pondelok, 28. septembra 2009

Karl Wilhelm Friedrich von Schlegel


Jedným z prameňov do ktorého by sme mohli načrieť pri hľadaní konzervativzmu je romantizmus, ktorý býva tradične považovaný za protichodný k osvietenstvu. Pojem romantický bol prenesený z Anglicka, kde znamenal rytiersky stredovek v protiklade k antickej klasike. Pritom je ale spojenectvo s konzervativizmom pochybné, medzi romantikmi nájdeme totiž tak revolucionárov ako konzervatívcov ako autorov o ktoré nepatrili jednoznačne ani do jedného tábora, resp. sa to o nich nedá prehlásiť (napr. Novalis). Pre nás je zaujímavá predovšetkým najvýznamnejšia postava teórie nemeckej romantiky.

Karl Wilhelm Friedrich von Schlegel sa narodil10. marca 1772 v Hanoveri. Pôvodne študoval právo v Göttingene a Leipzigu, ale nakoniec sa rozhodol pre štúdium literatúry, keď sa v roku 1794 v Drážďanoch vrhol na štúdium gréckej kultúry a literatúry. Bol to žiak Fichtov a Kantov. A tak ešte na konci 18. storočia vo fragmente č. 116 časopisu Athenaeum vidí francúzsku revolúciu, Fichtovo Vedoslovie a Goetheho román Viliam Majster ako pokrok, ktorý zastupuje princípy moderny vôbec. Tým, že sa ukazujú dejiny v ich pohybe, samotné sa stávajú dejinami, tendenciami. Morálka sa tu vzdáva svojej spoločenskej záväznosti (literatúra 1, s.275-276).

Už v roku 1800 sa však Schlegel od fragmentov z Athenaneum postupne dištancuje a kritizuje ahistorickosť dejinnosti morálky. O rok neskôr zomiera Novalis, ktorý sa stane inšpiráciou pre mnohých konzervatívcov a rozpadá sa jenský kruh. Schlegel odchádza do Paríža, kde v časopise Europa nachádza idei európanstva a syntézu umenia s vedou. Čo je však dôležitejšie Schlegel sa postupne obracia k jednotiacemu náboženskému princípu, ktorý nachádza v katolíckom univerzalizme.

Konverzia, ktorá sa formálne uskutoční 18. apríla 1808 je len logickým vyústením vnútornej premeny tohto muža. V tento rok prichádza Schlegel do Viedne. Rakúsko do ktorého prichádza ešte nie je tou liberálnou monarchiou Františka Jozefa. Zatiaľ sa svetové dejiny odvíjali nesprávnym smerom Schlegel kriticky reagoval svojou koncepciou „pravého“ cisárstva, ríše a pápežstva. Schlegel tu horekuje za obnovenie svätého impéria v rámci ultramontánnej koncepcie. Od roku 1809 sa Schlegel už spriaznený s kniežaťom Metternichom stáva dvorným sekretárom armádnej komisie. V tomto období vedie vplyvné poľné noviny Österreichische Zeitung, neskôr Österreichische Beobachter.

Menej teší, že nepoučený De Maistreom vyrába po praktickej porážke Napoleona pre Metternicha podklady pre budúcu nemeckú ústavu. Jasným pozitívom však bolo, že navrhol obnovu cirkevného katolicizmu v Nemecku, čo znamenalo predovšetkým zrušenie sekularizácie za Jozefa II. V 20tych rokoch 19. storočia Schlegel zverejňuje viaceré svoje zásadné články v časopise Concordia a v spise Znamenia doby. Schlegel tu postuluje myšlienku historickej kontinuity, kde tradičné cisárstvo ako „živé pozitívum“ kladie proti negatívu doby – jej morálnemu rozkladu. Tu sa skvelý Schlegel postavil i proti samotnému Metternichovi a jeho reálpolitike.

Pri Schlegelovi sa ustanovuje tiež neskorý romantický viedenský okruh, konzervatívne zoskupenie s významnými osobnosťami ako Adam Müller, F. von Baader a ďalší. Netreba zabudnúť predovšetkým na Adama Müllera, ktorý prišiel s tézou, že každý jedinec upadá do najhlbšieho otroctva ak je ponechaný vlastnému rozhodovaniu bez vplyvu náboženských
právd. (pozri literatúra 2, s. 69-70 a literatúra 1, s. 300).

U Schlegela je zásadný postoj k slobode. Odmieta rovnosť a neobmedzenú voľnosť. Jednotlivec sa má podriadiť tradičným a konzervatívne potvrdeným formám spoločenskej interakcie. Sloboda následne znamená prijatie hierarchického spoločenského poriadku daného Bohom. Vzájomné vzťahy od jednotlivca prechádzajú vzťahom podriadenosti k monarchii, následne k nadnárodnému cisárstvu, ktoré zase má vzťah podriadenosti k rímsko-katolíckej Cirkvi. Schlegelov ultramontanizmus je nekompromisný a je v intenciách najlepšej ortodoxnej tradície siahajúcej až k Unam Sanctam.

Túto tézu formuje Schlegel už v roku 1810 keď hovorí, že „konštelácia je taká, že všetko vychádza z jednoty štátu a Cirkvi (t. j. oltáru a trónu), avšak Cirkvi prináleží vždy superiorita.“ Tieto politické idei potom Schlegel završuje v mystickom očakávaní triumfu Cirkvi bez štátu, ktorá má však už pomerne utopický charakter. Podobne vzdelanie videl Schlegel tiež zjednotené s učením Cirkvi, skrze splynutie vzdelanostnej sféry a vedeckej vrstvy. A tak nie všetky jeho idei boli realizovateľné.

Keď však 12. januára 1829 zomiera prichádza konzervativizmus o jednu zo svojich najvýznamnejších postáv ako na poli teoretickom, tak na poli umenia.

Použitá literatúra:
1. Klaus Peter: časť. Romantizmus, In: Dejiny nemeckej literatúry 2. Od osvietenstva k dobe predmarcovej, 1998.
2. Urválek, Aleš a kolektív: Dějiny nemeckého a rakúskeho konzervatívneho myslenia, Olomouc 2009.