piatok, 20. februára 2009

Arcibiskup Marcel Lefèbvre: Čo sa to deje v Cirkvi?

Tento článok je pokusom priblížiť dianie (rozumej krízu) v Cirkvi z tradicionalistického pohľadu. Suplujeme tým to, čo v mainstreamových médiách nemáte šancu nájsť. Ako by aj, veď by to narušilo masírovanie mozgov smerom „Vľavo hľaď!“ V záplave nehoráznych lží, ktorá sa v posledných dňoch valí médiami a na ktorej sa bohužiaľ podieľajú aj cirkevní predstavitelia chceme dať priestor zaznieť slovám samotného zakladateľa FSSPX, ktoré chce lživý liberálny systém umlčať.

Keď sa povie „Tridentský rítus“ – väčšina netuší, o čom je reč. Niektorým sa však vybaví jedno – Omša slúžená „chrbtom k ludu“. No a pár zainteresovaných si spomenie na meno človeka, vďaka ktorému nám tento stáročný liturgický poklad zostal aspoň relatívne prístupný (to, že nie absolútne, určite nie je jeho vinou) – Arcibiskup Mons. Marcel Lefèbvre. Ponúkame Vám jednu z jeho homílií, no najprv si povedzme pár dôležitých faktografických údajov o jeho osobnosti. Jednou vetou zhrnuté – je vodcovskou postavou Tradícii Cirkvi verných katolíkov.

Aktívne sa zúčastnil II. Vatikánskeho koncilu (Ako sám hovoril, prežil tri vojny – jednu v rokoch 1914 až 1918, druhú v rokoch 1939 až 1945 a tú tretiu v rokoch 1962 až 1965.), kde patril spolu s kardinálom Ottavianim a kardinálom Spellmanom k predstaviteľom „antireformistického krídla“. Odmietal mnohé závery koncilu kvôli ich kujónskej dvojznačnosti - od zmeny rímskeho Misála a zavedenia ľudových jazykov do Liturgie (to jediné je dnes považované za jednoznačné), cez rezignáciu na učenie o Cirkvi ako o jedinom spoločenstve, založenom Božím Synom ku spáse človeka, až po falošný ekumenizmus a modernistické herézy napr. o „slobode vierovyznania“, ale aj iné, ktorých najviditeľnejším prejavom je neustále sekularistické prispôsobovanie sa Cirkvi nevereckej spoločnosti, dôsledkom čoho je totálny rozklad jej tradičného doktrinálneho učenia a vzdanie sa pozícií, ktoré Hierarchia Cirkvi zastávala necelé dve tisícročia.

Vidiac, že koráb Matky Ecclesie nepláve dobrým smerom, založil s kňazmi, zdieľajúcimi jeho obavy seminár a spoločenstvo s názvom „Kňazské Bratstvo Svätého Pia X.“ (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X. (FSSPX)) Toto spoločenstvo dodnes udržuje predkoncilové liturgické, teologické a pastorálne postoje, vlastné Cirkvi po stáročia, až do oných šesťdesiatych liet storočia minulého...

Napriek viacerým výzvam Pápeža Pavla VI. vysväcoval otec Lefèbvre nových kňazov a diakonov, napokon bol Pavlom VI. suspendovaný – zbavený právomocí, ktoré mu vyplývali z jeho kňazského a biskupského úradu. Podvoliac sa tlaku z jeho vlastného okolia, odhodlal sa v roku 1988 k aktu, ktorý viedol k „exkomunikácii Latae sententiae“ (=činom samotným). Vatikánske úrady totiž napriek prísľubom zámerne odkladali termín vysviacky nového biskupa/nových biskupov pre Bratstvo Sv. Pia X. na stále neskorší a neskorší termín. Išlo o očividné hranie na čas, vyčkávanie na Lefèbvreovu smrť. Čakalo sa, že po jeho smrti sa FSSPX rozpadne samo a svetlým zajtrajškom vo „vynovenej“ Cirkvi už nebude nikto a nič brániť kadejakými kritickými rečami a poznámkami.

30. júna 1988 vysvätil arcibiskup Lefèbvre štyroch biskupov pre Bratstvo. Ich mená sú: Bernard Tissier de Mallerais (Francúz), Alfonso de Galarreta (Španiel), Richard Nelson Williamson (áno, ten Williamson [Angličan]) a Bernard Fellay (frankofónny Švajčiar [jeho nástupca na čele Bratstva Sv. Pia X]). Týmto aktom došlo k tomu, čo väčšina médií bez akéhokoľvek podrobnejšieho vysvetlenia okolností nazýva jednoducho exkomunikáciou. No a tento trest „exkomunikácie“ z nich sňal Pápež Benedikt XVI. pred niekoľkými dňami, vyvolajúc tým búrku nepochopenia v cirkevných aj mimocirkevných kruhoch.

Tu sú slová muža, ktorému vďačíme za zachovanie aktívneho vysluhovania Svätej Omše v jej tradičnom ríte - Obetu, nepoznačenú besnením revolučných vĺn.

Čo sa to deje v Cirkvi?

(Reč Exc. Mons. Marcela Lefèbvrea v chráme San Simone Piccolo v Benátkach dňa 7. apríla 1980)

V Mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Drahí bratia a sestry!

Dúfam, že mi prepáčite, že nehovorím veľmi dobre Vaším jazykom (taliansky, pozn. prekl.), no dúfam, že napriek tomu porozumiete mojim slovám.

Snáď sú medzi Vami takí, ktorí sa trápia neistotou a obavami. Možno myslia na to, ako je možné, že sem prišiel a prečo vlastne sem, do Benátok prišiel Mons. Lefèbvre bez toho, že by ho pozval kardinál Cé (dnes emeritný patriarcha benátsky, pozn. prekl.). Moja prítomnosť vytvára takú situáciu v Cirkvi, ktorú nie je možné označiť za normálnu. Je to naozaj tak. V časoch, keď som bol arcibiskupom Dakaru, by som sa bol veľmi začudoval, ak by bol do mojej diecézy prišiel nejaký biskup bez môjho pozvania, alebo, ak by som mal dostať nejakú podobnú návštevu, a nebol by som o nej aspoň dopredu upovedomený. Uznám, že stojíme zoči-voči abnormálnej situácii. Musíme si položiť otázku: Aká je súčasná situácia v Cirkvi? V akom sa nachádza stave?

Nikdy, nikdy som nechcel vykonať nič, čo by bolo v rozpore s Cirkvou! Celý svoj život som zasvätil službe Cirkvi. Počas päťdesiatich rokov môjho kňazstva, z ktorých tridsaťpäť som prežil ako biskup, som nečinil nič iné, ako službu Cirkvi ako misionár, neskôr ako biskup vo Francúzsku, ako najvyšší predstavený otcov Svätého Ducha (=Spiritánov, pozn. prekl.), napokon ako misijný biskup. Títo mladí kapláni a kňazi, ktorých tu dnes vidíte so mnou, tvoria len malý zlomok tých, ktorí študujú v mojich piatich seminároch.

Pred desiatimi rokmi som začal s týmto istým úmyslom služby Cirkvi aj svoje dielo – Kňazské Spoločenstvo Svätého Pia X. Prečo sa teda kardinál Cé, patriarcha benátsky neteší, že som dnes tu? Prečo nechápe dôvod mojej prítomnosti? Ako by som to aj mohol vysvetliť? Očividne sa neteší z toho, že odo dňa mojej kňazskej vysviacky pokračujem v plnení svojich povinností bez akejkoľvek zmeny. Nikdy som sa v tomto zmysle nezmenil, ani vtedy nie, keď som zakladal nové semináre v Afrike, ani vtedy nie, keď som ako apoštolský delegát Jeho Svätosti Pápeža Pia XII. počas jedenástich rokov navštívil 64 diecéz francúzskej Afriky. Navštívil som všetky semináre, stanoviac diecéznym biskupom normy, na základe ktorých má nový seminár fungovať.

Nikdy som sa nezmenil. To som kázal a konal, čo Cirkev vždy učila. Nikdy som svojím konaním nemenil to, čo Cirkev učila na tridentskom koncile alebo na Prvom vatikánskom koncile. Kto sa teda zmenil? Ja alebo kardinál Cé? Neviem, ale myslím si, že keď si všimneme, ako sa veci majú, teda, keď sa pozrieme na ovocie zmien, zavedených po Druhom vatikánskom koncile, každý môže vidieť odpoveď na moju otázku.

Ako sa teda majú veci v dnešnej Cirkvi? Opýtajte sa Mons. Pintonella, bývalého armádneho kaplána, ktorý vyhotovil podrobnú správu o stave talianskych seminárov. Katastrofa! Skutočná katastrofa! Koľko budov seminárov bolo odpredaných, koľko seminárov sa zatvorilo! Seminár v Turíne s tristo miestami je prázdny ! Ale aj Vy, koľkí z Vás vidíte vo vašich diecézach zatvorený seminár? Niečo teda funguje v Cirkvi zle, lebo keď niet seminárov, nebude ani kňazov a tým nebude ani tých, ktorí môžu vysluhovať Najsvätejšiu Obetu. Čím sa tak stáva Cirkev? Všetko toto je jednoducho neuveriteľné!

Zmenili sa, áno. Ale prečo sa zmenili? A prečo mnoho zmenili? Samozrejme, že veci zmenili a nové veci zaviedli s úmyslom, aby zachránili Cirkev. Pred Druhým vatikánskym koncilom bolo v Cirkvi badať poľavenie v činorodosti a tak si mysleli, že s novými zmenami prinesú do Cirkvi nový život. Ale nikto nemôže a nesmie zmeniť to, čo stanovil sám Ježiš Kristus. Obeta svätej Omše, Sviatosti, Vyznanie Viery, náš katechizmus, Sväté Písmo – to všetko pochádza od Ježiša Krista. Zmeniť tieto znamená to, že zmeníme niečo, čo vytvoril On sám. To je nemožné! Nikto nemôže vyriecť, že Cirkev sa mýlila. Ak niečo nefunguje dobre, treba nájsť dôvod, prečo tomu tak je – ale ten nespočíva vnútri Cirkvi.

Hovoria, že Cirkev sa musí zmeniť, ako sa mení aj moderný človek. Ako si aj moderný človek vytvoril nový svojský spôsob života, aj Cirkev sa tomuto musí prispôsobiť svojou náukou: nová Omša, nové Sviatosti, nový katechizmus, nové semináre. A tak potom zborili všetko. Všetko zrúcali!

Za všetko toto nie je zodpovedná Cirkev. Nie Cirkev, ale kňazi sú zodpovední za úpadok viery a náboženského života. Svätý Pápež Pius X. píše na prvých stranách encykliky „Pascendi Dominici gregis“ (šlo o odsúdenie modernizmu v Cirkvi, pozn. prekl.) o tom, že už aj za jeho čias nachádzame omyly a bludy, no nie mimo Cirkvi, ale na jej hrudi. Na hrudi Cirkvi, no nie v prvom rade medzi laikmi, ale medzi kňazmi. Svätý Pius X. už vtedy, na začiatku storočia spoznal nepriateľa. Môžme k tomu dodať, že ak by Svätý Pápež Pius X. ešte aj dnes žil, dnes by týchto nepriateľov našiel už nielen medzi kňazmi, ale aj medzi biskupmi a dokonca medzi kardinálmi. Žiaľ, je skutočnosťou, že je veľa kardinálov, ktorí rozširujú bludné náuky.

Odkiaľ pramení holandský katechizmus? Určite nie z katolíckeho katechizmu, hoci ho schválili aj kardináli a biskupi. Aj francúzsky katechizmus, ktorý dobre poznám, obsahuje omyly. Už nie vždy predkladajú a hlásajú katolícku náuku. Situácia je veľmi ťaživá.

Počas toho, ako som precestoval svet, na mnohých miestach som sa stretol s takými skupinami katolíckych veriacich, ako je tá Vaša, ktorí sa sami seba pýtali: „Čo sa deje v Cirkvi? Niekedy je túto Cirkev len ťažko spoznať.“ Obrady – poloprotestantská - polokatolícka liturgia, hotový cirkus. Už nehovorí o Mistériu. Božská Obeta Svätej Omše je svätým Mistériom, najväčším nebeským Mistériom, ale dnes naň už tak nehľadia. V dnešných obradoch už necítime nadprirodzenú povahu Svätej Omše. Tí, ktorí sú na nej prítomní, cítia skôr prázdno a často nevedia, či sa zúčastnili katolíckeho obradu alebo nejakej schôdzky iného druhu.

To je neprípustný stav! A veriaci, jednoduchí a dobrí ľudia, sa voči tomu aj postavili. Lebo vycítili, že je niečo v tej reforme, čo nie je dobré. Vidia prázdne semináre, prázdne noviciáty rehoľných spoločenstiev po celom svete. Musíme sa voči tomuto postaviť, pre dobro Cirkvi. Ale nesmieme byť proti pastierom. Vždy som cítil nekonečnú úctu voči Svätému Otcovi, voči biskupom a kardinálom. Nedokázal by som voči nim povedať slová neláskavosti, ale to ma ešte nemôže zastaviť pred tým, aby som neposilňoval katolícke učenie, pretože chcem katolíkom aj zostať.

Keď ma krstili, kňaz sa spýtal krstných rodičov: „Čo si žiada toto dieťa od Cirkvi?“ A oni odpovedali takto: „Vieru.“ A ešte aj dnes si žiadam od Cirkvi toto: Vieru. Katolícku vieru. Prečo si krstní rodičia žiadali od Cirkvi pre dieťa vieru? Preto, aby si získalo večný život. A ak je viera to, čo získava večný život, tak ja chcem práve túto vieru – bezo zmien!

Katolícka viera je katolícka viera. Vyznanie viery je vyznaním viery. Tieto nie je možno meniť. Nemožno zmeniť katechizmus. Nie je možné zmeniť Svätú Omšu. Degradovať ju na večeru, ako ju degradujú protestanti.

Obeta svätej Omše je Obetou Kríža a ako učí tridentský koncil, Obeta Svätej Omše, teda Obeta Kalvárie je tou istou Obetou a jediným rozdielom je to, že pokiaľ obeta Kalvárie je Obetou krvavou, tak Svätá Omša je nekrvavým predstavením tejto Obety. Ale tieto dve sú jedno a to isté. Ten istý je kňaz: Ježiš Kristus. A tá istá je aj obeť: Ježiš Kristus.

Ak je Obeťou skutočne Ježiš Kristus, náš Boh, náš Stvoriteľ, náš Spasiteľ, ktorý za naše duše prelial svoju krv, potom Ho nemôžeme vziať do dlane ako kus nejakého obyčajného chleba. To je nemožné, aby jedného katolíckeho veriaceho nenaplňovala úcta a zbožnosť, ak skutočne verí v to, že v Najvznešenejšej Sviatosti Oltárnej je prítomný Ježiš Kristus, sám Boh, Stvoriteľ a sudca, ktorý sa raz zjaví na oblakoch, aby súdil celý svet. Tak ako Vy, aj ja som rozosmutnený, pohoršený, a bolesť zapĺňa moje srdce, keď vidím – často to prenáša aj televízia – ako nejaký kardinál alebo biskup bez pokľaku, respektíve bez akéhokoľvek znaku úcty pristupuje k Sviatosti Oltárnej. Nič! Ešte raz, je to neprípustné správanie, Katolíckej Cirkvi nezodpovedajúce správanie. Musíme si udržať vieru v tejto búrke, ktorou táto Cirkev práve prechádza. Je to taká búrka, ktorá trvá už dlhé roky a my dúfame, že sa čoskoro skončí, aby sa Cirkev mohla vrátiť k tej viere, ktorá bola stále jej vierou.

Päť až šesťkrát do roka idem do Ríma, aby som hovoril s kardinálmi i so samotným Svätým Otcom a aby som ich prosil: „Vráťte sa naspäť k Tradícii a dajte Cirkvi späť to katolícke duchovno, katolíckeho ducha.“ Opäť citujem Svätého Pápeža, Pia X.: “Kto sú priatelia ľudu? Skutoční priatelia ľudu nie sú revolucionári alebo novátori, ale tradicionalisti.“ Toto boli slová Svätého Pia X. k francúzskym biskupom. Skutoční priatelia ľudu veru nie sú revolucionári, ani novátori – tí novátori, ktorých Pius X. odsúdil - ale tradicionalisti. Aj my chceme nasledovať ducha Svätého Pia X., aj preto som si zvolil Svätého Pia X. za patróna mnou založeného a Cirkvou uznaného kňazského Spoločenstva.

Toto kňazské spoločenstvo úradne uznal Rím a biskup švajčiarskeho Fribourgu, keďže bolo založené na pôde jeho diecézy. Už je tomu desať rokov. Progresivistickí a modernistickí biskupi zrazu, hľadiac na vlastné teorémy, uvideli v podobe môjho seminára akési nebezpečenstvo. Nahnevali sa na mňa a povedali: „Musíme tieto semináre zničiť, musíme skoncovať s Ecône-om a dielom arcibiskupa Lefèbvrea, lebo znamenajú nebezpečie pre naše progresivistické a revolučné plány.“ Obrátili sa s tým na Rím, ktorý s nimi súhlasil.

Ale – a to som povedal aj Jeho Svätosti Pápežovi Jánovi Pavlovi II.-mu – Spoločenstvo suspendovali spôsobom, ktorý odporuje Kánonickému právu. Ešte ani Sovieti nezvyknú vysloviť svoj rozsudok takým spôsobom, ako tak učinili kardináli v Ríme. Sovieti aspoň zvolajú súd – vieme, že aký, taký – ale zvolajú. V mojom prípade nebolo súdu, nebolo konania. Nebolo ničoho! Tak ma odsúdili, že ma ani neupozornili, nevarovali, nenapomenuli. Jedného dňa prišiel list s tým, že semináre treba zatvoriť.

Aj Svätému Otcovi som povedal, že takto sa nechovajú ani Sovieti. Povedal som mu, že ja som aj tak vo všetkom pokračoval ďalej, lebo Cirkev nevybavuje veci takýmto spôsobom. Tí, čo chcú zatvoriť semináre, sú odporcami Cirkvi. Katolícka Cirkev nemôže len tak, jednoducho, zabudnúť na svoju Tradíciu. To je nemožné! Nepriateľ je ten, ktorý, ako na to poukázal už Svätý Pápež Pius X., veru, nepriateľ pracujúci vo vnútri Cirkvi, lebo len on si praje, aby bol s Cirkvou a Tradíciou koniec. Lebo tento Nepriateľ zúrivo buráca proti Svätej Tradícii Cirkvi!

Vy musíte súdiť na základe faktov. V mojich seminároch študuje 200 bohoslovcov a mnoho mladých sa pripravuje aj na rehoľný život. Keď otvoríme jeden dom, rýchle sa zaplní novými povolaniami. Prečo? Lebo mladí hľadajú Cirkev a Tradíciu, túžia po nej. Tam, kde je Tradícia, tam je Cirkev. Kňaz si v tomto nájde svoje povolanie. V srdci všetkého stojí Obeta svätej Omše. Pristúpiť k oltáru, odslúžiť Obetu Svätej Omše, ukázať Krista, predniesť skutočnú Obetu dušiam. Toto je poslanie, povinnosť kňazstva a každého kňaza. Toto je ich naplnenie. Moji bohoslovci to vedia – na základe toho sa pripravujú na svoje kňazstvo.

Ďakujem tým, ktorí ma sem pozvali. Dúfam, že moja návšteva je povzbudením pre katolíckych veriacich, aby sa držali večnej Cirkvi, Katolíckej Cirkvi. V Ríme o mne hovoria, že len bránim a hatím rozvoj, ktorý je v Cirkvi. Kiež by som týmto vykonal zázrak! Zabrániť a zahatať pustošenie v Cirkvi.

Ale toto nie je našou jedinou povinnosťou. Neželáme si len prekážať v rozvrate, ale chceme aj postaviť všetko to, čo rozvrátili, živú Cirkev. Preto Vám ohlasujem križiacku výpravu, skutočnú križiacku výpravu každého veriaceho Katolíka, ktorý si chce udržať vieru. Aby ste ju mohli uskutočniť, musíte sa zhromaždiť okolo dobrých kňazov, ktorí chcú ochraňovať vieru, zabezpečiac tak v Cirkvi Život.

Na záver prosím všetkých, ktorí sa zišli tu, okolo oltára – okolo skutočného oltára so skutočným kňazom – aby pokračovali v Obete Svätej Omše. Modlíme sa i za Vaše deti, aby mohli vidieť a spoznať pravú katolícku vieru, aby mohli chodiť do katolíckych škôl. Katolíckych rodičov čaká veľká skúška – aj pre tieto deti musia udržať a chrániť Tradíciu. Pre toto vzývame na pomoc nami tak veľmi uctievaného Pápeža Svätého Pia X., ktorí túto budúcnosť predpovedal.

V tejto Svätej Omši prosíme Najsvätejšiu Pannu, voči ktorej musíme byť všetci plní zbožnosti, zvlášť modlitbou svätého Ruženca, aby ukončila túto krízu Cirkvi a aby dala Cirkvi späť Pokoj a Milosť Všemohúceho Boha.

V Mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Zdroj: WWW.Szentkoronaradio.com

Preložil: Ladislav Hajdu