utorok, 13. januára 2009

Evelyn Waugh


„A potom si (Američania) prenajali úbohého íra menom James Joyce, hádam ste o ňom nikdy nepočuli…A písal naozaj úboho… Mohli ste sledovať vetu po vete ako sa stáva bláznivým. Keď čítate Ulyssea je to úplne šialená kniha a postupne je stále šialenejšia.“

(Evelyn Waugh o Jamesovi Joycovi)

V 1. polovici 20. storočia nastal paradoxne v protestantskom Anglicku rozkvet katolicizmu v intelektuálnych umeleckých a teologických kruhoch. Mnohé naznačilo už oxfordské hnutie z 2. polovice 19. storočia, z ktorého vzišiel napríklad ctihodný kardinál Newman. V 1. polovici 20. storočia potom ako keby sa tu roztrhlo vrece s veľkými katolíckymi spisovateľmi: J. R. R. Tolkien, vdp. Robert Hugh Benson, Hilaire Belloc, G. K. Chesterton, Richard Dawson, vdp. Ronald Knox, vdp. Martin d’Arcy, Grahame Greene, Oscar Wilde, a ďalší. Čo tento rozkvet spôsobilo, keď svet kráčal presne opačnou cestou ?

Nuž bolo to pevné trvanie na katolíckych princípoch, zásadách a dogmách, filozofická sila tomizmu a hlboké povýšenie človeka skrze smrť Kristovu, vernosť Petrovmu stolcu a jeho učiteľskému úradu, ktorý ešte presne zadefinoval a ukotvil I. vatikánsky koncil, pevné učenie a svätosť vtedajších pápežov počnúc rurálnym Gregorom XVI. a nebeská liturgia posilnená liturgickým hnutím okolo doma Prospera Guerangera dávali pevnú bázu pre veľkú kultúrnu obnovu. Dnes keď je z Anglicka len krajina v rozklade, smetiskom zmietaným moderným liberalizmom a formálne najtalentovanejšími autormi sú ľavičiari a trockisti so zvrhlými názormi, môžeme len spomínať na tieto veľké osobnosti, medzi ktoré bez najmenších pochybností patril aj jeden z najväčších literátov 20. storočia – Evelyn Waugh.

Život

Evelyn Waugh sa narodil 28. októbra 1903 v Londýne ako druhý syn vydavateľa Artura Waugha. Študoval na Lancing College (kde sa stal agnostikom), nakoľko na prestížnu školu Sherborne ho nezobrali, keď jeho brat poukázal na sodomitské praktiky v nej panujúce (v Anglicku nič neobvyklé, podobne o tom píše C. S. Lewis v Prekvapení radosťou). Následne študoval históriu v Oxforde, kde sa priatelil s anglickou aristokratickou smotánkou. Tu videl nablýskaný, bohatý, noblesný, zhýralý a ľahostajný svet estétizmu. Sympatickou Evelynovou vlastnosťou bolo, že urážal ľudí, ktorých nemal v láske, napr. na jedného učiteľa volal: „Heš, heš Ty čierna mačka!“

V takomto prostredí samozrejme bola otázka zmyslu života po ruke a Waugh sa podľa svojich pamätí pokúsil v 20. tych rokoch o samovraždu v štýle Euripida. V roku 1928 potom uzavrel nesviatostné manželstvo s Evelyn Gardnerovou, ktoré bolo neskôr anulované.
Následne v roku 1930 spravil najzásadnejšiu vec vo svojom živote, keď dal konečne svojmu životu pravý smer a konvertoval na katolicizmus.
Ako píše o svojej konverzii: „Bolo mi celkom jasné, že nijaké kacírstvo alebo schizma nemôžu mať pravdu a Cirkev nemať pravdu. Bolo možné, že všetci sa mýlili a celé kresťanské zjavenie bolo podvodníctvom, alebo zle pochopené. Ale ak je kresťanské zjavenie pravdivé, vtedy Cirkev bola založená Kristom a všetky iné spoločenstvá sú len natoľko dobré, nakoľko si zachránili niečo z trosiek veľkej schizmy a z reformácie. Toto uvažovanie sa mi zdalo také jasné, že nepripúšťalo diskusiu. Ostávalo mi iba preskúmať historické a filozofické základy, aby sa dalo predpokladať, že kresťanské zjavenie je pravdivé. Mal som veľké šťastie, že som sa zoznámil a múdrym a svätým kňazom, ktorý si dal na tom záležať, aby mi to dokázal. Takto som bol prijatý do Cirkvi s pevným rozumovým presvedčením, ale bez veľkej citovosti.“ Waugha Cirkev zachránila a dala mu pevné istoty s ktorou dokázal zvládať púť života. O sedem rokov sa oženil, tentokrát s katolíčkou a v sviatostnom obrade. Manželstvo to bolo šťastné, Waugh mal sedem detí (najstarší syn Auberon bol tiež spisovateľom, gentlemanom a podporovateľom tradičnej liturgie), ktoré boli tiež náležite prísne vychovávané a ich otec okázalo pohŕdal hlúpym moderným kultom dieťaťa.

Mal typické vlastnosti veľkého katolíka v sekularizovanom svete – jedovatosť, úzkoprsosť, predsudky, halasne vyhlasované reakcionárstvo, popudlivosť voči všetkému a každému, útočnosť a nepríjemnosť k iným a v tom všetkom bol veľkým mužom, na rozdiel od mnohých súčasných prázdnych katolíkov s hubou potretou melasou, do ktorých stačí hodiť mincu a hneď vás zasypú naskrz debilnými liberálnymi frázami, ktoré verklikujú až im para stúpa z uší a vy sa musíte odvrátiť a nadýchnuť. Waugh videl platnosť starého pravidla Mundus senescit v nedôstojnom a nechutnom modernom obale.

Bol to typický gentleman, ktorého domácnosť bežala v nemennom rutinnom poriadku, kam patrilo napr. prezliekanie do smokingu pred každou večerou. Rovnako nádherný bol jeho odpor k pokrokárskym výdobytkom, keď napr. odmietal používať telefón. Obával sa moderného dekonštruktivistického pseudoumenia a umelosti moderného sveta. Miloval tradičnú liturgiu a patril ku katolíkom, ktorí žiadali o jej zachovanie (ona však našťastie pretrvala aj ťažké obdobie kedy sa nehanebne potierala, aj časné cirkevné autority, ktoré si voči nej dovolili útočiť). Hovoril o nej: „To bola omša, pre návrat ktorej išli alžbetínski mučeníci na popravisko. Sv. Augustín, sv. Tomáš Becket, sv. Tomáš Morus, Challoner a Newman by boli s ňou dokonale spokojní; a v skutočnosti aj boli.“ Taktiež mnoho cestoval – Afriku poznal z prvej ruky, rovnako tak navštívil i Mezoameriku.

Waugh bojoval aj v 2. svetovej vojne a preukázal v nej veľkú odvahu. V zhnojenom povojnovom perfídnom Albione akiste niet počudovania, že sa Waugh stále viac izoloval (podobne ako Dávilla) – okolo svojho domu dal vystavať vysoký múr s cimbúriami, repliku stredovekých hradieb a inzerátom v Times hľadal ľudské lebky, ktorými by tento výtvor vyzdobil.
Evelyn Waugh zomrel na veľkonočnú nedeľu v roku 1966 po návšteve tradičnej liturgie. K jeho čiernemu humoru patrilo, že sa tak stalo práve na toalete.

Dielo

Jeho prvý román Vzostup a pád (1928), nadväzujúci na jeho vlastnú skúsenosť s učením vo Walese, začína výbuchom bláznivej pitoresknosti - fantastickou scénou v ktorej zlatá zhýralá mládež z klubu Boolinger „kameňuje“ líšky fľašami šampanského. Za výstrelky tohto klubu je potrestaný hlavný hrdina románu Paul Pennyfeather. Ten je odsúdený a vyhodený zo štúdia bez toho, že by sa mohol (a ani akoby nechcel) proti rozsudku brániť. Ako by to bolo predurčenie, je taký celý jeho následný život, kde platí za chyby iných, unášaný svojvôľou osudu. Nakoniec sa kruh uzatvára a Pennyfeather sa vracia doštudovať v Oxforde, čím sa pomyselný románový kruh uzatvára. Hoci ide o autorovo rané dielo, je silne vyzreté (čítať Waugha je vždy neodškriepiteľný pôžitok a platí to pre každú jeho vetu) a prekypuje hyperbolami a skvelým humorom, vrátane humoru čierneho.

V ďalšom románe Krehké nádoby (1930) Waugh satyrizuje mladú a uhladenú britskú smotánku v medzivojnovom období, štýlovo ovplyvnený anglokatolíkom T. S. Eliotom. Úspešný a humorný román hovorí o páde a zhýralosti vyšších vrstiev v modernej spoločnosti. Zobrazuje stratu gentlemanstva a prechod k prázdnote a vláde peňazí. Hlavný hrdina Adam Fenwick-Symes sa v paródii na romantickú komédiu snaží získať manželku, končí však v zahornutosti stojac pred apokalypsou európskej vojny.

V knihe Čierna obluda (1932) podáva satirický obraz vlády Haile Selassieho I. černošského etiópskeho kráľa, ktorý sa snaží modernizovať svoju krajinu. Minie napríklad peniaze na tanky, ale nezaplatí za žold svojim vojakom, ktorí by v nich mali bojovať a tak sú mu samotné na nič. Kniha poukazuje na neschopnosť čiernej africkej kultúry viesť komplikované byrokratické inštitúcie západnej civilizácie. Za hrsť prachu (1934) napísal Waugh ako alúziu na Pustatinu T. S. Eliota. Kritizuje tu kapitalistov a opäť aj vyprázdnené vyššie vrstvy. Hlavný hrdina končí v jednom z možných vyústení románu v brazílskom pralese, kde číta Dickensovo zobrané dielo.

Jedným z vrcholov Waughovho humoru je nepochybne nesmierne zábavný román Sólokapor (1938), v ktorom Waugh (podobne ako napr. Karl Kraus) kritizuje tlač, jej fabulovanie a ideologizáciu. Na základe zámeny mien sa vidiecky autor stĺpca V lone sviežosti William Boot proti svojej vôli dostáva ako redaktor do fiktívnej africkej krajiny Izmaelie, kde sa vraj chystá občianska vojna. Kniha je výborným panoptikom komických absurdností, povrchných dialógov plných omylov a ironických charakteristík pisálkovského póvlu a vydavateľov plátkov pre ktoré píšu, akoby z našich čias, na pozadí neschopnosti a nezmyselnosti africkej politiky (africkým marxistom je jasné, že Karol Marx bol černoch). Slávny žurnalista Wenlock Jakes „raz vyrazil do istého hlavného mesta na Balkáne, kde zúrila revolúcia. Vo vlaku zaspal, zobudil sa na istej stanici, vystúpil, bez toho, že by si všimol svoj omyl, rovno odkráčal do hotela a poslal kábelogram o tisícoch slov o barikádach a uliciach, horiacich kostoloch, guľometoch rachotiacich v rovnakom rytme ako písací stôl, o mŕtvom dieťati, ktoré ležalo s rozčapnutými s rozhodenými rukami a nohami na opustenej ulici priamo pod jeho oknom … V jeho kancelárii vtedy boli celkom prekvapení, že dostali správu z úplne inej krajiny, ale pretože Jakesovi verili vytlačili ho v šiestich celonárodných novinách. Ešte ten týždeň dostali všetci spravodajcovia v Európe rozkaz pustiť sa do novej revolúcie. Prišli ich hordy. Všade bol pokoj, ale to im stavovská česť nedovolila napísať, keď Jakes písal tisíce slov o krvi a búrke a pridali si svoje. Nasledoval pád štátnych akcií, finančná kríza, vyhlásenie výnimočného stavu, mobilizácia, hladomor, vzbury a ani nie za týždeň vypukla revolúcia ako hovoril Jakes.“

V satire Vyveste viac vlajok (1942) písal o pochybnosti vojny. V roku 1945 potom Waugh vydáva svoje – neprávom kritizované – najkatolíckejšie dielo Nečakaný návrat (Brideshead revisited), zbožné i menej zbožné reminiscencie Karola Rydera o jeho vzťahu k Sebastiánovi Flytovi a jeho aristokratickej rodine sídliacej na Bridesheade. Sebastian Flyte bol Karolovým priateľom z Oxfordu, kde študovali. Postupne sa z neho stal alkoholik (v tejto vlastnosti typovo podobný z Dostojevského Marmeladovom), no postupne sa z neho stáva maličký a svätý muž, ktorý nachádza zmysel v tom, že sa stará ešte o biednejšiu existenciu ako je sám.
Ešte počas študentských rokov, kedy je Sebastián excentrickým alkoholikom, vŕšiacim na seba jeden škandál a jeden hriech za druhým, odvíja sa medzi ním a Karolom zásadný rozhovor:

S: - Vieš, že je to veľmi ťažké byť katolíkom.
K: - Pozoruješ nejaký veľký rozdiel oproti protestantom ?
S: - Samozrejme. Stále a vo všetkom.
K: - Nu, musím povedať, že ja som to ešte nespozoroval. Musíš zápasiť s pokušením ? Nezdá sa mi, že by si bol omnoho cnostnejší ako ja.
S: - Ja som omnoho hriešnejší´, vyznával sa Šebastián rozhorčene.
K: - A?
S: - Kto sa to modlieval, Bože urob ma lepším, ale dnes ešte nie ?
K: - Neviem, hádal by som, že Ty.
S: - Ale áno, ja sa tak modlím deň čo deň. Ale to nie je ono.´- Obracal stránky obrázkového denníku a prehodil - Zase jeden teplý brat.
S: - Myslím, že sa snažia vpraviť Ti do hlavy množstvo nezmyslov.
K: - Sú to nezmysly ? Prial by som si, aby to boli nezmysly. Niekedy sa mi zdá, že to vypadá strašne rozumne.
S: - Ale drahý Šebastián, Ty predsa nemôžeš vážne tomu všetkému veriť ?
K: - Myslíš, že nemôžem ?
S: - Myslím takú vianočnú hviezdu, Troch kráľov, vola s oslíkom...
K: - Ó áno, tomu verím, je to veľmi ľúbezná predstava.

Sebastiánova matka je oddaná katolíčka, no jej život je kríž, nakoľko ju manžel – lord Marchmain opustil a deti – Sebastián a Júlia nežijú v súlade s vierou, jedine najmladšia Kordélia a najstarší lord Bridey sú zbožní. S týmto krížom ich matka aj zomiera. Neskôr Karol ako ženatý muž nachádza útechu v mileneckom cudzoložnom vzťahu s vydatou Júliou. V rozuzlení tohto vzťahu je aj nádherné katolícke vyústenie románu. Júlia vidí po vyčítavých slovách Brideyho svoj život a hovorí: „A všetko máš obsiahnuté v jedinom slove, v prázdnom mŕtvom slovíčku, ktoré zahŕňa celý život. …Žiť v hriechu, s hriechom, pre hriech každý deň, každú hodinu, rok po roku. Budiť sa ráno s hriechom, zatiahnuť záclony za hriechom, kúpať ho, obliekať, zdobiť diamantmi, živiť ho, ukazovať sa s ním, kŕmiť ho …keď som odvrhla svojho manžela, zabudla som na neho a na seba, prežila som s Tebou dva roky a celú budúcnosť vidím len s Tebou, pokiaľ celú budúcnosť, či s Tebou, alebo bez Teba, nezakončí vojna, koniec sveta – a zrazu hriech. Je to slovo počúvané tak dávno… slovo počúvané na katechizme, keď sme bývali u maminky s Kordéliou, pred nedeľnými obedmi. Maminka nosila so sebou svoj hriech a zomrela pod ním a v kaplnke sa zastierala čiernymi šatami, v Londýne sa s ním vytrácala von, brala ho zo sebou do prázdnych ulíc, … maminka umierala na môj hriech a užieral ju krutejšie ako smrteľná nemoc. Maminka naň umierala, i Kristus preň umieral, pribitý na rukách a nohách na kríži… Hriech je vyvrhnutý do pustých miest, kde sa hyeny potulujú počas noci…, niet cesty späť, brány sú zatarasené a anjeli hliadkujú na hradbách.“
Júlia sa nakoniec láme, keď dovtedy agresívny ateista lord Marchmain prijme na smrteľnej posteli sviatosť zmierenia. Kňaz to komentuje: „Mám skúsenosť, že sa to stáva stále znova. Diabol sa bráni do poslednej chvíle, ale potom je na neho Božia milosť príliš silná.“ A Júlia sa postaví proti rozvodu: „Budem žiť ďalej. Ty, (Karol) ma poznáš skrz-naskrz. Ty vieš, že neviem žiť v popole. Vždy som bola hriešna. Pravdepodobne budem hrešiť znova a znova budem potrestaná. Ale čím som horšia, tým viac potrebujem Boha. Nemôžem sa vylúčiť z jeho milosrdenstva. Začať život s Tebou by znamenalo žiť bez neho. … a to zlo som skoro spáchala: vyvýšiť niekoho na úroveň Boha.“ Nečakaný návrat je tak katolícky román o jedinú možnosť spásy, cestu kríža a viery v Svätú Cirkev.

Drahí zosnulí (1947) nám pripomína Waughovo uhranutie pohrebnými obradmi. Je to čiernym humorom sýtený román o vzťahu medzi „zvieracím funebrákom“ a „mortuálnou asitentkou“, na pozadí ktorého sa odkrýva bezútešný svet, ktorý prišiel v pred koncom 1. polovice 20. storočia, kde svet sa zmenil na pohrebisko. Waugh v knihe demaskuje trápnosť sekulárnych pohrebných obradov a manichejský materializmus doby. Okrem iných diel, oplatí sa spomenúť ešte Ortieľ Gilberta Pinfolda (1957) v ktorej sa Waugh vyrovnával s duševnými problémami, ktoré mu spôsobil experimentálne neoverený liek.

Z nebeletristických diel zahodno uviesť ešte životopis svätého Edmunda Campiona, jezuitského mučeníka zavraždeného anglickou protestantskou zberbou a vdp. Ronalda Knoxa jedného z významných konvertitov z anglikánskej herézy.

Waugh nakoniec dostal zaslúženého uznania predovšetkým v konzervatívnych kruhoch, liberálom na ňom vadilo jeho „spiatočníctvo“. Vtipné a charakteristické je, že kým napr. William Buckley jr. písal na Waugha ódy ako najlepšieho románopiscu 20. storočia – a v tomto názore rozhodne nebol sám –, Waugh ním naopak pohŕdal, zrejme rovnako ako pohŕdal Spojenými štátmi. V každom prípade Waugh patril medzi najvýznamnejších katolíkov a spisovateľov minulého storočia.

Poznámka: Pri napísaní článku bol použitý dokument BBC o Najväčších spisovateľoch 20. storočia, časť venovaná Evelynovi Waughovi, článok Romana Jocha Návrat na Brideshead z Distance, článok Broskev bez pecky, uverejnená v časopise Te Deum 2/2008 a Waughove diela vydané v češtine.