sobota, 19. septembra 2009

Afrika v nás


Leto je za nami. A opäť sme videli všetko. Prsia, stehná, zadnice, bicepsy, chlpy, žily krčové i bodybuildingové, minimalizované handričky zarezané do všetkých možných otvorov, hroziace pretrhnutím pri každom pohybe, lýtka vyšmirglované ako aj tie zanedbané, skrátka, oživené obrázky zo Zdravovedy v pohybe. Úchvatné. A zároveň veľmi namáhavé. Ten kto sa chce vyvliecť zo spárov pokušenia a uchovať si akú-takú čistotu v tomto „krásnom novom svete“, sa musí oháňať ako Obi van Kenobi s laserovým mečom. Ešte ani nestihnete odvrátiť pohľad od sporo odetých tahitských domorodiek slovenského pôvodu, inak takto žiačok cirkevného gymnázia a už sa na vás valia kypré pädesiatničky v negližé a v dobrej viere, že sú živým dokladom existencie elixíru mladosti. Po nich nasledujú mamičky v odedzi, za ktorú by ich pán inšpektor pred cca 80 rokmi narýchlo vtlačil do antona, odviezol ku „dvom levom“ a súčinne a súcitne by pohľadkal ich detičky, vzdychajúc nad ťažkým údeľom dietok žien predajných. V zápätí zvodná sedemdesiatnička, vyudená na samotný prah pigmetálnych možností, ladne preklopí vreteno vrások jednej nôžky cez druhú. Jej rozkošná vnučka, rozďavená na lavičke autobusovej zastávky v polohe čerstvej rodičky, si s gráciou šimpanzice šúcha rozčaptanou obuvou šlapkovitého typu svoje dokonale vyvinuté hnáty, by zahnala kýs svrab, či čo.

Odkiaľ to všetko viem? Beda, predsa len som sa pozrel. Zvedavosť delabruyerovca prevýšila des. Rota detičiek a platfusových nožičiek ide okolo, plieskajúc čandaloidnými šlapkami pralesnej proveniencie, pri chôdzi o päty. Palce im presahujú okraje umelohmotnej vyčaptanej obuvy i valia sa šťastne s rovnako kariboidne naladenými babičkami a mamičkami. Deň nepozná zľutovania do slnca západu. Tam kde sa skončí pokušenie začína hnus. Kto by nezaplesal pri pohľade na pivný pancier statného pädesiatnika, bodro prevísajúci cez obžuté bermudy a ponúkajúci sa slnku v plen? Koho nedojme rozkvitnutá maskulatúra statného rapera, popretkávaná malebnými kérovačkami orientálneho pôvodu? Kto by schladol pri vydepilovanom hrudníku mladého androgína? Ten by snáď ani nemal srdce. A šlapky, nekonečné zástupy šlapiek, večne plieskajúcich, spotených, umelohmotných, rozčaptaných, bambusoidných...
A tak to ide celý deň, až kým sa nedoplížite k rodnému radiátoru, velebiac cestou výrobcov tehál, vŕtačiek a karbobrúsok za to, že inštalujú také inšpirujúce pútače, na ktorých absentujú nástroje organického pôvodu (ale aj to neplatí vždy). Vyčerpaní si sadnete, tí vyčerpanejší ľahnete a pustíte si starý film, šinúci sa vpred vagónikmi obrázkov, ukazujúcimi čudesné časy, prešpikované a nadievané samými oblečenými ľuďmi. A keď sa na záver tisne líčko k líčku, sťa najvyšší to prejav erota nespútaného, tak prepuknete do hysterického plaču. Nad vašou izbou sa vznáša nástojčivá otázka: ako sme sa tak rýchlo mohli ocitnúť v takých záplavách sračiek každodenných?

Odpoveď sa natíska sama: degenerovaní. Sme degenerovaní. Ako inak nazvať zostupný trend, ktorým sa v priebehu pädesiatich rokov spustí úroveň verejného vystupovania populácie z tak uhľadeného (v pomere k ostatnému svetu) a sofistikovaného, akým bol ešte v polovici 20. storočia, na súčasnú úroveň savany. Rýchlosť neuveriteľná, ak by sme ju nesledovali v priamom prenose. Doba je nanajvýš poučná pre dejinnú komparáciu. Nie stáročia sú nutné na degeneráciu civilizácií a kultúr, stačí pár desaťročí a všetko je v prachu. Veci lepené a pracne montované stáročia sa rozpadajú, flóra pestovaná v pote skleníka vekov vedne v okamihu.
Odhliadnime však od morálno-teologického vyústenia tohto nudistického hmýrenia a sústreďme sa len na civilizačné ukazovatele našeho súčasného stavu a časov čoskoro budúcich. Bedlivý pozorovateľ musí skonštatovať, že náš život sa v priebehu oných 50 rokov pretransformoval z polohy dedičov európskej kultúry do polohy, spočiatku konzumentov, neskôr aktívnych šíriteľov africkej podkultúry, alebo niečoho, čo sa v porovnaní s kultúrou, ktorú Európa tvorila, dá nazvať nanajvýš pakultúrou. Náš spôsob obliekania, chovania, zabávania a myslenia, pomaly ale isto, ovládajú prvky afrikanizácie. Mentalita Európana sa míľovými krokmi priblížila k mentalite Afričana, čím umožnila bielym Európanom identifikáciu s africkou pakultúrou. Dnešný Európan sa cíti v africkej kultúre ako doma. Jediné čo ho zaráža je záhada, prečo tí nesmierne šikovní a zábavní chlapíci a dievčatá, ktorí vedia v rámci niekoľkých tónov tak pekne napodobňovať kopulačné pohyby, nie sú biely. Ak by sa nejakým zázrakom podarilo u nich dosiahnuť podobný pigmentačný efekt ako u zvečneného Michaela Jacksona, nastala by veľké veselie a radosť nezmerateľná medzi euro-spodinou, pretože by padla aj posledná bariéra hatajúca úplnu cestu do náručia pralesa a savany. Dnešná situácia jasne ukazuje aké ľahkovážne a pomýlené bolo podriaďovať pojem rasy biologicko-pozitivistickej terminológii a darwinizmu. Naopak jasne sa ukazuje, že faktory duchovné sú príčinou zušľachtenia a teda primárnym formovateľom zušľachtených ľudských kmeňov. Čo sú platné súčasným Škandinávcom a Germánom vo všeobecnosti ich dolichocefálne lebky a svetlý vlas, keď ich vkus a chovanie sa nelíši od chovania rapera z Brooklynu?
Pre túto situáciu je príznačná historka, ktorú mi rozprával jeden gastarbeiter slovenského pôvodu, prikladajúci ruku k dielu, prekročiac biele útesy v Doveri. V malebnom mestečku, kde bolo len cca 40 kebabární sa stretol s dvoma blonďáčikmi z Polskej, obdivovateľmi rapovej „hudby“. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že týto od hlavy až po päty vyčernochovaní junáci, v lesklých teplákoch, s kotevnými reťazami okolo ružového krku a s prstami v zajatí, nieže pána prsteňov, ale celej hordy, celého kaganátu prsteňov, si hnusia zo všetkého najviac černochov. Vypuklejší prípad kultúrno-sociálnej schizofrénie by sme len ťažko hľadali. Vec pozoruhodná: biely černoch (ak sa už chceme vyhnúť horším, ale svojou razantnosťou presnejším pejoratívam) nenávidí čierneho černocha. Vyzerá ako černoch, chodí ako černoch, myslí ako černoch, páči sa mu všetko černošské, ale nenávidí černocha. Posledné zvyšky sebauvedomenia, prameniace zrejme z častého a narcistného škúľenia do zrkadla, kde neustále vidí osobu budiacu viazuálne iný dojem ako Afričan, ho nútia pokrytecky uchovať aspoň tento rozdiel, nafúknuť ho do nebotyčných výšok a prisúdiť mu substanciálnu dôležitosť. Vo svojej prostoduchosti nechápe, že Európan bez kresťanstva a európskej kultúry je rovnako kultúrne menejcenný ako hociktorý iný barbar a teda bez oprávnenia na dominanciu a kultúrnu misiu vo svete. Čistá pohanská nenávisť k inému kmeňu, ktorého pakultúrne prejavy zároveň obdivuje, ho vedú do stretu s elementom z bambusovej chatrče, ktorý mu je ale zároveň omnoho bližší ako hocičo zo stredovekej katedrály. Tú by použil snáď len na natočenie videoklipu, prekypujúceho spodným prádlom. Nechápe, že svojou kultúrnou preferenciou len potvrdzuje Afričanovi ohavný blud, podľa ktorého je africká pakultúra rovnocenná s európskou kultúrou. V súboji s Afričanom mu zostala už len jedna možnosť – rapovať ešte lepšie ako černoch.
Súboj o Európu, ktorý pomaly začína eskalovať medzi euro-domorodcami a prisťahovalcami sa pomaly už prestáva javiť ako stret Európanov a barbarov, ale ako koflikt Afričanov nových s Afričanmi a Orientálcami starými. Afrika už nie je len importovaná, okolo nás. Je v nás.

Sledujme s ako inštinktívnou ochotou sa zmocnili Európania pralesnej módy, módy pobrežia, lenivosti, lajdáctva a šupáctva. Ako zaťažko je im zotrvať oblečení v teple. To čo bolo pre koloniálnych úradníkov bežné, v omnoho vyšších teplotách, o vojakoch nehovoriac, je nazerané súčasnými euro-afričanmi ako šialenstvo. Prečo sa neuvoľniť? Načo uzavretá obuv, načo odev? To je všetko tak nepohodlné. Stratil sa akýkoľvek zmysel pre vkus. Explózia farebnosti, nespútanej nijakým estetickým kánonom, iba ak by sme považovali za zlaté pravidlo devízu: čím ohavnejšie, tým lepšie, strata zmyslu pre cudnosť; a to nielen cudnosť morálnu, ale aj estetickú, ktorá zabraňovala starým herkám a vypĺznutým seladónom trúfalo ukazovať svoju odkvecnutú krásu, previslé pupky. Telesné pošramoteniny všetkých druhov, rozčaptanosť a strata formy v postoji, gestách a pohybe. U mladých aj starých. Vpád animálnosti a desapientácie.
To nie je pohŕdanie prirodzenosťou, keď niekto zakrýva svoju starobu, to je cudnosť estetická, tak ako zakrývanie zvodného tela je cudnosť etická. Obidve sme stratili v prospech pralesnej kopulačnej vyzývavosti a pralesnej stareckej rozvalenosti a uchichtanej slizkej klzkosti opoidov, škrábajúcich si tupo prirodzenie uprostred ulice, spokojne pozerajúc na ten zvlnený, rozhojdaný, natriasajúci sa a kymácajúci svet vôkol.

Zo všetkých strán sa na nás valí africká hudba. Hudba koreniaca v Afrike. Pustili do nej trochu elektriny, trošku ju nabielili, ale to je všetko. Pulzuje nám v žilách, určuje rytmus nášho cítenia a myslenia. 90 % hudby, ktorú denne počúvame má africké korene. Nedávno, na „kresťanskom“ rádiu Lumen, nejaká husička s vážnym tónom v hlase tvrdila, že európska hudba mala po stáročia istý deficit: bola príliš založená na melódii a ignorovala rytmus. Túto výčitku neadresovala len bežným anonymným tvorcom folklóru ale aj klasikom articifálnej hudby. A kedže išlo o „kresťanské“ rádio, tak nepochybne narážala na, po stáročia zanedbávané, rytmy v rámci liturgie. Chápeme ju. Jej nová afro-prirodzenosť pre ňu činí akúkoľvek hudbu nezaloženú na primitívnych rytmoch nestráviteľnou a povedzme si to rovno aj nepochopiteľnou. Jej úprimnosť je obdivuhodná. Už sa nemieni pretvarovať. Od detstva vyrastala na afro-hudbe, ako my všetci, Beethovena po kvapkách prespala a odzívala v škole ako nutné zlo, cudzie zlo, zlo nepochopiteľné. Všetky žilky sa jej búrili proti tým tiahlym tónom slákov a kryhám zamrznutých melodických plôch, kladených na seba v čudesných severných prúdoch. Tak načo sa siliť? Chce to ten rytmus. A pritom ešte jedno storočie späť a úplne iné „rytmy“...A zase vás posadne ten kŕčovitý, hysterický vzlikot...

Náš plač sa stáva usedavejším s prihliadnutím na alternatívy a záchranné aktivity, ktoré sa sformovali k obrane „ európanstva“. Gitaroví matadori „z prava“ v jednom šíku s pivno-futbalovou luzou, s akou by ešte sto rokov dozadu policajné riaditeľstvo povymetalo všetky karcery v okrese. Maorijsko-černošské tetovania nás oblažujú svojou zdvihnutou pravicou, ktorá by im bola v minulosti promptne zrazená všetkými historickými exponentami zdvihnutých pravíc, starými Rímanmi počnúc a mladými Germánmi končiac. Trojakordové komandá z lokálov a pivníc, príslušníci spenglerovských veľkomestských nomádov, bez koreňov, bez rasy a bez viery, neochotné nič zmeniť na svojich nadobudnutých afro-návykoch, hnusiace si všetko rustikálne, radostne žijúce vo veľkomestskom degenerovanom parenisku, ktoré im ponúka dostatok zábavy, teraz aj afro-nacionálnej, takže môžu mať sladký pocit, že sú exponentami starobylej a vzešenej európskej kultúry a zároveň sa môžu chovať ako promiskuitný náčelník z Bora-bora. A to sme ešte nespomenuli geniálny vynález novopohanskej kvázi-modloslužby (lebo neveriacej) a pseudoviery v pôvodné germánske, keltské a slovanské božstvá, ktoré majú tú nesmiernu prednosť oproti papuánskym a konžským, že ich pera nevyzerá ako rozrezaná pneumatika, čo je zaiste nesmierna teologicko-kultúrna supremácia.
Naušnice, pirsingy, tetovania, oringle všetkých druhov, vulgarita a pivné evanjelium. Krásne vyhliadky. Cigánske štvorkilové „reťázky“ okolo krku sú povinné.
Nedávno bolo vidieť jedného predstaviteľa Slovenskej pospolitosti v akcii. S výrazom sandinistického miešanca z nikaragujského pralesa, trúbil do ampliónu. Čo bolo najzaujímavejšie na jeho výzore? Ušné laloky. Natiahnuté na ohavné africké naušnice, vyzerajúce ako kolieska z východonemeckého detského vláčika, signalizovali neomylne kto sa k nám prihovára – biely Afričan. S tým si už musíte dať prácu, tie žetóny vám na tom lopúchu samé nevyrastú. A kto sa vie hrať so svojimi lalokmi tak dlho, aby nakoniec vyzeral ako šaman na leoparďom chodníku, ten má v hlave asi toľko európanstva ako Mobutu Sesseko.
Vyhliadky sú teda nevalné, vzhľadom na to, že iná deklarovaná „anti-africká“ alternatíva, masovejšieho charakteru, sa nesformovala a pravdepodobne, s takouto duchovnou výbavou Európanov, tak skoro ani nesformuje. Všetko to, čo by sa rado nazývalo „konzervatívnym“ od trapných, zle zamaskovaných, sionistov, cez národnú pravicu až po „kresťanskú“ demokraciu, sa ako na povel zdvihne keď je treba trsať rock and roll. Najzábavnejšie asi príslušníci starej šľachty, napr. prihlúply syn Otta Habsburgského, Karl, trsajúci vo vlastnej šou v nemeckej televízii, ožratý Hohenzoller trsajúci a zvracajúci na autosalóne, či belgický pripečený knedlovár so svojou zaiste pôvabnou a naivnou manželkou. Je pôvabné počúvať snobského herca, ktorý pyšne máva na obrazovke sedmoslivkárskym armálesom svojich zemianskych predkov, búchajúc sa do pŕs aký je „konzervatívec“ (rozumej: podporuje Izrael a liberálnu ekonomiku) a o pár dní ho vidieť kŕčovito trsať „rokec“ (spolu s inými „konzervatívcami“), čo kvituje s uspokojením, že už sa dávno tak nevybúril. Realita je krutá; niečo mu v hlave našepkáva: buď konzervatívcom, buď národniarom...Ale srdcu nerozkážeš. Bee, bopp a loola...
Koľko z tých „pravičiarov“, čo tak radi chodia vyfešákovaní s afro-„kérovačkou“ a železným mobilárom z povodia Konga na tvári, by sa od hanby prepadlo, keby malo jeden deň chodiť v národnom kroji, alebo niečom, hoc aj novom, založenom na európskych tradíciach. A tým nemyslím to, čo sa dnes zove „oblekom“, pretože táto uniforma nagelovaných manažero-trogloditov a politických prostitútok, nosená s pietou a vznešenosťou černošského diktátora zo serálu Miazgovci a vždy po šichte odložená v prospech bermúd a šlapiek, je tým najtrapnejším dokladom o násilí, ktoré si činia dnes Európania, keď majú obliecť tieto euro-montérky vyšších úradníkov a vládcov más.

Afrikanizácia Európy dospela dostatočne ďaleko na to, aby sa návrat zdal nemožným. Je v nás, prúdi v našich žilách a pulzuje v našej mysli. Je len otázkou času kedy ovládne masy úplne a dovedie ich podobne ako v starom Ríme k úpadku. Žiadna vyspelá technológia nezachránila Rímanov vtedy, nezachráni ani Európanov teraz. Každopádne, návrat nie je v ľudských silách. Môže byť len jeden faktor, ktorý zavráti Európana z tejto neblahej cesty: Božia vôľa. Závisí od Európanov či sa obrátia k Bohu a dostanú od neho aj všetko ostatné, podobne ako v čase pádu Ríma a barbarského sťahovania národov, alebo budú padať stále hlbšie do priepasti kultúrneho primitivizmu a afrikanizácie. Svojou vlastnou vnútornou silou to nedokážu. Už nebojujú len proti vonkajšiemu nepriateľovi, ale sami so sebou, pretože Afrika je v nás.