štvrtok, 20. marca 2008

Požehnanú Veľkú Noc


Všetkým návštevníkom stránky a priaznivcom Slovenského Kruhu Leva XIII. u nášho Pána Ježiša Krista, ktorého utrpenie, ponižovanie, umučenie na kríži a slávnostné víťazstvo nad smrťou premoženou zmŕtvychvstaním tretieho dňa si na Veľkú noc pripomíname, vyprosujeme veľa požehnania a milosti!

nedeľa, 9. marca 2008

Revolúcia v obrázkoch

sobota, 8. marca 2008

Dr. Martin Luther - a jeho "hlboké" "myšlienky"


Arciheretik Dr. Martin Luther mal niekoľko "hlbokých" myšlienok. Viac výber nižšie:

"Pápeženci umiestňujú v nebi ľudí, ktorí vedeli iba nastavať do radu skutky...Celá ich svätosť je v tom, že sa veľa modlili, veľa postili, veľa pracovali na tom, aby sa umŕtvovali tým, že mali zlú posteľ a veľmi drsné rúcho. Aj psi a svine môžu skoro každý deň praktikovať tento druh svätosti." (Erl., 63, 296, 304 1531)

"Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho, aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem: Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo! A skutočne sa takto modlím či už perami, či srdcom." (Erl., 25, 107-108)

"Nepripúšťam, aby moju náuku mohol posudzovať ktokoľvek, dokonca ani anjeli. Kto neprijíma moju náuku, nemôže dosiahnuť spasenia. " (Erl., 28, 144, 1522)

"Aristoteles je bezbožný val pápežencov. Jeho etika je najhorším nepriateľom milosti, je to smradľavý filozof, nezbedný sopliak, ktorého treba zavrieť do chlieva alebo do maštale pre oslov, necudný ohovárač, komediant, najprefíkanejší kaziteľ duchov." (Weim., IX, 43, 1510-11)

"Parížska fakulta je synagogou zatratenou diablovi; najohavnejšou rozumovou pobehlicou..."

"Teológovia z Louvainu sú hrubí osli, prekliate svine, bohorúhavé bruchá, epikurejské prasce, heretici, modloslužobníci, stojaté kaluže, prekliaty pekelný var. "

"Rozum, to je najväčší k... diablov, z povahy svojho spôsobu jestvovania je to škodlivý k... ; je to prostitútka, k.... patriaci diablovi, k.... zožieraný svrabom a malomocenstvom, ktorý by bolo treba rozšliapať a zničiť, jeho a jeho múdrosť. Hoď mu hnusu do tváre, aby si ho urobil škaredým.... Zaslúžil by si, ohavník, aby ho odpratali na najšpinavšie miesto domu, do záchodu." (Erl., 16, 142 až 148/1546)

"Mše v papežství je největší a nejhroznější ohavnost…

Přesto je ze všech papežských modloslužeb tou hlavní a nejokázalejší. Papeženci totiž tvrdí,

že tato oběť, to jest sám úkon mše, vysvobozuje člověka z hříchu za života i z očistce po smrti

(a to i v tom případě, že tento skutek koná bezbožník a ničema).“ (Druhá část, článek II,

odstavec 1). Luther pokračuje: „Mše je nebezpečná věc, vymyšlená a zavedená bez ohledu na

Boží vůli a slovo, bez Božího příkazu.“ (Druhá část, článek II, odstavec 5). Luther zakončuje

svou rozpravu o mši ve Šmalkaldských článcích následujícím prohlášením: „Stručně řečeno,

mši a všechno, co z ní vzešlo nebo k ní bylo přidáno, nemůžeme strpět a připustit, ale naopak

ji musíme odmítnout, abychom mohli setrvat u prokazatelně čisté svátosti Večeře Páně a

přijímat ji a užívat vírou, podle ustanovení Ježíše Krista.“ (Druhá část, článek II, odst. 29).

Takovéto mše Luther nazývá titulem „modlářské neřádstvo.“ (Šmalkaldské články, druhá

část, článek II, odst. 11).


„Vskutku, přeji si a toužím vidět a slyšet, že tato

dvě slovamše asvátost jsou chápana jako naprosto odlišná, tak jako den a noc, ano, tak

odlišná jako ďábel a Bůh.“ (Luther‘s Works, svazek 38).

„O mši jde, pokud já za své hříchy a hříchy druhých obětuji svátost Bohu, jako skutek

vykonaný lidskou bytostí… o svátost jde, pokud přijímám od kněze tělo a krev našeho Pána

Ježíš Krista ve chlebu a víně.“ (Luther‘s Works, svazek 38).

Luther dále pokračuje a popisuje, jakou reakci by v nás mělo vyvolat slovo mše: „Nechť Bůh

daruje všem vroucím křesťanům takové srdce, aby když uslyší slovo mše mohli být tak

zděšeni, že by udělali znamení kříže stejně tak, jako kdyby viděli ďáblovo znesvěcení. Na

druhé straně, kdyby slyšeli slovo svátost nebo Večeře Páně, měli by tančit z čisté radosti.“

(Luther‘s Works, svazek 38)

Lutherův výrok z roku 1520: Až dosud jsem bezděky hlásal a zastával všechny názory Jana Husa, činil tak bezděčně i Johann Staupitz, zkrátka jsme nevědomky husité, ba i svatí Pavel a Augustin jsou na slovo vzatí husité. „Bůh jistě potrestá svět za to, že světu byla hlásána pravda už před sto lety a byla upálena. (Wylie, sv. 6, kap. 1)

„Právě čtu papežova nařízení a... nevím, je-li papež sám antikrist nebo jeho apoštol, tak velice je v nich Kristus zkreslován a křižován.

Nemohu podřídit svou víru ani papeži ani sněmům, protože je nad slunce jasné, že se často mýlí a navzájem si protiřečí. Proto tedy dokud nebudu přesvědčen důkazy z Písma svatého nebo zdravým rozumem, dokud nebudu přesvědčen těmi statěmi, jež jsem uváděl, a dokud se tím neuvolní mé svědomí vázané Božím slovem, nemohu odvolat a neodvolám, neboť se nesluší křesťanu, aby mluvil proti svému svědomí. Zde stojím a nemohu jinak. Bůh mi pomáhej. Amen." (D'Aubigné, sv. 7, kap. 8)

„Sám ďábel střežil papežovu tvrz. Kristus však do ní učinil široký průlom a satan byl donucen uznat, že Pán je mocnější než on." (D'Aubigné, sv. 7, kap. 11)

"Pouze uši jsou orgánem křesťana," zní slavný Lutherův metaforický výrok (WA 57 (Žd), 222, 7).

Luther řekl o katolickém spěvu: "Proč by měl mít ďábel všechny pěkné melodie?",

"Svěřuji se, že kdyby si muž přál mít 2 nebo více manželek nezakázal bych mu to, protože to neodporuje písmu."

"Když jsem rozzlobený, daří se mi psát, modlit se i kázat, protože tehdy je celá moje osobnost vzhůru, lépe vnímám realitu a všechna soužení i všechny svody světa ustupují do pozadí."

"V křesťanském lidu není žádné sekty, žádného rozdílu osob, žádného klerika, žádného laika, žádného posvěceného, žádného oholeného, žádného mnicha.

„S lenivými a žravými břichy, která se ani nestarají, ani nesnaží, Bůh nechce mít nic co dočinění.“

"Směle hřeš a ještě směleji věř!"

"My vobec niesme prvi ktori tvrdia, ze papezstvo je kralovstvom antikrista ... lebo pred mnohymi, mnohymi rokmi pred nami, tak mnohi a významní ludia, ktorých su velke mnozstva a ktori si vela pamataju, hovorili tuto istu vec priamo a jasne ...".

„Rozumu budiž svěřen úsudek ve věcech povrchních a světských. Tak si můžeš dobře spočítat, i zapamatovat, že kráva je větší než tele item tři lokte jsou delší než jeden loket… a že střecha se vyjímá lépe na domě než pod domem… Pánbůh nám dal rozum proto, abychom dojili krávy, krotili koně a věděli, že sto zlatých je více než deset zlatých… Ale pokud jde o cestu člověka k blaženosti, o nebeskou podstatu, jakož i o věci víry, nech na pokoji rozum a mlč!“

"Kdybych já byl Žid a viděl, jací hlupáci a mluvkové vládnou křesťanství a vedou ho, byl bych radši sviní než křesťanem."

Martin Luther v depresi pravil: "Jsem jako uleželé hovno, a svět je jedna obrovská prdel. Na každého dojde brzy,"

„Nemůžu se podívat na žádnou ženu, aniž bych ji nepožádal.“

„Kresťanstvo nie je nič iné ako ustavičný cvik ako ustavičný cvik v cítení toho, že nemáš hriechu, hoci hrešíš, že však tvoje hriechy sú prehodené na Krista.“ (OPP:EXEG. LAT., XXIII, 142(1532-1534)

"Potrebné klamstvo, užitočné, pomáhajúce klamstvo, z týchto ani jedno nesmeruje proti Bohu."

(list Luthera Fillipovi Hessenskému)

"Žeriem ako Čech a slopem ako Nemec." (list Katarine Boorovej z 2. jula 1540)

"Božie dielo a reč Božia nám hovoria jasne, že ženy majú byť pre manželstvo alebo prostitúciu." (Weim., XII, 94, 1523)



nedeľa, 2. marca 2008

Juan Donoso Cortés


I. časť

Život

Juan Francisco María da Salud Donoso Cortés, 1. markíz de Valdegamas sa narodil 6. mája 1809 vo Valle de la Serena a zomrel v Estramadure 3. maja 1853. Bol potomkom starobylej kastílskej rodiny, pýšiacej sa príbuzenstvom s Hernánom Cortézom, dobyvateľom Mexika. Absolvoval štúdia filozofie v Salamanke a práva v Seville a po ich ukončení obdržal katedru estetiky a literatúry v Caceres. V roku 1830 sa však vzdal ďalšej vedeckej kariéry a plne sa začal venovať kariére politickej.

Začínal ako zamestnanec ministerstva vnútra a od roku 1836 bol náčelníkom rezortu na ministerstve spravodlivosti. V roku 1832, po vydaní knihy Memoria sobre la situación de la Monarquia na seba upútal pozornosť kráľa Ferdinanda VII. a Akadémia v Seville ho menovala svojim čestným členom.

Jeho vtedajšie všeobecné náhľady na politiku boli liberálne, no napriek tomu už ho odlišovala od ostatných liberálov zápalistá, aj keď ešte sentimentálna a doktrinálne neukotvená, religióznosť. V tom čase oslavoval ešte Francúzsku revolúciu, aj keď spôsobom netypickým pre liberálov, ako „posledný akt veľkej drámy emancipácie sveta, ktorá sa započala ukrižovaním Krista a skončila sa popravou Ľudovíta XVI.” Vo veku 25 rokov ho postihla bolestná tragédia: umrela mu žena a jediný syn.

V dynastickom spore medzi „karlistami” a „kristínovcami” vyvolaným pragmatickou sankciou Ferdinanda VII. potvrdzujúcou (napriek zásadám dedičnosti trónu dodržiavaných v bourbonskej dynastii) možnosť dedenia trónu skrze manželku, sa Donoso Cortés zastával, ako všetci liberáli, strany neplnoletej Ferdinandovej dcéry – Izabely II. ako nástupníčky trónu a kráľovnej-matky Marie Kristíny, ako regentky. V čoraz viac profilujúcom sa liberálnom hnutí zaujímal D.C. počas tridsiatych rokov pozíciu na jeho pravom krídle, zvanom moderados (umiernení), ktoré sa potýkalo s antikatolíckymi radikálmi – exaltados. Spolu s J.F. Pachecom a J. Bravom Murillom tvoril triumvirát vo vedení moderados a zároveň redigoval časopis El Boletin de Jurísprudencia y Legíslacion. Ako vynikajúci rečník bol tiež členom madridského Atenea. Spolupracoval s tlačovinami ako El Heraldo, Revista de Madrid a Correo Nacional a v roku 1837 založil denník Avenir.

V desaťročí po roku 1830 vypublikoval okrem iných aj tieto práce: De la monarquia absoluta en Espaňa (1833), Consideraciones sobre la diplomacia y su influencia in el estado político e social de Europa, des de la revolución de Julio hasta il tredato de la Quadruple Alianza (1834); La ley electoral, considerata en su base y en su relación con de spiritu de nuestra instituciones (1835); Lecciones de derecho político (1837); Principios constitucionales aplicados al proyecto de ley fundamental presentado a las Cortes por la comisión nombrada al efecto (1837) a taktiež esej El clasicismo y el romanticismo (1838), považovanú za apológiu kresťanskej civilizácie z pohľadu literatúry a umenia.

V roku 1837 zasadol po prvý krát do španielskej parlamentnej inštitúcie – kortesov. V parlamente sa dostával do neustálych rozbrojov s exaltados pri obrane Cirkvi. Už pri svojom prvom príhovore sa utiekal pod Božiu ochranu, za čo sa mu ušla kanonáda smiechu od exaltados, ale on sa nenechal odradiť a ku koncu sila jeho výrečnosti umlčala ich smiech a vyniesla mu potlesk. Po nástupe antikatolíckej diktatúry (formálne regentstva) radikálneho generála Espartera v roku 1839, sa D.C. utiahol do emigrácie v Paríži , kde vykonával funkciu osobitného sekretára kráľovnej-matky Marie Kristíny.

Po zvrhnutí Espartera umiernenými generálmi Narvaézom a O´Donnellom v roku 1843 a následnom uznaní plnoletosti kráľovny Izabely, ktorej bol D.C. vychovávateľom, sa vrátil späť do Španielska. Počas „Umiernenej dekády” (Decada moderada) v rokoch 1844-54 sa vrátil do politického života zostávajúc znovu poslancom, pričom pomnohokrát odmietol prijať ministerské kreslo. V roku 1845 bol povolaný do Korunnej rady a o rok neskôr obdržal titul markíza de Valdegamas, čo mu dávalo právo zasadať v hornej komore kortesov. Od francúzskeho kráľa Ľudovíta-Filipa obdržal v tom čase rád Čestnej légie za diplomatické sprostredkovanie sobáša infantky Ľudovíty-Ferdinandy (sestry Izabely II.) s kráľovým synom vojvodom de Montpensier. Členom Španielskej kráľovskej akadémie sa stal D.C. v roku 1849.

V tomto desaťročí napísal niekoľko prác. Z nich najdôležitejšie boli: Estado de las relaciones diplomaticas entre Francia y España, explicado por el caracter de las alianzaz europeas; De la intervención de los representantes del pueblo en la imposición de las contribuciones; Antecendentes para la inteligencia de la cuestión de Oriente; Apuntes sobre los reinados de menor edad; Cartas de Paris à „El Heraldo” en 1842; Discurso sobre dotación del culto y clero; Discurso acerca de las relaciones de España con otras potencias; Discurso de recepción de la Academia Española en 16 de Abril 1849; Bosqueja histórico-fílosófica.

Medzi rokmi 1843 až 1848 sa udiala posledná duchovná premena v živote D.C. (nie bez vplyvu poznania katolíckych spisovateľov Montalamberta, Veuillota a Gaumea v Paríží), ktorú on sám komentoval nasledovne: „V hĺbke duše dom niekedy býval veriacim, ale moja viera bola mŕtva, pretože nevládla nad mojimi myšlienkami, neprenikala mojimi slovami a neviedla moje skutky. (...) Zachránili ma dve veci: hľadanie morálnej krásy a vrúcnosť srdca, inklinujúceho k súcitu; prvá ma naučila obdivovať katolicizmus, druhá ma časom pomohla zamilovať si ho. (...) Následne vytvoril Boh pre mňa iný nástroj konverzie, reálnejší a potešujúcejší. Mal som brata; videl som jeho život i jeho smrť; žil ako anjel a umrel tak ako by umierali anjeli, keby podliehali smrti. A odvtedy som začal milovať a ctiť, milujem a ctím Boha, ktorého miloval môj brat. (...) Taká je história môjho obrátenia. Ani talent, ani rozum nemal na ňom žiaden podiel; pri mojom slabom talente, pri mojom chorom rozume, smrť by ma dostihla, skôr ako by viera prišla. Tajomstvo môjho obrátenia (lebo každé obrátenie je tajomstvom) je tajomstvom milosti. Nemiloval som Ho a Boh chcel aby som Ho miloval; zamiloval som si ho, a že som ho miloval, navrátil som sa.” (list Alberichovi de Blanche)

Zvyšné roky života mu vyplnila diplomatická služba: od roku 1848 do 1849 bol veľvyslancom v Berline a od roku 1851 do smrti veľvyslancom v Paríži. Podržiac staré známosti nadobudnuté počas búrok tzv. „Jari národov” ako napr. S Metternichom a Guizotom, zblížil sa zároveň s redaktorom ultramontánneho časopisu L”Univers L. Veuillotom. Z toho obdobia pochádza aj známosť, rýchlo premenená v priateľstvo, s poľským aristokratom pracujúcim v pruskej diplomacii, Atanazom grófom Raczyńskim. V rokoch revolučnej vlny 1848-49 sa zavŕšila celková ideovo-politická metamorfóza D.C. ; z bývalého, hoci umierneného, liberála nezostalo nič a zrodil sa konzekventný „reakcionár”: „Medzi zásadami, ktoré boli mojimi, keď som bol ešte mladý a zásadami, ktoré vyznávam teraz, sa nachádza úplný protiklad a nekonečný rozpor” (Cartas de Paris v El Heraldo). 4. januára 1849 vyslovil v Senáte reč, čoskoro publikovanú pod názvom Reč o diktatúre (Discurso sobre la dictadura) a pokračoval 31. januára aby predstavil apokalyptický obraz sociálno-politického stavu Európy. Ohromujúci efekt a význam týchto dvoch rečí núti k porovnaniu s príhovorom Edmunda Burka z 6. mája 1790 proti zásadám Francúzskej revolúcie, uvádzajúcim do dejín po prvý krát kontrarevolučné myslenie. Jeden z ich prvých čitateľov - Metternich si zapísal do denníka: „Jediné čo človeku zostáva po prečítaní Cortésa je odložiť pero, keďže sám nie je v stave vzoprieť sa k vyšším výkonom.”

Popri množstve diel venovaných analýze dobovej situácie zrevolucionarizovanej Európy ako napr. Pio IX, Otros discursos políticos; Cartas políticas acerca de la situación de Prussia en 1849; Cartas políticas acerca de la situación de Francia en 1851 y 1852; ohlásil D.C. v roku 1851 opus magnum: Esej o katolicizme, liberalizme a socializme, premyslená na základe ich fundamentálnych princípov (Ensayo sobre el catolicismo, el liberalismo y el socialismo, considerados en sus principios fundamentales). Popri všeobecnom hneve, ktorý toto dielo vyvolalo doma i v zahraničí, sa bolestnou ranou pre autora stal útok z najmenej pravdepodobnej strany.

V recenzii, v časopise L´Ami de la Religion, z pera P. Gaduela, ktorý zle porozumel podstate diela, sa písalo, že je hotovým súborom všetkých herézii osúdených Cirkvou, obzvlášť manicheizmu. D.C. bol spochybnením svojej pravovernosti zasiahnutý do živého; sám sa obrátil na Sv. Ofícium s prosbou o vydanie posudku, dopredu sa podriaďujúc jeho rozhodnutiu. Svätá Stolica vydala verdikt o naprostej ortodoxnosti jeho diela a čo viac sám bl. pápež Pius IX. vyjadril autorovi svoju pochvalu. Zakrátko sa ukázalo, že argumentácia predostrená D.C. zohrala nemalú úlohu v príprave Syllabu, t.j. zoznamu najvážnejších bludov novoveku odsúdených Cirkvou.

D.C. však nebolo súdené dočkať sa tohoto cirkevného imprimatur, pretože ho predbehla ťažká pľúcna choroba. Tvárou v tvár blížiacej sa smrti zložil sľub, že ak by vyzdravel, tak vstúpi do jezuitského rádu. Po pohrebe bolo jeho telo uložené v kráľovskej kaplnke zasvätenej patrńovi Madridu – sv. Izidorovi Oráčovi, kde sa nachádza aj pomník D.C., postavený z celonárodnej zbierky.

Text bol prebratý z http://metapedia.konserwatyzm.pl/wiki/Strona_g%C5%82%C3%B3wna, preklad B.M.