g014.html

Tak se mi zdá, že té literatury o zednářství je nějak moc, samozřejmě té protizednářské. Kromě řady dobrých knih, statí a studií jsou tam ovšem i takové, které vycházejí z bujné fantazie nebo jsou poznamenány nadměrným strachem z aktivit zednářských lóží. Ty potom poskytují odpůrcům Církve vítaný propagandistický arzenál o "paranoidních katolících".

Faktem je, že pokoncilní rozvrat Církve není pouze dílem zednářů, ale také dílem samotných katolíků, kteří nežijí podle nauky Církve a jimž různé změkčující teorie o prázdném pekle nebo o "právu" svědomí na mimomanželský sex a antikoncepci příjemně šimrají v uších. Znamená to ale, že zednáři už dnes nejsou nebezpeční? Že jsou jen neškodným charitativně-vzdělávacím spolkem bez politických a ideologických ambicí? Že už o likvidaci Katolické církve vůbec neusilují?

Na tuto otázku dává odpověď francouzský týdeník "Le Point", který vůbec nepatří mezi příznivce katolicismu. Odvolává se na literaturu, publikovanou samotnými zednáři, kteří dnes již necítí takovou potřebu zahalovat se utajením. Koneckonců vždycky platilo, že zednář může hrdě deklarovat svou příslušnost k lóži, jen nesmí vyjevit jméno jiného člena a vyzradit tajemství zasvěcení a rituálu. Tak bylo zveřejněno, že např. francouzský Grande Orient (Velký východ), nejznámější zednářská obedience, čítá v samotné Francii 50 tisíc členů. Jsou to lidé ve vedoucích funkcích, příslušníci svobodných povolání a politikové. Motivací vstupu do lóží je jednoznačně kariéra.

Vlivy lóží jsou velmi silné i na úrovni obecních samospráv. Velkou aktivitu vyvíjí Grande Orient i v zemích bývalého východního bloku. Ještě před rozpadem komunismu mnozí nomenklaturní kádři komunistických stran, kteří na rozdíl od svých spoluobčanů mohli volně cestovat na Západ, vstoupili do lóží v ulici Cadet v Paříži, aby potom po rozkladu komunismu zakládali další ve své vlasti.

Grande Orient má ale silnou konkurenci v další zednářské obedienci, jež se nazývá "Velká národní lóže francouzská". I ona čítá cca 50 tisíc členů a každoročně vzrůstá o 3,5 tisíc. Její přední představitel Alexander Adler, historik a politolog, uvádí, že tato lóže je "zaměřena na citlivé společenské otázky", bojuje proti rasismu a za neomezenou svobodu potratů. Právě tito lidé připravili podle Adlera volbu Nicolase Sarkozyho prezidentem.

Baštou francouzského zednářstva je školství. Zhruba tisíc vedoucích školských funkcionářů je v lóžích. Dalším objektem zájmu zednářstva je policie. Čtvrtina policejních komisařů jsou zednáři. Podle nejnovějších statistik, vypracovaných samotnými zednáři, některé lóže jsou až ze 60 procent složeny z vysokých důstojníků policie. Patří již k dlouholeté francouzské tradici, že poradci ministerstva vnitra nebo příslušníky rozvědky mohou být pouze zednáři.

Fenoménem posledních let je vznik specifických lóží homosexuálů. Jejich iniciátorem byl Jean Paul Gaultier, velkopodnikatel a majitel řady luxusních módních salonů v celém světě. Patří již desítky let k vysokým funkcionářům Národní lóže francouzské. Jeho přítel Donald Potard, kterého Gaultier dostal do lóže, má za úkol prostřednictvím lóží kontaktovat francouzské politiky, kteří náleží k lóžím, aby prosazovali zákony umožňující registrované partnerství, potažmo manželství sodomitů.

V rámci Národní lóže francouzské vznikly také specifické lóže čarodějů a spiritistů. Řídí se heslem "volnost, rovnost, duchovnost". Tyto lóže mají úzký kontakt na špičky francouzské rozvědky a na elektrárenský gigant EDF. 20 procent jejich členstva tvoří ženy. Všichni noví příslušníci těchto lóží jsou povinni přísahat na "svaté knihy" okultního charakteru. V případě, že jsou bez vyznání, přísahají na tzv."bílou knihu", která vysvětluje okultní praktiky přirozeným způsobem.

Zednáři jsou též hojně zastoupeni v politice. Z těch, kteří se s členstvím v lóži neskrývají, je třeba jmenovat hlavně předsedu senátu Christiana Ponceleta, ministra vnitra Bricea Hortefeuxe a socialistického starostu Lyonu a poslance Pierrea Bourguignona. Zednáři jsou také nejužší spolupracovníci prezidenta Sarkozyho Patrick Balkany, Patrick Devedjian a Manuel Aechliman. V lóžích jsou také státní tajemník André Santini a vlivný senátor Michel Charasse. Francouzští zednáři uplatňují svůj vliv i v bývalých francouzských koloniích. Tři afričtí prezidenti jsou členy Národní lóže francouzské: Denis Sassou-Nguesso v Kongu, Francois Bozizé ve Středoafrické republice a Omar Bongo v Gabunu. O francouzském prezidentu Sarkozym není známo, že by byl členem lóže (alespoň se k tomu veřejně nehlásí). Je však mimo jakoukoliv pochybnost, že podobně jako jeho předchůdci zednářům podléhá. Ve funkci prezidenta se oficiálně účastnil v listopadu r. 2007 přátelského setkání s velmistry lóží v ústřední zednářské svatyni v Paříži.

Premiér Francois Fillon přijal předtím tyto velmistry ve své kanceláři. Zednáři veřejně protestovali, když Sarkozy nedávno oznámil, že bude zapotřebí korigovat dosavadní zákon z r. 1905 o odluce Církve od státu. Prezident okamžitě vycouval a řekl, že půjde jen o nepatrné kosmetické změny, které budou na tajném zasedání probrány s velmistry lóží. Z toho je tedy jasné, že v současné Francii nemůže špičkový politik učinit žádné závažné rozhodnutí bez konzultace se svobodnými zednáři.

Uvedená fakta jasně dokazují, že zednáři mají ve Francii obrovskou moc a vliv. Jejich programem je boj za co nejširší liberalizaci potratů ve všech zemích světa, za legalizaci homosexuálních svazků a eutanázie. To vše spojují se vznešenými hesly demokracie, svobody, rovnoprávnosti, antirasismu, emancipace žen apod. Protože katolická morálka stojí v radikální opozici vůči těmto zednářským požadavkům, je jasné, že Církev je mezi prvními, kdo musí být podle jejich plánů zneškodněn. Vliv a síla zednářů nejsou omezeny jen na Francii. Silná zednářská tradice je též v anglosaských zemích, v Německu, v Itálii a v Latinské Americe. Toto je nutno reflektovat a mít na zřeteli, ale nepropadat strachu a rezignaci. Jako mnohokrát v dějinách, i tentokrát bude mít poslední slovo Bůh a Jeho spravedlnost.

Poznámka: Informace byly čerpány z publikací Nasz Dziennik (4.2.2008) a Franciszek Ćwik: „Ofenziwa masonerii“