piatok, 26. septembra 2008

Evelyn Waugh: Moja konverzia



Narodil som sa v Anglicku roku 1903 so silným dedičným sklonom k anglikánskej cirkvi. Môj rodokmeň mal na každej vetve anglikánskych duchovných. Môj otec bol takzvaný „zdravý cirkevník“, to znamená, že pravidelne chodieval do kostola a žil príkladným životom. Nezaujímal sa ani o teológiu ani o politiku... Bol však puntičkárom vo svojich náboženských povinnostiach.

Keď som mal desť rokov, napísal som dlhú a nudnú báseň o očistci podľa vzoru diela Hiawatha. Na prekvapenie rodičov prejavil som úmysel stať sa duchovným. Oduševnenie, ktoré moji spolužiaci venovali vtáčim vajíčkam alebo hrám s lokomotívou, ja som obrátil na cirkevné záležitosti... Podľa toho ma poslali do školy, ktorá vynikala najsilnejším cirkevným duchom. Keď som mal 16 rokov, formálne som upovedomil duchovného školy, že niet Boha. Vo veku 26 rokov som bol prijatý do katolíckej Cirkvi. To čo som neskoršie skúsil, iba potvrdilo moje rozhodnutie.

Požiadali ma aby som opísal svoje blúdenia.

Najprv aspoň slovíčko o mojej včasnej religiozite. Nemôžem poprieť skutočnosť tohto predčasného oduševnenia, ale to bola zväčša záľuba, „koníček“, tak ako vtáčie vajíčka alebo hračky mojich spolužiakov. Príťažlivosť k tomu bola čiastočne zdedená, čiastočne estetická. Mnohí sa cítia priťahovaní na túto životnú cestu. V mojom prípade to sprevádzala puberta. Moji čitatelia mimo Anglicka si musia uvedomiť, že estetická príťažlivosť anglikánskej cirkvi je jedinečná a zvláštna na týchto ostrovoch. Inde prvý záujem o katolícku Cirkev sa rodí v obrazotvornosti konvertitu pri pohľade na krásu jej bohoslužieb, ktoré sú v kontraste s pošmúrnosťou a jednoduchosťou protestantských cirkví. V Anglicku je to práve naopak. Stredoveké katedrály a kostoly, bohaté obrady okolo monarchie, historické tituly miest ako Canterbury a York, spoločenská organizácia vidieckých farností, tradičná kultúra Oxfordu a Cambridgea, liturgia zostavená na vrchole rozkvetu anglického prozaického štýlu – to všetko patrí anglikánskej cirkvi, zatiaľ čo katolíci sa schádzajú v moderných kostoloch, často úbohého štýlu, a medzi nimi pracujú zväčša jednoduchí írski misionári.

Na plytkosť mojej včasnej nábožnosti poukazuje ľahkosť s akou som ju zanechal. Nájdu sa pravda nespočetní katolíci, ktorí aspoň na určitú dobu stratia vieru, ale to sa vždy stáva po urputnom boji, zvyčajne po mravnom boji. Ja som zhodil svoju zdedenú vieru tak ľahko, ako keby to bol býval kabát, z ktorého som vyrástol. Stalo sa to v nasledujúcich okolnostiach: Počas prvej svetovej vojny mnohí univerzitní hodnostári hlásili sa patrioticky do škôl nahradiť mladých profesorov, aby sa mohli uvoľniť pre vojsko. Do našej školy prišiel vedúci oxfordský teológ, terajší biskup. Tento učený a nábožný muž urobil zo mňa neúmyselne ateistu. Cez vyučovanie náboženstva vysvetľoval triede, že ani jedna kniha Biblie nebola napísaná predpokladanými autormi. Ďalej nás vyzýval špekulovať o Kristovej prirodzenosti, ako sa to robilo vo štvrtom storočí. Keď odstránil zdedené zásady mojej viery, necítil som sa už vôbec pri sile nasledovať ho vo vyšších letoch logiky, ktorou sa usiloval zmieriť svoj vlastný skepticizmus so svojou pozíciou duchovného.

V tom istom čase som čítal Popeho Esej o človeku. Poznámky ma viedli k Leibnitzovi. Pustil som sa do polovičatého čítania a štúdia metafyziky bez toho, že by ma niekto viedol. Dosť som pokročil na to, aby som sa dal popliesť ohľadom prirodzenosti poznania. Najjednoduchšie sa mi pozdávalo zrieknuť sa hľadania a usúdiť, že človek je neschopný akéhokoľvek poznania. Nemal som pochybnosti o tom, že som bol puntičkárom a nudným človekom, ale myslím, že keby som bol býval katolíckym chlapcom v katolíckej škole, medzi rehoľníkmi, bol by som našiel nejakého trpezlivého človeka, ktorý by bol preskúmal spolu so mnou moje nezrelé domnienky. Keby som bol býval posilňovaný sviatosťami, bol by som si vysoko cenil svoju vieru a nebol by som ju tak rozmarne stratil. V mojej škole ma správne pokladali za žiaka, ktorý prechádzal „ normálnou fázou“ ako všetci šikovní chlapci; preto ma nechali, aby som si sám našiel cestu domov.

Ďalších desať rokov môjho života je materiálom, vhodnejším pre románospiscu než pre esejistu. Tí, čo čítali moje diela, zaiste chápu svet, do ktorého som sa vrhol s toľkým nadšením. Ďesať rokov prežitých v tomto svete mi stačilo dokázať, že život tam alebo kdekoľvek inde je nepochopiteľný a neznesiteľný bez Boha. Uzáver bol samozrejmý. Teraz sa natíska otázka: Prečo Rím? Katolík, ktorý stratí svoju vieru a znova zacíti jej potrebu, nevyhnutne sa vracia do Cirkvi, ktorú opustil. Prečo som to ja neurobil?

Myslím, že v týchto veciach majú Európania trošku výhodu, zvlášť pred Američanmi. Podľa môjho chápania je možné, aby človek vyrástol v Spojených štátoch bez toho, že by si uvedomil jedinečnú pozíciu Cirkvi. Na katolíkov sa díva ako na jednu z viacerých podivuhodných spoločností, z ktorých sa každá domáha, aby aj on patril do nej. Pre Európana je to nemožné. Anglicko bolo katolícke 900 rokov, protestantské za 300 rokov a konečne agnostické za jedno storočie. Katolícka štruktúra je ešte vždy skrytá v každej fáze anglického života; história, topografia, zákony, archeológia všade prezrádzajú katolícke začiatky. Ak cestujete kdekoľvek na svete, všade odhaľujete miestny, dočasný charakter bludov a schiziem a všeobecný charakter Cirkvi. Bolo mi celkom jasné, že nijaké kacírstvo alebo schizma nemôžu mať pravdu a Cirkev nemať pravdu. Bolo možné, že všetci sa mýlili a celé kresťanské zjavenie bolo podvodníctvom, alebo zle pochopené. Ale ak je kresťanské zjavenie pravdivé, vtedy Cirkev bola založená Kristom a všetky iné spoločenstvá sú len natoľko dobré, nakoľko si zachránili niečo z trosiek veľkej schizmy a z reformácie. Toto uvažovanie sa mi zdalo také jasné, že nepripúšťalo diskusiu. Ostávalo mi iba preskúmať historické a filozofické základy, aby sa dalo predpokladať, že kresťanské zjavenie je pravdivé. Mal som veľké šťastie, že som sa zoznámil a múdrym a svätým kňazom, ktorý si dal na tom záležať, aby mi to dokázal. Takto som bol prijatý do Cirkvi s pevným rozumovým presvedčením, ale bez veľkej citovosti.

Odvtedy bol môj život neustálou radostnou objaviteľskou cestou po obrovskom teritóriu, v ktorom som sa slobodne pohyboval. Počul som, že niektorí konvertiti v neskoršom živote sa vraj pozerajú nazad dosť zamyslene na horlivosť svojich prvých mesiacov viery. So mnou je to celkom opačne. S údivom sa pozerám na opovážlivosť, s akou som sa pokladal za schopného vstúpiť do Cirkvi a obdivoval som dôveru kňaza, ktorý videl možnosť rastu v takej vysušenej duši.

Z času na čas sa priatelia mimo Cirkvi prichádzajú so mnou poradiť. Niektorými črtami katolicizmu sa cítia byť priťahovaní, inými zase odpudzovaní, alebo uvádzaní do pomykova. Z vlastnej skúsenosti im môžem povedať len toto: „ Poďte dnu! Zvonku nemôžete vidieť, čo je Cirkev. Akokoľvek ste učení v teológii, to čo viete, sa nedá vôbec prirovnať k poznatkom toho najjednoduchšieho skutočného člena spoločenstva svätých.“

Preklad: Štefan Senčík SJ